ÚVOD
Dnešná doba nás každodenne presviedča hlavne o tom, že zvlášť mladá generácia ľudí je vystavená mnohým a novým myšlienkovým, filozofickým či náboženským a taktiež iným prúdom, ktoré sa snažia formovať hlavne mladého človeka podľa vlastných kritérií a názorov, čím vnášajú mnohokrát do jeho života dezorientáciu. Oblasť sexuality sa stáva mnohokrát miestom, kde je mladý človek mnohokrát informovaný a už vôbec vedený nesprávnym smerom. Cirkev si je vedomá veľkej dôležitosti tejto stránky ľudskej osobnosti. Katechizmus Katolíckej Cirkvi v kánone 2332 píše: Sexualita má vplyv na všetky stránky ľudskej osoby v jednote jej tela a duše. Týka sa najmä citovosti, schopnosti milovať a plodiť a všeobecnejšie aj schopnosti nadväzovať spoločenské vzťahy s druhými. Ak sa okolo seba poobzeráme, nájdeme naozajstnú záplavu publikácií na tému sexuality, ktorú možno v súčasnosti už len ťažko zvládnuť. Keď sa niekto hlási o slovo k tejto téme, musí si byť vedomí toho, že dôvera k sexuálnemu učeniu cirkvi je značne narušená. Je to z toho dôvodu, že sa v našej spoločnosti vyvinulo mnoho názorov, ktoré rozhodne nie sú v súlade s cirkevnou tradíciou. Nezabúdajme, že sexualita je zložitým javom! Záhadne do nej vstupujú a modelujú ju udalosti nášho každodenného života, prvky nášho rodinného a sociálneho prostredia, ale aj naša psychika. Sexualita určuje krivku našej lásky. Sexualita preniká celý náš život. Dnes je na celom svete príliš mnoho nečistých rečí o sexuálnom živote. Žijeme v dobe veľkej krízy, krízy pravdy, krízy pojmov, kde sa znehodnotil pojem lásky, slobody a úprimného daru. Prečo sa má v ľudských dušiach navždy zmazať pojem svedomie? Prečo má byť vytvorená spoločnosť bez morálnych zábran? Čo má byť raz z týchto ľudí a čo bude raz z takého národa? Jednotlivé médiá sa nás usilujú presvedčiť, aby sme sa nášmu Pánu Bohu obrátili čo najskôr chrbtom a aby sme žili v hriechu smilstva. Žiaľ ľudia ľahko naletia rečiam, že vo svete sa možno fantasticky tešiť práve tej radosti, ktorú dáva sexuálne spolužitie a že Boh je staromódny. Každý rozumný človek však vie, že pohlavný život nevymysleli v televízii. Boh stvoril človeka, on je stále Bohom a on najlepšie vie, ako sa môžeme tešiť aj zo sexuálneho spolužitia. Kresťanské manželstvo je samo v sebe liturgickým aktom oslavy Boha v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. Prijatím tejto sviatosti kresťanskí manželia vyznávajú svoju vďačnosť Bohu za jeho cenný dar, ktorý dostali, aby mohli vo svojom manželskom a rodinnom živote znovu prežívať samotnú Božiu lásku ku všetkým ľuďom a lásku Ježiša Krista k Cirkvi, svojej neveste. Z manželstva, ako sviatosti, plynie pre manželov dar a povinnosť každodenne prežívať posvätenie, ktoré dostali. Tiež z nej plynie aj milosť a mravný záväzok pretvárať celý život na trvalé duchovné obety.
I. Manželstvo a rodina
V súčasnosti manželstvo a rodina je, žiaľ oslabovaná hodnotovo, morálne, ale aj postavením v spoločnosti. Narúšajú ju tu aj nevhodné sociálne či ekonomické podmienky. Jedným z neblahých javov dnešnej doby je narastajúca kríza v manželstvách vo svete. Problém krízy dnešného manželstva treba hľadať v samotnom človeku ako jedincovi, jeho hodnotovej orientácii, postojoch a vzťahoch k Pánu Bohu, k sebe a blížnemu. Keďže i manželstvo je „živou osobou“, je prirodzené, že sám prekonáva rozličné krízy, pretože krízy charakterizujú hlavne každý organický vývin. Je taktiež zrejmé, že krízy predstavujú pre manželov životnú skúšku. No manželom často chýba presvedčenie, že pre osobný vývoj môže byť prínosom zdravé prekonávanie kríz v manželstve. Tieto krízy sa kvôli takémuto postoju manželov prejavujú narastajúcim počtom rozvodov, ale aj snahou umožniť rozvod ľuďom cirkevne sobášeným. Keď Pán Boh ustanovil manželstvo, vyhlásil: „... a budú dvaja v jednom tele.“ Jednota v manželstve neznamená mať tajomstvo jeden pred druhým. Skutočná jednota v manželstve spočíva na veľmi hlbokej a vzájomnej úprimnosti a dôvere jeden pred druhým, založených mnohokrát na sebaobetovaní sa pre toho druhého. Sami sa môžeme realizovať iba vtedy, keď sa dokážeme darovať pre druhého. Sám človek môže seba objaviť iba v ozajstnom darovaní a obetovaní samého seba. Katechizmus Katolíckej cirkvi konštatuje, že sviatosť manželstva je znakom spojenia Ježiša Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Ježiš Kristus miloval svoju Cirkev. Takto milosť sviatosti manželstva zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života. Treba si otvorene povedať, že aj katolícki veriaci často koketujú s takou myšlienkou, že vernosť voči celoživotnému spoločenstvu, ktoré človek na seba dobrovoľne zobral, je niečo, čo presahuje ľudskú prirodzenosť samého človeka, a teda človek toho nie je schopný. Tento názor je veľmi rozšírený a zasieva v ľudských mysliach odpor voči akémukoľvek trvalému záväzku – kňazskému, rehoľnému či manželskému. Je aj preto hlavne úlohou Cirkvi napomáhať manželom v ich snahe o šťastné, pekné a vydarené manželstvo, ale aj manželom, ktorí sa pre rôzne okolnosti stali obeťami toho rozvodu. Veď mnohé manželstvá sa nerozpadajú preto, že manželia iba tak svojvoľne stratili chuť spolu ďalej žiť, ale hlavne pre to, že už viac naozaj nevládzu. Pre morálnu teológiu, ťažkosti v partnerstve a v manželstve predstavujú preto centrálny problém. Veľmi vhodnou pomôckou pre pastoračnú pomoc rozvedených partnerstiev je apoštolská exhortácia Jána Pavla II. Familiaris consortio, ktorá je adresovaná biskupom a kňazom, ale aj veriacim celej Katolíckej cirkvi. Ako uvádza aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, sviatosť manželstva sa pre samotných manželov stáva stretnutím so samotným Kristom, ktorý „zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená, podriaďovať sa jeden druhému „v bázni pred Kristom“ a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou.“ Katolícka cirkev však potvrdzuje sviatostný charakter a nerozlučiteľnosť manželstva. „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“ „Každý z nás má svoju ľudskú cenu. Možno to bola u niekoho doba alebo jeho rodina, ktorá v ňom neprebudila ostatné rozmery. Ale tie v ňom sú. Spia. Čo tak skúsiť ich prebudiť? Žasli by sme. Cena človeka je nesmierna. V Božích očiach je vždy väčšia než v očiach sveta. Ak sme raz pozvaní na to, aby sme boli plnými, trojrozmernými, ak máme šancu zažiť, zakúsiť nové dimenzie
