Úvod

Ak by sme sa riadili heslom: „Kresťan, ktorý neuskutočňuje Božie slovo, nemôže reprezentovať Ježiša Krista.“, bude určite správnym a pravým reprezentantom mučeník a biskup Gréckokatolíckej cirkvi Pavol Peter Gojdič, OSBM. Pavol Peter Gojdič, sa radí k najvýznamnejším postávam slovenského i kresťanského sveta. Otec biskup svoj celý život staval na láske k Pánu Bohu, ktorá sa odzrkadľovala v láske k blížnemu. To konal v duchu svojho biskupského hesla: „Boh je láska, milujme ho!” A s takouto láskou v srdci viedol viac ako štvrťstoročie v neľahkých dobách celé prešovské gréckokatolícke biskupstvo. I preto, keď 29. októbra 1968 na leopoldovskom väzenskom cintoríne exhumovali jeho telesné pozostatky, právom položili na jeho telo červený epitrachil (štólu). Epitrachil bol vyjadrením mnohorakého utrpenia, ktoré si pretrpel vo svojom živote, ktoré priniesol za svoju vernosť Pánu Bohu a celej Cirkvi. I preto som sa rozhodol písať prácu o Pavlovi Petrovi Gojdičovi, ktorý pre všetkých a uvedomelých kresťanov veľa znamená a pozdvihnúť jeho celý život a to čo vykonal pre celý kresťanský svet.

1. Detstvo, štúdia a kňazstvo biskupa Petra Gojdiča

Biskup Gojdič sa narodil dňa 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, ako tretí syn v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rod. Gerberyovej. Pokrstený bol 23. júla 1888 vo svojom rodisku v chráme Ochrany Presvätej Bohorodičky. Jeho súrodencami boli brat Kornel, ktorý sa tiež stal kňazom a bol vysvätený spolu s ním 27.8.1911 v Prešove. Druhý brat Štefan taktiež vyštudoval teológiu. Jeho sestra ktorá bola najmladšia sa volala Helena, ktorá vstúpila do manželského zväzku z kňazom. Už v mladosti sa u Petra Gojdiča prejavovali znaky hlbokej náboženskej viery a duchovnosti.. „Veriaci spomínajú ako sa veľmi rád modlil. Vídavali ho už skoro ráno pri modlitbe a podobne aj večer sa modlil vonku, až kým nevyšli hviezdy. Taktiež ho videli každý deň chodiť sa modliť ku krížu za dedinou. Od ranného veku sa rád zúčastňoval bohoslužieb v miestnom chráme.“ Peter školský prah prestúpil ako prvýkrát v roku 1894 v Cigeľke, kde navštevoval prvé dva triedy ľudovej školy, neskôr tretiu v Bardejove a štvrtú už v Prešove. Po skončení ľudovej školy pokračuje v štúdiu na gymnáziu, kde aj zmaturoval v roku 1907. Tu Petra môžeme vidieť ako hlboko veriaceho človeka, dychtiaceho stále po nových vedomostiach, ale aj ako vynikajúceho mladého športovca. „Ako chlapec z toho obdobia má ako študent viaceré vyznamenania.“ Po maturite nastúpil ako študent na štúdium teológie v Prešove, kde však študoval len rok a potom bol vyslaný, pre veľmi dobré študijné výsledky biskupom Dr. Jánom Vályim na štúdia do Budapešti. V Budapešti študoval tri roky a štúdia ukončil v roku 1911. Peter kňazskú vysviacku prijal dňa 27. augusta 1911 z rúk otca biskupa Dr. Jána Vályiho v Prešove a na druhý deň slúžil v Cigeľke primičnú svätú liturgiu. „Po vysvätení za kňaza pôsobil krátko ako kaplán pri svojom otcovi vo farnosti Cigeľka a neskôr ako administrátor v blízkej farnosti Petrova.“ Na veľké prekvapenie dňa 20. júla 1922 na sviatok proroka Eliáša vstúpil do kláštora otcov baziliánov v Mukačeve na Černečej Hore a následne po obliečke prijal meno Pavol. Tu si Peter vykonal dvojročný noviciát a dňa 27. januára 1923 prijal rehoľný habit a nové rehoľné meno Pavol. I stalo sa tak pre jeho skromnosť, pokoru, túžbu žiť v askéze, duchovnosti a tak slúžiť Bohu. No Božia vôľa však bola iná a tá ho predurčila na vysokú úlohu v službe otca biskupa.

2. Činnosť biskupa Pavla Petra Gojdiča

Aj napriek túžbe Pavla Petra Gojdiča žiť tichu v kláštorných múrov a naplno pracovať na vlastnom posvätení, dňa 14. septembra 1926 ho vymenovala Svätá Stolica za Apoštolského administrátora Prešovskej eparchie. Tu pri svojej inštalácii administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených.“ Prvým úradným aktom novovymenovaného administrátora prešovskej eparchie Pavla Gojdiča bolo podpísanie pastierskeho listu z príležitosti 1100. výročia narodenia sv. Cyrila, slovanského apoštola. Okrem podpisov biskupa mukačevského Petra Gebeja, križevackého biskupa Dionýza Nyáradiho je tam aj podpis biskupa Gojdiča. „Dátum: deň sv. Mikuláša v roku 1926“. Tak začína svoju činnosť v duchu slovanských apoštolov. To ho charakterizuje aj ako biskupa. Vždy verný Rímu, tak ako slovanskí apoštoli, bol Slovanom a veľmi miloval svoj východný obrad. Svoje vedenie prešovskej eparchie prebral dňa 20. februára 1927 a dňa 25. marca 1927 a bol vysvätený v bazilike sv. Klimenta v Ríme. Jeho svätiacimi biskupi boli: križevacký biskup Dionýz Nyáradi, otec biskup z Philadelfie /USA/, Konštantín Bohačovský a biskup z Přemyslu /Poľsko/ Jozef Kocilovský. Tieto pravdivé, duchovné a silné slová v článku o biskupskej vysviacke napísal jeden z bohoslovcov v Ruskom kolégiu v Ríme a bol to Juraj Hricišák: „ Už máme nového, dobrého biskupa, ale aj dobrého otca. Ďakujeme Bohu, že nás nenechal sirotami. Ťažká práca čaká nášho biskupa, no my mu pomôžeme niesť kríž tým, že budeme vernými a poslušnými synmi.“ Po vysviacke bol Otec

biskup Pavol Peter Gojdič prijatý na audiencii sv. Otcom Piom XI., kde mu daroval zlatý kríž so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v tvojej biskupskej službe.“ Na svoju apoštolskú cestu si otec biskup zvolil biskupské heslo,ktoré je v dnešnej dobe a vždy aj bude silné, ktoré znelo: „Boh je láska, milujme ho!“ Ako biskup a duchovný pastier sa zaslúžil o povznesenie duchovného života tak kňazov ako i všetkých veriacich. „Veľmi mu záležalo na správnom slávení bohoslužieb a dodržiavaní cirkevných sviatkov.“ V dôsledku hlavne nových pomerov zriadil nové farností ako boli napr. v Prahe, Levoči, Bratislave a inde. Vďaka jeho činnosti a usilovnosti bol postavený sirotinec v Prešove, ktorý bol zverený sestrám Služobniciam. Jeho aktivity boli hlavne v oblasti školstva, a v roku 1936 bolo zriadené Gréckokatolícke gymnázium v Prešove. Napriek všetkým povinnostiam podporoval aj učiteľskú akadémiu, internáty, semináre a pod. Zo všetkých síl sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo i vychádzaním časopisu Blahovistnik, ktorý vychádza až dodnes, ďalej ako napr. Da prijdet carstvije Tvoje, vychádzali aj knižné brožúry, ktoré vychádzali vo vydavateľstve PETRA. Biskup Pavol Peter Gojdič a za jeho láskavý, pozorný, duchovný a dobročinný vzťah k všetkým ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazvali „mužom zlatého srdca“. Veľmi významnou duchovnou aktivitou otca biskupa na obnovu a prehĺbenie každého duchovného života ľudí v ťažkých časoch vojny bolo tiež vyhlásenie Mariánskeho roku. S dátumom dňa 15. októbra 1944 poslal otec biskup arcipastiersky list, v ktorom v eparchii vyhlásil podobne ako predchádzajúcom Eucharistický rok, teraz to bol rok 1944-1945 za Mariánsky rok. V ňom povzbudzoval všetkých svojich veriacich, aby sa všetci v tomto svätom roku usilovali o vrúcnejšiu modlitbu a úctu k Presvätej Bohorodičke Panne Márii, ďalej aby mariánske sviatky, sa slávili s osobitnou detinskou vrúcnosťou, aby to boli prvé soboty v každom mesiaci a aby sa všetci veriaci podľa možnosti zúčastňovali svätej liturgie a svätého prijímania, a čo môžem potvrdiť aby katechéti vštepovali do sŕdc detí lásku k presvätej Bohorodičke Panne Márii a podobne.2.1 Najťažšie chvíle biskupa Pavla Petra Gojdiča: Obdobie 2. svetovej vojny

V období 2. svetovej vojny biskup Gojdič zaujal jednoznačne odmietavé stanovisko k deportácii židov. V liste zo 16. mája 1942 vatikánskemu chargé d'affaires v Bratislave G. Burziovi píše, aby Svätá Stolica vyvinula intervenciu a nátlak na prezidenta Dr. Tisu, lebo sa domnieva, že zodpovednosť za tieto činy môže padnúť na katolícku cirkev. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v západnej Ukrajine v roku 1946, v Rumunsku v roku 1948 a na Zakarpatskej Ukrajine o rok neskôr bolo takmer isté, že podobný osud stihne gréckokatolícku cirkev aj v Československu. Otec biskup Gojdič vyzýval všetkých veriacich k intenzívnemu kresťanskému životu a hlavne duchovnému. Dňa 31. augusta 1949 vydal pastiersky list, v ktorom stálo, že rôzni agitátori sľubmi a hrozbami chcú odtrhnúť ľudí od gréckokatolíckej cirkvi. Apeloval na veriacich, aby zostali verní Pánu Bohu a svojej viere. Po dosadení zmocnenca do biskupského úradu v decembri 1949 sa obmedzili Gojdičove možnosti udržiavať kontakty s kňazmi a spravovať eparchiu. Zákazy a príkazy zmocnenca boli čoraz prísnejšie, až vyústili do úplnej izolácie biskupa. Súčasne nechýbali pokusy, ktoré predchádzali rôznymi špekulatívnymi procesmi získať ho pre prestup na pravoslávie, čo by malo značný a veľký vplyv na kňazov a všetkých veriacich gréckokatolíckej cirkvi. Pri jednom s takýchto pokusov bol deň: 21. apríla 1950, biskup Pavol Peter Gojdič všetkým príslušným osobám povedal: „Mám už 62 rokov a obetujem celý majetok a rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená, a viac v tej veci ani za mnou nechoďte“. Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru dňa 28. apríla 1950, ktorým gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon a zároveň zakázaná jej činnosť, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Tu sa začína jeho veľmi ťažká krížová cesta mnohými väznicami bývalého Československa, z ktorých ho nakoniec oslobodila až jeho smrť. O rok neskôr, ale v dňoch 11. – 15. januára 1951 vo vymyslenom procese s tzv. a do toho procesu boli zaradený spolu z Gojdičom vlastizradný biskupi Vojtaššák, Buzalka, ktorý boli odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisícovej pokuty a odňatie taktiež všetkých občianskych práv. Neskôr ich presúvali z jedného väzenia do druhého, ako to boli napr. Praha-Ruzyň, Valdice, Leopoldov a Ilava. Biskup Gojdič bol vystavovaný psychickému a fyzickému nátlaku, bol ponižovaný, potupovaný, musel taktiež vykonávať tie najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval a nesťažoval, nevyžadoval žiadne výhody. Tiež využíval každú svoju chvíľu ktorú mal k modlitbe a tajne slúžil aj sv. liturgie. Na základe amnestie v roku 1953 vydanej prezidentom A. Zápotockým bol zmenený jeho trest z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Vtedy mal biskup 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Biskup Pavol Peter Gojdič sa mohol aj dostať z ťažkého väzenia, kde bol ako bolo už načrtnuté psychický a fyzický tzv. týraný na slobodu, ak by zaprel svoju vrúcnu a silnú vernosť Cirkvi a Sv. Otcovi. Gojdič mal k tomu rôzne ponuky, ako napríklad udalosť na ktorú si spomínal takto: „Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kde ho doviedli z cely, prijal uniformovaný vysoký dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu.“ Biskup odmietol túto požiadavku s ospravedlnením, že by to bol strašný hriech proti Bohu, že by to bola zrada na Sv. Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tomto čase trpeli. Tu sa musíme pozastaviť a priznať si, že ani jeden človek v takejto chvíli a situácii ako bol vystavený otec biskup Pavol Peter Gojdič, by takto nezareagoval a v takejto chvíli by to prijal. Aj v tých najťažších a osamotených chvíľach bol otec biskup odovzdaný do Božej vôle ako o tom svedčia aj tieto jeho slová: „Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech On rozhodne“. Nádej z najkrajších dní pre otca biskupa Gojdiča bolo, že mu k jeho sedemdesiatym narodeninám do väzenia poslal telegram Svätý Otec Pius XII. A v ňom ho ubezpečil, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bolo to pre biskupa Gojdiča, jeden z najkrajších dní, ktoré vo väzení doposiaľ prežil. Jeho veľkou túžbou bolo, aby zomrel zaopatrený so všetkými sviatosťami ako sa patrí na Božieho služobníka a v deň svojich narodenín. Tu obe túžby sa otcovi biskupovi splnili. K Otcovi biskupovi prišiel na nemocničnú izbu vo väzení aj otec Alojz Vrána, kde ho premiestnili ktorý ho vyspovedal. Jeho kalich utrpenia sa už pomaličky napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ biskupovho života bol aj jeho spoluväzeň, ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o týchto posledných chvíľach otca biskupa

zaznamenal jedinečné svedectvo. Potvrdil, že sa všetko splnilo čo si prial otec biskup, keď zomrel 17. júla 1960, teda v ten deň svojich narodenín vo veku sedemdesiatdva rokov vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. Po jeho smrti bol pochovaný bez akéhokoľvek uznania na väzenskom cintoríne v hrobe, kde nemal napísané ani svoje meno, pod svojím väzenským číslom 681. Otec biskup Pavol Peter Gojdič, bol súdne rehabilitovaný dňa 27. septembra 1990. Bol vyznamenaný „in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.“ Pri svojej historickej návšteve Slovenska sa Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Prešova pomodlil pri hrobe tohto biskupa - mučeníka v kaplnke katedrálneho chrámu. Dňa 17. júla 1998 bola v kaplnke Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove oficiálne otvorená diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Pavla Gojdiča. Hoci otec Pavol biskup nezanechal monografické diela, jeho pastierske listy, náboženské úvahy, meditácie, úryvky z kázní, príhovory a iné, ale aj jeho osobný príklad sú nadčasové a právom hodné úcty na oltári v nielen v Gréckokatolíckej cirkvi, ale i po celom svete. Posledný dátum, kedy sme si pripomenuli pre cirkev významnú osobnosť – otca biskupa Pavla Petra Gojdiča je 4. novembra 2001 kedy bol vyhlásený Svätým Otcom Jánom Pavlom II. za blahoslaveného.Záver

Záverom by som v skratke rekapituloval to, čom som v seminárnej práci písal. Veľmi veľkým dobrodením pre naše ďalšie dejiny prešovskej eparchie bolo menovanie Pavla Petra Gojdiča, OSBM najprv za Apoštolského administrátora a neskôr aj za jeho sídelného biskupa. Tento veľký biskup z veľkým písmenkom B sa pustil do obnovy eparchie s jeho veľkou usilovnosťou. Ako pravoverný biskup svoje snaženie mohol posväcovať len osobným príkladným životom, hlbokou duchovnosťou a hlavne s láskavým vzťahom k všetkým svojim veriacim. Vo veľkej miere sa mu podarilo skonsolidovať pomery v eparchii. Za jeho účinkovania sa povzniesol k lepšiemu i duchovný život všetkých veriacich, pričom veľkú starostlivosť venoval kňazom, bohoslovcom. Taktiež veľké úsilie otec biskup vynaložil aj v sociálnej oblasti, čo sa tiež prejavilo aj v založení sirotinca v eparchii. Podporoval aj rozvoj Bohu zasväteného života. Tento sľubný rozvoj eparchie, čo otec biskup Gojdič začal so všetkou svojou silou, však bol zabrzdený nielen vojnovými udalosťami, ale nástupom komunistických síl. Gréckokatolícka cirkev pre svoju vernosť Rímu sa stáva tŕňom v oku štátnej moci. Prichádza najchmúrnejšie obdobie v jej dejinách. Štátna moc ju nasilne likviduje tzv. „Prešovským soborom“ v roku 1950. V týchto takpovediac nepekných časoch biskup Pavol Peter Gojdič, vydáva najvyššie, najkrajšie svedectvo a obetu svojho života, pre vernosť Pánu Bohu a Cirkvi, keď zomiera v leopoldovskom väzení v deň svojich narodenín a to dňa 17. júla 1960. Obetou svojho života a záchrannou plno ľudí prišla z Izraela na Slovensko oficiálna správa, že Komisia pre menovanie Spravodlivých v Yad Vashem sa rozhodla udeliť titul Spravodlivý medzi národmi blahoslavenému, gréckokatolíckemu prešovskému biskupovi mučeníkovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi, OSBM za pomoc poskytnutú židovským osobám počas obdobia holokaustu a to aj za cenu vlastného života. Biskup Gojdič dostal in memoriam, medailu a certifikát pocty, čo sa uskutočnilo dňa 27. januára 2008. Jeho meno je zároveň napísané na Múre cti spravodlivých v Yad Vashem v Jeruzaleme. My Gréckokatolíci môžeme byť len hrdý a z hrdosťou obhajovať to, čo spravil pre Gréckokatolícku cirkev, takého človeka ako bol blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

P. P. Gojdič