zvrhlé, veru mnohokrát aj zločinné formy uspokojenia sexuálnej žiadostivosti, a na druhej strane je každá, čo aká veľká láska, ohrozená normálnym egoizmom. „Množstvo názorov o sexuálnej forme lásky je nakazené ani nie tak nesprávnymi myšlienkami, ako neustále sa zväčšujúcou vzdialenosťou medzi psychickou aktivitou a životom ducha, ktoré sa vzďaľujú od telesnej skúsenosti.“ Sexuálna forma lásky, akási prirodzená „milujúca sila“ v človeku, je nepochybne niečo, čo formuje ľudský život aj z morálneho hľadiska. Pri formovaní sexuálnej etiky závisí veľa od identity človeka s príznačnými a typickými znakmi týkajúcimi sa osobnosti, ktoré sa rozvíjajú k biologickým požiadavkám sexuálneho pudu, na ochote prekračovať sám seba a ponúkať seba podľa stupňa senzitivity k sexuálnej forme lásky. Zmyslové vnímanie ako Boží dar je tajomstvom. Bez Boha je toto tajomstvo stratené a znesvätené. To obzvlášť platí pre celú oblasť sexuality. Pohlavní život je veľmi intímnou oblasťou života a každý z nás ju pred druhými inštinktívne skrýva. Sex je tajomstvom každého jedného človeka, niečím, čo sa týka jeho najhlbšieho bytia a čo je jeho výrazom. Každé odhalenie v tejto oblasti otvára niečo dôverného a osobného. a dáva druhému človeku nahliadnuť do vlastného tajomstva. Preto je oblasť sexuality – aj keď je to jeden z najväčších Božích darov – tiež oblasťou studu. Sexuálne spojenie má byť výrazom a naplnením trvalého a nezničiteľného puta lásky. Predstavuje maximálne odovzdanie sa inej ľudskej bytosti, pretože zahrňuje vzájomné odhalenie najintímnejšieho tajomstva každého z parterov. Človek pozostáva z mäsa a krvi a nie je čistý duch. Táto skutočnosť poznačuje celý ľudský život, má však osobitný význam pre lásku medzi mužom a ženou. „Láska budí túžbu po najintímnejšom spojení, ktorého sú ľudia schopní telom i dušou. Nedá sa to «dokázať» nejakými závermi, ale v hĺbke svojho srdca ľudia vždy vedeli a vedia aj dnes, čo naznačuje sexuálne zjednotenie v reči tela: Celé odovzdanie sa! «Milujem ťa so všetkým, čo si, rozhodujem sa pre teba bez výhrad, prijímam ťa s tvojou minulosťou i s tvojou, budúcnosťou, nech prinesie čokoľvek, a tvoju schopnosť stať sa otcom, prípadne matkou, uznávam vďačne ako dar a úlohu pre nás oboch.»“ Ten, kto prijíma kresťanský projekt života, je povolaný dať sexuálnemu zjednoteniu „posvätnú“ hodnotu, ako gestu, ktoré najlepšie vyjadruje lásku Boha k človeku a najvyššiu úroveň účasti ľudskej bytosti na stvoriteľskom diele Boha. Toto veľké a hlboké videnie sexuality so sebou prináša odmietnutie povrchného a obmedzeného správania, a voľbu takého spôsobu života, ktorý svet prekvapuje, odkedy je kresťanstvo na zemi: odmietnutie sexuálnych vzťahov bez vernej, úplnej a večnej lásky; manželstvo bez možnosti rozvodu. Pán Boh stvoril muža a ženu tak, aby si mohli v sexuálnom živote dávať radosť navzájom. Boh stvoril ľudí veľmi citlivých vo veciach ich intímneho spolužitia. Áno, z Božieho Slova vieme, že Pán Boh stvoril človeka tak, aby mal jedného partnera na celý život, s ktorým bude pohlavne žiť (porov. Mt 19,4-6; 1 Kor 6,16). „Stvoriteľ obdaril sexuálnu akciu radosťou, ktorá spočíva v uspokojovaní pohlavného pudu. Tento pud je jedným z najprudších zmyslových emócií. Je volaním tela, ktorému len zdravý rozum, výchova a pomoc Božej milosti môže určiť správny smer. Sila sexuálnej túžby v zdravom človeku je tak veľká, že uvádza muža a ženu do vzrušenia. Sexuálna radosť (delectatio sexualis) a pocit náklonnosti oboch pohlaví je prirodzeným Božím darom (bonum naturae). Muž a žena sú nástrojovou príčinou množenia ľudského pokolenia. Prirodzený a normálny spôsob prejavov sexuálnej zrelosti sa prejavuje spontánne u muža a ženy vzájomnou príťažlivosťou. Sexuálna radosť je podľa sv. Tomáša doplnkom sexuálnej akcie, ktorá je veľmi prirodzená. Je prirodzenou pohnútkou k tomu, aby sa dosiahol cieľ sexuálnej stránky človeka a je odmenou za obety, prinesené pri výchove detí a manželskej vernosti. A tak platí zásada, že sexuálna radosť je kvôli akcii a nie akcia kvôli radosti.“ Najzrejmejším aspektom sexuálnej jednoty je samotné potešenie, ktoré poskytuje. Ale dokonca aj táto fyzická rozkoš, hoci je tak silne a intenzívne pociťovaná telesne, symbolizuje niečo, čo je mimo nej. Pretože tak potešenie, ktoré človek prijíma, ako aj potešenie, ktoré dáva, je potešením, ktoré prichádza od, cez a prostredníctvom druhej osoby. Faktom je, že sexuálny styk s druhou osobou dáva možnosť najväčšieho potešenia, samozrejme len v manželstve. Človek je naplnený radosťou ako mladoženáč, keď je prijatý osobou, ktorú nadovšetko miluje a ktorú si váži, práve cez jej sexuálne orgány a sexuálnu energiu. To, čo bolo predtým zahanbujúce, alebo prinajmenšom dvojzmyselné, je teraz oprávnené a v najprísnejšom zmysle sa stáva prijateľným. Ľudské sexuálne túžby a aktivity sa teraz chápu ako dobré nielen intelektuálne, ale aj účasťou na rozkoši milovaného partnera prostredníctvom vlastnej sexuálnej iniciatívy, alebo odpoveďou na ňu. Rozkoš človeka nie je potom izolovanou rozkošou, sústredenou na vlastné telo, ktorá nič neprináša a vzbudzuje hanbu. Je to potešenie mysle a srdca človeka, v ktorom sa potešenie toho druhého stáva jeho vlastným. Dávať sa telesne druhému človeku je pozoruhodný a úžasný zážitok. Orgazmus, vrchol telesného spojenia, je silným, pôsobivým okamžikom a má silný vplyv na ducha. Tu je telesný zážitok taký silný, že je obtiažne odlíšiť ho od zážitku duchovného. V rytmickej harmónii srdca a tela dosiahnu muž a žena najvyššieho vrcholu radosti a lásky. V úplnej jednote sú obaja vyzdvihnutý zo svojich vlastných osobností a spojený v tom najtesnejšom možnom spoločenstve. V okamžiku vrcholu človek takmer zanikne – je celkom pohltený, takže vedomie seba ako nezávislej osoby je dočasne potlačené. Vzájomným odovzdávaním sa v sexuálnom stretnutí dochádza aj k vzájomnému prijímaniu sa. Stávať sa milovaným znamená zmyslovú skúsenosť, v ktorej človek nachádza naplnenie svojej túžby po bezpečí a prijatí. Zo skúsenosti ľudskej nedostatočnosti sa tu stáva tušenie spásy. To však tiež dodáva niečo z onej sebaúcty, a sebadôvery, ktoré sú zase predpokladom lásky a schopnosti odovzdania sa. Takáto skúsenosť posilňuje ľudskú slobodu, pomáha mať radosť z lásky a z dobra, a tak tiež pomáha prekonávať vedomie menejcennosti, absenciu lásky a zlo. Seba nachádzanie a spásu si človek sám nemôže bezprostredne objednať, ale môže ju uskutočniť len komunikáciou s konkrétnym ľudským partnerom, a tým aj s Božím Ty. Tento darovací charakter, ktorý má mať sexuálne stretnutie, je znamením toho, že človek nemôže uskutočniť svoju spásu vlastnou silou, ale že, ju môže uskutočniť len vďaka Božej milosti. Neznamená to však byť len pasívnym, a nechať zo sebou ľubovoľne nakladať, ale naopak absolútne prejavovať svoju najvyššiu aktivitu, umožňovanú a nesenú oným Ty. Zmyslová skúsenosť tohto „výnimočného“ stretnutia tak nemôže viesť k pocitu sebestačnosti a k hrdosti nad vlastným výkonom, ale hlavne vedie k vďačnosti a ochote obdarovať partnera vernosťou. Sexuálna láska je pozitívna iba v tom prípade, keď sa prostredníctvom nej človek pohybuje smerom zo seba. Táto forma lásky nespočíva v uskutočňovaní a naplňovaní len svojich vlastných túžob, ale predovšetkým siaha ďaleko za hranice vlastného ega a stáva sa významným prostriedkom,