Islamské manželstvo a zákon o rodine znevýhodňujú ženu rôznymi spôsobmi. Podľa väčšiny moslimských teológov nie je právom muža len potrestať svoju manželku tým, že ju zbije, alebo ignoruje, v prípade nezhôd (Surah 4, 34). Okrem otázok týkajúcich sa dedičstva a svedectva na súde sú ženy v nevýhode v porovnaní s mužmi pri zákone týkajúceho sa manželstva, rozvodu a procesov týkajúcich sa starostlivosti o deti. Korán dovoľuje mužom až štyri manželky a bližšie neurčené množstvo konkubín. Tradičný rozvodový proces dovoľuje mužovi rozviesť sa so svojou ženou jednoducho vyhlásením frázy „Zavrhujem ťa“ bez toho, že by musel uviesť nejaké dôvody, alebo ísť na súd. Niektoré moslimské krajiny už predstavili isté kontrolné procesy a navrhujú, že na súde musí byť realizovaný pokus o zmier. Ženy môžu dosiahnuť rozvod iba na súde a ten im je zaručený iba v prípade, že môžu dokázať u svojho manžela závažné pochybenie. Manžel je povinný platiť výživné iba niekoľko mesiacov a tak rozvod ponecháva ženu bez prostriedkov a bez detí, pretože islamský zákon vždy garantuje zverenie detí do starostlivosti manželovi, ak už deti vyrastú z obdobia nezletilosti. Niektoré moslimské krajiny v súčasnosti rozvíjajú právne postavenie žien. Islamská kultúra patrí rozhodne k spoločnostiam, ktoré sú formované náboženstvom a preto sa dá považovať Korán za základný stavebný kameň pozície ženy v islámskej spoločnosti. Islám je silne protiženský. Islám je prvotnou príčinou utláčania moslimských žien a zostává príčinou utláčaných moslimských žien a zostáva hlavnou prekážkou k zlepšeniu ich postavenia.
1.4 Manželské zmluvy v islame
Prevažná väčšina moslimských manželstiev je i v súčasnosti zariaďovaná rodičmi. Iba vo veľkých mestách sa tento trend mení. Dohodnuté manželstvá sú z hľadiska tradície spojené so slušnosťou a počestnosťou, zatiaľ čo manželstvá uzatvárané „z lásky“ majú príchuť nemorálnosti a napodobovania zvykov západu. Manželstvá uzatvárané v rámci širšej rodiny sú podporované, pretože dôverné vzťahy s bratrancom a jeho rodičmi umožňujú ľahšie určiť osud úspešného manželstva, ako by to bolo v prípade úplne cudzieho človeka. Zaručujú i vzájomnú znášanlivosť“ manželských partnerov s ohľadom na spoločenské pozadie, vzdelanie, náboženstvo a charakter, aký islam vyžaduje a zabezpečuje, že veno zostane v rámci rodiny. Pre rodinu nevesty je v tomto prípade ľahšie pôsobiť na príbuzných, aby pomohli zachrániť manželstvo v prípade, že sa ocitne v nebezpečenstve rozpadu. Moslimské manželstvo sa od kresťanského výrazne odlišuje. Okrem vena, ktoré poskytuje finančnú záruku v prípade možného rozvodu, sa uzatvára vždy manželská zmluva, ktorá má v zákone charakter občianskej zmluvy a stanovuje obojstranné práva a povinnosti manželských partnerov. Základným kameňom manželskej zmluvy je manželova zodpovednosť zarábať na živobytie a manželkina povinnosť poslušnosti (surah 4, 34). Povinnosť poslušnosti viedla v posledných rokoch niektoré ženy k tomu, aby do manželskej zmluvy zahrnuli „únikovú klauzulu“, ktorá im dovoľuje napríklad pokračovať v štúdiu alebo kariére aj po uzavretí manželstva, keďže manžel má v princípe právo určiť, ako často a za akým účelom môže jeho manželka opustiť dom. Muž môže po svadbe zakázať svojej manželke navštevovať univerzitu na základe toho, že to nepovažuje za zlučiteľné so slušným správaním a ona by sa musela podriadiť bez akýchkoľvek námietok. Islamské zákony o manželstve vyžadujú podriadenie obzvlášť v sexuálnych vzťahoch, pretože zaplatením vena manžel nadobúda právo nad telom svojej manželky a ona nemá dôvod ho odmietnuť, okrem „dní nečistoty“, alebo počas dní pôstu, pretože podľa vžitej tradície odopretie poslušnosti podobne ako neplodnosť dáva manželovi právo zapudiť svoju manželku. Tradičnému náboženskému svadobnému obradu predsedá imám, predspevák v mešite, alebo duchovný. V mestských oblastiach sú manželstvá registrované aj štátom. Ženích a dvaja povinní svedkovia podpíšu manželskú zmluvu. Nevesta pri tom vôbec nemusí byť prítomná, zmluva je vo všeobecnosti podpísaná poručníkom tak, aby bola pre jej dobro, ktorý vystupuje ako jej právny zástupca. Za najdôležitejšiu klauzulu v zmluve sa pokladá množstvo vena, ktoré sa skladá z prvej časti, alebo „ranného daru“, kde patrí odev, nábytok, šperky a peniaze, ktoré dostáva nevesta od rodiny ženícha pri svadbe a „večerný dar“, ktorý dostávajú nevesty od ženícha aby mali finančné prostriedky v prípade rozvodu, pretože výživné sa musí platiť iba tri mesiace, alebo do narodenia dieťaťa vtedy, ak je žena tehotná. Na moslimskej svadbe sa neprosí o Božie požehnanie, pretože je to skôr občiansky ako náboženský obrad. Jeho účelom je spečatiť zmluvu, ktorá zreteľne počíta s možnosťou rozvodu vo forme „večerného daru“. Pri svadobnom obrade manželskí partneri neprisahajú vzájomný sľub vernosti ani sľub vzájomnej starostlivosti „v dobrom i zlom“. Práve naopak: s výnimkou Turecka a Tuniska má manžel právo zobrať si za manželky ďalšie tri ženy. Na rozdiel od kresťanskej manželskej prísahy u moslimov neexistuje sľub celožitovného výhradného odovzdania sa druhej osobe. Ak platí, že to najhoršie skutočne vedie k najhoršiemu, také nešťastie ako nevyliečiteľná choroba, uväznenie, impotencia alebo neplodnosť sú v islame vo všeobecnosti považované za dôvody na rozvod ako pre manželku, tak i pre manžela.
Záver
Myšlienka celoživotného duchovného spoločenstva pred Bohom, manželstvo ako partnerstvo pre službu, nie je centrom moslimského pohľadu na manželstvo, ako ani kompaktné rozdelenie práv a výsad obidvoch strán. Neexistuje ani sľub alebo prísaha „milovať a ctiť“ svojho partnera, pretože biblická vernosť a vzájomná nezištná láska sú moslimskému manželstvu cudzie. Islamská kultúra patrí rozhodne k spoločnostiam, ktoré sú formované náboženstvom a preto sa dá považovať Korán za základný stavebný kameň pozície ženy v islámskej spoločnosti. Islám je silne protiženský. Islám je prvotnou príčinou utláčania moslimských žien a zostává príčinou utláčaných moslimských žien a zostáva hlavnou prekážkou k zlepšeniu ich postavenia.
