Človek nemôže žiť bez lásky. Je sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak nepozná lásku, ak sa s ňou nestretne, ak ju nezakúsi, ak si ju nejako neprivlastní a ak ju aktívne nepreukazuje druhým. „Človek je stvorený pre lásku. Hlboko v srdci má zakorenenú túžbu po osobnej láske. Chce priľnúť k inej osobe. Aby sa s ňou delil o to najkrajšie a najvzácnejšie, o svoj život, o svoju lásku. Z toho dôvodu môžeme povedať, že každý človek potrebuje dôverný vzťah s inou osobou.“ Čo je vlastne láska? Namiesto definície, ktorá aj tak nie je možná, dá sa láska opísať na základe jej vlastností, ako ich vypočítava apoštol Pavol: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie“ (1 Kor 13,4-8). Nikto nezdokonalil tento jeho výrok už dvetisíc rokov. Tento výrok je stále platný a nadčasový. Človek hľadá naplnenie lásky a pre lásku je ochotný obetovať čokoľvek. Jej silu a trvácnosť nájdeme opísané najkrajšie v Svätom písme: „Na srdce sa mi pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno! Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie. Jej páľa – to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho žiar. Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia. A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhovalo ním“ (Pies 8,6-7). A práve ono Sväté písmo je najlepšou učebnicou lásky. Má veľkú a zložitú úlohu, keď sa musí vyjadriť to, ako sa vyhnúť rozporu medzi láskou a pravdou, medzi nárokmi a milosrdenstvom: dvoma „pármi“ na veky nerozlučne spojenými v Božom srdci. Nikdy neohroziť pravdu a ničím nepošpiniť lásku. „Iba pravda prináša víťazstvo. Ale víťazstvom pravdy je láska“ (sv. Augustín). „Pojem lásky sa môže vykladať rôzne a vyžaduje si bližšie vymedzenie. Predovšetkým sa tu stále necháva otvorené, v akom presnejšom pomere pritom k sebe stoja Ja a Ty. Presnejšiu definíciu lásky nejde jednoducho skonštruovať. Tie vyplývajú až z dejinných skúseností a na ich výklade, na ktorých spočíva vytváranie hodnotových súdov a predstáv o ideále. V kresťanskom ponímaní sa musí láska nakoniec definovať príkladom Ježiša Krista. Láska je principiálne otvorená pre druhých, najmä pre tých, ktorý potrebujú pomoc a ktorý trpia núdzu. – Takéto ponímanie lásky neodporuje ľudskému rozumu, ale ho ani nejde z púhych rozumových dôvodov odvodiť.“ Láska je základnou a trvalou psychosociálnou potrebou človeka. Je zdrojom jeho vnútornej harmónie, psychickej stability, istoty a pravého šťastia, pretože patrí k jeho najvyšším a najkrajším duchovným hodnotám. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať tým, že ju povyšuje do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky. Človek je tak povolaný na priateľskú a hlavne darujúcu sa lásku, pretože láska k iným ho oslobodzuje od akýchkoľvek sklonov k sebectvu. Ide o lásku, ktorá ponúka všetko, ktorá hľadí na dobro ostatných ako na vlastné, ktorá miluje nie preto, že je milovaná. „Len osoba môže milovať a len osoba môže byť milovaná. Toto je tvrdenie predovšetkým ontologické, a z neho potom vysvitá tvrdenie etické. Láska je ontologická a etická potreba osoby. Osoba musí byť milovaná, pretože jedine láska odpovedá tomu, čo je osoba. Tak sa vysvetlí prikázanie lásky, známe už v Starom zákone (porov. Dt 6,5; Lev 19,18) a Kristom postavené priamo do stredu evanjeliového «étosu» (porov. Mt 22,36-40; Mk 12,28-34). Tak sa vysvetlí aj prvenstvo lásky, vyjadrené v Pavlových slovách v liste Korinťanom: «Najväčšia je láska» (porov. 1 Kor 13,13).“ Láska je darom, ktorý človek nosí v sebe, aby bol šťastným a robil iných ľudí šťastnými. Šťastný človek hlboko prežíva svoj vzácny dar a obdarúva iných. On je tým darom pre iných. „Pravda je taká, že láska sa nikdy nestratí! Lebo ak chcem, vždy môžem milovať. Môžem milovať, lebo láska je čin a ja si môžem vyvoliť, čo budem činiť. Ak som sa rozhodol, že budem láskavý a ochotný pomôcť, vyvolil som si lásku.“ Veľkým šťastím človeka je, keď vie vnímať krásu, keď vie žasnúť nad Božím dielom. Vtedy objavuje tajomstvo lásky v sebe, prijíma seba samého ako Boží dar, preto vie prežívať aj obdarovanie – vie prijímať dary. Cení si dar i možnosť byť sám darom pre iných. Po celý svoj život človek prežíva mnoho situácií, keď býva obohacovaný alebo ochudobňovaný. Každý jeden človek má v sebe výnimočnú dôstojnosť, krásu a nekonečnú hodnotu Božieho obrazu. Preto je on vzácnym darom pre tento svet. Jeho myšlienky, slová ale aj skutky sú schopnosti, ktorými ho obdaroval Boh. Tieto Božie dary môžu byť ním využité, ale aj zneužité. „Lásku ani zďaleka nemožno stotožňovať s inštinktívnou náklonnosťou, láska je vedomé vôľové rozhodnutie kráčať smerom k iným. Aby sme mohli opravdivo milovať, musíme sa odpútať od mnohých vecí, a najmä od seba. Musíme nezištne dávať a milovať až do konca. Toto oslobodzovanie sa od seba je dlhodobou prácou, je namáhavé a vzrušujúce. Je zdrojom vyrovnanosti a tajomstva šťastia.“ Láska je aj konanie milých skutkov aj hovorenie láskavých slov. Láska je dávanie sa aj odpúšťanie. Láska je aj pomáhanie, ďakovanie, je to aj usmievanie sa, slovo pochvaly. Áno, láska, to sú všetky tieto skutky a mnoho tisíc iných. Láska „nezdôrazňuje svoj vlastný prospech, ale váži si druhého a dokáže sa vcítiť do jeho potrieb.“ Naozaj dobrý skutok je využitý Boží dar. Zlý skutok je naopak zneužitie Božieho daru. Láska si preto nikdy nemôže voliť zlo, a preto musí obdarovať iného dobrom. Skutočná láska dáva skôr, ako prijíma, má na mysli dobro milovanej osoby, je pripravená niesť zodpovednosť za svoje činy. A nielen to čistá a pravá láska, otvára srdce, telo a myseľ na Boha a iných ľudí a môže vyviesť nejedného človeka z pút izolácie a jeho vlastného egoizmu. Jedine láska môže dať životu zmysel, pretože nikdy neprestáva, ale naopak, mnoho znáša a trpí, lebo jej je všetko na svete milé a v tom spočíva veľká hodnota lásky. Láska je základom kresťanského života a bez nej je všetko márne a prázdne. Preto láska medzi mužom a ženou nie je len nejakým obyčajným citom, ale je to stavom celej bytosti. Vzájomná láska medzi mužom a ženou je uskutočňovaná a naplňovaná cez dávanie, sebaobetovanie a nie cez napĺňanie vlastných túžob. Kritériom a meradlom lásky je schopnosť obetovať sa. Láska sa dokazuje našou obetou. Samozrejme nie jednorázovo, na krátku chvíľu, ale dlhodobo, v trpezlivosti. Obeta je jedným z mnohých spôsobov vyjadrovania lásky, lebo v prirodzenosti človeka je, že akýsi pud sebazáchovy ho privádza najprv k vlastnému dobru. Katolícka mravoveda učí, že láska je aj prikázanie aj čnosť. Prikázanie lásky je výstrahou, podnetom a výzvou, aby si človek osvojil aj čnosť lásky. Láska je hlavným prikázaním v zákone (porov. Mt 22,37-40). Pán Ježiš povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13,34). Láska ako čnosť je najväčšou morálnou hodnotou: „Milujte sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4,7-8). Podstatou absolútnej, osobnej lásky je Boh. „Čnosť lásky a prikázanie lásky sú v konvergentnom vzťahu: Kto má čnosť lásky, ten plní aj prikázanie lásky. A naopak: Kto plní prikázanie lásky, ten dokazuje, že má čnosť lásky. Toto je zmysel augustínovskej apoftégmy: «Dilige et fac, guod vis» – «Miluj a rob, čo chceš» [...] Správny výklad je tento: Kto miluje Boha opravdivo a správne, všetko to chce a po tom túži, čo je dobré. Ak myslí, cíti, rozpráva a koná podľa predpisov opravdivej lásky, nemôže zhrešiť. Môže teda robiť čokoľvek, vždy si volí taký vnútorný a vonkajší úkon, ktorý je v súlade s Božím zákonom.“