Úvod

Osoba Ježiša Krista bola už oddávna predmetom skúmania mnohých filozofických škôl, vied, náboženstiev, filozofov, vedcov a mnohých ďalších osobností. Niektorí ľudia vidia túto postavu ako iba historickú osobnosť, iní v nej zasa vidia nejakého proroka. Ďalší zase reformátora, iní zakladateľa jedného z náboženstiev a niektorí zase vykupiteľa a záchrancu človeka a celého ľudstva. O existencii Ježiša Krista už dnes nemáme pochýb, no kto a čím bol je pre mnohých ľudí nejasná otázka. Christológia je v skratke povedané náuka o Kristovi. Pozostáva z dvoch slov. Prvým je Kristus a druhým je grécke logos ako náuka, teda náuka o Kristovi. Práve on je základom jedného z najväčších svetových náboženstiev a to Kresťanstva. Azda najväčším problémom pre kresťanov je prijať to, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Veľkonočná viera v zmŕtvychvstalého Krista je ústrednou udalosťou v kresťanstve. Podľa Ježišovho učenia v evanjeliách on sám predpovedal svoju smrť a zmŕtvychvstanie. (Mk 8, 31; 9, 9.31; 10, 34; 14, 28). Na inom mieste sa zase považoval za eschatologického proroka, ktorý predpovedal svoju mučenícku smrť, zmŕtvychvstanie a vystúpenie do neba. V tejto práci sa budeme snažiť pozerať na túto osobnosť z teologickej roviny ako ju vníma cirkev a jej magistérium, teda učiteľský úrad cirkvi. Presnejšie ako poníma dokument Biblia a Christológia osobu Ježiša Krista. Náuku o Kristovi všeobecne nazývame Christológia. Tento dokument vydala Pápežská biblická komisia v roku 1984. Súčasne sa budeme snažiť o porovnanie zo súčasnou Christológiou v niektorých encyklikách a dokumentoch pápežov a magistéria a poukázať na aktuálnosť tohto dokumentu pre dnešnú dobu.

Pápežská biblická komisia

Táto komisia bola zostavená z osobností v oblastí teológie a biblických vied, ktorí mali katolícky postoj k učiteľskému úradu cirkvi. Bolo to zväčša zastúpenie teológov z frankofónnej oblasti, ale svoje miesta mali aj osobnosti z iných krajín a svetadielov, hoci nie až v takom počte. „Chcem, aby táto komisia pozostávala z niektorých nami vymenovaných kardinálov. K nim zamýšľame pripojiť niektorých známych odborníkov v odbore svätej teológie a biblických vied, oni budú mať – ako je to obvyklé v rímskych grémiách – titul a úlohy konzultantov.“ Tiež túto komisiu tvorili skutoční odborníci a vedci vo svojej oblasti, teda teológii a biblickej vedy. Boli vybraní len skutoční experti vo svojej oblasti a to len na päť rokov, hoci po tejto dobe mohli byť znovu zvolení. „Členovia biblickej komisie sú menovaní najvyšším pontifikátom na päťročné obdobie a to na návrh predsedajúceho kardinála po predbežnej konzultácii s príslušnými biskupskými konferenciami. Po uplynutí piatich rokov môžu byť členovia vo svojej funkcii znovu potvrdení. Počet členov by nemal prekročiť číslo dvadsať.“ Dokument Biblia a Christológia teda zostavilo dvadsať vysokokvalitných odborníkov. Hlavne bola zastúpená západná Európa a po jednom členovi mala aj Ázia, Kanada, USA, Latinská Amerika a Afrika. Biblickú komisiu tvorili títo členovia: José Alonzo Diaz zo Španielska, Ján Dominique Barthelémy zo Švajčiarska, Pierre Benoit z Izraela, Henri Cazelles z Francúzska, Guy Couturier z Kanady, Alfons Deissler z Nemecka, biskup Albert Descamps z Belgicka, Joachim Gnilka z Nemecka, John Greehy z Írska, Pierre Grelot z Francúzska, Augustin Jankowski z Poľska, Carlo Maria Martini z Talianska, Antonio Moreno Casamitjana z Chile, Laurent Navé z Hornej Volty, Angelo Penna z Talianska, Ignace de la Potterie z Belgicka, Jerome D. Quinn z USA, Matthew Vellanickal z Indie, Benjamin Wambacq z Belgicka a Marino Maccavelli z Talianska.

Rozdelenie dokumentu

Dokument Biblia a christológia sa rozdeľuje do dvoch kapitol. Pravá kapitola poukazuje na rozličné druhy skúmania a metód v biblickej christológii a jasne ich definuje a rozlišuje jednu od druhej. Rozlišuje jednotlivé smery a zároveň poukazuje na nebezpečenstvá, ktoré vznikajú pri skúmaní len jednou metódou. Tiež chce poukázať na potrebu komplexného pohľadu, ktorý pozostáva pri skúmaní viacerými prístupmi. Druhá kapitola už pozostáva z biblických výpovedí, ktoré sú v nej zhrnuté. Týkajú sa Starého a Nového zákona. V Starom Zákone to sú udalosti okolo Božieho prísľubu vyvolenému ľudu ohľadom mesiáša. Ide tu o večnú Božiu lásku, ktorú on sám prejavuje v zmluve na Sinaji a aj po nevere a nechuti izraelského ľudu k zmluve dáva mu Boh prísľub záchrancu. Tiež tam sú podrobne opísané Božie mená a k nim priradený proroci, ktorí ohlasovali príchod nového Mesiáša, ktorý vyvedie Izrael z biedy a otroctva. Značná časť je venovaná aj prorokom a mudrcom, ktorí zohrávali v starom Izraeli dôležité úlohy. Ako proroci varovali a karhali bezbožný ľud, ktorý chceli uchrániť pred Božím trestom a to návratom k pokániu, tak bola úloha mudrcov rozhodovať o správnosti činov ľudí a o rady do života a zachovávanie múdrosti predávaním jej z pokolenia na pokolenie. V Novom Zákone sa už jedná o konkrétnu osobu Ježiša Krista , ktorý je tým vyvoleným mesiášom, ktorého židia očakávali a ktorý bol už v Starom Zákone predpovedaný prorokmi a Bohom prisľúbený ako pomoc a spasiteľ sveta. Matúš ho vo svojom evanjeliu nazýva menami ako Ježiš, Mesiáš, Syn Dávidov, Syn Boží, Syn človeka a Pán, Kráľ židov a Pomazaný. Týmito menami chcel poukázať, že Kristus je tým pravým pomazaným Mesiášom, že ako nový Dávid príde a bude na ňom spočívať Duch Pánov, že je pravým Bohom a zároveň pravým človekom a že On je pánom všetkého. Encykliky pápeža Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

Na Tieto dokumenty je potrebné poukázať hlavne z toho dôvodu, že práve v nich je venovaná veľká časť Ježišovi Kristovi, Bohu a teda aj christológii. Taktiež keď chceme analyzovať christológiu aspoň trochu zo súčasného hľadiska, tak práve pápež Ján Pavol je veľkou osobnosťou v tejto oblasti. Vo svojich dokumentoch poukazuje častejšie na spásonosnú zvesť z Nového zákona a v Starom zákone skôr poukazuje na stvorenie človeka na obraz Boží a vznik sveta ako Božieho diela. Christológia je u neho zobrazená v Knihe žalmov a v Izaiášových mesiášskych predpovediach. Výraznejšie sa Ján Pavol II. venoval christológii Nového Zákona. No nezaoberá sa tu až tak do podrobna konkrétnymi udalosťami. Skôr pomocou týchto udalostí, ktoré sú už vopred známe vo Svätom Písme, chce poukázať na konkrétne veci v našom živote, presnejšie tým, ktorým je príslušná encyklika venovaná. Jeho christológia je skôr soteriológiou. Soteriológia je náuka o vykúpení. Ústredný pojem v tejto náuke je slovo vykupiteľ. Myslí sa tu na osobu Ježiša Krista ako Spasiteľa a Vykupiteľa sveta. Medzi jeho encykliky patria: Redemptor hominis, Dives in misericordia, Laboren exercens, Slavorum apostoli, Dominu met Vivificantem, Redemptoris Mater, Sollicitudo rei socialis, Redemptoris missio, Centesimus annus, Veritatis splendor, Evangelium vitae, Ut unum sint a Fides et ratio. Čo sa týka Benedikta XVI. je potrebné poukázať na jeho encykliky Spe salvi a Deus charitas est, v ktorých sa hovorí o vykúpení Ježiša a poukazuje na túto udalosť, z iného hľadiska a to z hľadiska faktu. Tiež v druhej encyklike vyzdvihuje túto ústrednú udalosť kresťanskej viery ako večnú a obrovskú lásku Boha k ľuďom. Na tému o Kristovej obete a lásky k ľuďom nadväzuje tiež jeho exhorácia Sacramentum caritatis.

Kristológia Jána Pavla Druhého a dokument Biblia a Christológia

V jednotlivých encyklikách môžeme pozorovať ako mal pápež blízko k osobe Ježiša Krista a ako často sa odvolával na state v Biblii hovoriace o živote, osobe a božstve Kristovom. V encyklike Redemptor hominis pápež v úvode poukazuje na veľmi dôležitú pravdu viery a to: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí ale aby mal život večný.“ Toto taktiež môžeme nájsť v dokumente Biblia a Christológia. V podkapitole o Kristovej plnosti ako o cieli všetkého, kde sa hovorí o nekonečnej láske Boha a o jeho prenikajúcej milosti v podobe jeho jednorodeného syna Ježiša Krista. „K obrazu svojho prvorodeného brata sa kresťania podieľajú na budovaní Božieho kráľovstva, kvôli ktorého ustanoveniu prišiel medzi ľudí Kristus s celým svojim učením lásky, spravodlivosti a pokoja.“ Tiež v dokumente Biblia a Christológia, kde sa spomína o Duchu svätom, ktorý pripomína Ježišovým učeníkom slová, ktoré majú hovoriť a nebudú ich hovoriť samí od seba. „Tento duch pripomína učeníkom všetko, čo Ježiš povedal a uvádza ich do pravdy.“ (Porov. Jan 16, 13) Podobne to je vidieť aj v predchádzajúcej encyklike: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do čistej pravdy, Lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje a zvestuje vám, čo má prísť. (Jn 16, 13). V týchto dvoch častiach sa jedná o slová keď Ježiš opúšťal svojich učeníkov a povedal im, že im má toho ešte veľa povedať, ale teraz by to nezniesli. Preto príde Duch pravdy a vovedie ich do plnej pravdy. (Jn 16, 5 - 15). V inej časti, kde sa hovorí o zániku sveta a o konečnom a večnom vyslobodení zo smrti a hriechu a o predurčení človeka k spáse. O predurčení stať sa Božími synmi, o ospravedlnení človeka od hriechov v osobe Ježiša Krista a o večnej a milosrdnej láske Boha k človekovi. „Vykúpenie sveta - toto úžasné tajomstvo lásky, v ktorom sa obnovuje stvorenie (DVK, Gaudium et spes) - je vo svojej najhlbšej podstate "ospravodlivením" človeka v jednom ľudskom srdci: v srdci jednorodeného Syna, aby sa mohlo stať spravodlivosťou sŕdc mnohých ľudí, ktorí v tomto jednorodenom Synovi boli od večnosti predurčení stať sa Božími synmi. (Rim 8, 29)“ V dokumente Biblia a Christológia je tu podobná stať o stvorení, ktoré očakáva vyslobodenie pred zánikom. „Samo stvorenie, podrobené márnosti, očakáva svoje vyslobodenie z otroctva zániku.“ Ako ďalšie porovnanie môžeme uviesť ako sa neverný Izraelský ľud neustále odvracia od Boha a potom prosí o milosrdenstvo. Hoci mu Boh posiela prorokov a mudrcov, aj tak Izrael upadá do hriechu a pácha neprávosti aj napriek zmluve. V čase núdze ale znovu prosí o pomoc a východisko zo zlej situácie. V Encyklike Dives in misericordia sa opisuje ako Izrael neustále prosí o milosrdenstvo k Bohu, keď je v čase núdze a zároveň to aplikuje aj na kresťanský život. „Izrael bol totiž ľudom zmluvy uzavretej s Bohom, ktorú tento ľud častejšie porušoval. Keď si však uvedomil svoju neveru - lebo v jeho dlhých dejinách nechýbali proroci a iní, ktorí toto povedomie vzbudzovali - vtedy sa dovolával milosrdenstva.“ Dokument Biblia a Christológia poukazuje na to ako Izraelský ľud pácha hriechy, aj napriek varovaniu prorokov a zároveň dostáva prísľub nového proroka, ktorý príde a nastolí pokoj a mier celému svetu. V encyklike o trvalej platnosti misijného povolania, ktorá sa nazýva Redemptoris missio, je opísané poslanie Ježiša Krista ako najväčšieho proroka, ktorého poslal Boh, jeho otec. Táto encyklika poukazuje tiež na to, že Ježiš je pravým prorokom a že ako Boh poslal jeho na zem tak je dnes čoraz viac potrebné misijné povolanie kresťanov určené k jednote celého sveta. „Aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že si ma Ty poslal“ (Jn 17,21). Je tu tiež poukázané na vzťah Boha k Ježišovi ako na vzťah medzi otcom a synom. Tomuto vzťahu patrí v dokumente Biblia a christológia dôležité miesto. Je tam podrobne popísaný tento synovský vzťah a tiež dôvera a poznanie medzi Otcom a Synom. „Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, a nik nepozná Otca, iba Syn a ten, komu to syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11, 27). Tiež v tom istom dokumente je podkapitola o Ježišovi na počiatku christológie. Je tu vyobrazovaný oko Božia Múdrosť a ako Slovo Boha. (Porov. Jan 1, 1 - 14). V dokumente o preblahoslavenej Panne Márii v živote Cirkvi sa rozpráva Ježišovi Kristovi ako Dare, ktorý poslal Otec. Bol zrodený z čistej panny a ktorý sa počal z Ducha Svätého. Predstavuje sa ako Božie Slovo ako v predchádzajúcom diele. „Táto plnosť určuje od celej večnosti stanovenú chvíľu, v ktorej Otec poslal svojho Syna, ‹‹aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.›› (Jn 3,16). Označuje blaženú chvíľu, keď ‹‹Slovo, ktoré bolo u Boha... sa stalo telom a prebývalo medzi nami.››“ (Jan 1, 1 - 14). Ďalej v tomto diele Redemptoris Mater sa hovorí o Cirkvi, ktorá je posilňovaná Kristovou prítomnosťou v podobe Ducha Svätého a o tom že prichádza v ústrety ku koncu vekov a ku svojmu pravému zakladateľovi Ježišovi Kristovi. „Cirkev, posilňovaná Kristovou prítomnosťou (porov. Mt 28,20), kráča v čase k zavŕšeniu vekov a v ústrety Pánovi, ktorý prichádza.“ Na porovnanie k tomuto citátu je v dokumente Pápežskej

biblickej komisie o tom ako je v Ježišovi prítomný Svätý Duch a ako hovorí skrze neho. Tohto Ducha následne Ježiš odovzdáva svojím učeníkom a tak zaručuje to, že jeho slová budú šírené prostredníctvom misií a večne zachované v jeho učeníkoch, neskoršie v ich nástupníkoch a neustálym predávaním nikdy nezaniknú tieto pravdy a tajomstvá. Takto sa uchovávajú aj v Cirkvi Kristovej dodnes. Toto je zárukou, že v Cirkvi pôsobí Duch Svätý. „Ďalej Ježiš prehlasuje, že hovorí a koná skrze Božieho Ducha a že touto Božou Mocou disponuje a že ju zošle svojím učeníkom.“ V encyklike Fides et ratio sa hovorí v úvode o úlohe Cirkvi. Spomína sa ako Cirkev dostala prvotnú úlohu ohlasovania evanjelia a hľadanie pravdy. Tiež bola zdôraznená jej úloha, aby zachovávala tajomstvá, ktoré jej boli zverené pri jej zrode a tiež tie, ktoré prijala zo zjavenia. Hlavná úloha úloha bola, aby Cirkev Kristova zachovala pravdu a zostala jej verná. „Odvtedy, čo vo veľkonočnom tajomstve prijala ako dar poslednú pravdu o živote človeka, stala sa pútničkou na cestách sveta, aby zvestovala, že Ježiš Kristus je ‹‹cesta, pravda a život›› (Jn 14,6). Medzi rozličnými službami, ktoré má poskytovať ľudstvu, je jedna, ktorá ju robí osobitne zodpovednou - služba pravde. Týmto poslaním sa spoločenstvo veriacich stáva na jednej strane účastným na spoločnom úsilí, ktoré ľudstvo vynakladá na dosiahnutie pravdy, a na druhej strane ju zaväzuje, aby sa staralo o ohlasovanie dosiahnutých istôt, ...“ Pre porovnanie uvedieme citát z diela Biblia a Christológia: „Vlastnou úlohou Cirkvi je, aby autenticky rozoznávala Kristovu prítomnosť a jeho pôsobenie v rozličných dejinných situáciách. Preto skúma znamenia doby a stále ich vykladá vo svetle evanjelia. [...] a všetci veriaci, každý primerane podľa svojej úlohy, musia zachovávať učenie Boha, nášho Spasiteľa,(Porov. Tit 2, 10) opatrovať zverené, (2Tim 6, 20), aby neboli unášaní závanom kdejakého učenia. (Porov. Ef 4, 14)“ Pri porovnaní týchto dvoch citátov môžeme nájsť dve hlavné myšlienky. Prvou je to že Cirkev Kristova je povolaná k pravde. Táto pravda sa má zachovávať, hľadať, vykladať vo svetle evanjelia a touto pravdou má cirkev a všetci jej členovia žiť. Druhou myšlienkou je to že táto skrytá pravda v cirkvi sa má hlásať všetkým národom. Má sa prenášať z generácie ne generáciu, aby zostala uchovaná pre všetkých. „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1Kor 13,12). Dokumenty pápeža Benedikta XVI. a dokument Biblia a Christológia. V encyklike Spe salvi pápež Benedikt hovorí o radosti. Hovorí o radosti zo spásy, ktorú dal Kristus všetkým ľuďom na zemi. Táto spása nám bola darovaná smrťou na kríži ktorú pre každého bez rozdielu podstúpil Ježiš. Teda táto spása a radosť je človeku daná úplne zadarmo a bez zásluh. „V nádeji sme spasení, hovorí svätý Pavol Rimanom i nám (Rim 8, 24). ‹‹Vykúpenie››, spása, nie je podľa kresťanskej viery len nejaký prostý fakt. Vykúpenie nám bolo darované v tom zmysle, že nám bola darovaná nádej, odôvodnená nádej. Jej sila nám umožňuje čeliť prítomnosti.“ Tiež na tento fakt poukazuje Biblia a Christológia. Spomína o vyslobodenia z otroctva na konci vekov a že je to všetko zásluha Krista, ktorý triumfoval nad vládcom tohto sveta. Vládcom tohto sveta sa predstavuje Diabol, alebo Satan. (Porov. Jan 12, 31). „Samo stvorenie podrobené márnosti, očakáva svoje vyslobodenie z otroctva zániku. Kristus však svojou smrťou a vzkriesením triumfoval nad hriechom a premohol ‹‹ vládcu tohto sveta.››“ V úvode encykliky Deus charitas est, teda Boh je Láska, sa pápež Benedikt prihovára ľuďom, že Ježiš dal svoj život za životy všetkých. Boh ho poslal ako svojho Syna, aby bol obetným baránkom na uzmierenie a zdôrazňuje tu nekonečnú lásku Boha k ľuďom. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí, mal večný život. (Jn 3, 16). ‹‹Stavajúc na ústrednom postavení lásky, kresťanská viera prijala to, čo bolo vnútorným jadrom viery Izraela a zároveň dalo tomuto jadru novú hĺbku a šírku››.“ V Biblii a Christológii je podobný text zameraný na Ježiša ako na trpiaceho služobníka, ktorý z lásky dáva svoj život za druhých. „Keď teda Ježiš pri poslednej večeri prednáša slová nad kalichom, zdá sa že naráža na poslanie trpiaceho služobníka, ktorý dáva svoj život za mnohých a tak vo svojej krvi ustanovuje novú zmluvu.“ (Porov. Iz 53, 12). Taktiež v exhorácii terajšieho pápeža Benedikta Sacramentum caritatis je opísané ako sa Kristus dáva za všetkých ľudí v tajomstve veľkonočnej večere a ako ustanovuje eucharistiu za sviatosť, symbol a zároveň pomoc pre kresťanov. „Pod spôsobmi chleba a vína, v ktorých sa nám Kristus dáva na veľkonočnej večeri, k nám prichádza celý Božský život a dáva sa nám vo forme sviatosti.“ (Porov. Lk 22, 17 - 20).

Zhrnutie a syntéza

Podľa dokumentov, ktoré sme mali možnosť porovnať s dokumentom Biblia a Christológia je jasné vidieť, že akoby mnohé dokumenty mali spoločné základy, hoci je každý dokument venovaný inej tematike a písaný pri inej príležitosti a pre rôzne potreby. Stačí porovnať totožné odkazy z Biblie a problém s čím sú spojené. Aj pri tejto zdanlivej podobnosti si je potrebné všimnúť, že každá osobnosť, ktorá písala patričný dokument sa na problém pozerá zo svojho vlastného hľadiska a používa tie odkazy z Biblie, ktoré sú mu najviac blízke. Tým, čím človek žije, sa často prejavuje aj v jeho práci. Nemusí to byť vždy pravidlom, vzhľadom na potrebu vyjadrenia k cudzej téme, ktorá nie je človeku blízka. Ale tiež z druhého uhla pohľadu badať, že tvorcovia špecifických dokumentov si vyberajú tie udalosti, ktoré sa najviac podobajú téme ku ktorej sa vyjadrujú a tiež tie, ktoré sa priamo hodia do textu a ktoré poukazujú a povzbudzujú v danom špecifickom ryse dokumentu. Vidieť tu to, že najlepšie je poukázať podobným na podobné a tým si tézu potvrdiť. Je jasné vidieť ako autori aplikujú život Ježiša Krista a udalosti s ním spojené do svojich diel a snažia sa poukázať riešenie a povzbudenie prostredníctvom týchto udalostí. Zjednodušene povedané, Kristus a jeho život je vzorom správneho života človeka a je zároveň liekom na všetko, čo človeka trápi. Na porovnanie môžeme ešte použiť spis Kongregácie pre náuku viery a jej odpovede na otázky o niektorých aspektoch učenia o cirkvi, konkrétne či zmenil Druhý vatikánsky koncil predchádzajúce učenie o cirkvi. „Druhý vatikánsky koncil nechcel zmeniť a v skutočnosti ani nezmenil toto učenie, ale chcel ho len rozvinúť, prehĺbiť a podrobnejšie vysvetliť. [...], že na tradičnom učení sa skutočne nič nemení. Chceme len to, čo chcel Kristus. Čo bolo, zostáva. Čo Cirkev po stáročia učila, učíme rovnako aj my. Ibaže to, čo sa doteraz žilo iba v praxi, je teraz vyjadrené vo forme učenia; čo bolo neisté, je jasné; o čom sa meditovalo, diskutovalo a čo bolo čiastočne kontroverzné, je teraz jasne formulovaným učením.

Záver

V tejto práci bola snaha o rozobratie dokumentu Biblia a Christológia ale hlavne táto práca poukazuje či tento dokument je alebo nie je aktuálny. Ako môžeme vidieť v dielach pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. je zjavné, že tento dokument pri porovnaní má stále svoju aktuálnosť a potrebu pre dnešnú dobu. Dá sa povedať, že je to také viditeľné akoby pápeži v niektorých svojich spisoch čerpali priamo z tohto dokumentu. Taktiež vzhľadom na to, že autori, ktorí písali tento dokument boli skutoční odborníci a aj preto je tento dokument ešte tak veľmi hodnotný. Už len z tohto hľadiska, že v ňom sú rozpracované toľké vedecké prístupy ku christológii, a že je v ňom badať snahu o všeobecný a vedecký prístup, hoci dogmy a zjavenie nemôžeme pokladať za vedecké, teda overené pokusom. V štyroch evanjeliách môžeme vidieť tiež trochu odlišnú Jánovu christológiu ako predstavuje Boha. „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ (Porov. Ján 1, 1-3). No každý z evanjelistov opisuje Krista svojím vlastným a výnimočným spôsobom, ktorým sa prejavuje individualita a jedinečnosť človeka. Preto aj na Kristológiu môžeme pozerať z rozličných uhlov. V jednom je vidieť ako Kristus musel trpieť a obetovať sa a z iného zasa lásku, ktorou žil a zomrel za všetkých ľudí. A preto je potrebné aj v dnešnej dobe skúmať a zaoberať sa christológiou. Na záver by sa dalo poukázať, že Biblia je aktuálna aj dnes pre životy dnešných ľudí. A ako je aktuálna aj dnes, tak sa dá predpokladať, že aj dokumenty, ktoré z nej čerpajú nestratia ešte dlho zo svojho prínosu a autentickosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Christológia a rozdelenie dokumentu