podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý. Po sexuálnej stránke patria k sebe muž a žena, čo je zrejmé aj z ich telesnej stavby. „Sexuálny styk sám osebe nie je aktom tvorenia dieťaťa, je len aktom rozmnožovania. Každý rodič zo svojej vlastnej biologickej podstaty prispieva k tomuto jedinečnému a jedinému daru, ktorý Boh môže použiť na stvorenie novej ľudskej bytosti.“ Tento fyzický akt zjednotenia nám vždy pripomína symbolické vyjadrenie túžby po stále hlbšej citovej a duchovnej jednote s druhou osobou. Sexuálny styk biologicky môže a často aj vyústi do splynutia ženského a mužského princípu. Keď sexuálny akt splní svoje úplné poslanie, je splodená nová ľudská bytosť. V sexuálnom styku muž preberá iniciatívu ako odpoveď na fyzickú prítomnosť a neodolateľnú príťažlivosť ženy. Ona mu odpovedá na jeho vzrušenie sama sebou. Keď preniká do nej, ona sa mu otvára a odovzdáva, dovoľuje mu, aby si ju zobral. Plnosť vlastného symbolického významu sexuálneho spojenia vidieť z faktu, že nijaký opis fyzického aktu, so zriedkavou výnimkou, sa nedá vysvetľovať ako opis psychickej aktivity dvojice. Mužská iniciatíva a ženské otvorenie sa nie sú však len fyzické, ale sú aj psychologické. Mužská prevaha pri vnikaní a preberanie „vlastníctva“ je postojom mysle a srdca, nie iba telesnej sily. Sebadarovanie ženy mužovi a naopak je tak telesné, ako aj duchovné a psychologické. Jeho agresívne dávanie svojej substancie žene a jej odovzdávanie substancie mužovi, ukryté hlboko vnútri, predstavuje tak duchovnú realitu, ako aj biologickú. Žena prejavuje svoje podriadenie sa, senzibilitu, otvorenie a sústredenie sa na neho. Usiluje sa, čo je trvalý psychologický postoj, aby si od neho vynútila to, čo je v ňom najlepšie, nielen z jeho tela, ale zo všetkých úrovní jeho bytia. Podobne, keď muž prenikne do nej, zameriava celú svoju aktivitu, celú svoju podstatu, celú svoju zodpovednosť, celú svoju mužskosť na ňu. Je ňou očarený; túži po tom, aby ju mohol ochraňovať. Aj v jeho prípade je to chápané ako trvalý postoj. „Sexuálne oddanie sa muža a ženy sa nazýva koitus. Počas neho pri maximálnom sexuálnom vzrušení (orgazme) muž vylučuje ejakuát, ktorý obsahuje asi 500 milionóv spermií. Spermie z pošvy prenikajú cez kŕčok maternice do nej a asi 100 z nich sa dostane do vajíčkovodu. (Prostredie vnútorných rodidiel ženy má kyslú reakciu. Hlien kŕčka maternice spermie chráni a vyživuje, aby mohli postupovať ďalej, ale zároveň pôsobí ako filter.) Vo vajíčkovode jedna spermia prenikne do vajíčka, spojí sa s ňou a vzniká nový život, nový ľudský jedinec. V tomto okamihu má dĺžku 0,125 mm a váži 0,000 000 4 g. Jadro vajíčka sa spája s jadrom spermie vytvárajúc základ pre nasledujúce bunkové delenie a 23 chromozómov otca a 23 chromozómov matky, ktoré sú obsiahnuté v jadrách pohlavných buniek.“ Tento zázrak márnivej štedrosti a presnosti je úplne podľa Božieho štýlu: z niekoľkomiliónového množstva spermií, ktorú obsahuje každá ejakulácia, iba jedna oplodní vajíčko, ktoré je schopné prijať spermiu iba v jednom bode svojej membrány! Ak Božie slovo v Biblii vraví: „už v lone svojej matky som si ťa vyvolil“ , chce týmto jasne povedať, že práve Boh vybral tú jedinú spermiu z miliardy ostatných, ktorou si bol počatý. Aby si bol naozaj jedinečný medzi miliardami ľudí, z ktorých každý jeden je tak isto jedinečný. Okrem toho genetický kód si uchováva všetky údaje potrebné pre vznik jedinca. A všetky jeho osobné charakteristiky sú natoľko individuálne, že existuje pravdepodobnosť len jedna ku štyrom miliónom, že by dve osoby mali tieto charakteristiky rovnaké. „Oplodnené vajíčko (bunka) sa na druhý deň delí na dve nové bunky, potom štyri, osem atď. a pritom sa posúva vo vajíčkovode smerom do maternice. Na šiesty deň sa prichytí k sliznici maternice a na desiaty s v nej uhniezdi. V maternici dochádza k ďalšiemu vývinu a až do narodenia sa maternica stáva jeho domovom. Po uhniezdení oplodneného vajíčka z plodového koláča sa uvoľňuje hormón choriongonadotropín, ktorý stimuluje ďalšiu činnosť žltého telieska, aby bola zablokovaná ovulácia. Zároveň dochádza k prebúdzaniu aktivity mliečnych žliaz matky, aby pri príchode dieťaťa na svet boli pripravené na jeho kŕmenie. Na 13 - 14 deň je rozlíšiteľný základ mozgu. Začína prebiehať embryonálne štádium. Je to obdobie obrovskej expanzie života. V 7. týždni možno urobiť EKG srdca dieťaťa a zaznamenať mozgové prúdy EEG vyvolávané elektrickou činnosťou nervových buniek. V tomto vývinovom štádiu prevláda hmota mozgu nad hmotou tela, lebo pri takom prudkom vývine riadiace centrum musí byť silné. Pre vnútromaternicový vývin človeka je toto obdobie najdôležitejšie, lebo sa vytvárajú všetky orgány. Z toho by mala vyplývať aj zvýšená starostlivosť ženy o seba a svoje dieťa, ale aj starostlivosť manžela, teraz už otca dieťaťa. Koncom 8. týždňa sú už vytvorené všetky orgány. Embryo už má všetky proporcie dieťaťa a začína sa fatálne štádium. Plod už iba rastie a zdokonaľujú sa funkcie jednotlivých orgánov. Celý vývin jedinca trvá 28O dní, t.j. 10 lunárnych mesiacov alebo 9 kalendárnych. Toto obdobie, kedy žena je príbytkom nového človeka, sa medicínsky nazýva tehotenstvom (graviditou). Koncom 9. mesiaca človek meria asi 50 cm a váži okolo 3,5 kg. Prostredie maternice je mu už malé, vývin je ukončený. Teraz prichádza k najvýraznejšej zmene v jeho živote. Mení životné prostredie. Pôrodom sa dostáva z tela matky do prostredia bežného sveta. Je to obrovská radosť a zároveň aj nádej, ktorú do neho vkladajú rodičia. To, čo sa udialo za 9 mesiacov v lone matky, ešte nikto na svete nedokázal (ani nedokáže) vyprodukovať v žiadnom laboratóriu. Pozemský život človek dokáže veľmi ľahko ukončiť, no nedokáže ho stvoriť. To dokáže len Boh Stvoriteľ.“ Zrodenie človeka v manželstve preto môžeme plným právom nazývať plodom lásky. Plodnosť je účasťou na Božom tajomstve ako prameni života v sebe aj mimo seba, na tajomstve trojičnej lásky. Kedysi bola plodnosť požehnaním, aj ekonomickým. Hlboký význam má to, že láska dvoch ľudí je princípom nového, ďalšieho života, novej lásky. „Je to veľká česť pre manželov, že ich Boh volá za spolupracovníkov, keď chce rozmnožiť počet vyvolených duší, ktoré by ho chválili a oslavovali vo večnosti.“ Dieťa dosvedčuje plodnosť tejto lásky, ktorá na to, aby mohla naďalej žiť a rásť, vyžaduje, aby toto darovanie seba, čo bolo na počiatku, pokračovalo. „Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom Stvoriteľom.“ Zámerne sterilná láska nie je pravou láskou, ale skôr egoizmom vo dvojici. A predsa je vo všeobecnosti súčasná spoločnosť stále menej plodnou, má vždy väčší strach darovať život. V takomto kontexte je naliehavé znovu objaviť autentický význam rozmnožovania a zodpovedného otcovstva a materstva. Plodnosť tak môže ukázať ľudstvu, ktorému hrozí zánik, tento zmysel a túto nádej pre budúcnosť, ktorá je neodmysliteľnou pre pokojný a odvážny život v prítomnosti.