Hlavným svedectvom v Novom Zákone o živote, účinkovaní a učení Ježiša Krista sú evanjeliá. Oni nám podávajú verne to, čo Ježiš Kristus počas svojho pozemského života učil a konal na večnú spásu nie pre seba, ale pre všetkých ľudí a čo učeníci všetko videli a počuli. Evanjelisti vychádzali zo svedectva Ježišovích apoštolov a podľa zamerania jednotlivých evanjelií zachytili príslušný tradovaný materiál písomne. Posolstvo spásy, písomne zachytené vo forme evanjelií, sa najprv ohlasovalo a podávalo ústne. Pritom sa bral osobitný ohľad na novšiu situáciu, mentalitu a tak tiež poslucháčov ktorým bolo slovo odovzdávané a zvlášť tým ktorý pochádzali z pohanstva. Nadväznosť na ohlasovanie apoštolov vo všeobecnosti hovoria aj Otcovia vo svojich textoch o ich inšpirácií a opierajú sa o 2 biblické miesta v 2Tim a 2Pt liste. Klement Rímsky aplikuje text Iz 53, 1 – 12 na utrpenie Ježiša Krista a hovorí: „Ako Duch Svätý a ňom povedal.“ Tak tiež píše o Svätom písme ako o „pravdivom, ktoré pochádza od Ducha Svätého.“ Aj ostatný otcovia ako napr. Irenej učí, že hoci my nemôžeme nájsť rozriešenie všetkého, čo sa nachádza v Písme, predsa ho máme považovať za dokonalé, „pretože bolo vypovedané Slovom Boha a jeho Duchom.“ Takýchto vyjadrení je veľmi veľa. Na prvý pohľad je zjavná kontinuita Otcov voči Svätému Písmu a ich zhoda s doktrínou Nového Zákona o božskom a inšpiračnom charaktere Svätého Písma. A zase mnohé vyjadrenia Otcov hovoria o človeku - piateľovi svätých kníh ako o nástroji Božieho Ducha. Cirkevný Otcovia sa však tiež nevenujú špeciálne tejto otázke, ale formulujú niektoré aspekty ako napr.: viera v Boží pôvod svätých kníh, viera v autoritu týchto kníh atď. „ Kristus založil Božie kráľovstvo na zemi, skutkami a slovami zjavil svojho Otca i seba samého a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dovŕšil svoje dielo. Spisy Nového zákona sú trvácim a božským svedectvom o týchto veciach.“

2.2 Písmo „Božie diktovanie“

Hlavne v západnej tradícii mala široký ohlas ďalšia formula, ktorá bola predmetom záujmu Otcov v snahe vyjadriť závislosť svätopisca a Boha, a bola to formula: „Písmo Boží diktát.“ Formula sa nachádza napr. u Hieronyma, ktorý tvrdil, že Duch Svätý „diktoval“ sv. Pavlovi to, čo on písal vo svojich listoch. Tak tiež Augustín sa vyjadril, že údy Slova, ktoré sa stalo telom, napísali to „čo spoznali z diktovania hlavy.“ Aj u sv. Tomáša sa táto formula nachádza, ktorý tvrdí: „Viera predpokladá, že Písmo bolo vyhlásené diktujúcim Duchom.“ Neskôr aj túto formulu prebral potom aj Tridenský koncil „Spiritu Sancto dictante“. Tu treba poznamenať, že vo vtedajších časoch výraz „dictare“ mal oveľa širší zmysel, ako má v súčasnosti. Ak sa hovorilo niekedy o nejakom autorovi, že niečo „nadiktoval“ rozumel sa tým nejaký úkon ako napr. učenia, predpisu.“ Môžeme povedať, že Písmo je „Boží list.“ Cirkevný Otcovia vymenúvali hlavné témy, ktoré neskôr rozvíjali v otázke inšpirácie. Popritom však okrajovo spomenuli myšlienku „Božieho listu“ alebo aj myšlienku „Božej reči Otca k synom.“ To sa hlavne prejavilo len v pastorálnych a homiletických spisoch o tajomstve Písma. Naznačuje nám to aj Druhý vatikánsky koncil: „Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach a prihovára sa im.“ Sv. Augustín napísal: „Boh hovorí každý deň veriacim prostredníctvom svedectva svätých Písem.“ A sv. Ján Chryzostom: „Nech si každý uvedomí, že cez prorokov jazyk počúvame Boha, ktorý k nám hovorí.“ Učenie Cirkevných otcov nám neprinieslo až také veľké vyjasnenie do otázky inšpirácie Svätého písma. Ich zásluha bola a ešte aj je, ale v otázke je však hlavne, že zachovali základné koncepty a formuly, vo svojich dielach.

Záver

Poznávanie Biblie – Písma vedie k poznávaniu Ježiša Krista, prisľúbeného Mesiáša, ktorý je najväčším darom Neba pre celé ľudstvo. „Cirkev prežíva jeho tajomstvo, neúnavné z neho čerpá a stále hľadá cesty, ako toto tajomstvo svojho Učiteľa a Pána priblížiť celému ľudstvu, t.j. všetkým novým generáciám i každému človekovi zvlášť.“ Celé toto dielo umožňuje pomocou marginálnych odvolávok tiež skrutáciu Božieho slova, ktorá živí prijímateľa nielen ľudskými komentármi, ale mu pomáha objavovať aj Božie zámery ukryté v ďalších inšpirovaných textoch jednotlivých kníh Písma.