Dnes sme svedkami znepokojujúcej krízy manželstiev, aj tých, ktoré sa slávia v kostole. Tu treba povedať, že manželstvo je hrebeň, na ktorom sa zachytávajú všetky problémy spoločnosti, všetky protirečenia typické pre spoločnosť, v ktorej žijeme. Nič už nie je samozrejmosťou. „Ak má byť manželstvo skutočne zdravé, musí byť zakotvené v Božom poriadku – v jednote ducha, srdca a duše. Čím viac žijeme podľa obrazu Božieho, tak ako sme boli stvorení, tím silnejšie cítime, že Boh musí zostať v našom strede, a že sa pre nás hodia jeho prikázania.“ Pohľad božieho slova na manželstvo je naozaj úžasný. Krásne je to vidieť napríklad v liste sv. apoštola Pavla Efezanom: „Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista a podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojím mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom“ (Ef 5,20-24). Niekomu sa môže zdať, že ide o podcenenie ženy. Je to však veľké nedorozumenie. Ako teda rozumieť tomuto Božiemu slovu? Sv. Pavol porovnáva vzťah muža a ženy v manželstve so vzťahom Krista a Cirkvi. Ďalej skutočne hovorí: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža“ (Ef 5,32-33). Sv. apoštol Pavol teda premieta vzťah Krista a Cirkvi na vzťah manželov. Muž je ten, ktorý v kresťanskom manželstve reprezentuje Krista a manželka reprezentuje Kristovu Cirkev. Ak je tu reč o podriadenosti, nemožno v nej vidieť otrockú poslušnosť ženy mužovi, pretože manželia sú si v manželstve rovní. Žena však nasleduje muža, ako Cirkev nasleduje Krista. Vidíme ako úctivo o manželstve a rodine hovorí Božie slovo a Cirkev. Počúvajme a vo svojom živote uskutočňujme toto slovo. V tejto súvislosti počujme Ježiša, ktorý nám hovorí: „ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8,31-32). „Svätosť“ manželstva je v súčasnosti zaiste náročnejšia, ale keď je prítomná, tak to vidno. Ale „iba tie dvojice, ktoré sa modlia a snažia sa skutočne žiť podľa evanjelia, zakúsia, že Boh je s nimi.“ Preto treba apelovať na kresťanských manželov, aby prijali túto výzvu k pravej manželskej láske, k láske, ktorá je viditeľným znamením lásky Boha k ľuďom a je nielen pekná, ale naozaj sa dá prežívať aj v spoločnosti, ktorá chce ľudí izolovať a urobiť ich rovnakými. Existuje teda niečo, čo má hodnotu a čo pretrváva Zmluva lásky je silnejšia ako akýkoľvek záväzok, pretože je lúčom večného slnka, ktorým je Boh. „Totálnosť vzťahu dvoch ľudí rôzneho pohlavia v telesnej oblasti (jedná sa nielen o intenzitu odovzdávania sa, ktoré nemá v iných medziľudských vzťahoch obdobu, ale aj o efektivitu – možnosť nového života) vedie nielen k požiadavke zapojenia ostatných zložiek človeka tu a teraz, ale aj k požiadavke trvanlivosti (časový rozmer) a výlučnosti (priestorový rozmer). Nároky teda presahujú do sociálnej oblasti, ktorá samozrejme nemá byť zo stretnutia oboch pohlaví vyňatá. Trvalosť a výlučnosť, registrovateľná spoločnosťou, vyžaduje inštitucionalizáciu. Je výrazom nezrelosti osoby, ak odmieta oceniť právnu stránku vydareného (trvalého a výlučného) vzťahu, ktorého výrazom je manželstvo.“ Boží ideál manželstva je totožný s nerozlučiteľnou jednotou muža a ženy, ktorej najvýraznejším vyjadrením, znakom je intímne zjednotenie. „Nie je dobré byť človeku samému. Urobíme mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú dvaja jedným telom“ (Gn 2,24). Tieto slová hovoria o hlbokej medziosobnej láske medzi mužom a ženou v manželstve. „Boh nechce osamotenosť človeka, lebo človek je stvorený na obraz Boží, a ani Boh nie je osamotený, ale žije v plnosti troch osôb.“ Boh rozumie našim potrebám. Manželstvo stvoril tak, aby uspokojil naše potreby. Aj na tom vidno, aký úžasný je Boh, ktorého máme! „Keď sa oddeľuje sex od manželstva čo sa aj dnes mnohokrát robí, človek pácha hriech, uráža Boha, ponižuje seba, ponižuje druhého človeka len na objekt požívačnosti, ničí v sebe Božie podobenstvo. Skutočné šťastie ľudia môžu nájsť len v Božej vôli.“ Manželstvo teda nevzniklo náhodou, ale ho múdro a prozreteľne ustanovil Boh Stvoriteľ s tým úmyslom, aby v ľuďoch uskutočnil plán svoje lásky. Preto sa manželia vzájomným dávaním sa, ktoré je im vlastné a výlučné, usilujú také spoločenstvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytostí. Manželstvo sa môže udržať iba na inteligentnej a veľmi hlbokej láske, ktorá vytvára priaznivé podmienky. Tomu, aby sa dali prekonať pohnútky k rozvodu, musí predchádzať pevná výchova k slobode a trvalá askéza. Manželia potrebujú pokoj a čas, ktorý by mohli venovať výlučne jeden druhému, aby mohli rásť v jednote a spoločenstve. Potrebujú chvíle, ktoré im pomáhajú navzájom sa prijímať, konfrontovať, viesť dialóg, rešpektovať sa a spoločne prežívať každodenné skúsenosti. Potrebujú aj podporu iných rodín, spoločné stretnutia v skupinách ľudí, ktorí by mali takú istú víziu kresťanského manželstva. Treba si uvedomiť, že manželstvo nie je cieľom pre seba, ale je prostriedkom žiť kresťanskú dokonalosť, teda žiť lásku. „Rozhodnúť sa pre manželstvo znamená rozhodnúť sa iba pre jednu osobu – pre jedinú lásku.“ Pri kresťanskom sobáši si ženích a nevesta sľúbia, že budú jeden druhého milovať až do smrti. Znamená to snáď, že si sľubujú mať pocit lásky každý deň? Nie. Keď si dávajú sľub, že budú jeden druhého milovať, sľubujú, že budú konať skutky lásky jeden druhému. Sľubujú si, že budú láskaví voči sebe, že si budú pomáhať, budú sa usilovať jeden druhého chápať, odpúšťať si navzájom. „Ak urobíš sľub pred Bohom, nemeškaj splatiť ho [...], čo sľúbiš, to aj splň“ (Kaz 5,3). Pán Boh nám neprikázal, aby sme mali vždy určitý pocit. Prikázal nám, aby sme sa navzájom milovali. Pravá láska nikdy neprestane. Takže muži, milujte svoje ženy (porov. 1 Kor 13,8; Ján 15,17; Ef 5,25). „Podľa Božieho plánu je muž ten, ktorý si hľadá ženu, uchádza sa o jej priazeň, dobýva jej srdce. Žena je pasívnejšia, reaguje na ponuku muža. Prijme ju alebo odmietne. Je ako uzatvorená záhrada, ktorá šíri svoju vôňu. Táto vôňa, ak je autentická, čistá, panenská, má moc prilákať muža, ktorý bude hodný vstúpiť do nej a jesť jej vynikajúce ovocie. Záhrada, ktorá pozná hodnotu svojho ovocia, sa neotvorí len tak pre hocikoho, chráni si svoje ovocie pre toho jediného.“ Boh stvoril ženy tak, aby v povedomí svojej závislosti mali úctu k svojim manželom ako hlave rodiny a domácnosti. Muži však majú zachádzať so svojimi manželkami ako so svojimi spolupracovníčkami a pomocnicami na ceste životom, nemajú ich pokladať za slúžky a otrokyne. „Žena je daná mužovi na pomoc, aby muž s jej potešovaním mohol prekonávať všetko, čo sa s ním stane v živote. A ak žena bude pokorná a ozdobená dobrotou, potom nielen svojou prítomnosťou poteší muža, ale i vo všetkom vo všeobecnosti prinesie mu veľký úžitok, vo všetkom mu uľahčujúc a vo všetkom pomáhajúc, neopúšťajúc ho v ťažkých skúškach ako vonkajších (spoza domu), tak aj tých, ktoré sa každodenne stávajú doma. A ako skúsený kormidelník, svojou láskavou múdrosťou utíši v ňom každú duševnú búrku a svojim spolužitím prinesie mu potechu. Žijúcich v takomto zväzku manželstva nič z prítomného života nemôže zasmútiť, nič nemôže narušiť ich pokojné šťastie, pretože medzi mužom a ženou vládne zhoda.“ Voľba manželského partnera je zložitá, ale dôležitá úloha a jedným z najnesprávnejších predpokladov je rátať s tým, že sa partner v manželstve polepší, alebo dokonca úplne zmení. S niekým prežiť celý život v zhode, porozumení, priateľstve, v šťastí i nešťastí, v zdravý i v chorobe sa nedá dosiahnuť len čírou náhodou, ale za pomoci osobnej disciplíny, správnej výchovy a najmä sebavýchovy obidvoch partnerov vstupujúcich do manželstva a zakladajúcich si rodinu. Súhra v oblasti hodnôt a spoločných životných cieľov, sa pokladá popri vzájomnej láske a dôvere za jeden z najdôležitejších faktorov podmieňujúci dobrý výber partnera. Aj preto je dôležité zamyslieť