Záujem o vlastnú sexualitu má človeka otvárať opačnému pohlaviu, a nie ho uzatvárať v subjektívnych zážitkoch a pocitoch. Sexualita je tým najzreteľnejším miestom, kde môžem byť „proti“ alebo „za“ druhého. Jednoznačne, aj keď nie automaticky, je oddeľovaním, a priťahovaním v konfrontácii s tým druhým. Človek je vo všeobecnosti stvorený ako hierarchická bytosť, teda vývin jednej jeho funkcie sa nachádza v závislosti od tej druhej. To znamená, že spomalenie, alebo, naopak, urýchlenie vývinu človeka sa môže zhubne odrážať na jeho celkovej psychosomatickej forme života. Je však samozrejmosťou, že každý orgán v ľudskom tele má svoju funkciu, a preto sa snaží dosiahnuť svoje uspokojenie. K takýmto orgánom patria aj pohlavné orgány a s nimi úzko súvisí aj uspokojenie sexuálnych túžob. Paradoxom však je, že kým nefunkčnosť srdcovo-cievnej sústavy môže ohroziť ľudský život, sexuálna zdržanlivosť, či už úplná alebo čiastočná, neohrozuje život človeka, ale, naopak, často sa stáva v určitom zmysle vhodným cvičením, askézou duchovného života. Cvičenie sa a postoj k sexualite sa týka celej osobnosti človeka a nestáva sa len funkciou biologického života ľudského organizmu. A čo je veľmi dôležité, týka sa aj inej osoby. Všetci ľudia cítia potreby iných, či už z fyzického, citového alebo rozumového hľadiska. Ak sa dýchanie, pitie či jedenie týkajú môjho vlastného tela, sexuálny akt sa potom týka druhého človeka a umožňuje mi byť pre druhého. „Sexualita, v ktorej sa prejavuje príslušnosť človeka do telesného a biologického sveta, stáva sa osobnou a skutočne ľudskou, keď je integrovaná do vzťahu osoby k osobe v úplnom a časovo neobmedzenom vzájomnom darovaní sa muža a ženy. Sexualita nie je iba čosi biologické, týka sa jadra ľudskej osoby. Význam kresťanskej sexuality treba vidieť vo svetle Božieho zjavenia.“ Sexuálna aktivita sa u človeka odohráva inak ako u živočíšstva, a to v rámci jeho osoby. Žiaden človek nechce byť prijatý druhým ako nejaký predmet. Človek nevyhnutne nepodlieha vnútornému tlaku, nie je proti nemu bezmocný, a to spravidla ani v sexuálnej oblasti. My nie sme len telesné, ale sme aj duchovné bytosti. Naše skutky sú zároveň telesné aj intelektuálne, dobrovoľne zvolené a materiálne určené. Naše myšlienky, city, sloboda, vášne a sexualita sú neoddeliteľne spojené v jednej jedinej bytosti. A práve túto zvláštnu kombináciu materiálneho a duchovného Boh tak veľmi miluje. „Sexuálne správanie zvierat, ktoré žijú vo voľnej prírode, je riadené inštinktmi. Dá sa povedať, že toto správanie je priamo naprogramované, tým je zaistené prežívanie druhov. Na základe týchto inštinktov dochádza k pohlavnému zbližovaniu až v dobe, keď je zviera dostatočne vyspelé, schopné priviesť na svet mláďatá a starať sa o ne do tej doby, kým nie sú schopné žiť samostatne. U človeka je pohlavný pud rovnako inštinktívny. Tento pud spôsobuje, že je muž pohlavne vzrušovaný a priťahovaný ženou, a naopak žena mužom, aby sa spolu spojili a prežívali pohlavnú rozkoš až k jej vrcholu. U človeka nie je sexuálny pud naprogramovaný, človek musí svoj sexuálny pud vedome riadiť a usmerňovať. Je to rozum, svedomie, a slobodná vôľa, teda vlastnosti špecificky ľudské, ktoré umožnia človeku rozpoznať, čo je správne a čo nie.“ Sexuálny pud ženy a muža sa nevyčerpáva obracaním sa k vlastnostiam druhého pohlavia. Tieto vlastnosti neexistujú a nemôžu existovať odtrhnuto, ale jestvujú vždy v konkrétnom človeku, v konkrétnej žene alebo konkrétnom mužovi. Prirodzené smerovanie sexuálneho pudu poukazuje na človeka druhého pohlavia, ale nie iba na samo „druhé pohlavie“. Sexualita je jeden z rozmerov úplnosti ľudskej bytosti, predstavuje špecifický dorozumievací prostriedok v službe lásky, a preto ju nemožno prežívať ako číru inštinktovosť. Človek ako rozumná a slobodná bytosť musí svoju sexualitu ovládať. Tým však nechceme povedať, že sexualitou možno podľa ľubovôle manipulovať. Sexualita má svoju typickú psychologickú a biologickú štruktúru, zameranú tak na spoločenstvo medzi mužom a ženou, ako aj na dávanie života novému človeku. Rešpektovanie tejto štruktúry a tohto neporušiteľného spojenia nie je ani „biologizmom“, ani „moralizmom“, ale je prejavom pozornosti k pravde o ľudskej, osobnej bytosti. Sexualita nemôže byť znížená len na akýsi styk alebo plodenie. Taktiež nemôže byť považovaná len za telesnú žiadostivosť, ktorá každopádne zahŕňa to, čo pochádza zo srdca. Srdce v zmysle Svätého Písma obsahuje aj pocity a náklonnosti, ale predovšetkým je všeobjímajúcim centrom vnútorného človeka, ktorý je súvzťažný k inej osobe a zahŕňa aj telo; preto sa o ľudskej sexualite hovorí ako o celku, ktorý obsahuje aj telesné prejavy. Sexualita teda charakterizuje muža a ženu po fyzickej, psychickej a duchovnej stránke, čím rozdielne poznačuje každý prejav. Keď sa táto odlišnosť medzi mužom a ženou spája ako dopĺňanie sa oboch pohlaví, uskutočňuje sa tým Boží zámer, pretože ich vzájomná rozdielnosť a komplementárnosť je zameraná na manželstvo a rozvíjanie rodinného života. „V tomto duchu potom žena kladne prijíma svoju odlišnosť od muža, svoje ženstvo, svoju plodnosť, svoje materstvo, svoju jedinečnosť. Len tá žena, ktorá prijala v plnosti svoje ženstvo, umožňuje mužovi, aby ešte plnšie prijal svoje mužstvo.“ Aby sme pochopili poslanie sexuálnej stránky človeka, treba hľadať samotný úmysel Stvoriteľa. Keďže aj sexuálna stránka človeka a rozdielnosť pohlaví patrí k človeku – obrazu Božiemu, nie je to u neho čosi „živočíšne“, ale ľudské. Sexualita človeka nie je potom určená výlučne na prenášanie života, ale aj na vytvorenie spoločenstva muža a ženy. Sex teda v konečnom dôsledku znamená viac ako schopnosť prenášať život. „Boh určil sexualite človeka dva ciele: a/ Podávanie (prenášanie) života a b/ hlboká jednota muža a ženy v manželstve, kde sa vyjadruje ich medziosobná láska. Treba podčiarknuť, že obidva tieto ciele sú finis operis – cieľ diela. To znamená, že nie človek dáva toto poslanie sexuálnej stránke, ale má ho od Stvoriteľa; človek nesmie tieto dva ciele vylučovať: 1. Podávanie života. Pozostáva z dvoch inadekvátnych príčin alebo faktorov (jeden sám osebe nestačí, musia byť obidva spolu): a/Dielo človeka (opus hominis) – to je dokonalá prirodzená sexuálna akcia muža a ženy. b/Dielo prírody (opus naturae) – to je oplodnenie a zahniezdenie sa vajíčka v maternici. Od človeka sa žiada, aby jeho sexuálna akcia bola prirodzená, schopná podávať život a usmernená na toto podávanie. Ostatné je ponechané prírode. 2. Vyjadrenie vzájomnej lásky manželov. Je tiež finis operis. To znamená, že sexuálna akcia je uskutočnená podľa prírody, teda ako mravne dobrá, len v tom prípade, keď je schopná vyjadriť hlbokú manželskú lásku. Dôležité je poznamenať toto: Podávanie života a vyjadrenie manželskej lásky sú dva prvky tej istej sexuálnej akcie. Sú to dva pohľady inadekvátne rozlíšené (jeden bez druhého nemôžu byť) na ten istý úkon, na tú istú sexuálnu akciu. Následkom toho je medzi nimi korelatívny (súvsťažný) vzťah.“ Sex v osobnom živote človeka možno tak trochu prirovnať k využívaniu jadrovej energie v priemysle. Jadrová reakcia, ak má človeku slúžiť, musí prebiehať zdanlivo pomalým tempom a musí byť riadená. V jadrovej elektrárni sa na riadenie reakcie používajú olovené tyče pohlcujúce neutróny. Tie zabraňujú prechodu k neriadenej nukleárnej reakcii, ktorá by znamenala ničiaci výbuch. Elektráreň je popritom vybavená dômyselnými systémami chladenia, ochrany proti žiareniu a signalizáciou porúch. Spoločnosť si na usmernenie sexuálnej energie svojich členov a na ich i svoju ochranu vyvinula ochranný systém, ktorý funguje pomocou rôznych zvykov, tradícií, predsudkov a inštitúcií, z ktorých je najdôležitejšie manželstvo. Mnohé z nich sú zakotvené v náboženstve. Ale ako sa zdá ľudia v druhej polovici dvadsiateho storočia zabudli na racionálny základ týchto systémov. Sexuálna „sloboda“ a falošná emancipácia uvoľnili netušené ničivé sily, oveľa horšie ako „manželské putá“, či spoločenské konvencie, od ktorých sa chceli oslobodiť. Sexualita je ako posolstvo, ale nato aby bolo pravdivé, musí byť v jednote s láskou v srdci človeka a len takto láskou pozdvihovaná pohlavnosť nadobudne tú pravú ľudskú kvalitu. „Je teda priam tragické, keď sa sexualita oddeľuje od láskyplného vzťahu k druhému partnerovi. Stáva sa to tam, kde sexuálna slasť je vrcholom a cieľom zdanlivého šťastia,