Je ilúziou sa domnievať, že boj o čistotu končí vstupom do manželstva. Žiaľ mnohý mladý ľudia si myslia, že sa všetky ich problémy vyriešia vo chvíli, keď sa oženia či vydajú, ale v skutočnosti mnohé z problémov len teraz začnú. Sobášny list nie je žiadnou zárukou čistoty. „Aj manželia musia ovládať seba a svoje pudy. Toto ovládanie vyžaduje askézu. Táto disciplína pomáha manželskej láske. Manželia si majú vyprosovať Božiu pomoc, majú čerpať milosť a lásku z večného prameňa eucharistie. Zo sviatosti zmierenia majú čerpať Božie milosrdenstvo.“ Kedykoľvek sa vytráca pravý vzťah k Pánu Bohu, sex veľmi rýchlo stráca svoju pravú hĺbku a dôstojnosť a stáva sa cieľom osebe. „Dokonalá sexuálna záľuba je počestná, chcel ju Boh, a preto je záslužná pre nebo.“ Samozrejme aj v manželstve je povrchnosť v sexuálnej oblasti škodlivá, pretože ničí tajomstvo puta medzi mužom a ženou. Sex má byť spojenie muža a ženy v Bohu, ktorý dôkladne plní rolu danú mu z neba. Ak majú manželia opravdivú úctu k Bohu, budú mať pred posvätnosťou tejto skutočnosti takú bázeň, že sa ich spojenie stane modlitbou. „Keď niekto vstúpil do manželstva, nesmie nikdy zabudnúť na Boha.“ Ak má sexualita v manželstve prinášať len dobré ovocie, musí byť podrobená Ježišovi Kristovi. „Bez Krista nemôže muž či žena, ktorí žijú nečisto, obsiahnuť tajomnú hĺbku sexuálnej oblasti. Avšak v Kristovi môže spočívať úplné uzdravenie.“ Musíme sa naučiť chápať dôležitosť a posvätnosť sexu v Božom poriadku. „Sexuálne spolunažívanie je len jedným z prvkov manželského života.“ Musíme pochopiť, že sex nachádza svojho najväčšieho naplnenia, a tým pádom spôsobuje aj najviac radosti len v čistom a zbožnom manželstve. „...V manželstve sa telesná intimita manželov stáva znakom a zárukou ich duchovného spoločenstva...“ (KKC 2360). Boh má radosť, keď mladí manželia prežijú dokonalé spojenie; najprv v duchu, potom prichádza súzvuk sŕdc a duší a tak aj samotné telesné spojenie. „Človek nachádza svoju spásu práve tým, že hovorí Bohu áno. Ale do akej mieri stojí vo vzťahu k tomuto najvyššiemu zmyslu života pohlavná skúsenosť? Je v takej miere, v akej sa zahrňuje a uskutočňuje pohlavná skutočnosť k tomuto najhlbšiemu zmyslu. Nie každé pohlavné vzrušenie odkazuje bezprostredne na životný ciel. To sa deje len tam, kde má sexuálne stretnutie mravný charakter, to znamená, že sa utvára v slobode a zodpovednosti, a síce spôsobom, akým zodpovedá predstave človeka o spáse. Kresťanské formovanie sexuality preto vyžaduje, aby sa pritom nehľadal len zmyslový pôžitok, alebo aby sa neusilovalo len o plodenie potomstva, ale aby sa toto stretnutie skutočne stalo symbolom najhlbšieho zmyslu života a to odovzdanosti sa Bohu, a prijatí spásy.“ Keď muž a žena zdvihnú závoj svojej sexuality v úcte pred Ním, vo vzťahu k Nemu a v jednote, ktorú On dal, tak Ho svojim spojením chvália. Preto „nikdy nemôžeme použiť sexuálnu aktivitu, živý a prirodzený symbolický jazyk manželskej lásky na vypovedanie lži; ani ho znečistiť použitím našej sexuálnej sily a orgánov na činy, ktoré sú len zdanlivo sexuálne, ale ktorých význam sa týmto použitím radikálne mení.“ Prirodzený pohlavný styk je uskutočnením túžby manželov byť si telesne čo najbližšie, dosiahnuť vzájomné pohlavné spojenie, poskytovať partnerovi i sebe krásne telesné, duševné a duchovné zážitky z tohto spojenia. „Pohlavné spojenie je krásnym prejavom vzájomnej dôvery, pri ktorej sa manželia poznávajú v oblasti telesnej, duševnej i duchovnej. Takéto poznanie umožňuje, aby každý z partnerov hlboko vnímal, že ho ten druhý miluje, že po ňom túži a že ho potrebuje – a to natrvalo, navždy. V pohlavnom spojení by sa človek chcel rozplynúť v tom druhom, aby obidvaja boli nielen jedným telom, ale aj jednou spoločnou pulzujúcou bytosťou. Zverené zážitky vedú postupne k stále väčšiemu porozumeniu a vzájomnému zjednocovaniu. Tým sa vytvára väčší priestor pre hlbšie vnímanie dotykov a ostatných gest vzájomného zblíženia, pre hlbšie vnímanie vzrušenia a pre prežívanie radosti a vzájomnej jednoty. V takom pohlavnom spojení manželia spolu komunikujú nielen rečou tela, ale aj ducha.“ Vo svojej prirodzenej sexuálnej aktivite by sme sa mali angažovať tak, aby jej základná symbolická štruktúra bola vždy zachovaná a ctená; aby táto štruktúra (tela, mysle a srdca) mohla priamo slúžiť na symbolizovanie (v Duchu Otca), vzťahov medzi Kristom a jeho Cirkvou. Láska k blížnemu v tomto prípade aplikovaná na manželstvo vyžaduje, aby sa k partnerovi pristupovalo správne nielen „technicky“, ale aj humánne, so snahou o porozumenie pre jeho potreby, priania a obmedzené možnosti. Kresťansky chápaná sexualita partnera nevyužíva, ale ho berie vážne. „Každý, kto svojho partnera používa len k vlastnému uspokojeniu, uráža svoju vlastnú dôstojnosť aj dôstojnosť svojho partnera. Používa sex zo sebeckých dôvodov.“ Keď ide o dokonalú sexuálnu akciu podľa prírody, manželom je dovolené všetko, čo túto akciu pripravuje, sprevádza a zakončuje; nielen čo ju umožňuje, ale aj čo ju robí dokonalejšou. Celú akciu treba považovať za jeden úkon. Bez týchto prípravných, sprevádzajúcich a zakončujúcich úkonov by nebola možná ani hlavná akcia. Preto akty, ktorými manželia medzi sebou dôverne a bezúhonne obcujú, sú mravne dobré a ušľachtilé. Pri sexuálnom vzrušení ustupujú estetické zábrany vzhľadom na druhú osobu. Je to úkon ľudský a takým musí stále ostať, ale má aj svoju silne biologickú stránku. A túto treba rešpektovať. Teda proti vášnivosti a vynaliezavosti pri manželskom styku, ako to obsahujú hry lásky, ktoré sú v službách osobného darovania sa a ktoré neurážajú druhého a neznemožňujú prirodzené spojenie, nie je treba nič namietať. Treba však mať ustavične v pamäti, že manželská čistota sa v sexuálnej oblasti zdržuje od všetkého nedovoleného. „Sexuálna akcia v manželstve musí vyjadrovať manželskú lásku, poloha má byť prirodzená, miesto má byť súkromné, čas nie je obmedzený. Treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku alebo pri jeho uskutočňovaní alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života. Manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, sa nemôže uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života.“ Taktiež nezabúdajme, že niektoré spôsoby dráždenia nemajú nič spoločné s manželskou čistotou. Sú neprirodzeným jednak z hygienických dôvodov ale aj kvôli porušovaniu dôstojnosti človeka. Príliš obscénne veci ponižujú druhého partnera. Sú prejavom hedonizmu, zvrátenosti a sexuálnej nenásytnosti a preto tieto spôsoby kontaktu Cirkev jednoznačne zamieta. A aj keď je priebeh sexuálneho stretnutia vždy „rovnaký“, je predsa len celkom inakší, keď je preniknutý láskou. Keď sa objatie stane iba „sexuálnym bozkom Judáša“, za ktorým sa skrýva samoláska, bezohľadnosť, žiadostivosť, návykové používanie iného na uspokojenie vlastnej potreby, zvedavosť a sebauplatnenie vtedy môžu nastať momenty, v ktorých aj zosobášeným ľuďom pripadajú ich „objatia“ ako niečo strašné, niečo hanebné, nesprávne, a to z jednoduchého dôvodu, pretože im niečo chýba. Toto chýbajúce, také nevyhnutné „niečo“, ktoré je potrebné pri každom sexuálnom stretnutí, je pravdivosť lásky.