„Regulovať pohlavnú záľubu podľa požiadaviek rozumu a Kristovho zákona pomáha čnosť čistoty. Tá zasahuje oblasť citov a pudov. Je to usporiadaná láska, ktorá nepodriadi veľké veci menším (sv. Augustín). V programe kresťanskej dokonalosti patrí medzi popredné miesto, pretože pripravuje dušu na stretnutie s Bohom. Kresťanská čistota nás približuje k Bohu, ktorý je nekonečne čistý. Preto je povinnosťou všetkých kresťanov, ba všetkých ľudí regulovať uspokojenie pohlavnej žiadostivosti. Nie je ľahké nadobudnúť, uchrániť a zdokonaliť čnosť čistoty, pretože pud zachovania rodu je veľmi silný, pretože zdroj žiadostivosti je v nás, pretože dnešný život ponúka veľa príležitostí a pokušení a do tohoto búrlivého víru sa dostáva človek v predčasnom a nevyzbrojenom veku, pretože každá iná nezriadenosť má v sebe čosi odpudzujúceho, táto však priťahuje (sv. Bazil), pretože dnes sú ľudia ľahostajný k hriechu, zvlášť čo sa týka mravnej čistoty.“ Je potrebné, aby sme rozlišovali medzi čistotou a zdržanlivosťou. Zdržanlivosť znamená úplné zrieknutie sa sexuálnych prejavov a čistota je duch, v ktorom prežívame svoju sexualitu. Úsilie žiť čisto už v mladosti vytvára optimálne podmienky pre vnútornú priezračnosť, ktorá umožňuje počúvať Božie slovo a vnuknutia Ducha. Preto je takmer nemožné, aby sa zrodilo evanjeliové povolanie tam, kde nebolo prežívané úprimné úsilie o čistotu. „Známi spisovateľ F. M. Dostojevský vyjadruje myšlienku zápasu dobra a zla v človeku v jednom zo svojich románov nasledovne: «Srdce človeka je bojiskom, na ktorom vedú vojnu Boh a diabol.» Takýto dialóg vedú naše myšlienky pred vykonaním každého hriechu.“ Mladý človek, ktorý žije čisto, stáva sa poslušným voči každému vnuknutiu a je schopným povedať Bohu áno, dokáže prekonať svoju ľudskú krehkosť a nečinnosť. Čistota nepotláča túžby, nezosmiešňuje ich a nepopiera, skôr ich riadi zvnútra a podporuje snahu mladého človeka otvoriť sa pre nový, hlbší spôsob vnímania a vysvetľovania skutočnosti. Postupne tak pochopí, že sexualitu nemožno chápať ako „obyčajný“ nástroj, že ňou nemožno mrhať alebo ju znásilňovať, ale že ju treba prijať vo svetle toho významu, ktorý v sebe nesie a ktorý ňou prechádza. Všeobecne čistotu definujeme ako morálnu čnosť, ktorou pod vedením rozumu usporadúvame žiadostivosť tela. Čnosť čistoty ovláda city, myšlienky, pohľady, reči, gestá a skutky u všetkých ľudí. Pôvodca knihy Múdrostí tých, čo zachovávajú čistotu, nazýva „čistým pokolením“ (porov. Múdr 4,1). Ježiš Kristus tých, čo zachovávajú čistotu, menuje „blahoslavení“. „Blahoslovení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Čistota je, aj poriadok, rovnováha a harmónia. A aby človek žil v čistote, musí chápať, čo čistota pre neho ako pre kresťana znamená. Prečo má zachovávať čistotu? A prečo je Boh zaangažovaný v záležitosti jeho sexuality? Čistota je v prvom rade výchovou a cvičením sa v prekonávaní vlastníckej a panovačnej mentality človeka voči vlastnému telu a telu druhého. Po druhé čistota je krásna a prináša nádherné plody ovocia, ktoré sú: zjednocujúcim zážitok života, oslobodenie od falošnosti, otvorenosť pre pravdu, ochotu k službe a odovzdanosti, silu žiť, svedčiť a ohlasovať veľké hodnoty života. Prechod od pádu k stavu vykúpeniu sa zo strany človeka uskutočňuje osvojovaním si tejto čnosti čistoty, ktorá človeka obnovuje ako výnimočnú bytosť daru a komunikácie. Kto čistotu pestuje, získava skúsenosť s rastom slobody dávať. „Z pohľadu vykúpenia sa čistota nepovažuje za nejaký násilný postoj, ale za strážkyňu prijatého vzácneho daru lásky. Čistota sa rozvíja spolu s miernosťou, stálosťou, rozvážnosťou, zriekaním sa, prinášaním obety a vedením čakať. Čistota je duchovná energia, ktorá oslobodzuje lásku od egoizmu a agresivity. Čistota je školou ľudskej slobody. Človek má vedieť rozkázať svojím vášňam, čiže sa má zriekať hriešnych myšlienok, slov a činov. Je to výzva zriekať sa príležitostí k hriechu a ovládať pudové hnutia vlastnej prirodzenosti.“ Pre správny pohľad na ľudskú sexualitu je dôležité, aby človek poznal pravú podstatu tejto sexuality, na ktorú sa nemožno pozerať ako na niečo negatívne, nečisté a hriešne. Ale na druhej strane sexualita nie je ani príležitosť k lacnému uspokojeniu svojich sexuálnych túžob. Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „čistota znamená úspešnú integritu sexuality do ľudskej osoby a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti. Sexualita [...] sa stáva osobnou a skutočne ľudskou, keď je integrovaná do vzťahu muža a ženy v úplnom a časovo neobmedzenom vzájomnom darovaní sa...“ (KKC 2337). Čistota je v skutočnosti nádherný postoj a treba ho chápať vo vzťahu s krásou lásky. Nemá nič spoločné s pohŕdaním telom, ale umožňuje nasmerovať jeho energie, očisťujúc ich od egoistických pohnútok, k stále väčšej vzájomnej službe. Je pravda, že výraz čistota sa v predstavách často spája so slovom „prísnosť“, odopieranie, brzda. V pozitívnom zmysle nás však učí disciplíne srdca, očí, jazyka a všetkých zmyslov. Ale toto všetko vedie k slobode, harmónii, pokoju. Čistota nie je negatívna, naopak, je pravým ovládnutím seba samého a uznaním Ježišovej vlády nad našim telom a naším životom. Takto o tom svedčí apoštol Pavol: „Telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo“ (1 Kor 6,13). Čistota nám umožňuje žiť v našom tele slobodu Ducha, ovocím ktorého je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť (porov. Gal 5,22). Aj tu platí, že obeta prináša viac radosti. Je preto „smutné, že veľa ľudí naprosto rezignovalo na možnosť čistoty. Zapredali sa mýtu sexuálnej liberalizácii a snažia sa žiť so svojimi sklamaniami, a keď sa ich vzťahy rozpadnú, ospravedlňujú svoje nezdary. Nie sú vôbec schopní vidieť, aký vzácny dar je čistota.“ O napätí vo vzťahoch mužov a žien, o bojoch, ktoré zvádzame o čistotu našej mysle tela, sa nehovorí ľahko. Táto oblasť je zdrojom množstva skrytého utrpenia sŕdc, úzkostí, pocitov viny, nečistoty, bezmocnosti či zlyhania. Je to oblasť, cez ktorú nás satan môže veľmi dlho „držať v šachu“, ochromiť náš rast, službu a oddeliť nás od radosti a požehnania, ktoré nám prichystal náš Boh. „Pohlavnosť je v nás, ale keď sa o nej nehovorí, je akoby mimo nás. Keď tento prvok nebude v plnosti prijatý do našej ľudskej osobnosti, neskôr spôsobí ťažkosti, bude vytvárať napätie. Ak teda rodičia chcú uchrániť dieťa pred mnohými ťažkosťami a priviesť ho aj k tomu, aby v sexuálnom živote sa stalo naplno človekom, nemôžu unikať rozhovorom s ním na túto tému. Je dôležité predstaviť dieťaťu svet hodnôt, a nie iba zákazy a príkazy.“ Keď sa v spoločnosti rozpráva o duchovnej čistote dievčaťa alebo chlapca, vníma sa to ako nemoderné a trápne. Mnohí ľudia sa kvôli snahe a odhodlaniu žiť v čistote ducha a tela často stretávajú s nepochopením. Stávajú sa terčom výsmechu medzi svojimi rovesníkmi, lebo sa im vyčíta , že „nemajú žiadnu sexuálnu skúsenosť“. Takto nespravodlivo „obvinený“ mladý človek často nenachádza pevnú, jasnú a slovnú podporu ani zo strany rodičov, či najbližších príbuzných. Nedostatok takejto podpory nie je prejavom nesúhlasu, ale skôr, a to dokazuje denná prax rodinnej výchovy, je prejavom nevedomosti a neschopnosti rodičov rozprávať svojim deťom o ľudskej láske a o pohlavnosti, ako o podstatnom dare každého jedného z nás. Veď pohlavnosť určuje kým vlastne som, mužom alebo ženou. Tejto „chúlostivej“ otázke lásky a pohlavnosti sa mnohí rodičia vyhýbajú, a radšej mlčky prečkávajú obdobie dospievania svojich detí. Staršia generácia sama dosvedčuje, že príčinou ťažkostí púšťať sa do tejto tematiky v rozhovoroch s deťmi sú aj mnohé psychické i morálne konflikty, súvisiace s chybami, ktoré v živote urobili v oblasti sexuality.