biskup Pavol Peter Gojdič prijatý na audiencii sv. Otcom Piom XI., kde mu daroval zlatý kríž so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v tvojej biskupskej službe.“ Na svoju apoštolskú cestu si otec biskup zvolil biskupské heslo,ktoré je v dnešnej dobe a vždy aj bude silné, ktoré znelo: „Boh je láska, milujme ho!“ Ako biskup a duchovný pastier sa zaslúžil o povznesenie duchovného života tak kňazov ako i všetkých veriacich. „Veľmi mu záležalo na správnom slávení bohoslužieb a dodržiavaní cirkevných sviatkov.“ V dôsledku hlavne nových pomerov zriadil nové farností ako boli napr. v Prahe, Levoči, Bratislave a inde. Vďaka jeho činnosti a usilovnosti bol postavený sirotinec v Prešove, ktorý bol zverený sestrám Služobniciam. Jeho aktivity boli hlavne v oblasti školstva, a v roku 1936 bolo zriadené Gréckokatolícke gymnázium v Prešove. Napriek všetkým povinnostiam podporoval aj učiteľskú akadémiu, internáty, semináre a pod. Zo všetkých síl sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo i vychádzaním časopisu Blahovistnik, ktorý vychádza až dodnes, ďalej ako napr. Da prijdet carstvije Tvoje, vychádzali aj knižné brožúry, ktoré vychádzali vo vydavateľstve PETRA. Biskup Pavol Peter Gojdič a za jeho láskavý, pozorný, duchovný a dobročinný vzťah k všetkým ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazvali „mužom zlatého srdca“. Veľmi významnou duchovnou aktivitou otca biskupa na obnovu a prehĺbenie každého duchovného života ľudí v ťažkých časoch vojny bolo tiež vyhlásenie Mariánskeho roku. S dátumom dňa 15. októbra 1944 poslal otec biskup arcipastiersky list, v ktorom v eparchii vyhlásil podobne ako predchádzajúcom Eucharistický rok, teraz to bol rok 1944-1945 za Mariánsky rok. V ňom povzbudzoval všetkých svojich veriacich, aby sa všetci v tomto svätom roku usilovali o vrúcnejšiu modlitbu a úctu k Presvätej Bohorodičke Panne Márii, ďalej aby mariánske sviatky, sa slávili s osobitnou detinskou vrúcnosťou, aby to boli prvé soboty v každom mesiaci a aby sa všetci veriaci podľa možnosti zúčastňovali svätej liturgie a svätého prijímania, a čo môžem potvrdiť aby katechéti vštepovali do sŕdc detí lásku k presvätej Bohorodičke Panne Márii a podobne.2.1 Najťažšie chvíle biskupa Pavla Petra Gojdiča: Obdobie 2. svetovej vojny

V období 2. svetovej vojny biskup Gojdič zaujal jednoznačne odmietavé stanovisko k deportácii židov. V liste zo 16. mája 1942 vatikánskemu chargé d'affaires v Bratislave G. Burziovi píše, aby Svätá Stolica vyvinula intervenciu a nátlak na prezidenta Dr. Tisu, lebo sa domnieva, že zodpovednosť za tieto činy môže padnúť na katolícku cirkev. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v západnej Ukrajine v roku 1946, v Rumunsku v roku 1948 a na Zakarpatskej Ukrajine o rok neskôr bolo takmer isté, že podobný osud stihne gréckokatolícku cirkev aj v Československu. Otec biskup Gojdič vyzýval všetkých veriacich k intenzívnemu kresťanskému životu a hlavne duchovnému. Dňa 31. augusta 1949 vydal pastiersky list, v ktorom stálo, že rôzni agitátori sľubmi a hrozbami chcú odtrhnúť ľudí od gréckokatolíckej cirkvi. Apeloval na veriacich, aby zostali verní Pánu Bohu a svojej viere. Po dosadení zmocnenca do biskupského úradu v decembri 1949 sa obmedzili Gojdičove možnosti udržiavať kontakty s kňazmi a spravovať eparchiu. Zákazy a príkazy zmocnenca boli čoraz prísnejšie, až vyústili do úplnej izolácie biskupa. Súčasne nechýbali pokusy, ktoré predchádzali rôznymi špekulatívnymi procesmi získať ho pre prestup na pravoslávie, čo by malo značný a veľký vplyv na kňazov a všetkých veriacich gréckokatolíckej cirkvi. Pri jednom s takýchto pokusov bol deň: 21. apríla 1950, biskup Pavol Peter Gojdič všetkým príslušným osobám povedal: „Mám už 62 rokov a obetujem celý majetok a rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená, a viac v tej veci ani za mnou nechoďte“. Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru dňa 28. apríla 1950, ktorým gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon a zároveň zakázaná jej činnosť, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Tu sa začína jeho veľmi ťažká krížová cesta mnohými väznicami bývalého Československa, z ktorých ho nakoniec oslobodila až jeho smrť. O rok neskôr, ale v dňoch 11. – 15. januára 1951 vo vymyslenom procese s tzv. a do toho procesu boli zaradený spolu z Gojdičom vlastizradný biskupi Vojtaššák, Buzalka, ktorý boli odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisícovej pokuty a odňatie taktiež všetkých občianskych práv. Neskôr ich presúvali z jedného väzenia do druhého, ako to boli napr. Praha-Ruzyň, Valdice, Leopoldov a Ilava. Biskup Gojdič bol vystavovaný psychickému a fyzickému nátlaku, bol ponižovaný, potupovaný, musel taktiež vykonávať tie najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval a nesťažoval, nevyžadoval žiadne výhody. Tiež využíval každú svoju chvíľu ktorú mal k modlitbe a tajne slúžil aj sv. liturgie. Na základe amnestie v roku 1953 vydanej prezidentom A. Zápotockým bol zmenený jeho trest z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Vtedy mal biskup 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Biskup Pavol Peter Gojdič sa mohol aj dostať z ťažkého väzenia, kde bol ako bolo už načrtnuté psychický a fyzický tzv. týraný na slobodu, ak by zaprel svoju vrúcnu a silnú vernosť Cirkvi a Sv. Otcovi. Gojdič mal k tomu rôzne ponuky, ako napríklad udalosť na ktorú si spomínal takto: „Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kde ho doviedli z cely, prijal uniformovaný vysoký dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu.“ Biskup odmietol túto požiadavku s ospravedlnením, že by to bol strašný hriech proti Bohu, že by to bola zrada na Sv. Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tomto čase trpeli. Tu sa musíme pozastaviť a priznať si, že ani jeden človek v takejto chvíli a situácii ako bol vystavený otec biskup Pavol Peter Gojdič, by takto nezareagoval a v takejto chvíli by to prijal. Aj v tých najťažších a osamotených chvíľach bol otec biskup odovzdaný do Božej vôle ako o tom svedčia aj tieto jeho slová: „Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech On rozhodne“. Nádej z najkrajších dní pre otca biskupa Gojdiča bolo, že mu k jeho sedemdesiatym narodeninám do väzenia poslal telegram Svätý Otec Pius XII. A v ňom ho ubezpečil, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bolo to pre biskupa Gojdiča, jeden z najkrajších dní, ktoré vo väzení doposiaľ prežil. Jeho veľkou túžbou bolo, aby zomrel zaopatrený so všetkými sviatosťami ako sa patrí na Božieho služobníka a v deň svojich narodenín. Tu obe túžby sa otcovi biskupovi splnili. K Otcovi biskupovi prišiel na nemocničnú izbu vo väzení aj otec Alojz Vrána, kde ho premiestnili ktorý ho vyspovedal. Jeho kalich utrpenia sa už pomaličky napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ biskupovho života bol aj jeho spoluväzeň, ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o týchto posledných chvíľach otca biskupa