dimenzie svojho bytia, nemali by sme túto príležitosť odkladať.“ Aké telo je dnes stredobodom toľkého záujmu? Čo je to vlastne telo? A čo s ním treba robiť? Tieto otázky sú neustále otvorené, ako je otvorený aj človek, ktorý si ich kladie. Bez odpovede na ne zostávame len otrokmi bežnej koncepcie tela, módy a nástojčivých požiadaviek, ktoré z nej vyplývajú. Nehrozí nám teda akési rozčlenenie tela, sústredenie sa len na niektoré jeho údy, s čím potom následne súvisí strata jeho zmyslu ako celku? A nehrozí nám dokonca aj také nebezpečenstvo, že prehnaná, ba až posadnutá pozornosť venovaná vlastnému telu naruší naše vzťahy s ostatnými ľuďmi? A ako vlastne Boh hľadí na telo, ktoré mi dal? Buďme si istý jedným: „Boh si ho tak veľmi váži, natoľko sa mu páči a natoľko vníma jeho pravú hodnotu, ktorá je nevyčísliteľná a večná, že ho chcel aj On sám.“ „Slovo vpísané do tela, čiže druhý, hovorí o Druhom, hovorí o Bohu, o Svätom: «Buďte svätí, lebo ja som Svätý» (Lv 11,44). Svätý totiž znamená «odlišný, iný vzhľadom na všetkých ostatných». Telo je pre toho Druhého, pre Pána (porov. 1Kor 6,13). Moje telo je povolané žiť odlišným spôsobom, vlastným Bohu, jeho kráse, byť odbleskom Božej slávy, byť «Božím chrámom» (porov. 1 Kor 3,16).“ Musíme si uvedomiť to, že hlboko v našom ľudskom duchu je smäd po tom, čo je trvalé a nepomíňa sa. Pretože sme boli stvorení, aby sme boli Božím obrazom, a pretože Boh je večný, nemôžeme na konci života jednoducho zmiznúť ako dym. Náš život je tiež zakorenený vo večnosti a je preto nesmierne dôležité žiť čo najdôstojnejšie, v súlade so zámerom nášho Stvoriteľa. Boh určil našu ľudskú prirodzenosť tak, aby sa stala božskou, aby sa zúčastňovala na božskom živote a keďže naša inštinktívna túžba je nasmerovaná na to, aby sme sa Bohu stále viac podobali, má nás v prvom rade viesť k láske, k spoločenstvu a k jednote s druhými. „Človek nakoľko je vteleným duchom čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný na lásku. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske.“ Všetko, čo prežíva telo, hlboko zasahuje bytosť jednotlivca. Telo vyjadruje, odhaľuje dušu. Telo je nepriehľadné a zároveň otvorené: zakrýva najvnútornejší svet a súčasne zjavuje identitu človeka. „Implicitne a takmer spontánne sa preto telo chápe ako protiklad ducha a v určitom zmysle je to skutočne tak. V hlbšom zmysle je teda duch dychom tela, životom tela. On spôsobuje, že je živé a že žije určitým spôsobom. Duch jednoducho robí telo takým, akým je a vtláča mu svoju pečať, a tým ho robí aj odlišným. Duša je vitálnou a neporušiteľnou súčasťou, je obdarená inteligenciou a slobodou, telo je smrteľnou a porušiteľnou časťou, podriadenou vášňam a potrebám.“ Telo nie je len nejaká vec. To je niekto. To som ja sám. Ja neprebývam vo svojom tele, ja som moje telo. Moje telo, to som ja. Ja, ktorý sa dávam druhým, ktorý som závislý od druhých, zakorenený v konkrétnej situácii. Duša a telo sú vo mne navždy neoddeliteľne spojené. Nepredstavujú nádobu a jej obsah, žalár a väzňa, ale spoločne vytvárajú moju osobu ako jeden nedeliteľný celok. Duša a aj telo existujú len vo vzťahu jedného k druhému, bez toho, aby sa navzájom obmedzovali. „Nezabúdajme, že telo je tak isto jedinečné ako duša. Na jednej strane duša robí z človeka individualitu, či skôr dáva telu pečať osobnosti. Na druhej strane spôsob, akým používam telo, ma spredmetňuje a vystihuje moju osobnosť. Ako je telo rečou duše, tak aj duša krok za krokom formuje telo na svoj obraz. Jeden druhému pomáhajú k rastu. Pretvárajú sa navzájom do novej priezračnej podoby. Niekedy je veľmi ťažké žiť so svojim telom! Je ťažké stať sa skutočne sám sebou.“ Telo ma definuje, ale aj obmedzuje. Je neustále centrom mojich činností a myšlienok, a predsa cítim, že ma privádza do kontaktu s tým, čo je „ďalej“. Telo je niečo, vnútri čoho sa nachádzam, čo cítim, čoho sa dotýkam, čo vidím, môžem merať a odlíšiť od iného tela. Ale ak sa snažím pochopiť trochu viac, ocitám sa v ťažkostiach. Telo sa hýbe a zastavuje, je priťahované a odpudzované, prebúdza a zhasína myšlienky. V tele sa tak uskutočňuje akási zhoda protikladov. Všetko robí, ale nie je všetkým, je iba jedno a potrebuje všetkých, je tu, ale predtým tu nebolo a ani potom tu nebude, pozná to, čo je pekné a dobré, ale pozná aj to, čo je zlé a ubližuje mu. „Moje telo ma robí závislým na spoločnosti a umožňuje mi byť sám sebou. Prostredníctvom môjho tela sa dávam druhým a oni ma prijímajú. Pomocou neho sa presadzujem i vzdávam sám seba. Telo je mojím bohatstvom a zároveň zo mňa robí chudáka: som dlžníkom druhých. Moje telo dopĺňa, čo chýba iným. Moje telo, to som ja ako súčasť stvorenia. Prostredníctvom svojho tela zapúšťam svoje korene do vesmíru, ktorý je akoby veľkým predĺženým telom. Práve prostredníctvom svojho tela sa podriaďujem všetkým zemepisným i historickým obmedzeniam. Moje telo ma programuje v priestore a čase, ale zároveň ostáva miestom, na ktorom dosahuje svoju slobodu. Ale ja nie som nikdy vopred naprogramovaný, alebo predurčený. Mám moc narábať s prirodzenými danosťami, môžem ich zmariť alebo ich správne použiť.“ Moje telo má v sebe zapísané veľmi presne znejúce slovo – druhý, je povolaním druhého človeka. Telo sa stáva samým sebou iba v konfrontácii s iným, tým, že s ním vytvorí vzťah. Druhý človek je však tajomstvom, v ktorom nemožno nájsť nijakú podobnosť či pripodobnenie. Ak ho chcem vlastniť, už nie je „druhým“ a ja zostávam sám, bez druhého človeka. „Telo je pre Pána a Pán je pre telo.“ Vzájomný vzťah vyjadrený v nádhernej vete sv. Pavla je tajomstvom, ktoré rozširuje celý náš obzor a predstavuje oslobodenie pre telo. „Telo je pre Pána“, je určené na plnosť života, nie na zničenie, má žiť v láske k Pánovi v čase aj vo večnosti. „Telo je pre Pána“, moje srdce v ňom prebýva, miluje ho, pozná ho a usmerňuje moje kroky, aby som raz k nemu prišiel a mohol s ním zostať navždy. „Pán je pre telo“, Slovo, Syn Boha sa stal telom, vzal na seba telo, aby mohol byť so mnou, aby sa so mnou spojil a odovzdal sa mi, aby i v čase ukázal svoju večnú lásku a naučil ma žiť toto moje telo ako dar lásky. Ježiš na konci svojho života povedal: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). Už dve tisíce rokov žijú nespočetné zástupy mužov a žien z tejto spomienky. Boží Syn prijal smrteľné telo, pretože chcel byť účastným na našich ľudských slabostiach, na našej krehkosti, ktorá už nezatemňuje krásu nášho tela. Veď ako je Ježišovo telo zjavením Slávy, zviditeľnením Nevideteľného, sprítomnením Boha medzi ľuďmi, tak aj naše telo má byť vo svojej úplnosti tela a ducha odrazom božskej krásy. Na Ježiša Krista sa má preto pozerať ako na pravzor väzby medzi človekom a Bohom. Nezabúdajme, že Kristus aj dnes oslobodzuje z otroctva, núdze, tyranie, depersonalizácie, samoty a z každej patológie. „Celé kresťanstvo je založené na tele, ktoré na seba vzal Kristus. Je to náboženstvo vteleného Slova, ktoré sa stáva človekom. Ono sa premieta na telo kresťana pri ponorení do krstnej vody a potom ho sprevádza v rôznych okamihoch života až po poslednú chorobu a smrť ako predohru vzkriesenia tela. Toto telo kresťana žije v zaštepení do Kristovho vzkrieseného tela a stáva sa údom veľkého Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Stredobodom kresťanstva je teda telo, ktoré sa rodí, rastie, komunikuje, reprodukuje sa, rozširuje sa, trpí, ochorie, uzdravuje sa a zomiera, pretože slovo žije v premenách tela. A všetky rozličné fázy môjho tela majú určitý význam, určité «slovo», na ktoré poukazujú. Toto slovo je