manželov počas celého dňa, a tu, v úkone sexuálneho spolužitia, musí byť braná do úvahy zvláštnym spôsobom. Láska je teda starosť, aby som dal šťastie milovanému človekovi, aby mu bolo dobre so mnou, a nielen mne s ním. Nemá to byť vybíjanie sexuálnej potencie, nejde jej o to aby som zažil čo najviac príjemností, nie je to len požadovanie od partnera, aby ma priviedol k orgazmu. Musí byť v ňom všetko, čo len pod slovom láska si tu možno predstaviť. Ak je tak, vtedy sa to nemôže konať v rýchlosti, ale v atmosfére nežnosti a jemnosti, citlivosti voči tomu, ako reaguje môj milovaný človek. Meradlom, že všetko prebieha tak, ako má, je radosť, ktorá v obidvoch manželoch má vzrastať. „Manželský styk je vonkajším prejavom vnútorného bohatstva duší oboch manželov. Ak je biologicky riadne a eticky správne vykonaným, je známkou manželského šťastia. Je to jediná cesta, a to cesta úcty k svedomiu, cesta správneho a istého poznania, dobrej vôle a starostlivosti o morálnu istotu v prípade pochybnosti. Cirkev žiada od všetkých manželov dobrú vôľu, službu lásky a milosrdenstva.“ U ľudí je teda stretnutie muža a ženy v láske viazané jasným Božím zákonom, hlasom svedomia, ale aj rozumu. Toto stretnutie muža a ženy je vrcholný bod všetkých životných síl v ľudskom živote. „V Biblii sa dobrota a hodnota pohlavného vzťahu nikdy nespochybňovali. Vo Veľpiesni (Pies 4,1; 5,9; 6,4) a v iných knihách Starého zákona (Prís 5,18; Ez 24,15; Sir 26,16; Kaz 9,9) sa poukazuje na manželstvo, kde existuje rozdielnosť a plodnosť.“ „Nech muž plní svoje povinnosti k žene, podobne aj žena k mužovi. Žena nevládne svojím telom, ale (jej) muž; podobne ani muž nevládne svojím telom, ale (jeho) žena. Neodopierajte si manželské povinnosti, len ak pri spoločnom súhlase na čas, aby ste sa venovali modlitbe, a zase sa zíďte, aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť“ (1Kor 7,3-5). Z toho je jasné, že aj muž aj žena majú svoje sexuálne potreby. V pravom kresťanskom manželstve muž aj žena si musia uvedomiť, že obidvaja majú od Boha danú túžbu po manželskom sexuálnom spolužití. Vyššie citované verše nás napomínajú, že v Božom pláne nemá miesto sebectvo. „V opravdivom manželstve sa sex neriadi len túžbou partnerov: riadia sa láskou ktorá spojuje oboch partnerov v jedno. Keď sa každý z partnerov celkom oddá tomu druhému, dôjde k jednote bezpríkladnej hĺbky. Nie je to už len telesná láska; je to vyjadrenie a naplnenie celkovej lásky, akt bezpodmienečného dávania a hlbokého naplnenia.“ Muž by teda nemal v žiadnom prípade svoju ženu sebecky používať na to, aby uspokojil seba. Nie, mal by myslieť na to, ako ju sexuálne uspokojiť. A jej túžbou by malo byť dávať radosť jemu. Takým spôsobom môžu uspokojiť jeden druhého. „Manžel i manželka prijímajú a dávajú si v intímnom spolužití radosť a potešenie navzájom. Najväčšiu radosť z toho majú ľudia, ktorí milujú a poslúchajú Boha! Áno, manželia a manželky, ktorí milujú Boha a milujú jeden druhého. Tí naozaj môžu prijímať i rozdávať radosť v sexuálnom spolužití.“ K sexualite v manželskom živote je potrebné približovať sa s určitým stupňom úcty ako k jedinečnému a vybranému spôsobu života. „Manželstvo ako tajomstvo lásky medzi mužom a ženou vhypostazuje sexuálnu lásku muža a ženy do spôsobu, ktorý ekleziologický, a fyzický vzťah povyšuje do jednoty osôb v slobode a láske cez ich vzťah s Kristom vo sviatosti Eucharistie. Ekleziologická hypostáza prirodzenej jednoty partnerov je realizovaná vo sviatosti manželstva cez Trojjediného Boha, ktorý ich život zjednocuje. Cez tento prirodzený vzťah manželstva dvaja sú spojení «v jedno telo» a cez eucharistický vzťah sviatosti manželstva toto jedno telo, zdieľané spoločným životom dvoch osôb, nie je schopné fyzického rozpadu a je nesmrteľné.“ Sexuálny styk je symbolom nielen manželstva v statickom zmysle, ale aj manželstva ako napredovania a rastu. Plný význam sexuálneho styku môžeme vyjadriť len vtedy, keď sa naučíme cez odriekanie a pokánie sebakontrole, ktorá je potrebná na to, aby sme prekonali svoje sebectvo. Len potom môžeme pravdivo vyjadriť a určiť v našej mysli a v srdci, čo náš akt sexuálneho styku skutočne hovorí v symbolizme a cez symbolizmus, že taký silný, ako prirodzene je, bol naplnený Bohom cez jeho Zjavenie oveľa väčším významom. „Symbolizmus sexuálneho styku nám tiež ukazuje, prečo je manželstvo v zásade monogamné, spojenie len jedného muža s jednou ženou. To, že žena by mala mať len jedného manžela, sa zdá byť symbolicky jasné. Nezávisle od toho, koľko mužov by si mohla vybrať jedného za druhým, aby sa im otvorila, ak vôbec otehotnie, je to spermiová bunka len od jedného z týchto mnohých partnerov, ktorá sa spojí s vajíčkom jej tela, aby vznikla nová ľudská bytosť. Nemôže znásobiť dar svojej substancie podľa počtu mužov, s ktorými má styk.“ Sexualita je v manželstve povýšená, takže sa stáva plodnou. Plodenie a sexualita sa nedá v manželstve oddeľovať. Ale ľudská sexualita plní nielen funkciu „reprodukcie“, ale takisto má vytvárať pevné a hlboké spoločenstvo otca a matky. „Z povahy cieľov sexuality človeka [...] možno vyvodiť hlavnú morálnu podmienku pre sexuálnu akciu, ktorá si vyžaduje tri podmienky: 1. Osoby musia byť schopné takého úkonu, ktorý zodpovedá uvedeným cieľom. Musia byť schopné toho, čo vyžaduje dielo človeka – opus hominis. 2. Spôsob uskutočnenia samotnej sexuálnej akcie musí byť taký, aby nevylučoval uvedené ciele. Ináč by to bolo zneužitie sexuálnej schopnosti človeka. 3. A samozrejme manželstvo. Na vyjadrenie tak hlbokej lásky nestačí príležitostné alebo hocijaké zjednotenie osôb. Osoby musia byť spojené objektívnym a trvalým zväzkom. Úkony mimo manželstva sú reálnou lžou. Kresťanská morálna norma si vyžaduje, aby boli splnené všetky tri podmienky v každej sexuálnej akcii. Keby niektorá chybovala, sexuálna akcia by nebola mimo cieľa, ale proti cieľu, pretože pôvodnému cieľu by sa kládla prekážka.“

4.2 Spojenie a plodenie v manželstve

Zázrak počatia a narodenia fascinoval už od najdávnejších čias mysliteľov, básnikov, rojkov i filozofov, už od pradávna boli tieto procesy opradené najrôznejšími mýtmi a fantáziami. Avšak akokoľvek je rozmnožovanie fantastickou záležitosťou, rozhodne nie je v ničom náhodné. V tomto procese vstupuje do hry a uvádza sa do chodu rad najdômyselnejších aktivít a schopností ľudského tela, pričom konečný úspech závisí tak od dokonalého načasovania všetkých fáz, ako i od špecializovaných anatomických štruktúr a zohratého úsilia žliaz a hormónov. Pojem „rôzni, ale rovnakí“, tak často používaný pre mužov a ženy, je vo vzťahu k reprodukcii dvojnásobne vhodný. Pretože hoci pri počatí hrajú obaja partneri rovnako dôležitú úlohu, úspešné rozmnožovanie umožňuje práve a jedine ich rozdielnosť. Manželské úkony svojou vnútornou povahou, zatiaľ čo veľmi úzko spájajú manžela a manželku, robia ich aj schopnými splodiť nový život a to podľa zákonov vpísaných do samej prirodzenosti muža a ženy. Ak sa zachovajú obe tieto základné vedomosti, totiž zjednocujúca a plodiaca, manželský úkon si podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na svoju vznešenú úlohu rodičovstva, na ktorú je človek povolaný. Učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi predkladá, sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného