Úvod

Sväté knihy vznikli z tajomnej Božej iniciatívy a pôsobenia jeho Ducha na ľudí, ktorí sa stali jeho aktívnym nástrojom, a tak z tejto tajomnej božsko - ľudskej spolupráce vzišli spisy, ktoré trasovali cestu posväcovania, „zbožstvovania“ človeka, keď hovoria o dejinách stále hlbšieho skláňania sa Boha k ľuďom, a to až po jeho Vtelenie. Tak tiež II. vatikánsky koncil zdôraznil význam Svätého písma v živote Cirkvi, keď prehlásil, že „Cirkev vždy mala a má Sväté písmo spolu s posvätným podaním za najvyššie pravidlo viery“ (Dei Verbum, 21). Starý zákon predstavuje akýsi prvý stupeň ľudských dejín spásy. Svojím spôsobom osvetľuje zázračné začiatky toho božsko – ľudského dialógu, z ktorého sa odvíja ľudská spása a ktorý sa zavŕši v nebeskom Jeruzaleme. Je jasné, že to všetko má v Starom Zákone akýsi svoj oporný bod v kapitolách 1 – 11 knihy Genezis, ba dokonca má aj svoj vplyv na Nový Zákon. Lebo toto spásne dielo Ježiša Krista rieši vlastne stav človeka ako jeho dôsledok prvého rozhodnutia prvých ľudí. A aj preto som sa rozhodol venovať tejto téme, lebo tomu to textu by sa mala venovať patričná pozornosť, aká mu z toho pohľadu aj právom patrí. Zmyslom celého toho štúdia Starého zákona a Nového Zákona spočíva vo vete : „ Novum Testamentum in Vetere latet et Vetus in Novbo patet.“ Ja si myslím, že metódou toho štúdia Starého Zákona aj Nového zákona ako aj ďalších iných biblických časti alebo otázok by malo byť učenie učiteľského úradu Cirkvi, ako aj teológov a laikov. II. Vatikánsky koncil prehlásil: „štúdium Biblie nech je sťa duša posvätnej teológie.“ (Dei Verbum, 24).

1 Židovsko-kresťanská tradícia o autorovi Pt.

V Starom Zákone sa prvých päť kníh zvyknú nazývať Pentateuch „kniha v piatich zväzkoch“. Tých päť kníh, na ktoré sa delí celý Pt., majú rôzne názvy. Grécka septuaginta ich nazýva podľa obsahu takto: Genezis, kvôli pôvodu sveta, Exodus, hovorí o východe z Egypta, Leviktikus, obsahuje zákony týkjajúce sa kmeňa Lévi, Numeri, pre spočítanie bojaschopných ľudí a druhé sčítanie ľudu, Deutoronómium, je to druhý zákon, daný Mojžišom pred smrťou. „Aj Cirkevný otcovia používali pestrú terminológiu názvov Písma: Scriptura divina – Božské písmo, Scripturae caelestes – Nebeské písma, Paginae caelestes – Nebeské listy, Litterae divinae – Božské písmená, Scripturae Dei – Božie Písma.“ Židovská i kresťanská tradícia vždy považovala Mojžiša za autora Pentateuchu, čiže prvých päť kníh Biblie – Starého zákona. „I keď je zrejme, že Mojžiš nemohol byť autorom celého toho diela.“ Skutočný autori diel ich sami pripisovali slávnym osobnostiam dejín, aby sa zaručilo dielu vyšší kredit, aby ich v istom zmysle považovali za pokračovateľov. Takéto konanie bolo bežné v časoch helenizmu. Tento jav sa nazýva pseudoepigrafia a „ treba ju hodnotiť pozitívne ako predĺženie autority zomrelého svätopisca a ako oprávnený spôsob zachovania jeho učenia a tradície.“ Tak sa celý Zákon pripisuje Mojžišovi. Kráľovi Dávidovi sa pripisujú tiež žalmy, ktoré nezložil a kráľ Šalamún je považovaný za pôvodcu múdroslovnej tradície. Predovšetkým biblická múdrosť nie je čírym intelektuálnym poznaním, ale je založená na skúsenosti. Skúsenosť, na ktorej je založená biblická múdrosť, nie je iba len obyčajným empirickým poznaním, ale aj náboženskou skúsenosťou. Vyplýva to teda z poznania zjavujúceho sa Pána Boha. Mudrc, na rozdiel od samotného proroka, nehovorí v mene Pána Boha, ale ponúka plody svojho vlastného bádania. Ale aj vtedy zásady ľudovej múdrosti sú otvorené dlhoročnou životnou skúsenosťou. Dlhoročnú životnú skúsenosť, treba hodnotiť vo svetle častého múdroslovného výroku: „Počiatok múdrosti je bázeň pre Pánom a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť.“ Ale reč o Pánu Bohu ako o jedinom múdrom a snaha o dosiahnutie nadprirodzenej múdrosti, ktorá je jeho darom a sám človek ako jedinec ju nemôže dosiahnuť svojou, akokoľvek bohatou skúsenosťou.

1.1 Božie slovo vo Svätom Písme

Božie slovo nám otvára cestu do nejakého vnútorného sveta zjavujúceho sa Pána Boha ako Otca a zároveň osvecuje aj formuje srdce každého hľadajúceho človeka ako syna, ktorý cez toto Božie slovo môže nájsť odpoveď na najpodstatnejšie veci a otázky svojho života. Samotné Sväté Písmo je živým Božím slovom živého Pána Boha. Je tak tiež cestou objavovania a privlastňovania si Božieho spasiteľného zámeru vzhľadom na ľudstvo. Sama Cirkev vie od počiatku svojej existencie, aká je hodnota tohto pokladu. Skutočnosť plnšie vyjadruje a potvrdzuje jej bežný názov Sväté Písmo, ktorý naznačuje aj to, že všetky spisy Biblie boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Napr.: „Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ „ Posvätná tradícia a Sväté Písmo sú spolu tesne spojené a navzájom sa dopĺňajú. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu.“ Z toho všetkého vyplýva, že Biblia nie je iba kniha a v nej napísané posvätné knihy, v ktorých sa hovorí o Bohu, ale aj kniha, v ktorej sa Pán Boh ako stvoriteľ všetkého prihovára k ľuďom a človekovi. „Lebo sa vám neukladajú nadarmo, ale aby ste skrze ne žili. Keď ich splníte, budete dlho nažive v krajine, do ktorej sa uberáte, aby ste ju vlastnili, keď prejdete cez Jordán.“

1.3 Dejiny spásy v Starom zákone

Jednotlivé knihy Starého zákona, alebo aj konkrétne texty Sv. Písma sa pri čítaní môžu zdať na prvý pohľad ničím odlišné od iných svetských kníh alebo textov. Je tu namieste otázka o inšpirácii, ktorá sa v premietnutí do praxe formuluje takto: Čo to znamená, alebo čo to môže znamenať že tento bol inšpirovaný? Čím je ten text iný, keď je Bohom inšpirovaný a čo to pre nás znamená ? V prvých storočiach kresťanskej éry tento problém nebol až tak dôležitý alebo nedávali mu akýsi zvláštny význam. Cirkevní otcovia písali obsiahle komentáre ku knihám, uctievali si tieto knihy, hovorili o nich ako o svätých knihách, ako napr.: Litterae divinae – Božské písmená, Scripturae Dei – Božie Písma.“ ale pritom necítili potrebu písať teoreticky o inšpirácii. Až v stredoveku vznikli isté menšie nejasnosti v otázkach charizmy proroctva za čias sv. Tomáša Akvinského. Tieto nasledovné storočia zaznamenali niektoré otázky týkajúce sa ľudskej stránky a inšpirácie, čiže božský charakter SP bol ešte stále mimo diskusiu. Dokonca aj na začiatku reformácie sa uznávali tradičné postoje vo veci inšpirácie. Otázky takého to charakteru v tejto veci sa začali objavovať až v 17. storočí nástupom novej mentality, ktorú spôsobuje veľký rozvoj prírodných vied a celkový dôraz na „rozum“ a „dôvod“. Inšpiráciu ako takú alebo ako fakt nemôžeme brať v izolácii od ostatnej Božej činnosti v dejinách spásy ľudstva. Ona má v dejinách spásy svoje integrálne miesto a zahrnutie. Božie zjavenie ako celok by sa dalo zhrnúť do niekoľkých slov: Boh vo svojej láske k všetkým ľuďom sa rozhodol zjaviť seba samého ľudstvu a oznámiť mu svoj plán spásy človeka a zároveň mu umožniť účasť na tomto jeho pláne spásy. Preto Boh zasahuje slovami a činmi do dejín človeka od počiatku a pozýva ho k spolupráci. Táto Božia aktivita sa vcelku nazýva „zjavenie“. Ďalším krokom v pochopení pojmu zjavenia je fakt, že pod opisom Boh prehovoril, oslovil, alebo: človek videl... treba rozumieť samotného Pána Boha, ktorý sa zjavoval; zjavoval seba samého ako živú osobu. Pán Boh sa zjavuje ako Stvoriteľ všetkého, ktorý vládne svetu a usmerňuje jeho udalosti, je Svätý a vyžaduje bezpodmienečnú službu každého človeka. Výstižnú charakteristiku zjavenia mena JHWH podáva P. Benoit: „vrcholom zjavenia, teda Božieho mena YHWH nie je natoľko vyjadrenie jeho podstaty, ako skôr pozvanie poznať ho vo vedení - ktoré on uskutočňuje stálym a účinným spôsobom - dejín spásy ako jeden a jediný pravý Boh, ktorý vedie osudy Izraela od jednej udalosti k druhej“ (porov. Oz 12,10; Iz 45,5). Z toho vidíme, aký široký pojem o zjavení tkvie v biblických výrazoch. II. vatikánsky koncil o tom výslovne píše: „Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; a slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo.“ (Dei Verbum 2). Je veľmi ťažké, by som povedal, že ba až nemožné - pokiaľ máme na mysli SZ - presne datovať a definovať knižnú formáciu jednotlivých predtým jestvujúcich ústnych tradícií. Ide tu iste o proces s mnohými fázami a redakciami. Autori rozoznávajú niekoľko etáp, ktoré sa v tejto veci odohrali, a to od začiatku monarchie až po babylonské zajatie.

2 Pôvod novozákonných spisov v novozákonnom hlásaní

Tu ide hlavne o otázku, či je možné nájsť v novozákonnom ohlasovaní nejakú zmienku o písomnom zachytení Ježišovho ohlasovania alebo ohlasovania apoštolov. Ježiš Kristus oznámil svoje posolstvo celé ústne „Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali,“ a to isté učil ak svojich učeníkov, keď ich posla kázať „Choďte teda, učte všetky národy a krste ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Na počiatku Novozákonného ohlasovania teda nejestvuje nejaká kniha, je to podobné ako to bolo aj v Starom Zákone. Prvé kresťanské spoločenstvá si ústne opakovali rozprávania hlavných udalosti a slov zo života Ježiša Krista, ktoré im potom slúžili ako orientácia v kresťanskom živote. Tak vznikli prvé zbierky Ježišových slov, nazývane dnes ako lógia z gr. logos – slovo. Boli to zbierky najdôležitejších výpovedí Pána Ježiša vzťahujúce sa na najdôležitejšie a hlavné aspekty kresťanského života, no predovšetkým to boli rozprávania o umučení Ježiša. Ďalším faktorom v tomto probléme boli pribúdajúce cirkevné spoločenstva. Vznikla tak hlavne potreba poslať im povzbudenie formou listu. Prvotná Cirkev si bola vedomá účinkovania a hlavne tak tiež prítomnosti Ducha Svätého v kresťanských spoločenstvách a pri apoštolskom ohlasovaní Božieho slova. „A v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ Tak to deda vznikali posvätné spisy v novom poriadku spásy a boli vnútorne spojené s Novozákonným Božím ľudom a tvorili a ešte tvoria aj v súčasnosti a aj budú tvoriť duchovné dedičstvo. Tieto spisy predstavujú spásnodejinný moment, kedy sa Boh zjavuje v Kristovi Ježišovi a sú ovocím špeciálneho Božieho zásahu prostredníctvom ich pisateľov. Ani v Novom Zákone, podobne ako aj v Starom Zákone nie je vypracovaná nejaká presne definovaná doktrína o inšpirácii svätých kníh, ale v textoch jestvujú všetky prvky na ich definovanie. Na jednej strane Ježiš Kristus a apoštoli priznávajú Starozákonným knihám úplnú ich autoritu a explicitne o tom aj hovoria, na tej druhej strane ich hlásanie Novozákonného posolstva dáva konštitutívne prvky inšpirácie, ba dokonca obsahuje prvky definitívneho Božieho zjavenia. „On celou svojou prítomnosťou a zjavom, svojimi slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, no najmä svojou smrťou a slávnym zmŕtvychstaním a napokon zoslaním ducha pravdy napĺňa a završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, že je totiž medzi nami Boh a chce nás vyslobodiť z tmy hriechu a smrti a vzkriesiť k večnému životu.“

2.1 Nový Zákon

Hlavným svedectvom v Novom Zákone o živote, účinkovaní a učení Ježiša Krista sú evanjeliá. Oni nám podávajú verne to, čo Ježiš Kristus počas svojho pozemského života učil a konal na večnú spásu nie pre seba, ale pre všetkých ľudí a čo učeníci všetko videli a počuli. Evanjelisti vychádzali zo svedectva Ježišovích apoštolov a podľa zamerania jednotlivých evanjelií zachytili príslušný tradovaný materiál písomne. Posolstvo spásy, písomne zachytené vo forme evanjelií, sa najprv ohlasovalo a podávalo ústne. Pritom sa bral osobitný ohľad na novšiu situáciu, mentalitu a tak tiež poslucháčov ktorým bolo slovo odovzdávané a zvlášť tým ktorý pochádzali z pohanstva. Nadväznosť na ohlasovanie apoštolov vo všeobecnosti hovoria aj Otcovia vo svojich textoch o ich inšpirácií a opierajú sa o 2 biblické miesta v 2Tim a 2Pt liste. Klement Rímsky aplikuje text Iz 53, 1 – 12 na utrpenie Ježiša Krista a hovorí: „Ako Duch Svätý a ňom povedal.“ Tak tiež píše o Svätom písme ako o „pravdivom, ktoré pochádza od Ducha Svätého.“ Aj ostatný otcovia ako napr. Irenej učí, že hoci my nemôžeme nájsť rozriešenie všetkého, čo sa nachádza v Písme, predsa ho máme považovať za dokonalé, „pretože bolo vypovedané Slovom Boha a jeho Duchom.“ Takýchto vyjadrení je veľmi veľa. Na prvý pohľad je zjavná kontinuita Otcov voči Svätému Písmu a ich zhoda s doktrínou Nového Zákona o božskom a inšpiračnom charaktere Svätého Písma. A zase mnohé vyjadrenia Otcov hovoria o človeku - piateľovi svätých kníh ako o nástroji Božieho Ducha. Cirkevný Otcovia sa však tiež nevenujú špeciálne tejto otázke, ale formulujú niektoré aspekty ako napr.: viera v Boží pôvod svätých kníh, viera v autoritu týchto kníh atď. „ Kristus založil Božie kráľovstvo na zemi, skutkami a slovami zjavil svojho Otca i seba samého a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dovŕšil svoje dielo. Spisy Nového zákona sú trvácim a božským svedectvom o týchto veciach.“

2.2 Písmo „Božie diktovanie“

Hlavne v západnej tradícii mala široký ohlas ďalšia formula, ktorá bola predmetom záujmu Otcov v snahe vyjadriť závislosť svätopisca a Boha, a bola to formula: „Písmo Boží diktát.“ Formula sa nachádza napr. u Hieronyma, ktorý tvrdil, že Duch Svätý „diktoval“ sv. Pavlovi to, čo on písal vo svojich listoch. Tak tiež Augustín sa vyjadril, že údy Slova, ktoré sa stalo telom, napísali to „čo spoznali z diktovania hlavy.“ Aj u sv. Tomáša sa táto formula nachádza, ktorý tvrdí: „Viera predpokladá, že Písmo bolo vyhlásené diktujúcim Duchom.“ Neskôr aj túto formulu prebral potom aj Tridenský koncil „Spiritu Sancto dictante“. Tu treba poznamenať, že vo vtedajších časoch výraz „dictare“ mal oveľa širší zmysel, ako má v súčasnosti. Ak sa hovorilo niekedy o nejakom autorovi, že niečo „nadiktoval“ rozumel sa tým nejaký úkon ako napr. učenia, predpisu.“ Môžeme povedať, že Písmo je „Boží list.“ Cirkevný Otcovia vymenúvali hlavné témy, ktoré neskôr rozvíjali v otázke inšpirácie. Popritom však okrajovo spomenuli myšlienku „Božieho listu“ alebo aj myšlienku „Božej reči Otca k synom.“ To sa hlavne prejavilo len v pastorálnych a homiletických spisoch o tajomstve Písma. Naznačuje nám to aj Druhý vatikánsky koncil: „Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach a prihovára sa im.“ Sv. Augustín napísal: „Boh hovorí každý deň veriacim prostredníctvom svedectva svätých Písem.“ A sv. Ján Chryzostom: „Nech si každý uvedomí, že cez prorokov jazyk počúvame Boha, ktorý k nám hovorí.“ Učenie Cirkevných otcov nám neprinieslo až také veľké vyjasnenie do otázky inšpirácie Svätého písma. Ich zásluha bola a ešte aj je, ale v otázke je však hlavne, že zachovali základné koncepty a formuly, vo svojich dielach.

Záver

Poznávanie Biblie – Písma vedie k poznávaniu Ježiša Krista, prisľúbeného Mesiáša, ktorý je najväčším darom Neba pre celé ľudstvo. „Cirkev prežíva jeho tajomstvo, neúnavné z neho čerpá a stále hľadá cesty, ako toto tajomstvo svojho Učiteľa a Pána priblížiť celému ľudstvu, t.j. všetkým novým generáciám i každému človekovi zvlášť.“ Celé toto dielo umožňuje pomocou marginálnych odvolávok tiež skrutáciu Božieho slova, ktorá živí prijímateľa nielen ľudskými komentármi, ale mu pomáha objavovať aj Božie zámery ukryté v ďalších inšpirovaných textoch jednotlivých kníh Písma.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Novozákonná a starozákonná ústna tradícia