Úvod

Podmienky, v akých moslimské ženy žijú, sa bezpochyby výrazne odlišujú a bolo by nerozumné zovšeobecňovať. Právnička v Ankare, alebo odborníčka na počítače v Iráne má málo spoločné s nevzdelanou nomádkou v Alžírsku, ako aj s vysokoškolsky vzdelanou Egypťankou v rámci širokého poznania islamu, tak nie je ani možné porovnávať západoafrickú moslimskú ženou, ktorá má podobu islamu je zmiešanú s prvkami tradičného afrického náboženstva a ktorá vie príliš málo po arabsky na to, aby čo len vyslovila modlitby spôsobom, akým sa to vyžaduje. Spôsob života moslimských žien ovplyvňuje celý rad faktorov: miera, do akej sa jej rodina prikláňa k náboženstvu a horlivosť, ktorá určí, čo sa považuje za vhodné a slušné; právny rámec krajiny, ktorá ovplyvní stupeň slobody, z akej sa môže tešiť; odvetvie islamu, do ktorého patria, napr. sunníti, šiíti, alebo aleviti. Napokon z veľkej časti je ich život ovplyvnený tým, či bývajú v meste, alebo na vidieku, pretože život v moslimskej dedine sa veľmi líši od mestského. Existujú však i spoločné menovatele. Jedným z nich sú dejiny. Ranné dejiny islamu ovplyvňujú život žien i v súčasnosti, pretože Mohamed začlenil podrobné ustanovenia týkajúce sa manželstva a zákona o rodine v Koráne a tradíciách. Napriek historicko-kritickým štúdiám Koránu považuje prevažná väčšina moslimov tieto nariadenia „matkám verných“ ako večne záväzné zjavenia ktoré platia i pre dnešok. S teologickými normami sú úzko spojené mnohé starodávne zvyklosti, ktoré nie sú ľahko rozoznateľné zo samotného islamu

1 Muž a žena – rovní pred Bohom?

Verejné debaty o postavení ženy v islame majú na západe tendenciu sústreďovať sa okolo problematiky nosenia šatiek, ktoré sú chápané ako symbol ženskej podriadenosti, no nie všetky aktívne moslimské ženy šatku nosia a nie všetky z nich majú názor, že tieto sú nepostrádateľné. V skutočnosti je to islamský zákon o manželstve, ktorého dôsledkom je postavenie ženy ako podriadenej bytosti pokladané za božské ustanovenie. Podstatné ustanovenia Sharie sú spojené s miestnymi kultúrnymi normami a starobylými a úctyhodnými tradíciami ktorých korene siahajú do kmeňovej spoločnosti, a zachovali sa s príchodom islamu. Niektoré so široko akceptovaných noriem slušnosti sú zmesou kultúry, náboženstva a tradície. Moslimskí zástancovia vždy trvali na tom, že islam verí v rovnosť muža a ženy pred Bohom. Ako dôkaz uvádzajú, že v správe o stvorení v Koráne nevidíme žiaden rozdiel medzi mužom a ženou. Boh stvoril muža a ženu „z jednej duše“ (Surah 4, 1) aby boli vzájomnými „priateľmi“ a navzájom sa „ochraňovali“ (9, 71) Dal, aby medzi nimi vládla „láska a milosrdenstvo“ (30, 21). Tradícia chváli muža, ktorý zaobchádza so svojou manželkou „najlepšie“, a pokladá ho za dobrého veriaceho. Moslimskí zástancovia ďalej uvádzajú rovnakú povinnosť mužov i žien dodržiavať päť pilierov islamu: viera, modlitba, pôst, almužny, púť, ako aj rovnaké zasľúbenia o veľkej odmene v nasledujúcom živote: „Komukoľvek, kto robí správne a verí, nech už je to muž alebo žena, darujeme dobrý život. A pridelíme im odmenu podľa ich najlepších skutkov“ (16, 97). Napriek ich základnej rovnosti moslimskí teológovia prehlasujú, že povinnosti, ktoré dal Boh ženám sa odlišujú od tých, ktoré boli dané mužom. Ako žena rodí deti a má zodpovednosť za domácnosť a rodinu, tak sú muži zodpovední za ochranu rodiny a zabezpečovanie materiálnych prostriedkov, inými slovami, majú byť živiteľmi rodiny a majú do činenia so spoločnosťou. Odlišné úlohy znamenajú aj odlišné práva, teda odtiaľ pochádza vyjadrenie „spravodlivosti medzi pohlaviami“, keď žene pripadne iba polovičný diel dedičstva, pretože ona nenesie finančnú zodpovednosť za rodinu. Princíp vyslovený v Koráne, že svedectvo jedného muža môže byť vyvážené iba svedectvom dvoch žien, podáva záznam o skutočnosti, že vzhľadom na biologické predispozície sú ženy náchylnejšie k väčším emocionálnym výkyvom ako muži a preto by bolo neprimerané vzhľadom na ich často nedostačujúce pamäťové schopnosti (podľa Sure 2, 282) žiadať, aby rozhodovali o osude iného človeka na súde.

1.1 Postavenie žien v oblasti náboženstva

Egypťan sa môže oženiť so židovskou alebo kresťanskou ženou, ale nie z iného náboženstva, bez ohľadu na to, či je cudzinka alebo nie, alebo či žije alebo nežije v moslimskom štáte. Náboženské povinnosti, ako denné modlitby, pôst, dávanie zákazu a púť do Mekky sú rovnaké tak pre muža, ako aj pre ženu. Dokonca v niektorých prípadoch má žena určité výhody pred mužom. Napríklad, ak má menštruáciu, alebo štyridsať dní po pôrode, nemodlí sa a nepôsti cez pôstny mesiac Ramadán. Nemusí sa postiť ani počas tehotenstva alebo dojčenia, aby to neuškodilo jej zdraviu či dieťaťu. Ak zameškala povinný pôst počas mesiaca Ramadán, môže ho vykonať hocikedy a zameškané modlitby vykonať nemusí. Účasť žien na piatkových modlitbách je dobrovoľná, zatiaľ čo účasť muža na nich je povinná. Preto muž a žena sú v islame rovnocenní v tom zmysle, že obidvaja majú zasľúbený prístup do raja a očakáva sa od nich, že budú zachovávať „päť pilierov“ islamu. Iba od mužov sa vyžaduje, aby sa zúčastňovali piatkových modlitieb ako to už bolo spomenuté v mešite a počúvali kázanie, ktorého obsah je často dôležitý politicky, alebo spoločensky. Ak ženy vôbec do mešity vojdú, (čo mnohí teológovia neschvaľujú a niektorí dokonca zakazujú), deje sa tak oddelene od mužov v malých a zvyčajne nepokrytých miestnostiach na balkóne alebo v suteréne, ktoré sú často zanedbané a v zlom stave, pretože neboli používané. Iba pre jednu šestinu z 1,2 miliardy moslimov je rodným jazykom Arabština a pre ženy, ktoré nepoznajú jazyk, je veľmi ťažké recitovať stanovené obradné modlitby správne a v plnom znení, čítať a rozumieť Koránu, alebo podniknúť púť do Mekky.

1.2 Postavenie ženy v rodine a spoločnosti

Ženy sú v koráne charakterizované ako „potešenie“ alebo „túžba“ pre muža.: „Radosť v ich túžbe po ženách a deťoch je daná mužom ako rozkoš...“ (3, 14). Oddelenie pohlaví v spoločnosti je považované za prostriedok udržiavania slušného chovania. Muži a ženy žijú prakticky v oddelených svetoch, do určitej miery dokonca i v rámci rodinného kruhu. To vyplýva z nariadenia o obliekaní, ktoré nedovoľuje, aby muž videl ženu, ku ktorej nemá príbuzenský vzťah, nezahalenú, ale tiež zo skutočnosti, že islam nepozná neutrálnu oblasť, kde by sa muž a žena mohli stretnúť. V širšej rodine je dovolená určitá úroveň kontaktov, ale neškodné stretávanie sa pohlaví mimo rodinného kruhu je nemožné a zaváňa cudzoložstvom. Moslimskí teológovia dokonca doporučujú, že ženy by sa mali vyhýbať tomu, aby zdravili svojich príbuzných na verejnosti, pretože ostatní okoloidúci nemôžu vedieť, či sú príbuzní, alebo nie. Deti v islame sú vychovávane veľmi odlišne a to v závislosti od pohlavia. Synovia si vyvíjajú k matke blízky emocionálny vzťah, kým otec je prednostne rešpektovaný ako autoritatívna postava. Po obrezaní zvyčajne medzi štvrtým a piatym rokom veku otcovia vo zvýšenej miere uvádzajú synov do sveta mužov, kým matky podľa tradície vyučujú dcéry k zodpovednosti v domácnosti a pripravujú ich na budúce postavenie matky a ženy v domácnosti. S výnimkou prípadov vážnych prekážok je manželstvo štandardom pre mužov a ženy a zaručuje žene živobytie.

1.3 Postavenie žien v právnom prostredí

Islamské manželstvo a zákon o rodine znevýhodňujú ženu rôznymi spôsobmi. Podľa väčšiny moslimských teológov nie je právom muža len potrestať svoju manželku tým, že ju zbije, alebo ignoruje, v prípade nezhôd (Surah 4, 34). Okrem otázok týkajúcich sa dedičstva a svedectva na súde sú ženy v nevýhode v porovnaní s mužmi pri zákone týkajúceho sa manželstva, rozvodu a procesov týkajúcich sa starostlivosti o deti. Korán dovoľuje mužom až štyri manželky a bližšie neurčené množstvo konkubín. Tradičný rozvodový proces dovoľuje mužovi rozviesť sa so svojou ženou jednoducho vyhlásením frázy „Zavrhujem ťa“ bez toho, že by musel uviesť nejaké dôvody, alebo ísť na súd. Niektoré moslimské krajiny už predstavili isté kontrolné procesy a navrhujú, že na súde musí byť realizovaný pokus o zmier. Ženy môžu dosiahnuť rozvod iba na súde a ten im je zaručený iba v prípade, že môžu dokázať u svojho manžela závažné pochybenie. Manžel je povinný platiť výživné iba niekoľko mesiacov a tak rozvod ponecháva ženu bez prostriedkov a bez detí, pretože islamský zákon vždy garantuje zverenie detí do starostlivosti manželovi, ak už deti vyrastú z obdobia nezletilosti. Niektoré moslimské krajiny v súčasnosti rozvíjajú právne postavenie žien. Islamská kultúra patrí rozhodne k spoločnostiam, ktoré sú formované náboženstvom a preto sa dá považovať Korán za základný stavebný kameň pozície ženy v islámskej spoločnosti. Islám je silne protiženský. Islám je prvotnou príčinou utláčania moslimských žien a zostává príčinou utláčaných moslimských žien a zostáva hlavnou prekážkou k zlepšeniu ich postavenia.

1.4 Manželské zmluvy v islame

Prevažná väčšina moslimských manželstiev je i v súčasnosti zariaďovaná rodičmi. Iba vo veľkých mestách sa tento trend mení. Dohodnuté manželstvá sú z hľadiska tradície spojené so slušnosťou a počestnosťou, zatiaľ čo manželstvá uzatvárané „z lásky“ majú príchuť nemorálnosti a napodobovania zvykov západu. Manželstvá uzatvárané v rámci širšej rodiny sú podporované, pretože dôverné vzťahy s bratrancom a jeho rodičmi umožňujú ľahšie určiť osud úspešného manželstva, ako by to bolo v prípade úplne cudzieho človeka. Zaručujú i vzájomnú znášanlivosť“ manželských partnerov s ohľadom na spoločenské pozadie, vzdelanie, náboženstvo a charakter, aký islam vyžaduje a zabezpečuje, že veno zostane v rámci rodiny. Pre rodinu nevesty je v tomto prípade ľahšie pôsobiť na príbuzných, aby pomohli zachrániť manželstvo v prípade, že sa ocitne v nebezpečenstve rozpadu. Moslimské manželstvo sa od kresťanského výrazne odlišuje. Okrem vena, ktoré poskytuje finančnú záruku v prípade možného rozvodu, sa uzatvára vždy manželská zmluva, ktorá má v zákone charakter občianskej zmluvy a stanovuje obojstranné práva a povinnosti manželských partnerov. Základným kameňom manželskej zmluvy je manželova zodpovednosť zarábať na živobytie a manželkina povinnosť poslušnosti (surah 4, 34). Povinnosť poslušnosti viedla v posledných rokoch niektoré ženy k tomu, aby do manželskej zmluvy zahrnuli „únikovú klauzulu“, ktorá im dovoľuje napríklad pokračovať v štúdiu alebo kariére aj po uzavretí manželstva, keďže manžel má v princípe právo určiť, ako často a za akým účelom môže jeho manželka opustiť dom. Muž môže po svadbe zakázať svojej manželke navštevovať univerzitu na základe toho, že to nepovažuje za zlučiteľné so slušným správaním a ona by sa musela podriadiť bez akýchkoľvek námietok. Islamské zákony o manželstve vyžadujú podriadenie obzvlášť v sexuálnych vzťahoch, pretože zaplatením vena manžel nadobúda právo nad telom svojej manželky a ona nemá dôvod ho odmietnuť, okrem „dní nečistoty“, alebo počas dní pôstu, pretože podľa vžitej tradície odopretie poslušnosti podobne ako neplodnosť dáva manželovi právo zapudiť svoju manželku. Tradičnému náboženskému svadobnému obradu predsedá imám, predspevák v mešite, alebo duchovný. V mestských oblastiach sú manželstvá registrované aj štátom. Ženích a dvaja povinní svedkovia podpíšu manželskú zmluvu. Nevesta pri tom vôbec nemusí byť prítomná, zmluva je vo všeobecnosti podpísaná poručníkom tak, aby bola pre jej dobro, ktorý vystupuje ako jej právny zástupca. Za najdôležitejšiu klauzulu v zmluve sa pokladá množstvo vena, ktoré sa skladá z prvej časti, alebo „ranného daru“, kde patrí odev, nábytok, šperky a peniaze, ktoré dostáva nevesta od rodiny ženícha pri svadbe a „večerný dar“, ktorý dostávajú nevesty od ženícha aby mali finančné prostriedky v prípade rozvodu, pretože výživné sa musí platiť iba tri mesiace, alebo do narodenia dieťaťa vtedy, ak je žena tehotná. Na moslimskej svadbe sa neprosí o Božie požehnanie, pretože je to skôr občiansky ako náboženský obrad. Jeho účelom je spečatiť zmluvu, ktorá zreteľne počíta s možnosťou rozvodu vo forme „večerného daru“. Pri svadobnom obrade manželskí partneri neprisahajú vzájomný sľub vernosti ani sľub vzájomnej starostlivosti „v dobrom i zlom“. Práve naopak: s výnimkou Turecka a Tuniska má manžel právo zobrať si za manželky ďalšie tri ženy. Na rozdiel od kresťanskej manželskej prísahy u moslimov neexistuje sľub celožitovného výhradného odovzdania sa druhej osobe. Ak platí, že to najhoršie skutočne vedie k najhoršiemu, také nešťastie ako nevyliečiteľná choroba, uväznenie, impotencia alebo neplodnosť sú v islame vo všeobecnosti považované za dôvody na rozvod ako pre manželku, tak i pre manžela.

Záver

Myšlienka celoživotného duchovného spoločenstva pred Bohom, manželstvo ako partnerstvo pre službu, nie je centrom moslimského pohľadu na manželstvo, ako ani kompaktné rozdelenie práv a výsad obidvoch strán. Neexistuje ani sľub alebo prísaha „milovať a ctiť“ svojho partnera, pretože biblická vernosť a vzájomná nezištná láska sú moslimskému manželstvu cudzie. Islamská kultúra patrí rozhodne k spoločnostiam, ktoré sú formované náboženstvom a preto sa dá považovať Korán za základný stavebný kameň pozície ženy v islámskej spoločnosti. Islám je silne protiženský. Islám je prvotnou príčinou utláčania moslimských žien a zostává príčinou utláčaných moslimských žien a zostáva hlavnou prekážkou k zlepšeniu ich postavenia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ženy v Islame