Polykarp so Smyrny

Posledným z apoštolských otcov a „posledným svedkom apoštolských čias“ bol Sv. Polykarp, biskup v Smyrne. Podľa svedectva svätého Ireneja vieme, že podobne ako aj jeho priateľ svätý Ignác bol žiakom svätého apoštola Jána. O Polykarpovi píše aj Tertulián, že za biskupa v Smyrne ho ustanovil sv. apoštol Ján. O mladosti sv. Polykarpa vieme iba to, že ako sirotu ho prijala istá pobožná vdova, menom Kalista za svojho syna. Keď sa stala kresťankou, vychovala ho v kresťanskej viere a na smrteľnej posteli ho urobila dedičom celého svojho majetku. Milosrdenstvo, ktoré mu ukázala Kalista, mal Polykarp vždy na mysli. Polykarp si myslel , že nemôže ináč prejaviť vďačnosť Pánu Bohu iným spôsobom, ako tak, že aj on bude tak isto milosrdný k chudobným a tým, ktorí potrebujú pomoc, a tak s týmto zámerom rozdal aj celý svoj majetok. Polykarp sa vyznačoval tak čistým a nevinným svojim životom, ako aj horlivosťou v ohlasovaní evanjelia a šírení viery ľuďom. Kresťania ho mali veľmi radi a vo veľkej úcte ho obľubovali. Neúnavne pracoval na obrátení Židov i všetkých pohanov, úzkostlivo dbal na čistotu ich viery.

V Cirkevných dejinách je Polykarp známy svojím pobytom v Ríme a jeho viacerých sporných bodoch, predovšetkým v dátume slávenia Veľkej noci. Polykarp trval na východnej praxi, slávenie Veľkej noci v deň 14. Nisana. Pápež sa zas pridŕžal svojej mienky, že sviatok Veľkej noci by sa mal sláviť v nedeľu po 14. Nisane. Polykarp zaujímal popredné, ak nie priam vedúce miesto medzi vtedajšími biskupmi Malej Ázie. Svedčí o tom fakt, že pri spore o dátum slávenia veľkej noci maloázijskí biskupi poverili Polykarpa, aby rokoval s rímskym biskupom - pápežom Anicetom. Bolo to koncom roku 154 alebo začiatkom roku 155. Rokovania o jednotnom slávení Veľkej noci neboli síce úspešné, ale predstavitelia dvoch cirkevných tradícií nenarušili preto dobré vzájomné vzťahy. Pri spoločnom slávení sv. omše Polykarp na Anicetovu žiadosť viedol eucharistickú bohoslužbu. Táto otázka o Veľkej noci sa nevyriešila, no obaja sa rozišli v pokoji. Keď sa Polykarp vrátil z Ríma do Smyrny, začalo sa veľké prenasledovanie kresťanov. V samotnej Smyrne začalo tým, že cisárov námestník Statius Kvadrat dal dvanásť kresťanov roztrhať šelmám. V tomto smutnom období zdvojnásobil Polykarp, ako biskup, svoju horlivosť a duchovnosť. Polykarp chodil z domu do domu, napomínal všetkých svojich veriacich, aby zachovali svoju vernosť pravej viere a hlavne aby vytrvali až do konca. No kresťania, sa viac báli o život pastiera ako o svoj, ho prosili, aby sa na nejaký čas niekde uchýlil, aby mali veriaci dlhšie jeho pomoc. Sv. Polykarp odišiel do istej dediny, tam sa ukryl ale nebol dlho ukrytý, lebo sluhovia Herodesa, sudcu mesta Smyrna, ho aj v tej dedine našli. Keď sa svätý dozvedel o hroziacom nebezpečenstve, jeho odpoveď bola: „Nech bude vôľa Pánova.“ Polykarp sa sám vydal vojakom, ktorí prišli po neho. Jeho zjav ich premohol takou silnou úctou, že vojaci zvolali: „Na čo sa bolo treba ponáhľať, žeby zajať tak vysokocteného starca?!“ Polykarp sa modlil za všetkých veriacich členov cirkvi, za priateľov i nepriateľov, až tak úprimne a oduševnene, že vojaci ho nazvali Božím mužom a preklínali svoje hanebné poslanie. No po skončení jeho modlitby ho vojaci posadili na koňa a odviedli ho do mesta. Polykarp bol tak silný vo viere, že ani v tých najťažších chvíľach sa nezriekol, že je kresťanom a aj pred vladárom povedal: „Ja som kresťan a Krista, svojho Spasiteľa, sa nikdy nezrieknem.“ Potom čo sa nezriekol svojej viery ho hneď Židia i pohania odsúdili na smrť a chceli ho upáliť. Lenže sa im to nepodarilo, lebo Polykarp ešte pred tým ako dreva zhoreli tak stihol vyrieknuť modlitbu: „Všemohúci Bože, vládca anjelov a všetkých nebeských mocností, ochranca všetkých spravodlivých. Ďakujem ti, že si ma uznal za hodného s tvojimi mučeníkmi byť účastným čaše tvojho Syna na vzkriesenie do večného života. Prijmi ma, Pane, ako tebe príjemnú obetu! Oslavujem ťa za všetky tvoje dary a ďakujem ti za ne v mene jednorodeného tvojho Syna so svätým Duchom. Amen.“ Keď pohania videli, že ten oheň nemá žiadnu moc a silu nad svätým, tak prikázali katovi, aby mu prepichol kopijou srdrce a tak sa aj stalo. Tak zakončil svoj život svätý hieromučeník Polykarp, biskup so Smyrny. Jeho smrť sa udiala roku 143 za cisára Antónia. Zomrel vo veku 86 rokov života v Smyrne mučeníckou smrťou.O Polykarpovej mučeníckej smrti existuje aj záznam v podobe spisu „Umučenie Polykarpa“, ktorý je najstarším dokumentom z diela „Acta Martyrum“ (Skutky mučeníkov). Napísal ho očitý svedok. Vykreslenie Polykarpovho mučeníctva je najstaršou správou a podáva svedectvo o úcte svätých v prvokresťanských časoch.

Napísal viacero spisov, zachoval sa len fragment Listu Filipanom – svedectvo apoštolskej tradície. Tento jeho list adresovaný Filipanom je veľmi dôležitý hlavne z kristologického hľadiska. Polykarp tvrdil, že Ježiš Kristus má „opravdivé a nie zdanlivé telo“ , a že aj jeho telo trpelo na kríži. Hlavným podnetom k napísaniu tohto listu Filipanom dali kresťania vo Filipách, kde prosili Polykarpa o jeho odpis listov, ktoré napísal svätý Ignác polykarpovi a tak isto aj iným maloázijským cirkvám. Polykarp napomína potom k modlitbe a sľubuje, že prosbu Filipanov splní. Prosí o správu o Ignácovi a jeho spoločníkoch, posiela odporúčania a pozdravý. List je miestami veľmi bohato prepletený zo Starého , ale taktiež aj z Nového zákona, a to predovšetkým z Evanjelií, Pavlových listov, Skutkov apoštolských, Jakubovho listu, Petrovho a aj listov svätého Jána. Tento list, inšpirovaný prvým Klementovým listom, povzbudzuje k vyznávaniu pravej viery a kresťanskému životu, pričom svoje napomenutie završuje výzvou k poslušnosti voči presbyterom a diakonom. List sv. Polykarpa Filipanom, Polykarp spolu s kňazmi Božej cirkvi vo Filipách. Nech vám všemohúci Boh a Spasiteľ náš Ježiš Kristus udelí veľa požehnania a pokoja. V prvej kapitole listu Polykarp hovorí, o Viere a láske k blížnym u Smyrňanov : „Zaradoval som sa v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, že ste prijali ozajstnou láskou podoby.“ Polykarp tu hovorí o pravej láske a pravej viere. Ďalej hovorí Pán Boh je navždy živý, ako o tom hovoria skutky apoštolov: “je až dodnes živý a prináša ovocie v pánovi našom Ježišovi Kristovi, ktorý neváhal zomrieť za naše hriechy a ktorého Boh vzkriesil, zbaviac ho bolesti a smrti.“