Jednotlivé knihy Starého zákona, alebo aj konkrétne texty Sv. Písma sa pri čítaní môžu zdať na prvý pohľad ničím odlišné od iných svetských kníh alebo textov. Je tu namieste otázka o inšpirácii, ktorá sa v premietnutí do praxe formuluje takto: Čo to znamená, alebo čo to môže znamenať že tento bol inšpirovaný? Čím je ten text iný, keď je Bohom inšpirovaný a čo to pre nás znamená ? V prvých storočiach kresťanskej éry tento problém nebol až tak dôležitý alebo nedávali mu akýsi zvláštny význam. Cirkevní otcovia písali obsiahle komentáre ku knihám, uctievali si tieto knihy, hovorili o nich ako o svätých knihách, ako napr.: Litterae divinae – Božské písmená, Scripturae Dei – Božie Písma.“ ale pritom necítili potrebu písať teoreticky o inšpirácii. Až v stredoveku vznikli isté menšie nejasnosti v otázkach charizmy proroctva za čias sv. Tomáša Akvinského. Tieto nasledovné storočia zaznamenali niektoré otázky týkajúce sa ľudskej stránky a inšpirácie, čiže božský charakter SP bol ešte stále mimo diskusiu. Dokonca aj na začiatku reformácie sa uznávali tradičné postoje vo veci inšpirácie. Otázky takého to charakteru v tejto veci sa začali objavovať až v 17. storočí nástupom novej mentality, ktorú spôsobuje veľký rozvoj prírodných vied a celkový dôraz na „rozum“ a „dôvod“. Inšpiráciu ako takú alebo ako fakt nemôžeme brať v izolácii od ostatnej Božej činnosti v dejinách spásy ľudstva. Ona má v dejinách spásy svoje integrálne miesto a zahrnutie. Božie zjavenie ako celok by sa dalo zhrnúť do niekoľkých slov: Boh vo svojej láske k všetkým ľuďom sa rozhodol zjaviť seba samého ľudstvu a oznámiť mu svoj plán spásy človeka a zároveň mu umožniť účasť na tomto jeho pláne spásy. Preto Boh zasahuje slovami a činmi do dejín človeka od počiatku a pozýva ho k spolupráci. Táto Božia aktivita sa vcelku nazýva „zjavenie“. Ďalším krokom v pochopení pojmu zjavenia je fakt, že pod opisom Boh prehovoril, oslovil, alebo: človek videl... treba rozumieť samotného Pána Boha, ktorý sa zjavoval; zjavoval seba samého ako živú osobu. Pán Boh sa zjavuje ako Stvoriteľ všetkého, ktorý vládne svetu a usmerňuje jeho udalosti, je Svätý a vyžaduje bezpodmienečnú službu každého človeka. Výstižnú charakteristiku zjavenia mena JHWH podáva P. Benoit: „vrcholom zjavenia, teda Božieho mena YHWH nie je natoľko vyjadrenie jeho podstaty, ako skôr pozvanie poznať ho vo vedení - ktoré on uskutočňuje stálym a účinným spôsobom - dejín spásy ako jeden a jediný pravý Boh, ktorý vedie osudy Izraela od jednej udalosti k druhej“ (porov. Oz 12,10; Iz 45,5). Z toho vidíme, aký široký pojem o zjavení tkvie v biblických výrazoch. II. vatikánsky koncil o tom výslovne píše: „Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; a slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo.“ (Dei Verbum 2). Je veľmi ťažké, by som povedal, že ba až nemožné - pokiaľ máme na mysli SZ - presne datovať a definovať knižnú formáciu jednotlivých predtým jestvujúcich ústnych tradícií. Ide tu iste o proces s mnohými fázami a redakciami. Autori rozoznávajú niekoľko etáp, ktoré sa v tejto veci odohrali, a to od začiatku monarchie až po babylonské zajatie.

2 Pôvod novozákonných spisov v novozákonnom hlásaní

Tu ide hlavne o otázku, či je možné nájsť v novozákonnom ohlasovaní nejakú zmienku o písomnom zachytení Ježišovho ohlasovania alebo ohlasovania apoštolov. Ježiš Kristus oznámil svoje posolstvo celé ústne „Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali,“ a to isté učil ak svojich učeníkov, keď ich posla kázať „Choďte teda, učte všetky národy a krste ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Na počiatku Novozákonného ohlasovania teda nejestvuje nejaká kniha, je to podobné ako to bolo aj v Starom Zákone. Prvé kresťanské spoločenstvá si ústne opakovali rozprávania hlavných udalosti a slov zo života Ježiša Krista, ktoré im potom slúžili ako orientácia v kresťanskom živote. Tak vznikli prvé zbierky Ježišových slov, nazývane dnes ako lógia z gr. logos – slovo. Boli to zbierky najdôležitejších výpovedí Pána Ježiša vzťahujúce sa na najdôležitejšie a hlavné aspekty kresťanského života, no predovšetkým to boli rozprávania o umučení Ježiša. Ďalším faktorom v tomto probléme boli pribúdajúce cirkevné spoločenstva. Vznikla tak hlavne potreba poslať im povzbudenie formou listu. Prvotná Cirkev si bola vedomá účinkovania a hlavne tak tiež prítomnosti Ducha Svätého v kresťanských spoločenstvách a pri apoštolskom ohlasovaní Božieho slova. „A v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ Tak to deda vznikali posvätné spisy v novom poriadku spásy a boli vnútorne spojené s Novozákonným Božím ľudom a tvorili a ešte tvoria aj v súčasnosti a aj budú tvoriť duchovné dedičstvo. Tieto spisy predstavujú spásnodejinný moment, kedy sa Boh zjavuje v Kristovi Ježišovi a sú ovocím špeciálneho Božieho zásahu prostredníctvom ich pisateľov. Ani v Novom Zákone, podobne ako aj v Starom Zákone nie je vypracovaná nejaká presne definovaná doktrína o inšpirácii svätých kníh, ale v textoch jestvujú všetky prvky na ich definovanie. Na jednej strane Ježiš Kristus a apoštoli priznávajú Starozákonným knihám úplnú ich autoritu a explicitne o tom aj hovoria, na tej druhej strane ich hlásanie Novozákonného posolstva dáva konštitutívne prvky inšpirácie, ba dokonca obsahuje prvky definitívneho Božieho zjavenia. „On celou svojou prítomnosťou a zjavom, svojimi slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, no najmä svojou smrťou a slávnym zmŕtvychstaním a napokon zoslaním ducha pravdy napĺňa a završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, že je totiž medzi nami Boh a chce nás vyslobodiť z tmy hriechu a smrti a vzkriesiť k večnému životu.“