Sexualita človeka a teólogia

Úvod

Ak sa okolo seba poobzeráme, nájdeme naozajstnú záplavu publikácií na tému sexuality, ktorú možno v súčasnosti už len ťažko zvládnuť. Keď sa niekto hlási o slovo k tejto téme, musí si byť vedomí toho, že dôvera k sexuálnemu učeniu cirkvi je značne narušená. Je to z toho dôvodu, že sa v našej spoločnosti vyvinulo mnoho názorov, ktoré rozhodne nie sú v súlade s cirkevnou tradíciou. Nezabúdajme, že sexualita je zložitým javom! Záhadne do nej vstupujú a modelujú ju udalosti nášho každodenného života, prvky nášho rodinného a sociálneho prostredia, ale aj naša psychika. Sexualita určuje krivku našej lásky. Sexualita preniká celý náš život. Dnes je na celom svete príliš mnoho nečistých rečí o sexuálnom živote. Žijeme v dobe veľkej krízy, krízy pravdy, krízy pojmov, kde sa znehodnotil pojem lásky, slobody a úprimného daru. Prečo sa má v ľudských dušiach navždy zmazať pojem svedomie? Prečo má byť vytvorená spoločnosť bez morálnych zábran? Čo má byť raz z týchto ľudí a čo bude raz z takého národa? Jednotlivé médiá sa nás usilujú presvedčiť, aby sme sa nášmu Pánu Bohu obrátili čo najskôr chrbtom a aby sme žili v hriechu smilstva. Žiaľ ľudia ľahko naletia rečiam, že vo svete sa možno fantasticky tešiť práve tej radosti, ktorú dáva sexuálne spolužitie a že Boh je staromódny. Každý rozumný človek však vie, že pohlavný život nevymysleli v televízii. Boh stvoril človeka, on je stále Bohom a on najlepšie vie, ako sa môžeme tešiť aj zo sexuálneho spolužitia. Cieľom tejto diplomovej práce je, aby jej obsahové spracovanie bolo pre čitateľov vhodnou pomocou pri hlbšom analyzovaní ľudskej sexuality a najmä pri formovaní ich svedomia. Samotný názov práce Sexuálna stránka človeka a teológia chce korešpondovať s cieľovou a obsahovou rovinou práce. Pri čítaní tejto diplomovej práce sme vedení k tomu, aby sme si vyhľadali state v mimoriadnej knihe, ktorou je Sväté Písmo. Držme sa Svätého Písma aj v našom každodennom konaní, lebo len Božie slovo nám dáva jasné odpovede na všetky otázky, ktoré sú potrebné na záchranu každého človeka. Pri spracovaní tejto diplomovej práce som použil analyticko-syntetickú metódu. Práca je rozdelená do štyroch kapitol. V prvej kapitole sa budeme zaoberať teológiou tela, pohlavnosťou ako darom od Boha, erosom ako súčasťou človeka, sexualitou a jej poslaním. Týmito témami sa budeme zaoberať z toho dôvodu, lebo súčasná doba nesmierne preceňuje dôležitosť sexu. Láska medzi mužom a ženou sa už nepovažuje za posvätnú či vznešenú, ale stala sa obyčajnou komoditou v rýdzo zvieracom zmysle, stala sa nekontrolovateľným pudom, ktorý „musí“ byť uspokojený. V druhej kapitole sa zameriame na kresťanský pohľad na sexualitu, znaky pravej lásky a na vzťah medzi amor a eros. Poukážeme na to, že sexuálna forma lásky nie je len taká „hocijaká“ láska k druhým, ale že je to láska, ktorá vyrastá z viery v Boha. V tretej kapitole poukážeme na veľmi dôležité poslanie čistoty a na význam predmanželskej zdržanlivosti. Samozrejme vieme, že boj s nečistotou je ťažký, ale vieme aj to, že ten, kto sa vzoprie, nájde veľa šťastia a radosti. Pravdaže, len dobrá vôľa nestačí. Človek v prvom rade potrebuje pomoc a silu od Boha, aby mohol uskutočniť Jeho ideál lásky a aby túto pomoc dostal, potrebuje modlitbu, a tým živé spojenie s Bohom. V štvrtej kapitole sa zamyslíme nad manželskou sexualitou a jej dôležitým poslaním spájať manželov a plodiť deti, ako aj nad ich neodmysliteľným postavením v Božom pláne s dôrazom na neustále zachovanie čistoty v kresťanskom manželstve. Jednotlivé kapitoly chceme vnútorne pospájať tak, aby línia práce bola kompatibilná. V diplomovej práci budeme používať odbornú literatúru domácich a zahraničných autorov. V neposlednom rade sa chcem poďakovať ThDr. PaedDr. Andrejovi Slodičkovi, PhD. za jeho užitočné rady, a vedenie počas písania tejto diplomovej práce.

1 Teológia tela

Človek si odjakživa kládol otázky o sebe samom, o svojom tele a aj keď súčasná biofyziológia môže prinášať mnohé presné informácie o ľudskej sexualite, pre poznanie osobnej dôstojnosti ľudského tela musíme načrieť aj do iných zdrojov. Osobitným zdrojom je pre nás Slovo samotného Pána Boha; v ňom je obsiahnuté zjavenie sa tela, ktoré má pôvod v počiatku. „Boh, ktorý je Láska“ (porov. 1 Jn 4,16), si nechcel túto lásku nechať iba pre seba samého. Túžil dať ju niekomu, kto by tajomstvo lásky zdieľal spolu s ním, tajomstvu lásky rozumel, láskou žil a skrze lásku bol naplnený šťastím. Vtedy akoby Boh vstúpil do seba samého a v svojom najhlbšom Bytí našiel inšpiráciu pre nové stvorenie. Boh – Láska teda stvoril človeka pre lásku. Iba v nej, to znamená, keď miluje a je milovaný, naplo realizuje svoje človečenstvo. A ešte ináč: „Stvoriteľ našu ľudskú prirodzenosť tak uspôsobil, že iba v jeho láske k nám a v našej láske k nemu v plnosti žijeme, ako povedal sv. Augustín, «odpočívame». Človek jednoducho nemôže žiť, ak jeho život nie je zakotvený v nejakej istote. V niečom musí nájsť oporu, istotu a lásku.“ Preto nikdy nezabudnime, že bez Boha je ľudský život nezmyselný a existuje už len temnota a hlboká rana spôsobená odtrhnutím sa od neho. „Každý z nás má svoju ľudskú cenu. Možno to bola u niekoho doba alebo jeho rodina, ktorá v ňom neprebudila ostatné rozmery. Ale tie v ňom sú. Spia. Čo tak skúsiť ich prebudiť? Žasli by sme. Cena človeka je nesmierna. V Božích očiach je vždy väčšia než v očiach sveta. Ak sme raz pozvaní na to, aby sme boli plnými, trojrozmernými, ak máme šancu zažiť, zakúsiť nové

dimenzie svojho bytia, nemali by sme túto príležitosť odkladať.“ Aké telo je dnes stredobodom toľkého záujmu? Čo je to vlastne telo? A čo s ním treba robiť? Tieto otázky sú neustále otvorené, ako je otvorený aj človek, ktorý si ich kladie. Bez odpovede na ne zostávame len otrokmi bežnej koncepcie tela, módy a nástojčivých požiadaviek, ktoré z nej vyplývajú. Nehrozí nám teda akési rozčlenenie tela, sústredenie sa len na niektoré jeho údy, s čím potom následne súvisí strata jeho zmyslu ako celku? A nehrozí nám dokonca aj také nebezpečenstvo, že prehnaná, ba až posadnutá pozornosť venovaná vlastnému telu naruší naše vzťahy s ostatnými ľuďmi? A ako vlastne Boh hľadí na telo, ktoré mi dal? Buďme si istý jedným: „Boh si ho tak veľmi váži, natoľko sa mu páči a natoľko vníma jeho pravú hodnotu, ktorá je nevyčísliteľná a večná, že ho chcel aj On sám.“ „Slovo vpísané do tela, čiže druhý, hovorí o Druhom, hovorí o Bohu, o Svätom: «Buďte svätí, lebo ja som Svätý» (Lv 11,44). Svätý totiž znamená «odlišný, iný vzhľadom na všetkých ostatných». Telo je pre toho Druhého, pre Pána (porov. 1Kor 6,13). Moje telo je povolané žiť odlišným spôsobom, vlastným Bohu, jeho kráse, byť odbleskom Božej slávy, byť «Božím chrámom» (porov. 1 Kor 3,16).“ Musíme si uvedomiť to, že hlboko v našom ľudskom duchu je smäd po tom, čo je trvalé a nepomíňa sa. Pretože sme boli stvorení, aby sme boli Božím obrazom, a pretože Boh je večný, nemôžeme na konci života jednoducho zmiznúť ako dym. Náš život je tiež zakorenený vo večnosti a je preto nesmierne dôležité žiť čo najdôstojnejšie, v súlade so zámerom nášho Stvoriteľa. Boh určil našu ľudskú prirodzenosť tak, aby sa stala božskou, aby sa zúčastňovala na božskom živote a keďže naša inštinktívna túžba je nasmerovaná na to, aby sme sa Bohu stále viac podobali, má nás v prvom rade viesť k láske, k spoločenstvu a k jednote s druhými. „Človek nakoľko je vteleným duchom čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný na lásku. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske.“ Všetko, čo prežíva telo, hlboko zasahuje bytosť jednotlivca. Telo vyjadruje, odhaľuje dušu. Telo je nepriehľadné a zároveň otvorené: zakrýva najvnútornejší svet a súčasne zjavuje identitu človeka. „Implicitne a takmer spontánne sa preto telo chápe ako protiklad ducha a v určitom zmysle je to skutočne tak. V hlbšom zmysle je teda duch dychom tela, životom tela. On spôsobuje, že je živé a že žije určitým spôsobom. Duch jednoducho robí telo takým, akým je a vtláča mu svoju pečať, a tým ho robí aj odlišným. Duša je vitálnou a neporušiteľnou súčasťou, je obdarená inteligenciou a slobodou, telo je smrteľnou a porušiteľnou časťou, podriadenou vášňam a potrebám.“ Telo nie je len nejaká vec. To je niekto. To som ja sám. Ja neprebývam vo svojom tele, ja som moje telo. Moje telo, to som ja. Ja, ktorý sa dávam druhým, ktorý som závislý od druhých, zakorenený v konkrétnej situácii. Duša a telo sú vo mne navždy neoddeliteľne spojené. Nepredstavujú nádobu a jej obsah, žalár a väzňa, ale spoločne vytvárajú moju osobu ako jeden nedeliteľný celok. Duša a aj telo existujú len vo vzťahu jedného k druhému, bez toho, aby sa navzájom obmedzovali. „Nezabúdajme, že telo je tak isto jedinečné ako duša. Na jednej strane duša robí z človeka individualitu, či skôr dáva telu pečať osobnosti. Na druhej strane spôsob, akým používam telo, ma spredmetňuje a vystihuje moju osobnosť. Ako je telo rečou duše, tak aj duša krok za krokom formuje telo na svoj obraz. Jeden druhému pomáhajú k rastu. Pretvárajú sa navzájom do novej priezračnej podoby. Niekedy je veľmi ťažké žiť so svojim telom! Je ťažké stať sa skutočne sám sebou.“ Telo ma definuje, ale aj obmedzuje. Je neustále centrom mojich činností a myšlienok, a predsa cítim, že ma privádza do kontaktu s tým, čo je „ďalej“. Telo je niečo, vnútri čoho sa nachádzam, čo cítim, čoho sa dotýkam, čo vidím, môžem merať a odlíšiť od iného tela. Ale ak sa snažím pochopiť trochu viac, ocitám sa v ťažkostiach. Telo sa hýbe a zastavuje, je priťahované a odpudzované, prebúdza a zhasína myšlienky. V tele sa tak uskutočňuje akási zhoda protikladov. Všetko robí, ale nie je všetkým, je iba jedno a potrebuje všetkých, je tu, ale predtým tu nebolo a ani potom tu nebude, pozná to, čo je pekné a dobré, ale pozná aj to, čo je zlé a ubližuje mu. „Moje telo ma robí závislým na spoločnosti a umožňuje mi byť sám sebou. Prostredníctvom môjho tela sa dávam druhým a oni ma prijímajú. Pomocou neho sa presadzujem i vzdávam sám seba. Telo je mojím bohatstvom a zároveň zo mňa robí chudáka: som dlžníkom druhých. Moje telo dopĺňa, čo chýba iným. Moje telo, to som ja ako súčasť stvorenia. Prostredníctvom svojho tela zapúšťam svoje korene do vesmíru, ktorý je akoby veľkým predĺženým telom. Práve prostredníctvom svojho tela sa podriaďujem všetkým zemepisným i historickým obmedzeniam. Moje telo ma programuje v priestore a čase, ale zároveň ostáva miestom, na ktorom dosahuje svoju slobodu. Ale ja nie som nikdy vopred naprogramovaný, alebo predurčený. Mám moc narábať s prirodzenými danosťami, môžem ich zmariť alebo ich správne použiť.“ Moje telo má v sebe zapísané veľmi presne znejúce slovo – druhý, je povolaním druhého človeka. Telo sa stáva samým sebou iba v konfrontácii s iným, tým, že s ním vytvorí vzťah. Druhý človek je však tajomstvom, v ktorom nemožno nájsť nijakú podobnosť či pripodobnenie. Ak ho chcem vlastniť, už nie je „druhým“ a ja zostávam sám, bez druhého človeka. „Telo je pre Pána a Pán je pre telo.“ Vzájomný vzťah vyjadrený v nádhernej vete sv. Pavla je tajomstvom, ktoré rozširuje celý náš obzor a predstavuje oslobodenie pre telo. „Telo je pre Pána“, je určené na plnosť života, nie na zničenie, má žiť v láske k Pánovi v čase aj vo večnosti. „Telo je pre Pána“, moje srdce v ňom prebýva, miluje ho, pozná ho a usmerňuje moje kroky, aby som raz k nemu prišiel a mohol s ním zostať navždy. „Pán je pre telo“, Slovo, Syn Boha sa stal telom, vzal na seba telo, aby mohol byť so mnou, aby sa so mnou spojil a odovzdal sa mi, aby i v čase ukázal svoju večnú lásku a naučil ma žiť toto moje telo ako dar lásky. Ježiš na konci svojho života povedal: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). Už dve tisíce rokov žijú nespočetné zástupy mužov a žien z tejto spomienky. Boží Syn prijal smrteľné telo, pretože chcel byť účastným na našich ľudských slabostiach, na našej krehkosti, ktorá už nezatemňuje krásu nášho tela. Veď ako je Ježišovo telo zjavením Slávy, zviditeľnením Nevideteľného, sprítomnením Boha medzi ľuďmi, tak aj naše telo má byť vo svojej úplnosti tela a ducha odrazom božskej krásy. Na Ježiša Krista sa má preto pozerať ako na pravzor väzby medzi človekom a Bohom. Nezabúdajme, že Kristus aj dnes oslobodzuje z otroctva, núdze, tyranie, depersonalizácie, samoty a z každej patológie. „Celé kresťanstvo je založené na tele, ktoré na seba vzal Kristus. Je to náboženstvo vteleného Slova, ktoré sa stáva človekom. Ono sa premieta na telo kresťana pri ponorení do krstnej vody a potom ho sprevádza v rôznych okamihoch života až po poslednú chorobu a smrť ako predohru vzkriesenia tela. Toto telo kresťana žije v zaštepení do Kristovho vzkrieseného tela a stáva sa údom veľkého Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Stredobodom kresťanstva je teda telo, ktoré sa rodí, rastie, komunikuje, reprodukuje sa, rozširuje sa, trpí, ochorie, uzdravuje sa a zomiera, pretože slovo žije v premenách tela. A všetky rozličné fázy môjho tela majú určitý význam, určité «slovo», na ktoré poukazujú. Toto slovo jevyslovené sviatosťami Cirkvi.“ V Ježišovi Kristovi sa realizovalo stretnutie dvoch základných smerov skutočnosti: z jednej strany samodarovanie Boha a z druhej strany radikálne otvorenie sa ľudského podmetu na totálnu absolútnosť. Ježiš Kristus je osobovým stretnutím obidvoch smerov. Ježiš Kristus pomáha pochopiť, kto je Boh a kto je človek. Boh sa vyjadruje skrze Syna a aj skrze Ježišovo človečenstvo. Boh sa stal skutočným človekom. Vtelenie je jediným hypostatickým subsistentným naplnením vzťahu Boh - človek. Toto naplnenie je otvorené pre všetkých ľudí v analogickom význame. Všetci ľudia majú účasť na tomto vzťahu. Boha možno nájsť v Kristovi a aj v nás. Ježiš Kristus ukázal absolútnu otvorenosť na Boha a aj prirodzenosť každého človeka je otvorením na absolútne bytie Boha. Človek má nadprirodzený existenciál, čiže otvorenosť svojho bytia pre nadprirodzenú skutočnosť ešte „pred milosťou“. „Sviatosti vysvetľujú a vyjadrujú nevyslovené slovo tela, aktualizujú jeho komunikačnú silu. V každej sviatosti je prítomné slovo, ktoré dáva formu, úplný zmysel a život veciam a gestám týkajúcich sa ľudského tela a jeho cesty k Bohu, a to vždy vo vzťahu ku Kristovmu telu a k telu Cirkvi. Zrodenie a rast tela sú spojené so sviatosťou krstu, birmovania a zmierenia. Prijímanie potravy a prechod do dospelosti sú v spojení s Eucharistiou a kňazskou vysviackou. Skutočnosť, že sme milovaný a milujeme, je spojená so sviatosťou manželstva. Utrpenie a smrť sú spojené s pomazaním chorých a s dies natalis, s definitívnym krstom. Z toho vyplýva nová koncepcia smrti ako zrodenia pre život a prísľub vzkriesenia a premenenia tela.“ Kristovo telo obetované za nás je srdcom života a kresťanských úvah. Preto sv. Pavol hovorí, že naše telo sa stáva „živou, svätou a Bohu milou obetou“ (porov. Rim 12,1). Už sa teda naše telo nevníma vo svetle všelijakých schém, ktoré ho často znehodnocujú, ale vníma sa vo svetle ponuky patriť Ježišovi Kristovi, a to tak ako Kristus patrí nám ľuďom. Pre nás niet nijakej väčšej útechy ako to vedomie, že naše telo raz bude vzkriesené. Vzkriesenie nie je jednoduchým oživením mŕtvoly, ktorá znovu začne žiť smrteľným životom ako predtým. Naopak, je plnosťou šťastia a života, po ktorej odjakživa túžime. Je naplnením našej pôvodnej túžby byť ako Boh (porov. Gn 3,5), očistenej, usporiadanej túžby realizovanej samotným Bohom v Kristovi. Vzkriesenie, stredobod kresťanskej viery, sa týka práve tela a vychádza zo skúsenosti vzkrieseného Krista. Jeho a naše vzkriesenie sú tak intímne spojené, že jedno bez druhého by nemohlo jestvovať. Ježišovo vzkriesenie je totiž pre nás, je začiatkom univerzálneho vzkriesenia mŕtvych.

1.1 Pohlavnosť, dar Boha

Ak niekto pozoruje vývoj sexuálnej morálky, mohlo by vzniknúť zdanie, ako keby náboženská základňa, ktorá dosiaľ existovala, stále viac mizla, a sexuálne chovanie ľudí ako by sa dnes riadilo stále viac vecnými a svetskými hľadiskami. Na základe tohto dojmu tak vzniká otázka, či by cirkev nemala túto životnú oblasť prenechať psychológom a sexuológom. Nestačilo by snáď, keby cirkev vyzývala ľudí, aby sa v otázkach sexuality chovali s vedomím zodpovednosti, a prenechávala pritom lekárom a pedagógom, aby objasňovali, čo si takáto zodpovednosť vyžaduje a znamená? Tak si ale vec nemožno uľahčovať. Pohlavnosť má pre zvládnutie individuálneho života a dôležitých medziľudských vzťahov tak elementárny význam, že sa stým teológia musí vysporiadať. „Sväté Písmo, Magistérium, dogmatická, morálna a asketická teológia nám hovoria o tom, že sexuálna stránka človeka je od Pána Boha a človek ju má používať podľa Božieho zámeru.“ Boh dal pri stvorení človeku dva silné inštinkty a dva jasné príkazy: budeš vyhľadávať potravu, budeš sa rozmnožovať. Aby Boh zabezpečil tento cieľ a výber najprimeranejších prostriedkov, s výživou a rozmnožovaním spojil osobitnú záľubu. Sexualita sama o sebe je teda v súlade so zámerom Stvoriteľa – veľmi dobrá. Nemôžeme ju chápať ako niečo „zlé, špinavé, nečisté“, teda v negatívnom zmysle. Veď ona je úmyslom Božím. Každý dar je o to vzácnejší, ak sa s ním vieme podeliť s ostatnými, rozdávať ho ďalej, a preto aj „ľudský život je darom, ktorý prijímame na to, aby sme ho znova darovali.“ Keď Boh stvoril Adama a Evu a povedal im, aby sa plodili a množili. To znamená, že im povedal, aby sa milovali, zjednocovali, rástli vo vzájomnej láske a privádzali na svet deti. „Z teológie človeka ako Božieho obrazu (porov. Gn 1,27) vyplýva, že sexuálna stránka človeka a rozdielnosť pohlaví je od Boha a patrí k človeku.“ Pán Boh teda stvoril človeka aj s jeho sexualitou. Sám Stvoriteľ nám dal tento zvláštny dar, akým je mužské alebo ženské pohlavie. Tento výnimočný dar, dar sexuality človek nedostáva v hotovej a zrelej podobe. Hlavne nezabudnime, že tento výnimočný dar je zároveň aj našou úlohou. Našou povinnosťou je ho nielen opatrovať, ale rozvíjať ho k dobru vlastnému, ako aj k dobru iných ľudí. Ľudská sexualita je teda zdrojom šťastia len vtedy, keď je využívaná v súlade so zámerom nášho Stvoriteľa. Sexualita teda robí z človeka chlapca alebo dievča, muža alebo ženu, otca alebo matku. Ženskosť a mužskosť sú dary, ktoré sa navzájom dopĺňajú, cez ne je ľudská sexualita doplnkovou časťou konkrétnej schopnosti lásky, ktorú Boh vložil do muža a do ženy. „Tento dar je pre človeka prostriedkom, ako darovať seba samého partnerovi, ako sa mu celkom odovzdať. Je prostriedkom k vyjadreniu manželskej lásky a vzájomného zjednocovania; a zároveň je prostriedkom k spoluúčasti na diele stvorenia nového, jedinečného a nikdy neopakovateľného človeka.“ Keďže Boh je Všemohúci, mohol stvoriť každého muža a ženu priamo, ako stvoril našich prarodičov. Ale on chcel tvoriť prostredníctvom samotného muža a ženy, ktorí boli osobitne uspôsobení na spoluprácu s ním pri dávaní života. Tu sa rodí vzájomná láska muža a ženy, aby dávala život novému stvoreniu, ktoré je „plodom“ lásky Boha, čo tvorí dušu, a lásky rodičov. Sexuálna dôvernosť muža a ženy sa tak stáva posvätnou a je založená na monogamickom a vernom manželstve, a na sviatosti, ktorá dáva osobitnú Božiu milosť. Sexualita je základným princípom, ktorý bude ovplyvňovať (vďaka svojej schopnosti dopĺňať a súčasne sa odlišovať) naše vzťahy k ľuďom a k Bohu. A keď sa zamyslíme trochu hlbšie, pochopíme, že sme predsa stvorení tak, aby sme sa stretli a mali radi, aby sme si slúžili a pomáhali si. „Netreba sa hanbiť sa sex, pretože je to spôsob našej existencie. A práve preto, že sex je nádherná skutočnosť a úžasný Boží dar, nemožno ho oddeľovať od cudnosti. Mýli sa ten, kto si myslí, že Cirkev obraňuje cudnosť preto, že si neváži sex. Je to úplne inak! Iba vierolomný nechápu kvalitatívny rozdiel medzi cudnými a nehanebnými.“ V tomto projekte života sexualita nie je len príjemným trávením času, nadbytočným pocitom, biologickou funkciou, ale nezmazateľnou stopou, ktorú chcel Boh Stvoriteľ zanechať v stvorení utvorenom na jeho obraz a podobu. Sexualita je, rovnako ako aj život darom Pána Boha a stáva sa opravdivejšou, ak je prežívaná ako výnimočný dar naším bratom a sestrám. „Sexualita, závisí odo mňa, ako ju použijem. Ak mám nádobu, v ktorej je stovka lístkov

s nejakým slovom, môžem si zaviazať oči a náhodne vytiahnuť to, čo sa mi dostane medzi prsty. Možno je to zábavná hra, ale nevyjadruje ani inteligenciu, ani slobodu. Môžem však tieto lístky vytiahnuť, usporiadať slová, ktoré sú na nich a napísať slohovú prácu. Ten istý materiál, použitý náhodne či so zapojením dobrej vôle, vedie k odlišným výsledkom. Sloboda je výraz, ktorý mätie. Telo muža a ženy je spojitosť medzi potrebou a slobodou. Je viac než len inštinkt. Sloboda kresťana znamená žiť svoje telo v schopnosti poslúžiť si ním z lásky. Neznamená robiť len to, čo sa mi páči alebo čo musím, ale aj to, čo sa páči Bohu – rád sa páčim tomu, kto ma miluje a koho milujem. Ide o slobodu milovať a ovládať svoje telo, o slobodu, ktorá je vyjadrená sebaovládaním (porov. Gal 5,22).“ Keďže radosť a smútok, pokoj i nepokoj, šťastie a nešťastie, život a aj smrť sú celkom v rukách Božích, preto je najrozumnejšie a najlepšie, keď si každý z nás uvedomí a naučí sa užívať s veľkou vďakou dary a dobrá, ktoré nám predkladá Boh. „Ak nepovažujú ľudia sex za Boží dar, ktorý je Bohu podrobený, môže sa im stať modlou. Pokiaľ sa však k nemu pristupuje s úctou, prebúdza v ľudskom srdci všetko, čo je najintímnejšie, najposvätnejšie a najzraniteľnejšie.“ Človek ako koruna a vrchol tvorstva je svojim Stvoriteľom predurčený k veľkému dielu a nie len k akejsi prázdnote. Čas k plneniu všetkých pozemských povinností i sám ľudský život sú dary nesmiernej Božej milosti, ktoré máme bezpodmienečne rešpektovať a chrániť, z čoho vyplýva dôležitá úloha svedomito si plniť svoje poslanie. Či už v náboženskom zmysle, ale aj v rodinnom i občianskom živote. Odkláňať sa od svojho poslania, znamená nesprávnymi úkonmi poškvrňovať svoju ľudskú dôstojnosť. A keďže každý jeden muž a každá jedna žena sú priodetý ľudskou dôstojnosťou, veľkosťou a neopakovateľnou hodnotou, sú svojim spôsobom ikonami živého Boha. Aj Sväté písmo nám danú skutočnosť pripomína a potvrdzuje. „Či neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy“ (1 Kor 3,16-17). Ďalej apoštol Pavol dopĺňa: „...Ale telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo [...]. Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi [...]? A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Kor 6,13; 15; 19-20). Takže „duchovná a mravná čistota je pre nás Božím darom, ktorý súčasne so sebou nesie pomoc vytrvať v nej. Ale ako každú milosť, tak aj túto môžeme zanedbávať, nevyužiť, alebo aj stratiť. Stáva sa tak vtedy, keď sa tvrdohlavo spoliehame iba na vlastné sily.“ Preto celý náš život aj s našou sexualitou smelo a s dôverou odovzdajme Ježišovi Kristovi. Spojenie Krista s človekom znamená silu a zdroj sily, ako to výstižne vyjadril sv. Jan v úvode svojho evanjelia: „Všetkým, ktorý ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). To je sila, ktorá človeka vnútorne pretvára, je to počiatok nového života, ktorý neodumiera a nepomíňa sa, ale trvá večne. Konečným dovŕšením povolania človeka je práve tento život, prisľúbený a ponúknutý každému človeku Bohom Otcom v Ježišovi Kristovi, jeho večnom a jednorodenom Synovi.

1.2 Eros ako súčasť človeka

„Dnes sa nezriedka vyčíta kresťanstvu minulosti, že bolo neprajníkom toho, čo je telesné; a naozaj tendencie v tomto zmysle tu vždy boli. No spôsob, akým je dnes zvelebované telo, čoho sme svedkami, je plný klamu. Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku. Je to oblasť, ktorú človek nepokladá za priestor svojej slobody, ale za niečo, čo sa svojím spôsobom snaží urobiť príjemným i neškodným zároveň. V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela, ktoré nie je začlenené do celkového priestoru slobody našej existencie, nepovažuje sa za živé vyjadrenie úplnosti nášho bytia a je odsunuté do čisto biologickej oblasti. Ostentatívne zvelebovanie tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť. Áno, eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých…“ Eros je zakotvený v ľudskej prirodzenosti: muž hľadá, „opustí svojho otca i svoju matku“ (porov. Gn 2,24), aby našiel ženu, lebo len spolu môžu predstavovať plnosť ľudskej existencie a stávajú sa tak „jedným telom“. Sexualita vytrháva človeka zo samoty, nesmelosti, z jeho zábran, komplexov, z izolovanosti. Ona pohýna človeka k iným ľuďom, ku kontaktu s nimi, k nájdeniu partnera zodpovedajúceho jeho túžbam, snom, požiadavkám. Ona núti k maximálnej aktivizácii, ku koncentrácii, k vydávaniu zo seba čo najviac v každom ohľade, len aby sme ho zaujali, aby sme boli hodní túžob, uznania, úcty, obdivu, lásky. Sexuálny pud nie je osobitnou vrstvou našej osobnosti. Nachádza sa všade, vo všetkých našich zážitkoch, vo všetkom konaní a ich motiváciách. Má najrozličnejšie formy. Niekedy je ho ťažko rozoznať, zistiť, lebo je už tak vysublimovaný, taký zduchovnený, a predsa stále prítomný. Je i v srdečnosti, priateľstve, dobroprajnosti, v najvyšších formách nezištnej lásky. Realizuje sa v tej najvyššej kráse ľudského správania sa, v najohľaduplnejšej nežnosti, milosrdenstve i odpustení. Ani z morálneho hľadiska nie je správne, keď sa na sexualitu človeka pozerá ako na oddelenú samostatnú skutočnosť, ktorá môže byť skúmaná sama o sebe. Naša sexualita je úzko spojená s celou komplexnou osobou človeka, a netýka sa len telesnej sféry, ale je tiež spätá s duchovným životom človeka a jej samotné uskutočňovanie je možné len v harmonickom vzťahu muža a ženy, ktorý je založený na spoločenstve lásky. „Sexualita má vplyv na všetky stránky ľudskej osoby v jednote jej tela a duše. Týka sa, najmä citovosti, čiže schopnosti milovať, a potom aj plodiť a vo všeobecnosti aj schopnosti nadväzovať spoločenské vzťahy s druhými“ (KKC 2332). Na ľudskú sexualitu je možné sa pozerať ako na štruktúru statickú: súhrn potrieb, prežitkov, a chovania, ktoré vyplňujú určitý životný „priestor“, priestor vyhradený, rozložený v pásmach medzi dvoma pólmi. Jedným z nich – kladne hodnoteným ako morálne, tak aj spoločensky – je trvalé, monogamné, a teda verné manželstvo spojené s rodičovstvom, vytvárajúce rodinu ako optimálne prostredie pre rozvoj detí a mládeže, a tiež optimálne životné podmienky pre ľudí dospelých a starých. Opačný pól tvorí bezprostredné uspokojovanie prebúdzajúcich sa alebo vsugerovaných potrieb a túžob, keď sa osobné vzťahy chápu pragmaticky, bez záväzkov, bez morálneho hodnotenia. Niekedy ide dokonca o chovanie nezákonné, spojené s ublížením osobám, ktoré majú slúžiť k okamžitému uspokojeniu, ako je napríklad zvádzanie detí a znásilnenie. Slovo „milovať“, v tejto extrémnej polohe často používané, tu je synonymom sexuálnej aktivity, a

nie označením vzťahu medzi ľuďmi. Stretávame sa tu s javmi ako je nevera, vykorisťovanie, prepadnutie vášňam a závislostiam, utrpenie a krivda. „Pozerať sa na sexualitu Božími očami znamená pozrieť sa jej priamo do tváre a vidieť ju takú, akou skutočne je. Každý iný pohľad je krátkozraký. Každý iný prístup deformuje realitu. Nemravný je ten, kto sa zastaví na polceste jej tajomstva. To znamená pokiaľ sa nebudeme na sexualitu pozerať z pohľadu večnosti, bude pre nás iba chvíľkovou vášnivou, ale prázdnou skúsenosťou, a nie poslom života. Pozerať sa na sexualitu v plnom svetle znamená obnoviť jej pôvodnú žiaru, akú mala pri svojom zrode: v Božom srdci.“ Prirodzená náklonnosť k sexuálnej aktivite neodpovedá vždy vydarenému ľudstvu a humánnej sexualite, ale môže viesť až ku strate jeho „ľudskej tváre“; je teda žiadúce, ba priam nutné, aby bola regulovaná istými pravidlami, ktoré slúžia integrovaniu sexuality do osoby. My sami potrebujeme byť presvedčení o skutočnom dobre nášho tela a osobitne našej vlastnej sexuality. Paradoxne niekedy nám v tomto presvedčení bráni strach z vlastnej sexuality. Vskutku sa jej bojíme a to preto, lebo je vášnivá a ľahko sa nám môže vymknúť spod kontroly. Inokedy, ale pohŕdame svojou sexualitou, pretože nám pripadá hrubá, nečistá, alebo preto, že v nej nachádzame „pôžitok“, ale nie skutočný zmysel, význam alebo pravú ľudskú hodnotu. Najlepšia ochrana, pred hriechom, v tejto oblasti je vážiť si a ctiť si ju tak, ako si ju váži a ctí Pán Boh. Keď ňou pohŕdame, zabúdame na to, že práve Boh urobil naše telá tak, aby fungovali aj týmto spôsobom. Boh nás stvoril ako pohlavné bytosti a celý náš svet zaplnil pohlavnými bytosťami. Áno, Boh chce, aby sme na tomto svete žili zdravým, pozitívnym, svätým, čiže kresťanským spôsobom. „Keď si človek naplno uvedomí hĺbku tohto ponímania seba samého, vtedy môže pochopiť duchovný význam svojej sexuality. Telesnú rozkoš prežíva človek, kým je telo vzrušované. Duchovná rozkoš sexuality človeka pretrváva stále, pretože je založená na vedomí, že existuje človek, ktorého má rád a obaja sú si vzájomným darom.“ Žiaľ vo vedomí mnohých ľudí existuje alternatíva: odporovať Bohu a vyhľadávať sexuálne zážitky, alebo sa Bohu podrobiť a tlmiť a ničiť v sebe všetky sexuálne pocity a túžby. Zdá sa im, že Bohu sa radosti spojené s využitím ľudskej sexuality priečia; a čo viac, že Boh na príjemné zážitky spojené u človeka so sexualitou, žiarli. A tak často prežívajú vlastnú sexualitu s ťažkým pocitom viny. „Keď je sex niečo krásne, tak prečo o ňom dospelý tak neradi rozprávajú?“ – pýta sa mnohokrát mladý človek. Boh stvoril človeka s jeho sexualitou preto, aby – v rámci zákonov, ktoré sú vpísané do tohto daru – ju využíval k svojmu dobru a k dobru iných. Sexualita sa totiž riadi určitými zákonmi. Povinnosťou človeka je tieto zákony najprv poznať, a až potom sa im prispôsobiť. Len ten, kto tieto zákony vpísané do ľudskej sexuality berie na vedomie, môže sexualitu plne a zrelo využívať. Sexualita nie je príležitosť k „lacnej“ zábave. Neprispôsobenie sa zákonom, ktoré v nej vládnu, je namierené predovšetkým nie proti Pánu Bohu, ale proti človeku samotnému. „Docenenie ľudskej sexuality spočíva predovšetkým v poznávaní jej pozitívneho rozmeru. Docenenie sexuality taktiež znamená uvedomenie si, že je taktiež miestom vzájomnej lásky a odovzdanosti. Docenenie sexuality sa však niekedy zamieňa za absolutizáciu telesnej stránky, sexuálnych zážitkov. Telesné sexuálne skúsenosti samy o sebe – bez skúseností citových a bez duchovných podkladov – človeka spaľujú a robia ho vnútorne prázdnym.“ Najsilnejším prejavom sexuality v telesnej rovine sú pohlavné orgány, presnejšie povedané pohlavný akt. Sexualita a pohlavnosť sú úzko späté, ale tieto pojmy si nesmieme vôbec zamieňať. Výraz pohlavnosť obsahuje fyziologický rozmer odovzdávania života, zatiaľ čo sexualita zahŕňa celého človeka. Teda stručne povedané, sexuálna jednota predstavuje omnoho viac než len jednoduché telesné spojenie. Čo však s tým všetkým, čo pohlavnému aktu predchádza? Nuž sexuálny vzťah sa nikdy neobmedzí len na neutrálny akt. Vkladá sa doň celý človek. Prečo? Pretože žiadna telesná skúsenosť sa nezaobíde bez toho, aby sa do nej nevložila duša človeka a nebola zasiahnutá aj duša partnera. Práve preto je pohlavné spojenie veľmi vážna a vznešená vec, ktorá zanecháva v človeku hlboké, veľmi hlboké stopy. „Pohlavie slúži na prokreáciu. Len taký spôsob rozmnožovania je možný v biosfére. U človeka má pohlavie personalistické rozmery. Obohacuje bytie človeka, slúži jeho existencii, stáva sa jednou zo základných tém psychického a duchovného života. Podstata človečenstva a osoby je v každom pohlaví tá istá. Pohlavie je nielen niečím biologickým, ale aj prozopoickým.“ Nezabúdajme, že sexuálnu energiu je potrebné usmerňovať a ovládať, aby sa z nej stal zdroj „ohňa a svetla“: lásky a radosti. Nezabúdajme, že ľudská sexualita nie je len nejakou „funkciou“, ale je aj spôsobom existencie. Nezabúdajme, že iba v kontexte lásky, ktorá je citlivá na dobro a ktorá chce urobiť toho druhého lepším, sa sexuálny život naozaj stáva plne ľudskou skutočnosťou. K takémuto prechodu však nedochádza automaticky či náhodou, je to výsledok výchovy, ktorej podstatným momentom je schopnosť ovládať svoje sexuálne pohnútky, svoje túžby. Naučiť sa milovať, neznamená pustiť sa do techník sexuálneho aktu ani do vyhľadávania uspokojenia bez vzájomného zjednotenia sa a jeho otvorenosti pre dar života. „Výchova k sexualite je integrujúcim momentom celého výchovného procesu. Prechod z obdobia dospievania do veku dospelosti nespočíva v okamihu intelektuálnej zrelosti, ale vo chvíli, keď sa daný človek naučí altruistickej, nezištnej láske, oslobodenej od vlastných záujmov. Chlapec a dievča sa stávajú mužom a ženou vtedy, keď sú schopní zabúdať na seba pre dobro toho druhého a ostatných. Skôr ako sa tak stane, sú na psychologickej rovine stále dospievajúcimi, ba dokonca deťmi.“ Tajomstvo sexuality človeka je tajomstvo jeho podobnosti s Ježišom Kristom. Plnosť prirodzeného zákona je zhrnutá jedine v ňom. Či skôr by sme mali povedať, že On je zákonom ľudskej podstaty. On je naša prirodzená podstata vo svojej dokonalosti. On je norma pre všetko, čo robíme, myslíme alebo dúfame. Kristus je ten, kto dáva otázky a úlohy, súvislosti a odpovede – nie my, ani naša veda. Uvedomme si, že pravý obraz ľudskej sexuality – alebo aj čohokoľvek iného v našej podstate – je len v tom, čo je obsiahnuté v Ježišovi Kristovi. Len v ňom samotnom nájdeme našu neporušenú ľudskú podstatu v jej absolútnej plnosti, ako to mal Boh v úmysle od samého začiatku.1.3 Poslanie sexuality

Záujem o vlastnú sexualitu má človeka otvárať opačnému pohlaviu, a nie ho uzatvárať v subjektívnych zážitkoch a pocitoch. Sexualita je tým najzreteľnejším miestom, kde môžem byť „proti“ alebo „za“ druhého. Jednoznačne, aj keď nie automaticky, je oddeľovaním, a priťahovaním v konfrontácii s tým druhým. Človek je vo všeobecnosti stvorený ako hierarchická bytosť, teda vývin jednej jeho funkcie sa nachádza v závislosti od tej druhej. To znamená, že spomalenie, alebo, naopak, urýchlenie vývinu človeka sa môže zhubne odrážať na jeho celkovej psychosomatickej forme života. Je však samozrejmosťou, že každý orgán v ľudskom tele má svoju funkciu, a preto sa snaží dosiahnuť svoje uspokojenie. K takýmto orgánom patria aj pohlavné orgány a s nimi úzko súvisí aj uspokojenie sexuálnych túžob. Paradoxom však je, že kým nefunkčnosť srdcovo-cievnej sústavy môže ohroziť ľudský život, sexuálna zdržanlivosť, či už úplná alebo čiastočná, neohrozuje život človeka, ale, naopak, často sa stáva v určitom zmysle vhodným cvičením, askézou duchovného života. Cvičenie sa a postoj k sexualite sa týka celej osobnosti človeka a nestáva sa len funkciou biologického života ľudského organizmu. A čo je veľmi dôležité, týka sa aj inej osoby. Všetci ľudia cítia potreby iných, či už z fyzického, citového alebo rozumového hľadiska. Ak sa dýchanie, pitie či jedenie týkajú môjho vlastného tela, sexuálny akt sa potom týka druhého človeka a umožňuje mi byť pre druhého. „Sexualita, v ktorej sa prejavuje príslušnosť človeka do telesného a biologického sveta, stáva sa osobnou a skutočne ľudskou, keď je integrovaná do vzťahu osoby k osobe v úplnom a časovo neobmedzenom vzájomnom darovaní sa muža a ženy. Sexualita nie je iba čosi biologické, týka sa jadra ľudskej osoby. Význam kresťanskej sexuality treba vidieť vo svetle Božieho zjavenia.“ Sexuálna aktivita sa u človeka odohráva inak ako u živočíšstva, a to v rámci jeho osoby. Žiaden človek nechce byť prijatý druhým ako nejaký predmet. Človek nevyhnutne nepodlieha vnútornému tlaku, nie je proti nemu bezmocný, a to spravidla ani v sexuálnej oblasti. My nie sme len telesné, ale sme aj duchovné bytosti. Naše skutky sú zároveň telesné aj intelektuálne, dobrovoľne zvolené a materiálne určené. Naše myšlienky, city, sloboda, vášne a sexualita sú neoddeliteľne spojené v jednej jedinej bytosti. A práve túto zvláštnu kombináciu materiálneho a duchovného Boh tak veľmi miluje. „Sexuálne správanie zvierat, ktoré žijú vo voľnej prírode, je riadené inštinktmi. Dá sa povedať, že toto správanie je priamo naprogramované, tým je zaistené prežívanie druhov. Na základe týchto inštinktov dochádza k pohlavnému zbližovaniu až v dobe, keď je zviera dostatočne vyspelé, schopné priviesť na svet mláďatá a starať sa o ne do tej doby, kým nie sú schopné žiť samostatne. U človeka je pohlavný pud rovnako inštinktívny. Tento pud spôsobuje, že je muž pohlavne vzrušovaný a priťahovaný ženou, a naopak žena mužom, aby sa spolu spojili a prežívali pohlavnú rozkoš až k jej vrcholu. U človeka nie je sexuálny pud naprogramovaný, človek musí svoj sexuálny pud vedome riadiť a usmerňovať. Je to rozum, svedomie, a slobodná vôľa, teda vlastnosti špecificky ľudské, ktoré umožnia človeku rozpoznať, čo je správne a čo nie.“ Sexuálny pud ženy a muža sa nevyčerpáva obracaním sa k vlastnostiam druhého pohlavia. Tieto vlastnosti neexistujú a nemôžu existovať odtrhnuto, ale jestvujú vždy v konkrétnom človeku, v konkrétnej žene alebo konkrétnom mužovi. Prirodzené smerovanie sexuálneho pudu poukazuje na človeka druhého pohlavia, ale nie iba na samo „druhé pohlavie“. Sexualita je jeden z rozmerov úplnosti ľudskej bytosti, predstavuje špecifický dorozumievací prostriedok v službe lásky, a preto ju nemožno prežívať ako číru inštinktovosť. Človek ako rozumná a slobodná bytosť musí svoju sexualitu ovládať. Tým však nechceme povedať, že sexualitou možno podľa ľubovôle manipulovať. Sexualita má svoju typickú psychologickú a biologickú štruktúru, zameranú tak na spoločenstvo medzi mužom a ženou, ako aj na dávanie života novému človeku. Rešpektovanie tejto štruktúry a tohto neporušiteľného spojenia nie je ani „biologizmom“, ani „moralizmom“, ale je prejavom pozornosti k pravde o ľudskej, osobnej bytosti. Sexualita nemôže byť znížená len na akýsi styk alebo plodenie. Taktiež nemôže byť považovaná len za telesnú žiadostivosť, ktorá každopádne zahŕňa to, čo pochádza zo srdca. Srdce v zmysle Svätého Písma obsahuje aj pocity a náklonnosti, ale predovšetkým je všeobjímajúcim centrom vnútorného človeka, ktorý je súvzťažný k inej osobe a zahŕňa aj telo; preto sa o ľudskej sexualite hovorí ako o celku, ktorý obsahuje aj telesné prejavy. Sexualita teda charakterizuje muža a ženu po fyzickej, psychickej a duchovnej stránke, čím rozdielne poznačuje každý prejav. Keď sa táto odlišnosť medzi mužom a ženou spája ako dopĺňanie sa oboch pohlaví, uskutočňuje sa tým Boží zámer, pretože ich vzájomná rozdielnosť a komplementárnosť je zameraná na manželstvo a rozvíjanie rodinného života. „V tomto duchu potom žena kladne prijíma svoju odlišnosť od muža, svoje ženstvo, svoju plodnosť, svoje materstvo, svoju jedinečnosť. Len tá žena, ktorá prijala v plnosti svoje ženstvo, umožňuje mužovi, aby ešte plnšie prijal svoje mužstvo.“ Aby sme pochopili poslanie sexuálnej stránky človeka, treba hľadať samotný úmysel Stvoriteľa. Keďže aj sexuálna stránka človeka a rozdielnosť pohlaví patrí k človeku – obrazu Božiemu, nie je to u neho čosi „živočíšne“, ale ľudské. Sexualita človeka nie je potom určená výlučne na prenášanie života, ale aj na vytvorenie spoločenstva muža a ženy. Sex teda v konečnom dôsledku znamená viac ako schopnosť prenášať život. „Boh určil sexualite človeka dva ciele: a/ Podávanie (prenášanie) života a b/ hlboká jednota muža a ženy v manželstve, kde sa vyjadruje ich medziosobná láska. Treba podčiarknuť, že obidva tieto ciele sú finis operis – cieľ diela. To znamená, že nie človek dáva toto poslanie sexuálnej stránke, ale má ho od Stvoriteľa; človek nesmie tieto dva ciele vylučovať: 1. Podávanie života. Pozostáva z dvoch inadekvátnych príčin alebo faktorov (jeden sám osebe nestačí, musia byť obidva spolu): a/Dielo človeka (opus hominis) – to je dokonalá prirodzená sexuálna akcia muža a ženy. b/Dielo prírody (opus naturae) – to je oplodnenie a zahniezdenie sa vajíčka v maternici. Od človeka sa žiada, aby jeho sexuálna akcia bola prirodzená, schopná podávať život a usmernená na toto podávanie. Ostatné je ponechané prírode. 2. Vyjadrenie vzájomnej lásky manželov. Je tiež finis operis. To znamená, že sexuálna akcia je uskutočnená podľa prírody, teda ako mravne dobrá, len v tom prípade, keď je schopná vyjadriť hlbokú manželskú lásku. Dôležité je poznamenať toto: Podávanie života a vyjadrenie manželskej lásky sú dva prvky tej istej sexuálnej akcie. Sú to dva pohľady inadekvátne rozlíšené (jeden bez druhého nemôžu byť) na ten istý úkon, na tú istú sexuálnu akciu. Následkom toho je medzi nimi korelatívny (súvsťažný) vzťah.“ Sex v osobnom živote človeka možno tak trochu prirovnať k využívaniu jadrovej energie v priemysle. Jadrová reakcia, ak má človeku slúžiť, musí prebiehať zdanlivo pomalým tempom a musí byť riadená. V jadrovej elektrárni sa na riadenie reakcie používajú olovené tyče pohlcujúce neutróny. Tie zabraňujú prechodu k neriadenej nukleárnej reakcii, ktorá by znamenala ničiaci výbuch. Elektráreň je popritom vybavená dômyselnými systémami chladenia, ochrany proti žiareniu a signalizáciou porúch. Spoločnosť si na usmernenie sexuálnej energie svojich členov a na ich i svoju ochranu vyvinula ochranný systém, ktorý funguje pomocou rôznych zvykov, tradícií, predsudkov a inštitúcií, z ktorých je najdôležitejšie manželstvo. Mnohé z nich sú zakotvené v náboženstve. Ale ako sa zdá ľudia v druhej polovici dvadsiateho storočia zabudli na racionálny základ týchto systémov. Sexuálna „sloboda“ a falošná emancipácia uvoľnili netušené ničivé sily, oveľa horšie ako „manželské putá“, či spoločenské konvencie, od ktorých sa chceli oslobodiť. Sexualita je ako posolstvo, ale nato aby bolo pravdivé, musí byť v jednote s láskou v srdci človeka a len takto láskou pozdvihovaná pohlavnosť nadobudne tú pravú ľudskú kvalitu. „Je teda priam tragické, keď sa sexualita oddeľuje od láskyplného vzťahu k druhému partnerovi. Stáva sa to tam, kde sexuálna slasť je vrcholom a cieľom zdanlivého šťastia,

miesto toho, aby bola len jedným prostriedkom ku šťastiu.“ Sex odlúčený od lásky a zodpovednosti sa stáva iba slepým inštinktom. Začína fungovať „nezávisle“ a stáva sa zdrojom priamo neukojenej žiadostivosti. Takáto sexualita potom „vyžaduje“ absolútne uspokojenie len pre seba a snaží sa podriadiť všetko a vždy len a len sebe. Slepota sexuálnych pudov, ktoré pôsobia v izolácii od citovej a duchovnej sféry človeka, sa prejavuje i v tom, že „nepozerajú“, aké sú ich sily autodeštruktívne. „Arogantná“ sexualita tak ničí samú seba a spôsobuje, že za krátky čas už sama nemôže fungovať a strháva zo sebou do bezodnej priepasti aj iných. Dospievanie k osobnej zrelosti, k integrácii všetkých ľudských síl a energií, a takisto k integrácii sexuálnej energie, vyžaduje od človeka presiahnutie – transcendenciu samého seba. „V oblasti disciplíny sexuality sa nestačí opierať o úvahy, čo je dovolené a čo nie, v takomto prípade je rozum len tenkou hrádzou, ktorá sa ľahko preborí. Nevyhnutný je aj duchovný pohľad na túto oblasť, ktorý nám pomôže zachytiť požiadavky vyplývajúce zo skutočnosti, že naše telo patrí Pánovi. Racionálne uvažovanie vychádza čisto zo základných prvkov, nevstupuje do hĺbky človeka, ktorý bude neskôr žiť v akejsi dvojtvárnosti, rozdvojenosti, kompromise. Duchovný prístup nám ukazuje cestu čistoty, neustáleho prekonávania seba, podriadenosti úžasnej veľkosti lásky. Ale toto všetko si vyžaduje pokoru, modlitbu, odvahu, vytrvalosť. Je to dlhá cesta oslobodenia.“

2 Kresťanský pohľad na sexualitu

„Ak ide kresťanskej zvesti o zmysel ľudského života nemôže hovoriť len o zmysle a prekonaní smrti, utrpení a odriekavaní si ale, musí hovoriť aj o šťastí a o všetkom tom čo poskytuje ľudský život na základe pozitívnych zmyslových skúseností. Teológia musí objasňovať, v akom vzťahu sú takéto zmyslové skúsenosti ku kresťanskej predstave spásy. Odtiaľ však vyplývajú určité dôsledky pre to, ako formulovať sexualitu, a to, že má odpovedať kresťanskému výkladu ľudskej existencie. Tím je aj vytýčený úkol, ktorý je zvlášť dôležitý práve dnes, keď mnoho ľudí pochybuje o tom, či im môže kresťanský život vôbec ešte ponúknuť opravdivú pomoc pre ich život.“ Keď Cirkev hovorí o sexualite, očakávame, že nastolí určité normy a zákazy. Ale ona v skutočnosti iba číta zo spoločnej skúsenosti národov vo svetle evanjelia. Aj laická morálka, ktorá, nechce len zakazovať či obmedzovať, ale úprimne a otvorene hľadá zmysel človeka a jeho bytia vo svete, musí vedieť určiť, čo je dovolené a čo nie, aký je význam sexuality, čo ju realizuje, a čo nie. Norma vo všeobecnosti ponúka hodnoty a významy, chce, aby postupne dozrievalo naše svedomie a aby sme pochopili, čo nám naozaj prinesie šťastie. Múdrosť všetkých národov vždy dospela k pochopeniu, že bez zákazov neexistuje skutočný prejav radosti a že niektoré „tabu“ sú naozaj dôležité, ak sú opodstatnené. Kto pozná postoj Cirkvi k sexualite, dobre vie, že jej zameranie je v ostatnom čase výchovné. Tým, že Cirkev uvažuje o ľudskej skúsenosti a čerpá svetlo z Božieho slova, ponúka podstatnú a úplnú pravdu o sexualite muža a ženy, pravdu, ktorá sa týka zároveň potrieb aj zmyslu pre zodpovednosť, teda oboch súčastí ľudskej sexuality. V takomto zmysle Cirkev ponúka morálne učenie, ktoré chráni záujmy ľudského rozvoja človeka. Pri riešení rôznych problémov týkajúcich sa sexuality kresťanská etika vyzýva predovšetkým k postoju zodpovednosti. Každý deň sa ľudia rozhodujú, čo majú robiť: ako reagovať na ľudí, ako tráviť čas. Čo niekto pokladá za dobré, druhý považuje za zlé. Vidíme, že nie je ľahké urobiť správne rozhodnutie. Súčasná spoločnosť čelí problémom, ktoré predchádzajúce generácie nepoznali. „Mnoho ťažkostí, ktoré sa dnes vyskytujú v živote, pochádza z toho, že mladí ľudia v nových podmienkach nielenže strácajú zo zreteľa správnu stupnicu hodnôt, ale im už aj chýbajú pevné normy správania, a preto nevedia čeliť novým ťažkostiam a nevedia ani to, ako ich riešiť.“ Je nepochybné, že každý mladý človek sa usiluje o dosiahnutie šťastia. Cestu, ako sa k nemu dopracovať nie vždy pozná a to preto, lebo nedisponuje dostatočnými skúsenosťami. Len preto sa otvára a absorbuje všetko, čo má naňho bezprostredný vplyv, neuvedomujúc si, že ono podstatné je zväčša skryté. Ak niekto vyhlasuje, že k láske stačí málo, že je to spontánny fenomén, objavujúci sa všade tam, kde človek pociťuje sexuálnu vzrušivosť, jednoducho klame a zavádza. Telo ostáva slabým a smrteľným aspektom človeka. Je to fakt, ktorý stojí v pozadí negatívneho používania výrazu mať nádej v „tele“, žiť podľa „tela“. Znamená to uzatvárať sa do vlastných obmedzení a premeniť ich na prostriedky obrany a agresie. Dnes sme si úplne vedomí toho, že máme telo, ale asi sme zabudli, že máme aj dušu. Človek musí svoju sexualitu najprv pestovať, naučiť sa ju usmerňovať a zároveň ju zrelým spôsobom počas svojho života užívať. Rodíme sa totiž so sexualitou, ktorá je nezdeformovaná. Sexualita u človeka dostáva vždy len takú podobu, akú má jeho osobnosť. Aké je sexuálne chovanie človeka, taký je aj obraz celej jeho osobnosti. „Všetky morálne či zvykové problémy, spojené so sexuálnym životom, ktoré nahlodávajú spoločnosť, sú spojené s tým, že sexuálny život sa zužuje len na objavovanie zážitkov oddelených od pravých funkcií pohlavnosti v osobnom a v sociálnom živote. Zážitková sféra pohlavnosti sa ochudobňuje o to podstatné – o funkciu odovzdávania života.“ Tieto skutočnosti majú jeden spoločný bod, ktorý sa nám javí podstatným: všetky tieto „hľadania“ spôsobujú veľmi hlbokú ranu, ktorá sa často objaví až po dlhom čase. Siaha až do hĺbky identity človeka. Jeho sloboda, jeho dynamizmus a jeho nádej, ako aj pohľad na konečný cieľ jeho života sú zasiahnuté, narušené. Narušená je rovnováha a súlad medzi telom, dušou a duchom, objavujú sa telesné nevoľnosti i psychické poruchy – úzkosť, skleslosť, strata sebadôvery, podceňovanie sa – alebo aj duchovné ťažkosti – nechuť jestvovať so stratou zmyslu obetovať sa pre niečo, či niekoho, strata zmyslu pre sebadarovanie sa z lásky (čo je výsada daná jedine človeku), ďalej strata radosti a vyprahnutosť, čo u veriaceho často vedie k úplnému zanedbaniu modlitby. Oslabuje sa dôstojnosť, celistvosť človeka, lebo jeho dôstojnosť jestvuje iba vtedy, keď ju človek prijíma od iného, než je on sám; a ten iný - to je Boh. Žiaľ v porovnaní s minulosťou vzniká v súčasnej dobe oveľa viac príležitostí na nemanželský a mimomanželský pohlavný styk. „Mladý človek veľmi ťažko hľadá autentické hodnoty.

Prechádza vnútornými krízami.“ „Niektorí ľudia si mysli, že k voľnej láske ich núti ťažká situácia, hospodárska, kultúrna alebo náboženská, lebo keby uzavreli manželstvo, vystavili by sa škodám, strate hospodárskych výhod, nespravodlivej diskriminácii a pod. V mnohých iných prípadoch sa stretávame s postojom vyjadrujúcim pohŕdanie, odmietanie spoločnosti a protest proti nej, ako aj proti rodinnej ustanovizni, sociálno-politickému poriadku, alebo s postojom, ktorý hľadá iba pôžitok. Napokon iných k tomu dohnal nevedomosť a chudoba, niekedy podmienky zapríčinené nespravodlivosťou, alebo psychická nezrelosť, ktorá v nich budí neistotu a strach zo stáleho a trvalého zväzku. V niektorých krajinách tradičné zvyky umožňujú uzavrieť skutočné a pravé manželstvo až po určitom období spolunažívania a narodení prvého dieťaťa. Tieto prípady nesú so sebou vážne následky, tak náboženské a mravné, ako je strata náboženského chápania manželstva, videného ako obraz zmluvy Boha so svojim ľudom, strata milostí a zotretie pojmu rodiny.“ Dnes sa jednoducho tvrdí, že človek musí prijať a uspokojiť všetky svoje psychofyzické a psychosomatické pohnútky, že ovládanie sexuality by viedlo k prehnanému napätiu a následne k neurotickým ochoreniam. Mnohí hovoria: „Telo je moje a budem si s ním robiť, čo sa mi zachce. Som zodpovedný za svoje vonkajšie prejavy, ktoré škodia iným, ale nikomu sa nemusím zodpovedať za svoje telo. Ale kto takto hovorí, protirečí všetkému, čo sme doteraz povedali o tele ako o vzťahu.“ Dávame sa ovplyvňovať kultúrou zmyselnosti a prevládajúcou hedonistickou atmosférou. Výnimkou nie sú ani mnohí kresťania, ktorí prijímajú princíp Božieho prvenstva nad telom, ale s nepredstaviteľnou ľahkosťou sledujú noviny, časopisy, filmy, predstavenia každého druhu, následkom čoho je ľahkovážny prístup zatemňujúci krásu čistoty. „Priemerné americké dieťa, predtým ako vychodí základnú školu, je svedkom okolo 8-tisíc televíznych vrážd a 100-tisíc aktov násilia. Počas jedného náhodne vybraného týždňa v roku 1993 bolo v hlavnom sledovacom čase na staniciach ABC, NBC, CBS a Fox odvysielaných 45 sexuálnych scén, z ktorých 23 sa odohralo medzi nezosobášenými dvojicami, 16 zobrazovalo manželskú neveru, 4 boli medzi manželmi, 1 zachytila homosexuálnu dvojicu a 1 mladistvý pár. Nebezpečenstvo zhoršovania morálky v masmédiách je o to väčšie, že človek si naň rýchlo zvyká a považuje ho za normálny stav. Registruje iba veľké prešľapy proti konvencii, avšak to, čo bolo veľkým prešľapom pred pár rokmi, dnes prejde bez povšimnutia. Triedenie filmov podľa vhodnosti od určitého veku nezastavilo znižovanie ich kvality. Priemerný film pre divákov nad 18 rokov natočený v roku 1991 obsahoval 22 vulgárnych výrazov pre súlož či 14 výrazov pre ľudské výkaly. Opakujem, že ide o priemer, to znamená, že mnohé filmy obsahujú podstatne väčší rozsah vulgárneho slovníka.“ Môžeme konštatovať, že konzum sexu zredukoval telo na tovar, často len na výmenný tovar či prostriedok reklamy predaja. Sexualitu človeka nemožno obmedziť iba na vec či idol, čiže na určitý obraz. Telo, jeho vonkajšia krása, oslobodenie jeho pocitov, je dnes stredobodom kultúry. A keďže naša kultúra je kultúrou „obrazu“, a nie ducha, nedokáže vnímať hlbší a pravdivejší rozmer tela. „Vy, ktorí ste mladí, majte veľmi veľkú úctu k svojmu telu a k telu iného človeka! Vaše telo nech je v službách vášho hlbokého ja! Vaše gestá a vaše pohľady nech sú vždy odrazom vašej duše! Treba sa snáď klaňať telu? Nie, to nikdy! Treba snáď pohŕdať telom? To už vôbec nie. Telo treba ovládať! Áno! Treba ho premeniť!“ Všetkých tých, ktorý dôsledne žijú Božiu vôľu, svet nepochopí a bude ich chovanie považovať, prinajmenšom za provokáciu (porov. 1 Pt 4,4). Za dve tisíce rokov ľudia neučinili svoj svet o nič tolerantnejším k Ježišovmu spásnemu posolstvu, než bol za jeho čias. Tí, ktorý nie sú ochotní prijať túto Jeho cestu, budú nemylo znášať, a dokonca možno aj trestať tých, ktorí o ňom svedčia. Stret je skôr či neskôr nevyhnutný (porov. Ján 15,18-20). Ale pokiaľ sa my, ktorí tvrdíme, že sme Kristovými „vernými nasledovníkmi“, bojíme žiť podľa jeho príkazov, pretože máme strach z tohto prenasledovania, kto teda má podľa nich žiť? A pokiaľ nie je úlohou Božej cirkvi prinášať do temnoty sveta svetlo Kristove, čia je to teda úloha? Naša nádej spočíva v príchode Božieho kráľovstva. Čakajme teda verne na tento deň. Každé jedno slovo, ktoré povieme, všetko, naozaj všetko čo urobíme, by malo byť inšpirované a ovplyvnené naším očakávaním. Každý vzťah a každé manželstvo by malo byť jeho symbolom. Preto je veľmi dôležité prežívať sexualitu ako výraz lásky a spoločenstva s Bohom. „Verní kresťania sa nesmú dať zastrašiť a nesmú sa prispôsobiť duchu tohto sveta. Práve naopak, sú povolaní, aby uznávali najvyššiu moc Boha a jeho zákona, aby nechali zaznieť svoj hlas a zjednotili svoje úsilie v mene mravných hodnôt, aby poskytli spoločnosti vzor správneho života, aby pomáhali núdznym. Kresťania sú povolaní, aby konali v jasnom presvedčení, že milosť je mocnejšia ako hriech v dôsledku víťazstva Kristovho kríža.“ Ako veriaci máme byť žiariacim „slnkom“, ktoré zreteľne žiari v temnote okolitej sexuálnej nemorálnosti. Buďme tým príkladom, tou „nepochopiteľnou“ záhadou a paradoxom, aký je čistý život v očiach neveriacich. „Keď kresťania pochybujú, váhajú a nie sú dostatočne presvedčení, aký význam má sexualita alebo ako tento význam nájsť v praktickom živote, vtedy nastupujú tí, ktorí nemajú pochybnosti a robia rozhodnutia za spoločnosť.“ V tom nerovnom „boji“ nám isto pomôže aj Sväté písmo kde sa nachádzajú opisy konkrétneho sexuálneho správania človeka, niekedy s komentárom, inokedy bez neho. Sväté písmo hovorí o týchto veciach otvorene, a hoci sexualitu nezdôrazňuje, neváha povedať, čo znamená. „Od prvej strany Písma až po poslednú, rozmanité aspekty ľudského sexuálneho života, sú použité na to, aby symbolizovali vzťahy medzi Bohom a jeho ľudom. Poslanie a dôstojnosť človeka, jeho hriechy, jeho vykúpenie a konečná oslava sú vyjadrené ako obrazy narodenia, manželstva, cudzoložstva, pokánia, obnovenia sľubov a konečného znovuzjednotenia, ktoré sa stane dokonalou jednotou vo večnosti. Tomuto symbolizmu musí porozumieť každý z nás, pretože nám ukazuje, čo si Boh myslí o našej sexualite.“ Nezabúdajme, nemôžeme len utekať pred častou hrozbou hriechu. Namiesto toho musíme aktívne odporovať všetkému, čo sa protiví Pánu Bohu. Každý deň musíme otvorene bojovať zo všetkým, čo znehodnocuje, alebo ničí život, so všetkým, tým čo vedie ku sváru a rozdeleniu. My máme ukázať, že existuje nová, správna cesta, a ukázať svetu novú skutočnosť, skutočnosť Božej spravodlivosti a svätosti, ktorá je v rozpore s duchom tohto sveta. Musíme svojim každodenným životom vyjadriť, že všetci muži a ženy môžu a musia žiť v čistote, miery, v jednote a láske. Nikdy sa nesmieme báť výsmechu a ohovárania, ktoré nám naše svedectvo prinesie. Pre nás by mala byť dôležitá a rozhodujúca predovšetkým Božia budúcnosť – úžasná budúcnosť jeho kráľovstva, nie súčasné „skutočnosti“ ľudskej spoločnosti. Poslednú hodinu dejín má vo svojich rukách Boh a každý deň nášho života by mal byť prípravou na túto hodinu.2.1 Znaky pravej lásky

Človek nemôže žiť bez lásky. Je sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak nepozná lásku, ak sa s ňou nestretne, ak ju nezakúsi, ak si ju nejako neprivlastní a ak ju aktívne nepreukazuje druhým. „Človek je stvorený pre lásku. Hlboko v srdci má zakorenenú túžbu po osobnej láske. Chce priľnúť k inej osobe. Aby sa s ňou delil o to najkrajšie a najvzácnejšie, o svoj život, o svoju lásku. Z toho dôvodu môžeme povedať, že každý človek potrebuje dôverný vzťah s inou osobou.“ Čo je vlastne láska? Namiesto definície, ktorá aj tak nie je možná, dá sa láska opísať na základe jej vlastností, ako ich vypočítava apoštol Pavol: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie“ (1 Kor 13,4-8). Nikto nezdokonalil tento jeho výrok už dvetisíc rokov. Tento výrok je stále platný a nadčasový. Človek hľadá naplnenie lásky a pre lásku je ochotný obetovať čokoľvek. Jej silu a trvácnosť nájdeme opísané najkrajšie v Svätom písme: „Na srdce sa mi pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno! Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie. Jej páľa – to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho žiar. Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia. A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhovalo ním“ (Pies 8,6-7). A práve ono Sväté písmo je najlepšou učebnicou lásky. Má veľkú a zložitú úlohu, keď sa musí vyjadriť to, ako sa vyhnúť rozporu medzi láskou a pravdou, medzi nárokmi a milosrdenstvom: dvoma „pármi“ na veky nerozlučne spojenými v Božom srdci. Nikdy neohroziť pravdu a ničím nepošpiniť lásku. „Iba pravda prináša víťazstvo. Ale víťazstvom pravdy je láska“ (sv. Augustín). „Pojem lásky sa môže vykladať rôzne a vyžaduje si bližšie vymedzenie. Predovšetkým sa tu stále necháva otvorené, v akom presnejšom pomere pritom k sebe stoja Ja a Ty. Presnejšiu definíciu lásky nejde jednoducho skonštruovať. Tie vyplývajú až z dejinných skúseností a na ich výklade, na ktorých spočíva vytváranie hodnotových súdov a predstáv o ideále. V kresťanskom ponímaní sa musí láska nakoniec definovať príkladom Ježiša Krista. Láska je principiálne otvorená pre druhých, najmä pre tých, ktorý potrebujú pomoc a ktorý trpia núdzu. – Takéto ponímanie lásky neodporuje ľudskému rozumu, ale ho ani nejde z púhych rozumových dôvodov odvodiť.“ Láska je základnou a trvalou psychosociálnou potrebou človeka. Je zdrojom jeho vnútornej harmónie, psychickej stability, istoty a pravého šťastia, pretože patrí k jeho najvyšším a najkrajším duchovným hodnotám. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať tým, že ju povyšuje do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky. Človek je tak povolaný na priateľskú a hlavne darujúcu sa lásku, pretože láska k iným ho oslobodzuje od akýchkoľvek sklonov k sebectvu. Ide o lásku, ktorá ponúka všetko, ktorá hľadí na dobro ostatných ako na vlastné, ktorá miluje nie preto, že je milovaná. „Len osoba môže milovať a len osoba môže byť milovaná. Toto je tvrdenie predovšetkým ontologické, a z neho potom vysvitá tvrdenie etické. Láska je ontologická a etická potreba osoby. Osoba musí byť milovaná, pretože jedine láska odpovedá tomu, čo je osoba. Tak sa vysvetlí prikázanie lásky, známe už v Starom zákone (porov. Dt 6,5; Lev 19,18) a Kristom postavené priamo do stredu evanjeliového «étosu» (porov. Mt 22,36-40; Mk 12,28-34). Tak sa vysvetlí aj prvenstvo lásky, vyjadrené v Pavlových slovách v liste Korinťanom: «Najväčšia je láska» (porov. 1 Kor 13,13).“ Láska je darom, ktorý človek nosí v sebe, aby bol šťastným a robil iných ľudí šťastnými. Šťastný človek hlboko prežíva svoj vzácny dar a obdarúva iných. On je tým darom pre iných. „Pravda je taká, že láska sa nikdy nestratí! Lebo ak chcem, vždy môžem milovať. Môžem milovať, lebo láska je čin a ja si môžem vyvoliť, čo budem činiť. Ak som sa rozhodol, že budem láskavý a ochotný pomôcť, vyvolil som si lásku.“ Veľkým šťastím človeka je, keď vie vnímať krásu, keď vie žasnúť nad Božím dielom. Vtedy objavuje tajomstvo lásky v sebe, prijíma seba samého ako Boží dar, preto vie prežívať aj obdarovanie – vie prijímať dary. Cení si dar i možnosť byť sám darom pre iných. Po celý svoj život človek prežíva mnoho situácií, keď býva obohacovaný alebo ochudobňovaný. Každý jeden človek má v sebe výnimočnú dôstojnosť, krásu a nekonečnú hodnotu Božieho obrazu. Preto je on vzácnym darom pre tento svet. Jeho myšlienky, slová ale aj skutky sú schopnosti, ktorými ho obdaroval Boh. Tieto Božie dary môžu byť ním využité, ale aj zneužité. „Lásku ani zďaleka nemožno stotožňovať s inštinktívnou náklonnosťou, láska je vedomé vôľové rozhodnutie kráčať smerom k iným. Aby sme mohli opravdivo milovať, musíme sa odpútať od mnohých vecí, a najmä od seba. Musíme nezištne dávať a milovať až do konca. Toto oslobodzovanie sa od seba je dlhodobou prácou, je namáhavé a vzrušujúce. Je zdrojom vyrovnanosti a tajomstva šťastia.“ Láska je aj konanie milých skutkov aj hovorenie láskavých slov. Láska je dávanie sa aj odpúšťanie. Láska je aj pomáhanie, ďakovanie, je to aj usmievanie sa, slovo pochvaly. Áno, láska, to sú všetky tieto skutky a mnoho tisíc iných. Láska „nezdôrazňuje svoj vlastný prospech, ale váži si druhého a dokáže sa vcítiť do jeho potrieb.“ Naozaj dobrý skutok je využitý Boží dar. Zlý skutok je naopak zneužitie Božieho daru. Láska si preto nikdy nemôže voliť zlo, a preto musí obdarovať iného dobrom. Skutočná láska dáva skôr, ako prijíma, má na mysli dobro milovanej osoby, je pripravená niesť zodpovednosť za svoje činy. A nielen to čistá a pravá láska, otvára srdce, telo a myseľ na Boha a iných ľudí a môže vyviesť nejedného človeka z pút izolácie a jeho vlastného egoizmu. Jedine láska môže dať životu zmysel, pretože nikdy neprestáva, ale naopak, mnoho znáša a trpí, lebo jej je všetko na svete milé a v tom spočíva veľká hodnota lásky. Láska je základom kresťanského života a bez nej je všetko márne a prázdne. Preto láska medzi mužom a ženou nie je len nejakým obyčajným citom, ale je to stavom celej bytosti. Vzájomná láska medzi mužom a ženou je uskutočňovaná a naplňovaná cez dávanie, sebaobetovanie a nie cez napĺňanie vlastných túžob. Kritériom a meradlom lásky je schopnosť obetovať sa. Láska sa dokazuje našou obetou. Samozrejme nie jednorázovo, na krátku chvíľu, ale dlhodobo, v trpezlivosti. Obeta je jedným z mnohých spôsobov vyjadrovania lásky, lebo v prirodzenosti človeka je, že akýsi pud sebazáchovy ho privádza najprv k vlastnému dobru. Katolícka mravoveda učí, že láska je aj prikázanie aj čnosť. Prikázanie lásky je výstrahou, podnetom a výzvou, aby si človek osvojil aj čnosť lásky. Láska je hlavným prikázaním v zákone (porov. Mt 22,37-40). Pán Ježiš povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13,34). Láska ako čnosť je najväčšou morálnou hodnotou: „Milujte sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4,7-8). Podstatou absolútnej, osobnej lásky je Boh. „Čnosť lásky a prikázanie lásky sú v konvergentnom vzťahu: Kto má čnosť lásky, ten plní aj prikázanie lásky. A naopak: Kto plní prikázanie lásky, ten dokazuje, že má čnosť lásky. Toto je zmysel augustínovskej apoftégmy: «Dilige et fac, guod vis» – «Miluj a rob, čo chceš» [...] Správny výklad je tento: Kto miluje Boha opravdivo a správne, všetko to chce a po tom túži, čo je dobré. Ak myslí, cíti, rozpráva a koná podľa predpisov opravdivej lásky, nemôže zhrešiť. Môže teda robiť čokoľvek, vždy si volí taký vnútorný a vonkajší úkon, ktorý je v súlade s Božím zákonom.“

Prototypom lásky je samotný Boh, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Preto účinok lásky najlepšie vyjadruje sv. Ján: „Deti moje, nemilujte len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (Jn 14,21). Cesta dobra má teda jediné meno: je to láska; v láske možno nájsť kľúč od každej jednej nádeje, veď predsa, pravá láska má korene v samotnom Bohu. Takáto láska je účinná v zmysle takom, že posväcuje celý život človeka, kde je vylúčený ťažký hriech. Lásku je potom možné vo všeobecnosti chápať ako konštruktívnu silu, ktorá sprevádza ľudstvo na každej pozitívnej ceste. Láska medzi mužom a ženou je obrazom lásky Svätej Trojice. Božie osoby sú v absolútne dokonalom vzťahu a nimi vykonané dielo je vždy prejavom spoločného a jednotného pôsobenia. Preto Svätá Trojica je ideálom dokonalej lásky. Človek, ktorý vo svojom živote prejavuje lásku k Bohu alebo milujúcej osobe, môže skutočnú lásku prežiť, pretože sa v ňom uskutočňuje akt lásky k milujúcej osobe, ktorá je dôstojná tejto lásky. Prostredníctvom lásky muž a žena sa zjednocujú v treťom zväzku, v Bohu. Tak ako je láskyplný vzájomný vzťah príznačný pre Svätú Trojicu, tak aj muž a žena žijú svoj spoločný život vo vzájomnom vzťahu lásky. Tak ako je Božia a ľudská prirodzenosť spojená v jednej hypostáze Logos, tak podobne môžeme chápať lásku medzi mužom a ženou ako jednotu dvoch osôb v jednom bytí, v jednej podstate. Láska medzi mužom a ženou sa dá uskutočniť a realizovať vtedy, keď dovolíme Bohu, aby nás takou láskou naplnil. Pravá láska prebýva v srdci, ktoré je obnovené a rozohriate Božou láskou prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý je nám daný. „Pravá láska dokáže uskutočniť to, čo nedokážu ani ľudské schopnosti, postavenie a v konečnom dôsledku ani nič iné na tomto svete. Každý skutok vykonaný z lásky je liekom, pretože jeho sila dokáže vyliečiť všetky nedorozumenia, životné sklamania a zahojiť rany. Je dôležité, aby si kresťania zvolili práve lásku za najdôležitejšie kritérium pri riešení problémových životných situácií, uvedomujúc si pritom, že ťažkosti prekonávané s láskou sú prostriedkom spásy.“

2.2 Agape a eros

„Slovo láska sa stalo najpoužívanejším a žiaľ aj najzneužívanejším slovom, s ktorým dnes spájame celkom odlišné významy […]. V tomto množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky. Rodí sa teda otázka: Spájajú sa v konečnom dôsledku všetky formy lásky dovedna a je láska - napriek rôznorodosti svojich prejavov – napokon jediná, alebo naopak používame to isté slovo na pomenovanie úplne rozdielnych skutočností?“ Pri hľadaní odpovede skúmame dve slová: „eros ako výraz označujúci svetskú lásku a agapé ako vyjadrenie pre lásku založenú na viere a ňou formovanú. Tieto dve ponímania bývajú často stavané do protikladu ako láska «vystupujúca» a «zostupujúca». Jestvujú, ale aj iné detailné klasifikácie, ako napríklad rozlišovanie medzi privlastňujúcou a darujúcou láskou (amor concupiscentiae – amor benevolentiae), ku ktorej sa často pripája aj láska, hľadiaca len na vlastné výhody. Vo filozofickej i v teologickej diskusii boli tieto výrazy radikalizované až do tej miery, že ich označovali za protikladné: ako typická pre kresťanstvo bola predstavovaná zostupujúca, nezištná láska - agapé; a naopak, za typickú pre nekresťanskú kultúru, predovšetkým grécku, bola označovaná vystupujúca láska, túžobná a žiadostivá - eros. Ak by sme takéto stavanie do protikladu priviedli do extrémnych dôsledkov, kresťanstvo by bolo vo svojej podstate odtrhnuté od základných životných vzťahov ľudskej existencie a vytváralo by samostatný svet, možno obdivuhodný, ale zásadne vytrhnutý z komplexu ľudskej existencie. V skutočnosti eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe – i keď v rozličných dimenziách – nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci – fascinovaný veľkým prísľubom lásky -, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži «byť tu pre druhého». Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Iste, človek sa môže – ako nám hovorí Pán – stať prameňom, z ktorého tečú prúdy živej vody (porov. Jn 7,37-38). Ale aby sa stal takým prameňom, on sám musí piť, stále znova, z toho prvotného, pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska (porov. Jn 19,34).“ Láska má teda rôzne dimenzie, z ktorých môže raz vyniknúť jedna, inokedy zas druhá. Avšak tam, kde sa dve dimenzie úplne oddelia jedna od druhej, vzniká zúžená, zredukovaná podoba lásky. V otázkach týkajúcich sa lásky medzi mužom a ženou nie je ľahké a jednoduché ponúknuť nejaké riešenia alebo odpovede, ktoré by boli formou objektívneho návodu pre každého kresťana. Cirkev vždy rešpektovala a rešpektuje základné princípy ľudskej slobody. Uznáva význam duchovného vedenia, ktorého úlohou nie je určovanie nejakých pravidiel, ale snaha vždy človeku pripomínať, že jeho život, aj keď je osobný, musí byť nasmerovaný k Pánu Bohu. „Sexualita musí byť správne orientovaná, formovaná a začlenená do života prostredníctvom lásky, ktorá jediná ju urobí skutočne ľudskou.“ Sexualita nie je zviazaná s príkazmi ľudského tela, nekladie žiadne putá, ani reťaze, ale usiluje sa o ochranu ľudskej slobody a opätovný návrat k svojmu pôvodu. V tomto zmysle je sila lásky a sexuality znovu videná a odvodzovaná od Pána Boha. „V kresťanskom nazeraní je krása a harmónia sexuality umením, ktorému sa treba učiť, ako sa učíme poézii, maľovaniu či hudbe. Umenie vytvárať vzťahy umožňuje, aby naše impulzy nevychádzali naslepo a náhodne, ale aby boli slobodne riadené podľa Pánových vnuknutí.“ Samotná láska sa nemeria len intenzitou citu, tým menej intenzitou sexuálneho opojenia. Emocionálno-sexuálne sily majú v sebe niečo zo slepých inštinktov. Ich túžba po výlučnosti sa môže ľahko zmeniť v agresivitu. Ľudia, ktorých erotická láska nie je duchovne zakotvená, vedia vzletne rozprávať o obeti a zodpovednosti, ale nakoniec po sebe zanechávajú pocit rozčarovania, ľútosti, bolesti. Aby mohla byť láska trvalá, musí ju doprevádzať jednota a vzájomná oddanosť v duchovnej rovine. Je pravdaže, veľmi naivné si myslieť, že láska je niečo podobné ako keby bola „ostrovom blažených“, na ktorom by nemohlo prísť k žiadnemu hriešnemu pádu. Uvedomme si na jednej strane sú chorobné a

zvrhlé, veru mnohokrát aj zločinné formy uspokojenia sexuálnej žiadostivosti, a na druhej strane je každá, čo aká veľká láska, ohrozená normálnym egoizmom. „Množstvo názorov o sexuálnej forme lásky je nakazené ani nie tak nesprávnymi myšlienkami, ako neustále sa zväčšujúcou vzdialenosťou medzi psychickou aktivitou a životom ducha, ktoré sa vzďaľujú od telesnej skúsenosti.“ Sexuálna forma lásky, akási prirodzená „milujúca sila“ v človeku, je nepochybne niečo, čo formuje ľudský život aj z morálneho hľadiska. Pri formovaní sexuálnej etiky závisí veľa od identity človeka s príznačnými a typickými znakmi týkajúcimi sa osobnosti, ktoré sa rozvíjajú k biologickým požiadavkám sexuálneho pudu, na ochote prekračovať sám seba a ponúkať seba podľa stupňa senzitivity k sexuálnej forme lásky. Zmyslové vnímanie ako Boží dar je tajomstvom. Bez Boha je toto tajomstvo stratené a znesvätené. To obzvlášť platí pre celú oblasť sexuality. Pohlavní život je veľmi intímnou oblasťou života a každý z nás ju pred druhými inštinktívne skrýva. Sex je tajomstvom každého jedného človeka, niečím, čo sa týka jeho najhlbšieho bytia a čo je jeho výrazom. Každé odhalenie v tejto oblasti otvára niečo dôverného a osobného. a dáva druhému človeku nahliadnuť do vlastného tajomstva. Preto je oblasť sexuality – aj keď je to jeden z najväčších Božích darov – tiež oblasťou studu. Sexuálne spojenie má byť výrazom a naplnením trvalého a nezničiteľného puta lásky. Predstavuje maximálne odovzdanie sa inej ľudskej bytosti, pretože zahrňuje vzájomné odhalenie najintímnejšieho tajomstva každého z parterov. Človek pozostáva z mäsa a krvi a nie je čistý duch. Táto skutočnosť poznačuje celý ľudský život, má však osobitný význam pre lásku medzi mužom a ženou. „Láska budí túžbu po najintímnejšom spojení, ktorého sú ľudia schopní telom i dušou. Nedá sa to «dokázať» nejakými závermi, ale v hĺbke svojho srdca ľudia vždy vedeli a vedia aj dnes, čo naznačuje sexuálne zjednotenie v reči tela: Celé odovzdanie sa! «Milujem ťa so všetkým, čo si, rozhodujem sa pre teba bez výhrad, prijímam ťa s tvojou minulosťou i s tvojou, budúcnosťou, nech prinesie čokoľvek, a tvoju schopnosť stať sa otcom, prípadne matkou, uznávam vďačne ako dar a úlohu pre nás oboch.»“ Ten, kto prijíma kresťanský projekt života, je povolaný dať sexuálnemu zjednoteniu „posvätnú“ hodnotu, ako gestu, ktoré najlepšie vyjadruje lásku Boha k človeku a najvyššiu úroveň účasti ľudskej bytosti na stvoriteľskom diele Boha. Toto veľké a hlboké videnie sexuality so sebou prináša odmietnutie povrchného a obmedzeného správania, a voľbu takého spôsobu života, ktorý svet prekvapuje, odkedy je kresťanstvo na zemi: odmietnutie sexuálnych vzťahov bez vernej, úplnej a večnej lásky; manželstvo bez možnosti rozvodu. Pán Boh stvoril muža a ženu tak, aby si mohli v sexuálnom živote dávať radosť navzájom. Boh stvoril ľudí veľmi citlivých vo veciach ich intímneho spolužitia. Áno, z Božieho Slova vieme, že Pán Boh stvoril človeka tak, aby mal jedného partnera na celý život, s ktorým bude pohlavne žiť (porov. Mt 19,4-6; 1 Kor 6,16). „Stvoriteľ obdaril sexuálnu akciu radosťou, ktorá spočíva v uspokojovaní pohlavného pudu. Tento pud je jedným z najprudších zmyslových emócií. Je volaním tela, ktorému len zdravý rozum, výchova a pomoc Božej milosti môže určiť správny smer. Sila sexuálnej túžby v zdravom človeku je tak veľká, že uvádza muža a ženu do vzrušenia. Sexuálna radosť (delectatio sexualis) a pocit náklonnosti oboch pohlaví je prirodzeným Božím darom (bonum naturae). Muž a žena sú nástrojovou príčinou množenia ľudského pokolenia. Prirodzený a normálny spôsob prejavov sexuálnej zrelosti sa prejavuje spontánne u muža a ženy vzájomnou príťažlivosťou. Sexuálna radosť je podľa sv. Tomáša doplnkom sexuálnej akcie, ktorá je veľmi prirodzená. Je prirodzenou pohnútkou k tomu, aby sa dosiahol cieľ sexuálnej stránky človeka a je odmenou za obety, prinesené pri výchove detí a manželskej vernosti. A tak platí zásada, že sexuálna radosť je kvôli akcii a nie akcia kvôli radosti.“ Najzrejmejším aspektom sexuálnej jednoty je samotné potešenie, ktoré poskytuje. Ale dokonca aj táto fyzická rozkoš, hoci je tak silne a intenzívne pociťovaná telesne, symbolizuje niečo, čo je mimo nej. Pretože tak potešenie, ktoré človek prijíma, ako aj potešenie, ktoré dáva, je potešením, ktoré prichádza od, cez a prostredníctvom druhej osoby. Faktom je, že sexuálny styk s druhou osobou dáva možnosť najväčšieho potešenia, samozrejme len v manželstve. Človek je naplnený radosťou ako mladoženáč, keď je prijatý osobou, ktorú nadovšetko miluje a ktorú si váži, práve cez jej sexuálne orgány a sexuálnu energiu. To, čo bolo predtým zahanbujúce, alebo prinajmenšom dvojzmyselné, je teraz oprávnené a v najprísnejšom zmysle sa stáva prijateľným. Ľudské sexuálne túžby a aktivity sa teraz chápu ako dobré nielen intelektuálne, ale aj účasťou na rozkoši milovaného partnera prostredníctvom vlastnej sexuálnej iniciatívy, alebo odpoveďou na ňu. Rozkoš človeka nie je potom izolovanou rozkošou, sústredenou na vlastné telo, ktorá nič neprináša a vzbudzuje hanbu. Je to potešenie mysle a srdca človeka, v ktorom sa potešenie toho druhého stáva jeho vlastným. Dávať sa telesne druhému človeku je pozoruhodný a úžasný zážitok. Orgazmus, vrchol telesného spojenia, je silným, pôsobivým okamžikom a má silný vplyv na ducha. Tu je telesný zážitok taký silný, že je obtiažne odlíšiť ho od zážitku duchovného. V rytmickej harmónii srdca a tela dosiahnu muž a žena najvyššieho vrcholu radosti a lásky. V úplnej jednote sú obaja vyzdvihnutý zo svojich vlastných osobností a spojený v tom najtesnejšom možnom spoločenstve. V okamžiku vrcholu človek takmer zanikne – je celkom pohltený, takže vedomie seba ako nezávislej osoby je dočasne potlačené. Vzájomným odovzdávaním sa v sexuálnom stretnutí dochádza aj k vzájomnému prijímaniu sa. Stávať sa milovaným znamená zmyslovú skúsenosť, v ktorej človek nachádza naplnenie svojej túžby po bezpečí a prijatí. Zo skúsenosti ľudskej nedostatočnosti sa tu stáva tušenie spásy. To však tiež dodáva niečo z onej sebaúcty, a sebadôvery, ktoré sú zase predpokladom lásky a schopnosti odovzdania sa. Takáto skúsenosť posilňuje ľudskú slobodu, pomáha mať radosť z lásky a z dobra, a tak tiež pomáha prekonávať vedomie menejcennosti, absenciu lásky a zlo. Seba nachádzanie a spásu si človek sám nemôže bezprostredne objednať, ale môže ju uskutočniť len komunikáciou s konkrétnym ľudským partnerom, a tým aj s Božím Ty. Tento darovací charakter, ktorý má mať sexuálne stretnutie, je znamením toho, že človek nemôže uskutočniť svoju spásu vlastnou silou, ale že, ju môže uskutočniť len vďaka Božej milosti. Neznamená to však byť len pasívnym, a nechať zo sebou ľubovoľne nakladať, ale naopak absolútne prejavovať svoju najvyššiu aktivitu, umožňovanú a nesenú oným Ty. Zmyslová skúsenosť tohto „výnimočného“ stretnutia tak nemôže viesť k pocitu sebestačnosti a k hrdosti nad vlastným výkonom, ale hlavne vedie k vďačnosti a ochote obdarovať partnera vernosťou. Sexuálna láska je pozitívna iba v tom prípade, keď sa prostredníctvom nej človek pohybuje smerom zo seba. Táto forma lásky nespočíva v uskutočňovaní a naplňovaní len svojich vlastných túžob, ale predovšetkým siaha ďaleko za hranice vlastného ega a stáva sa významným prostriedkom,ktorým si dvaja milujúci sa ľudia vyjadrujú svoju vzájomnú lásku. Sexuálna láska je vnímaná ako prirodzený prejav človeka nasmerovaný k osobe opačného pohlavia. Pôsobením Svätého Ducha sa táto láska medzi mužom a ženou postupne premieňa na lásku duchovnú nasmerovanú k Pánu Bohu. Každé jedno nesprávne chápanie sexuálnej lásky medzi mužom a ženou privádza človeka k tomu, že v nej vidí iba akési ukojenie sexuálneho hladu, vidí v nej obyčajnú túžbu, privlastnenie a zneužívanie. Avšak ako som už vyššie spomínali, láska spočíva predovšetkým v sebaobetovaní sa. Je svojim spôsobom veľkou obeťou, ktorej archetypom je Ježišovo ukrižovanie. Teda kým človek žije len pre seba samého a je samoľúby, je v skutočnosti neplodný, ale keď obetuje svoju sebeckú lásku v prospech Boha alebo milujúcej osoby, vtedy žije ozajstným Božím životom, zmýšľa podľa Pána Boha a pretvára svoju ľudskú bytosť na bohoľudskú. Rozmnožovanie ľudského rodu sexuálnou činnosťou je spojené s najintenzívnejšími pocitmi. Preto katolícka mravoveda ohľadom pohlavného pudu predpisuje disciplínu, ktorú človek môže zachovať len vtedy, keď má čnosť miernosti. Miernosť je základná čnosť, ktorá riadi pohlavný pud podľa pravidiel Božieho zákona. Správnym usmerňovaním týchto pudov človek zabezpečuje zdravý život sebe ako jedincovi a pokračovanie ľudského rodu. Predmetom sexuálnej činnosti je v neposlednom rade aj radosť, ktorá je spojená s užívaním sexuálnej schopnosti. Zmyslová žiadostivosť bola dedičným hriechom natoľko dotknutá, že je pre jej „regulovanie“ potrebná zvláštna cnosť, aby zdravý rozum, osvietený vierou, vládol nad pudovosťou. Prvou úlohou miernosti je teda ovládanie živočíšnej stránky ľudského života. Nesmiernosť v sexe sa protiví rozumu, narúša pokoj jednotlivca a spoločnosti a škodí telesnému a duševnému zdraviu. „Sexuálne spojenie má byť výrazom a naplnením trvalého a nezničiteľného puta lásky. Predstavuje maximálne odovzdanie sa inej ľudskej bytosti, pretože zahrňuje vzájomné odhalenie najintímnejšieho tajomstva každého z parterov.“ V sexuálnej oblasti je intímna sféra obzvlášť dôležitá a nutná. Má zaisťovať, aby sa človek mohol viazať na niekoho iného, bez toho aby bol súčastne k dispozícii pre druhých partnerov, alebo dokonca pre celkom náhodné známosti. To je nutné v záujme partnerstva, lebo ináč by bola trvalá výdrž sotva možná a stále by vznikali konflikty a žiarlivosti. Intimitu, teda človek nemôže a nemá mať a pestovať jednoducho s každým, s kým sa mu práve zachce. Pohlavný život je tak veľmi intímnou oblasťou života, že každý z nás ju pred druhými inštinktívne skrýva. Sex je a má byť „tajomstvom“ každého človeka v tom slova zmysle, že je „niečím“, čo sa týka jeho najhlbšieho bytia, čo je jeho výrazom. Každé jedno odhalenie v tejto oblasti otvára niečo dôverného, osobného a dáva tomu druhému človeku nahliadnuť do nášho vlastného tajomstva. V samotnej schopnosti k intimite sa nejedná len o to, že sa dá krátkodobo priblížiť k partnerovi. Človek by si mal skôr získavať schopnosť nepociťovať prítomnosť druhého natrvalo ako obtiažnu, ale mať ho duševne a telesne rád, mať z neho radosť a vzájomne tak vyhľadávať aj nežný kontakt. Nejde teda o nejaké sexuálne dobrodružstvo, ale o základné ľudské pocity v dlhotrvajúcom partnerstve. K láske však vedľa schopnosti intimity náleží aj schopnosť odstupu. Tento odstup má zaisťovať určitú autonómiu jednotlivca, aby s ním druhý nemohli jednoducho ľubovoľne manipulovať. Každý človek si preto chce brániť aj oblasť svojej intimity. K zrelej láske patrí samozrejme aj schopnosť povedať nie. Ak to človek nedokáže, je partnerovi jednoducho podriadení a tak mu v podstate ani nemôže dať to, čo k hlbokému a rovnému partnerskému vzťahu patrí. „Väčšinu sexuálnych problémov zapríčiňujú múry postavené zo sebectva a iných hriechov. Boh pomáha tým, ktorí Ho prijímajú, aby sa vyhli budovaniu takýchto múrov.“ Telesné orgány (údy) sú podriadené vôli a zároveň sú nástrojmi, cez ktoré sa duša človeka prejavuje. Sv. Gregor Teológ hovorí: „Duša je dychom Boha a zostávajúc nebeskou, zároveň je zmiešaná s tým, čo je z prachu. Je to svetlo umiestnené v jaskyni, je však stále božské a neuhasiteľné...“

3 Predmanželská sexualita

V širokých kruhoch dnešnej spoločnosti platí za samozrejmé, že ľudia zvlášť, keď sa pripravujú na manželstvo, môžu mať aj pohlavné vzťahy. Ľudia si myslia, že sa môžu vďaka predmanželským vzťahom lepšie poznať. Panuje názor, že si predmanželskými intímnymi vzťahmi môžu trochu viac vyskúšať, či sa k sebe dostatočne hodia. A opakovane sa stretávame s tvrdením, že sexuálne vzťahy sú práve tým normálnym a primeraným výrazom vzájomnej lásky. Človek vraj chce skúsiť svoje vlastné telo, má jednoducho právo na telesnú lásku. Človek ale často nechápe, že toto experimentovanie s telom, môže byť do značnej miery nezodpovedné, ak sa proste koná nezávisle na opravdivom manželstve. Musí existovať aj nejaká kultúra pohlavnosti. Ak verí človek v Boha, dotýka sa to aj podoby jeho sexuality. Vidieť to napríklad v súvislosti medzi sexuálnou morálkou a jej normami a medzi sviatostným charakterom manželského styku. Nemôžeme sa uspokojiť s tím, že rozvinieme všeobecnú filozofiu sexuality, ale musíme sa tiež pokúsiť vniesť do náuky o sexualite a manželstve istú kresťansko-teologickú perspektívu. Uvedomme si, že prvé sexuálne zážitky bývajú také hlboké, že v manželstve s iným človekom by mohli pôsobiť rušivo a čím viac úzkostlivej pozornosti venujeme svojim telesným pochodom, tým ľahšie ich môžeme narušiť a takto ochudobniť zmyslové uspokojenie. Predmanželská známosť je obdobím vzrušeného dialógu. Jej zmyslom je citové, myšlienkové a duchovné zbližovanie. Vzájomné prejavy nežnosti sú výrazom dôvernej blízkosti, nie školou techniky sexuálneho styku. „V pohlavnom styku sa nejedná len o nejaké priateľstvo, ale ide v ňom o telesný symbol plnej oddanosti voči druhému. Na tento styk sa pozerá z hľadiska ľudských túžob a pocitov ako prísľub čo najtesnejšieho spojenia. Takéto dianie môže byť výrazom osobnej lásky len vtedy, či chce človek za ním stáť aj v budúcnosti.“ Ľudia, či už muži alebo ženy, si veľmi dobre uvedomujú, že sex nie je „niečo“, čo vlastnia, ale že sú to oni sami. A seba samých nedarujeme prvému, čo príde, tomu, koho nepoznáme, koho si nevážime, ale len tomu, s kým sme vytvorili vzťah úcty a dôvery. Je veľmi dôležité si uvedomiť: kde si dvaja „partneri“ všeobecne ľudsky dobre rozumejú, v jednotlivých mimosexuálnych oblastiach života, možno s istotou očakávať harmóniu a naplnenie aj v ich sexuálnom vzťahu v neskoršom manželstve. „Ak muž neprežíva existenciu seba ako možného otca a ženy ako možnej matky, a ak žena neprežíva seba ako možnú matku a muža ako možného otca, tak nemožno o nich povedať, že sú to ľudia psychosexuálne zrelí.“

Žiaľ ešte nikdy neboli ľudia schopní prežívať svoju sexualitu tak ľahkovážne, ako aj čisto bez akýchkoľvek pocitov viny a ponižujúcich zahanbení tak, ako v súčasnosti. Stáva sa, že v človeku vybuchne erotický zážitok a on je celý zhypnotizovaný tým, kto angažuje jeho zmyslovú stránku. Tamten sa mu javí ako ideálny partner v čerpaní zmyslových príjemností. Preto tá žiadostivosť. Chce sa s ním čo najskôr spojiť, vlastniť ho. Všetky myšlienky, všetko konanie je skoncentrované v tom, aby sa dosiahol cieľ žiadostivosti. Kontakt s týmto objektom žiadostivosti prinesie vysnívané erotické príjemnosti až dôjde k akémusi zasýteniu, uspokojeniu. A môže sa ukázať, že ten, ktorý bol objektom žiadostivosti, je neznesiteľný, že sa nedá s ním žiť, že je strašne egoistický. V podstate ho dotyčný nikdy nemiloval, lebo nebolo čo milovať. A všetko to, čo medzi nimi doteraz bolo nebola žiadna láska, ale len vášeň, telesná žiadostivosť. „Telesné spojenie slobodného muža so slobodnou ženou mimo manželstva sa nazýva smilstvom. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou osôb a s ľudskou sexualitou, ktorá je prirodzene zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Okrem toho je veľkým pohoršením, keď sa tým kazí mládež“ (KKC 2353). Klasické pravidlo sexuality je veľmi jednoduché. Uspokojenie zo samotného sexuálneho aktu nadobúda pravý ľudský význam vtedy, ak jeho cieľom je láskyplné zjednotenie dvoch ľudí, ktorí sú viazaní definitívnou vzájomnou vernosťou a sú otvorení pre plodnosť. Všetko, čo sa vymyká z tohto pravidla, nie je v poriadku. Patrí tu dlhý rad skutkov, gest, myšlienok, túžob, ktoré idú správnym smerom alebo sa viac či menej odkláňajú od tohto pravidla. Iné myšlienky alebo skutky dokonca akoby zabudli na fakt stretnutia, točia sa len okolo seba, prípadne druhého človeka, ktorého využívajú iba ako nejaký nástroj na vlastné uspokojenie. Toto sú tie najbolestnejšie zvrátenosti. O tomto všetkom bola v morálnych textoch vypracovaná kazuistika. Nemožno však tvrdiť, že každý takýto „neporiadok“ je hriechom v teologickom a náboženskom zmysle slova. Aby sme mohli hovoriť o hriechu, treba si uvedomovať, že takýto slobodný a nepotrebný skutok vážnym spôsobom narúša vnútornú rovnováhu a vzťahy v oblasti sexuality, a teda aj vzťah podriadenia sa Božiemu plánu s ľudským šťastím. Keďže každé jedno predchádzajúce obdobie v živote človeka je základom pre obdobie ďalšie, aj spôsob akým chlapec a dievča prežívajú svoje predmanželské obdobie, sa odzrkadľuje v ďalšom období manželstva. Kvalita manželského života je teda priamo podmienená kvalitou života predmanželského. „Láska mladých je obdobím budovania vzťahov k svojmu okoliu, k sebe aj k iným ľuďom. Ak mladý človek chce lásku správne žiť, potrebuje ju vnímať a prijímať vo svetle Božej lásky, podľa návodu na šťastný život: z Božích prikázaní, ale aj z Božieho hlasu v nás – zo svedomia. Toto obdobie je poznačené silným hľadaním základných právd o živote. Vtedy sa tvorí hodnotový systém, aby sa mladý človek vedel v dôležitých životných situáciách správne rozhodovať. Mladý človek často búrlivo prijíma či neprijíma skúsenosti iných, hodnotí ich kriticky, vytvára si vlastné názory. Črtá sa jeho charakter, preto je veľmi dôležité, aby sa vyvíjal v atmosfére pravdy a lásky. Ako citovo nezrelá osoba sa ľahko môže dať negatívne ovplyvniť. Deformuje sa.“ Čo sa má v dobe pred manželstvom obzvlášť poznať, sú predovšetkým osobné kvality partnerov, najmä ich schopnosť milovať a byť verný. Tradičná norma predmanželskej zdržanlivosti tu môže byť pomocou z dôvodu, ako si vyskúšať niečo z toho sebaovládania, ktoré sa bude často vyžadovať aj neskôr, či už v rámci manželstva, alebo voči iným osobám. Či sa nejaké manželstvo skutočne vydarí, sa nedá nijak dopredu vyskúšať. Jedným z najdôležitejších predpokladov tohto úspechu bude práve to, že k sebe partneri nepristupujú s úmyslom vyskúšať sa ale, že sú ochotní podstúpiť riziko bezvýhradného rozhodnutia sa pre druhého. Preberanie zodpovednosti človeka za človeka je krásnou, ale zároveň veľmi vážnou etapou ľudského života. Chlapec si uvedomuje, že mu jeho dievča verí, a preto ju nechce nikdy sklamať. Dievča konečne nachádza niekoho, kto ju prijme takú, aká je. Je šťastná, že môže patriť niekomu, koho ľúbi a on je zasa iba jej. Sprievodným javom začínajúceho vzťahu je to, že môže patriť niekomu, koho ľúbi a on je zas iba jej. Sprievodným javom začínajúceho vzťahu je to, že medzi mladými postupne vznikajú určité záväzky, a to už nie je také jednoduché, preto sa to nesmie brať ľahkovážne. Človek totiž investuje to najväčšie bohatstvo – svoje srdce s nádejou, že ten druhý to nikdy nezneužije, že neublíži. Práve preto je veľmi dôležité, aby to bol človek zrelý a zodpovedný, aby bol hodný partnerovej dôvery. Ľudia, ktorí sa ľúbia, by mali vyhovieť svojej túžbe až potom, keď si duša celkom privlastnila znak úplného odovzdania sa. Túžba by nikdy nemala „predbehnúť“ srdce, to znamená, že telo nemá vo svojej „reči“ povedať viac, ako je pravda. To konkrétne znamená, že ľudia by sa mali sexuálne zjednotiť až potom, keď sa rozhodli, pre manželstvo a nie až potom, po tom sa rozhodovať. Pritom skúsenosť všetkých národov ukázala, že rozhodnutie sa bez určitého zverejnenia ostáva v mnohých, prípadoch nanajvýš otázne a môže sa stať zdrojom mnohých utrpení. Z tohto dôvodu, ale aj z iných dôvodov sa vyvinuli tak svetské, ako aj náboženské svadobné obrady. Pre kresťana je v každom prípade jednoznačné, že jeho manželstvo sa skutočne začne až s „áno“ pred Božou tvárou. Z toho, prirodzene tiež vyplýva. Čím je láska menšia a vôľa viazať sa slabšia, o toľko je hriech väčší. Či teda chceme, alebo nie, sexuálne spojenie sa je a ostáva znakom pre úplné odovzdanie sa. „Plný význam sexuálneho styku môžeme vyjadriť len vtedy, keď sa naučíme cez odriekanie a pokánie sebakontrole, ktorá je potrebná na to, aby sme prekonali svoje sebectvo. Len potom môžeme pravdivo vyjadriť a určiť v našej mysli a v srdci, čo náš akt sexuálneho styku skutočne hovorí v symbolizme a cez symbolizmus, že taký silný, ako prirodzene je, bol naplnený Bohom cez jeho Zjavenie oveľa väčším významom.“ Samozrejme nesmieme zabudnúť na to, že zneužitie sexu v akejkoľvek forme škodí nášmu zdraviu. „Preto katolícka mravoveda určuje predpoklady šťastného manželstva: - Telesná neporušenosť je základnou požiadavkou u ľudí, ktorí sa pripravujú na manželstvo. - Hlboký citový vzťah je druhým predpokladom šťastného manželstva. (Zakladá sa na vzájomnej úcte.) - Vzájomná diskrétnosť o živote pred manželstvom. (Sexuálna skúsenosť neoprávňuje, aby o svojich predmanželských „dobrodružstvách“ hovorili. Oslabuje to dôveru, vernosť, úctu a lásku.) - Ovládanie pudov. (Tlmiť pudové impulzy povahy sexuálnej pred svadbou i po svadbe je možné a nevyhnutné. Emocionálny život človeka sa dá kontrolovať rozumom a usmerňovať vôľou.) - Súlad v intímnom styku. (Je to jeden z postulátov dobrého manželského spolunažívania.) - Slušnosť, nežnosť a jemnosť. - Primerané bývanie. (Otázka bývania je problémom nielen sociálnym, hygienickým, ale aj morálnym. Zdravé, primerané bývanie je podmienkou spokojného rodinného života.)“ Nezabudnime ak sa človek pripravuje na manželstvo naozaj zodpovedne, mal by si po dobu zásnub plne uchovávať možnosť rozchodu, v tom prípade, že sa ukáže, že by manželstvo bolo zaťažené príliš veľkými ťažkosťami a že by s veľkou pravdepodobnosťou nevydržalo. Táto šanca ale bude existovať len v tom prípade, ak sa človek už pred manželstvom nezaviaže natoľko, že sa tým prakticky predbieha samotné manželstvo.3.1 Čistota a jej poslanie

„Regulovať pohlavnú záľubu podľa požiadaviek rozumu a Kristovho zákona pomáha čnosť čistoty. Tá zasahuje oblasť citov a pudov. Je to usporiadaná láska, ktorá nepodriadi veľké veci menším (sv. Augustín). V programe kresťanskej dokonalosti patrí medzi popredné miesto, pretože pripravuje dušu na stretnutie s Bohom. Kresťanská čistota nás približuje k Bohu, ktorý je nekonečne čistý. Preto je povinnosťou všetkých kresťanov, ba všetkých ľudí regulovať uspokojenie pohlavnej žiadostivosti. Nie je ľahké nadobudnúť, uchrániť a zdokonaliť čnosť čistoty, pretože pud zachovania rodu je veľmi silný, pretože zdroj žiadostivosti je v nás, pretože dnešný život ponúka veľa príležitostí a pokušení a do tohoto búrlivého víru sa dostáva človek v predčasnom a nevyzbrojenom veku, pretože každá iná nezriadenosť má v sebe čosi odpudzujúceho, táto však priťahuje (sv. Bazil), pretože dnes sú ľudia ľahostajný k hriechu, zvlášť čo sa týka mravnej čistoty.“ Je potrebné, aby sme rozlišovali medzi čistotou a zdržanlivosťou. Zdržanlivosť znamená úplné zrieknutie sa sexuálnych prejavov a čistota je duch, v ktorom prežívame svoju sexualitu. Úsilie žiť čisto už v mladosti vytvára optimálne podmienky pre vnútornú priezračnosť, ktorá umožňuje počúvať Božie slovo a vnuknutia Ducha. Preto je takmer nemožné, aby sa zrodilo evanjeliové povolanie tam, kde nebolo prežívané úprimné úsilie o čistotu. „Známi spisovateľ F. M. Dostojevský vyjadruje myšlienku zápasu dobra a zla v človeku v jednom zo svojich románov nasledovne: «Srdce človeka je bojiskom, na ktorom vedú vojnu Boh a diabol.» Takýto dialóg vedú naše myšlienky pred vykonaním každého hriechu.“ Mladý človek, ktorý žije čisto, stáva sa poslušným voči každému vnuknutiu a je schopným povedať Bohu áno, dokáže prekonať svoju ľudskú krehkosť a nečinnosť. Čistota nepotláča túžby, nezosmiešňuje ich a nepopiera, skôr ich riadi zvnútra a podporuje snahu mladého človeka otvoriť sa pre nový, hlbší spôsob vnímania a vysvetľovania skutočnosti. Postupne tak pochopí, že sexualitu nemožno chápať ako „obyčajný“ nástroj, že ňou nemožno mrhať alebo ju znásilňovať, ale že ju treba prijať vo svetle toho významu, ktorý v sebe nesie a ktorý ňou prechádza. Všeobecne čistotu definujeme ako morálnu čnosť, ktorou pod vedením rozumu usporadúvame žiadostivosť tela. Čnosť čistoty ovláda city, myšlienky, pohľady, reči, gestá a skutky u všetkých ľudí. Pôvodca knihy Múdrostí tých, čo zachovávajú čistotu, nazýva „čistým pokolením“ (porov. Múdr 4,1). Ježiš Kristus tých, čo zachovávajú čistotu, menuje „blahoslavení“. „Blahoslovení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Čistota je, aj poriadok, rovnováha a harmónia. A aby človek žil v čistote, musí chápať, čo čistota pre neho ako pre kresťana znamená. Prečo má zachovávať čistotu? A prečo je Boh zaangažovaný v záležitosti jeho sexuality? Čistota je v prvom rade výchovou a cvičením sa v prekonávaní vlastníckej a panovačnej mentality človeka voči vlastnému telu a telu druhého. Po druhé čistota je krásna a prináša nádherné plody ovocia, ktoré sú: zjednocujúcim zážitok života, oslobodenie od falošnosti, otvorenosť pre pravdu, ochotu k službe a odovzdanosti, silu žiť, svedčiť a ohlasovať veľké hodnoty života. Prechod od pádu k stavu vykúpeniu sa zo strany človeka uskutočňuje osvojovaním si tejto čnosti čistoty, ktorá človeka obnovuje ako výnimočnú bytosť daru a komunikácie. Kto čistotu pestuje, získava skúsenosť s rastom slobody dávať. „Z pohľadu vykúpenia sa čistota nepovažuje za nejaký násilný postoj, ale za strážkyňu prijatého vzácneho daru lásky. Čistota sa rozvíja spolu s miernosťou, stálosťou, rozvážnosťou, zriekaním sa, prinášaním obety a vedením čakať. Čistota je duchovná energia, ktorá oslobodzuje lásku od egoizmu a agresivity. Čistota je školou ľudskej slobody. Človek má vedieť rozkázať svojím vášňam, čiže sa má zriekať hriešnych myšlienok, slov a činov. Je to výzva zriekať sa príležitostí k hriechu a ovládať pudové hnutia vlastnej prirodzenosti.“ Pre správny pohľad na ľudskú sexualitu je dôležité, aby človek poznal pravú podstatu tejto sexuality, na ktorú sa nemožno pozerať ako na niečo negatívne, nečisté a hriešne. Ale na druhej strane sexualita nie je ani príležitosť k lacnému uspokojeniu svojich sexuálnych túžob. Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „čistota znamená úspešnú integritu sexuality do ľudskej osoby a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti. Sexualita [...] sa stáva osobnou a skutočne ľudskou, keď je integrovaná do vzťahu muža a ženy v úplnom a časovo neobmedzenom vzájomnom darovaní sa...“ (KKC 2337). Čistota je v skutočnosti nádherný postoj a treba ho chápať vo vzťahu s krásou lásky. Nemá nič spoločné s pohŕdaním telom, ale umožňuje nasmerovať jeho energie, očisťujúc ich od egoistických pohnútok, k stále väčšej vzájomnej službe. Je pravda, že výraz čistota sa v predstavách často spája so slovom „prísnosť“, odopieranie, brzda. V pozitívnom zmysle nás však učí disciplíne srdca, očí, jazyka a všetkých zmyslov. Ale toto všetko vedie k slobode, harmónii, pokoju. Čistota nie je negatívna, naopak, je pravým ovládnutím seba samého a uznaním Ježišovej vlády nad našim telom a naším životom. Takto o tom svedčí apoštol Pavol: „Telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo“ (1 Kor 6,13). Čistota nám umožňuje žiť v našom tele slobodu Ducha, ovocím ktorého je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť (porov. Gal 5,22). Aj tu platí, že obeta prináša viac radosti. Je preto „smutné, že veľa ľudí naprosto rezignovalo na možnosť čistoty. Zapredali sa mýtu sexuálnej liberalizácii a snažia sa žiť so svojimi sklamaniami, a keď sa ich vzťahy rozpadnú, ospravedlňujú svoje nezdary. Nie sú vôbec schopní vidieť, aký vzácny dar je čistota.“ O napätí vo vzťahoch mužov a žien, o bojoch, ktoré zvádzame o čistotu našej mysle tela, sa nehovorí ľahko. Táto oblasť je zdrojom množstva skrytého utrpenia sŕdc, úzkostí, pocitov viny, nečistoty, bezmocnosti či zlyhania. Je to oblasť, cez ktorú nás satan môže veľmi dlho „držať v šachu“, ochromiť náš rast, službu a oddeliť nás od radosti a požehnania, ktoré nám prichystal náš Boh. „Pohlavnosť je v nás, ale keď sa o nej nehovorí, je akoby mimo nás. Keď tento prvok nebude v plnosti prijatý do našej ľudskej osobnosti, neskôr spôsobí ťažkosti, bude vytvárať napätie. Ak teda rodičia chcú uchrániť dieťa pred mnohými ťažkosťami a priviesť ho aj k tomu, aby v sexuálnom živote sa stalo naplno človekom, nemôžu unikať rozhovorom s ním na túto tému. Je dôležité predstaviť dieťaťu svet hodnôt, a nie iba zákazy a príkazy.“ Keď sa v spoločnosti rozpráva o duchovnej čistote dievčaťa alebo chlapca, vníma sa to ako nemoderné a trápne. Mnohí ľudia sa kvôli snahe a odhodlaniu žiť v čistote ducha a tela často stretávajú s nepochopením. Stávajú sa terčom výsmechu medzi svojimi rovesníkmi, lebo sa im vyčíta , že „nemajú žiadnu sexuálnu skúsenosť“. Takto nespravodlivo „obvinený“ mladý človek často nenachádza pevnú, jasnú a slovnú podporu ani zo strany rodičov, či najbližších príbuzných. Nedostatok takejto podpory nie je prejavom nesúhlasu, ale skôr, a to dokazuje denná prax rodinnej výchovy, je prejavom nevedomosti a neschopnosti rodičov rozprávať svojim deťom o ľudskej láske a o pohlavnosti, ako o podstatnom dare každého jedného z nás. Veď pohlavnosť určuje kým vlastne som, mužom alebo ženou. Tejto „chúlostivej“ otázke lásky a pohlavnosti sa mnohí rodičia vyhýbajú, a radšej mlčky prečkávajú obdobie dospievania svojich detí. Staršia generácia sama dosvedčuje, že príčinou ťažkostí púšťať sa do tejto tematiky v rozhovoroch s deťmi sú aj mnohé psychické i morálne konflikty, súvisiace s chybami, ktoré v živote urobili v oblasti sexuality.

Duchovná a mravná čistota pramení z čistej a nezištnej lásky. To znamená, že duchovnú a mravnú čistotu je možné dosiahnuť iba vtedy, ak dokážeme milovať svojho blížneho úprimne, nezištne a bez podmienok. Telesnosť bez lásky je ako studňa bez prameňa, alebo rieka bez koryta. Znamená to, že môže byť absolútne neužitočná, lebo niet v nej vody, alebo škodlivá, lebo nie je usmernená. Nie náhodou do nášho srdca Boh vložil túžbu po láske. Túžime milovať a byť milovanými. Iba pravá láska môže usmerniť a obohatiť našu telesnosť, ktorá tak prestane odporovať duchovnosti. Naša duša a telo sa láskou zjednocujú. Nie sú už viac v protiklade, ale sú v súlade a harmónii. Až vtedy, keď budeme vedieť milovať, dokážeme sa správne ovládať. Dokážeme sa nielen vystríhať nepriaznivým podmienkam a okolnostiam, ale navyše budeme uprednostňovať takú spoločnosť a prostriedky, aby sme v láske rástli. Čistota je veľmi často napádaná samotným pokušiteľom, nepriateľom Pána Boha, ktorý sa usiluje o to, aby sme ju stratili. Treba byť neustále v strehu, lebo čistota ako čnosť je jadro, okolo ktorého sa upevňujú a zhromažďujú ostatné čnosti. Preto jej narušením začínajú vyhasínať aj ostatné, čomu sa pokušiteľ nesmierne teší. Avšak mi sa držme tohto hesla: „Svätým nie je ten, kto nepadá, ale ten, kto neustále vstáva“ (sv. Terézia z Lisieux). Keď chceme premôcť telesné hriechy a získať čnosť čistoty, dosiahneme ju najskôr pokorou a dobrým a rozumným duchovným prístupom a nie len prísnym a samoľúbym pokáním. Našou veľkou pomocou pri zachovávaní čistoty, pri neustálom pokroku v ovládaní inštinktov, s cieľom dosiahnuť časom skutočné obetavé lásky je dobrá znalosť jednotlivých emocionálnych mechanizmov, ktorými sa ľudská sexualita riadi. To znamená, že zoznámením sa s týmito mechanizmami získame akúsi „obratnosť“ pri ovládaní spontánnych sexuálnych inštinktov a žiadostí. Ťažko sa ovláda niečo, čo človek nepozná a čoho sa bojí. Čím viac svoju sexualitu podceňujeme alebo ňou pohŕdame, tým viac na nás dotiera. Sexuálnu zrelosť nedosiahneme tým, že pred svojimi ťažkosťami budem utekať, alebo sa im budeme snažiť vyhnúť tak, že sa budeme chrániť pred rôznymi sexuálnymi podnetmi prichádzajúcimi z vonka. My musíme skôr získať určitú zbehlosť v tom, ako si s nimi poradiť. Tak isto s tými, ktoré vychádzajú z našej sexuálnej vnímavosti (tá býva u jednotlivých ľudí veľmi rozdielna), ako aj s tými, ktorým sme vystavení zo strany prostriedkov spoločenskej komunikácie. Aj to patrí k integrácii sexuality. Potlačenie sexuálnych žiadostí a potrieb, pokus vylúčiť akékoľvek pocity tohto druhu vedie k tomu, že sa táto nezvyčajne silná energia môže vteliť do iných, mimosexuálnych psychických mechanizmov. Sexuálna energia sa tak stáva energiou ničivou. V skutočnosti sa totiž sexuálne problémy môžu prejavovať aj v bežnom chovaní a jednaní človeka. Neznalosť zákonov, ktorými sa ľudská sexualita riadi, potlačovanie vlastných potrieb a žiadostí, snaha vyhnúť sa všetkému čo je spojené zo sexom, môže byť zdrojom mnohých závažných chýb a omylov, ktorými často bolestne ubližujeme sebe a iným. Za nevedomosť alebo naivitu platia mnohý veľmi vysokú cenu. Akceptovanie vlastnej sexuality znamená, že sa musíme zriecť pokusu zničiť v sebe to, čo je zákonom prírody, darom samého Boha. Nezabudnime denne prosiť o nádherný dar čistoty. Prednášajme Bohu našu prosbu na príhovor Panny Márie, ktorá je Matkou Lásky! Nech nielen my, ale aj naše deti a taktiež generácie ktoré prídu po nás, vedeli žiť v láske a mravnej čistote. Presvätá Bohorodička, pre tvoje sväté a Nepoškvrnené počatie očisť moje telo, posväť moje srdce a moju dušu!

3.2 Význam predmanželskej zdržanlivosti

Neustále sa prejavujú snahy zdiskreditovať pohlavný styk na čisto fyzickú záležitosť, kde city sú len sprievodným javom. Neutíchajúca kritika na adresu Cirkvi, psychológov, sexuológov a etikov, zdôrazňujúcich duchovný charakter sexuality, je i v súčasnosti evidentne prítomná. Často sa im vyčíta zastaralosť a konzervatívnosť postojov v otázkach predmanželského spolužitia a bezbariérovej sexuálnej aktivity. Je si však potrebné uvedomiť, že im nejde o potlačenie ľudského šťastia, práve naopak, usilujú sa o jeho plnohodnotné prežívanie v hĺbke duše. Uplatňujú zásadu, že človek sa musí nie raz zrieknuť príjemného, aby dosiahol čo je skutočne hodnotné a krásne. Zo spoločenského, ale aj mravného hľadiska vzťah chlapca a dievčaťa pred manželstvom, ktorý prerastá rovinu citovej náklonnosti a to až po pohlavný život, je spolužitím s veľmi veľkým úrokom, ktorý spravidla zadlžuje oboch partnerov na celý ich život. „Partnerský vzťah chlapca a dievčaťa má svoje zákonité stupne rastu. Je chybou, keď sa niektorí mladí ľudia pokúšajú nerešpektovať tieto špecifiká jednotlivých etáp. Návyk mladých ľudí na predčasné sexuálne spolužitie okrem iného brzdí i prudký rozvoj rozumových schopností, ktorý je príznačný pre toto obdobie. Nebezpečie nespočíva v priamom vplyve pohlavného styku na intelekt, ale v jednostranne úzkom zameraní sexuality. Mladý človek takto stráca možnosť využitia svojej energie do spoločensky hodnotnejších foriem.“ Predmanželské obdobie môžeme v podstate považovať za akúsi „kolísku“ vôle človeka, ktorá zohráva veľmi dôležitú úlohu aj pri jeho pohlavnom živote. Žiaľ častým príkladom súčasnosti je aj jednotlivec, ktorý svoj pohlavný život nepodriaďuje mravným normám, aj keď ich veľmi dobre pozná, ba dokonca ich pokladá aj za správne, no chýba mu už „len“ pevná vôľa, aby dokázal podľa nich každodenne žiť. „Väčšina mladých ľudí si myslí, že sexuálne by sa malo žiť už pred manželstvom. Nemyslia na to, že tým zneuctia to najkrajšie a najhlbšie, čo si môžu do manželstva priniesť. Chcú si to vyskúšať, ale za prípadné dieťa neručia. Je pravda, že lásku treba dokázať. Ale sex nie je skúškou lásky. Dievča si vyskúša chlapca tým, keď mu povie nie a on ju bude mať rád a vážiť si ju ešte viac ako predtým, lebo neskôr v manželstve je prvoradá obeta, schopnosť mať rád, aj keď to niečo stojí. To si treba odskúšať a nie to, či sme schopní uvoľniť svoje pudy. Sexualita človekovi funguje aj bez skúšania, veď je v našej prirodzenosti. Ale to, čo nefunguje samo, čo si treba skúšať a učiť sa, to je schopnosť sebaovládania v prospech druhých.“ V dobe pred manželstvom sa jednoznačne odporúča sexuálna zdržanlivosť, Je to z toho dôvodu, lebo pohlavný styk na počiatku partnerstva sprostredkováva zážitok vzájomného obšťastňovania sa a prebúdza preto najprv dojem, že si je čo dať, že sa k sebe partneri hodia. Pritom existuje nebezpečenstvo, že sa prehliadnu druhé oblasti, pretože sa pozornosť sústredí obzvlášť na túto jedinú oblasť. Jednoznačne tu teda platí, že čím skôr sex, tím zastretejší pohľad na ostatné stránky druhého človeka. („Ak nie je sex, nemáme si čo povedať.“)

„Niekedy je pokušenie v oblasti sexuality také dotieravé ako Putifarova žena, prehovára nás deň čo deň. Pokušenie čaká na čas, keď budeš sám, bez svojho Boha, keď sa budeš spoliehať na vlastnú šikovnosť a silu. Vie, že vtedy neobstojíš.“ Preto hlavná kresťanská norma, odporúčajúca pohlavnú zdržanlivosť pred manželstvom, nie je len akýmsi samoúčelným zákazom, ale jej najdôležitejšou úlohou je poskytnúť človeku úprimnú radu v určitom predstihu, a to preto aby sa vyhol vlastným omylom. „V dobe pred manželstvom sa jedná o to, aby sa partneri vzájomne zblížili aj so svojimi životnými skúsenosťami. Sila sexuality činí partnera príťažlivým a zaujímavým vo všetkých životných oblastiach. Kdesi však sexuálny záujem obstará ukvapené a bezprostredné uspokojenie, tam hrozí nebezpečenstvo, že sa uškodí sublimácii pohlavných síl. Sexuálna energia potom už neslúži tomu, aby prenikla partnerský vzťah vo všetkých jeho dimenziách a obohatila ho.“ Napriek jasným morálnym pravidlám pohlavného života môžeme stále častejšie pozorovať vzrastajúcu nedočkavosť a bezohľadnú nedisciplinovanosť mladých ľudí, neschopných počkať s pohlavným životom až do manželstva. A napriek tomu práve títo mladí ľudia si neuvedomujú aj problémy s týmto súvisiace, nehovoriac o následkoch, ktoré odmietajú niesť Sú to najmä rozvodovosť, interrupcie, deti počaté a narodené mimo manželstva, mnohokrát napriek bohato používanej antikoncepcii, ktorá navyše nešetrí zdravie ženy a úprimnosť jednotlivých vzťahov. „Šťastní sú mladý chlapec a dievča, ktorí žijú pre Pána Boha! Poslúchajú Ho a čakajú na sex po svadbe. Nepoužívajú sex na zlepšenie lásky. Po svadbe sa začnú tešiť zo sexu. Áno, oni sa mu skutočne tešia! Uvedomujú si, že sex nie je testom, pre zlepšenie niečoho. Uvedomujú si: teraz, keď sme zosobášení, Pán Boh chce, aby sme sa spoločne tešili i zo sexuálneho spolužitia.“ Sexualitu s plnou zodpovednosťou možno žiť a uskutočňovať len tam, kde dvaja partneri spolu nehľadajú len prechodné dobrodružstvo, ale sú si vedomí vzájomnej zodpovednosti a vzájomného spútania sa aj pre budúcnosť. Tím sa ako vlastné miesto sexuálneho vzťahu ukazuje jedine manželstvo. Oddávať sa sexuálnej aktivite akéhokoľvek druhu, bez toho aby partneri boli spojení putom manželstva, je znesvätením. Závoj dôvernosti medzi mužom a ženou sa nesmie odhrnúť bez Božieho požehnania a bez požehnania cirkvi v manželstve. Čo to znamená? Jednoducho to, že netreba začínať s pohlavným životom pred manželstvom, lebo si človek často veľmi ublíži. Skaličí svoju schopnosť milovať a pochová každú pravú lásku, o ktorej sníva. Hriech je sebazmrzačením a či si to človek prizná alebo nie, najhoršie je na tom zranené srdce. Lebo sex pred manželstvom nemôže budovať skutočnú lásku. Sexualita sa dá zvládnuť oveľa jednoduchšie, než by sme si mysleli. Treba si uvedomiť, že sexuálne vzrušenie vzniká na podnet mozgového centra. Dokazuje to skutočnosť, že myšlienka, vôľa, predstavivosť alebo túžba následne vyvolajú fyziologický dej. Sexuálne impulzy sú omnoho menej nutkavé, než sa hovorí. Sexuálny akt je túžba, nie potreba. Pravdaže, zdržanlivosť v tejto oblasti sa dá len ťažko vydržať, ale je možná. „Naučiť sa ovládať neznamená potláčať svoju osobnosť, ale čakať na vhodnú chvíľu, aby človek povedal, čo má na srdci. Nežnosť je láska, ktorá sa vyjadruje bez slov, gestom, pohladením, pohľadom či láskyplnou prítomnosťou. Pod jej vplyvom sa roztápa, čo je tvrdé, zahrieva sa, čo je studené, posilňuje sa, čo je slabé a uzdravuje sa, čo je zranené.“ Sebaovládanie má teda úzke prepojenie so zdržanlivosťou. Najmä v oblasti pohlavného života patrí zdržanlivosť k najvyšším hodnotám, vlastnostiam človeka. Hodnota pre nás má byť to, čo obohacuje a pozdvihuje náš ľudský život. Či už mladý človek alebo aj dospelý, ktorý sa nedokáže v pohlavnom živote ovládať, žije neviazane, voľne, nemravne, je vlastne slabochom, ktorý škodí sám sebe i iným, lebo samého seba, ale i druhých robí nešťastnými. Takého človeka si ľudia potom nemôžu vážiť, pretože sa nesnaží o skutočný cit lásky, je nečestný, necharakterný, takému človeku rozkazuje jeho telo, ktoré postupne, ale isto zaslepuje a zotročuje ducha a srdce. Dá sa povedať, že takíto ľudia akoby „kráčali na hlave“. Ich telo – čiže hmota je na samom vrchu a drží tam vladárske žezlo. „Konzumný vzťah medzi osobami je vždy prejavom egoizmu. Konzumný život vyvoláva v človekovi reflexie. Na každú svoju potrebu sa usiluje reagovať tým, že ju napĺňa a stále viac sa necháva týmito reflexiami unášať. Nehľadá, a možno ani nechce hľadať, nejaký rozumný dôvod, prečo tieto túžby nenapĺňať. Jeho vôľa sa oslabuje a stále viac sa stáva hračkou svojich chúťok.“ Telo, ktoré rozhoduje o všetkom, nakoniec potlačí aj city, ktoré otupejú a nedovolia, aby sa prejavil rozum. Vôľa takýchto ľudí je veľmi slabá, takže sa nedokážu ani premáhať. Svedčí o tom aj samotné vyhľadávanie pohlavnej rozkoše, príjemných pocitov a zážitkov a to len kvôli sebe samému, aby si uspokojili len svoje ja. Z toho potom vyplýva, že im vôbec nejde o ozajstnú lásku, ktorá myslí na toho druhého. Mladý človek sa musí naučiť úplnej zdržanlivosti a získať dokonalé ovládanie sexuálnych túžob a žiadostí, skôr ako je pripravený úplne sa vložiť do manželstva. Sexuálny akt je symbolom sebadarovania jedného partnera druhému v láske. Osoba, ktorá ešte neovláda seba samu, sa však ani nemôže dať druhému. Ak muž nie je schopný úplnej kontroly, nie je schopný úplne sa darovať svojej manželke. Takisto aj žena musí vedieť ovládať svoje emócie a pocity, ak sa chce skutočne slobodne odovzdať ako dar svojmu manželovi. Okrem toho, muž aj žena sú v manželstve často nútení k sebakontrole, zdržanlivosti, abstinencii v najprísnejšom zmysle, napríklad, ak je jeden z partnerov vážne chorý; tesne pred a po pôrode; keď sú partneri od seba oddelení kvôli zamestnaniu alebo vojne. Samozrejme, ich láska nemusí byť vtedy menšia; a práve vtedy sa musí preukázať jej veľkosť, v totálnej abstinencii od sexuálnej aktivity. Sexuálnu etiku je potrebné v prvom rade odvíjať od pozitívneho obsahu a zmyslu pohlavného partnerstva, a nie len od právneho myslenia, od zákazov či dokonca od negatívneho postoja voči sexualite vôbec. Dnešného človeka možno osloviť požiadavkom pohlavnej zdržanlivosti nakoniec len tam, kde sa mu objasní, prečo je takého odriekanie si dôležité a čomu pomáha, aké hodnoty sa majú týmto požiadavkom chrániť. Teda čím budú pozitívne hodnoty jasnejšie viditeľné, tím lepšie bude možné zdôvodniť aj etické požiadavky z týchto hodnôt jednoznačne vyplývajúcich.4. Kresťanské manželstvo

Dnes sme svedkami znepokojujúcej krízy manželstiev, aj tých, ktoré sa slávia v kostole. Tu treba povedať, že manželstvo je hrebeň, na ktorom sa zachytávajú všetky problémy spoločnosti, všetky protirečenia typické pre spoločnosť, v ktorej žijeme. Nič už nie je samozrejmosťou. „Ak má byť manželstvo skutočne zdravé, musí byť zakotvené v Božom poriadku – v jednote ducha, srdca a duše. Čím viac žijeme podľa obrazu Božieho, tak ako sme boli stvorení, tím silnejšie cítime, že Boh musí zostať v našom strede, a že sa pre nás hodia jeho prikázania.“ Pohľad božieho slova na manželstvo je naozaj úžasný. Krásne je to vidieť napríklad v liste sv. apoštola Pavla Efezanom: „Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista a podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojím mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom“ (Ef 5,20-24). Niekomu sa môže zdať, že ide o podcenenie ženy. Je to však veľké nedorozumenie. Ako teda rozumieť tomuto Božiemu slovu? Sv. Pavol porovnáva vzťah muža a ženy v manželstve so vzťahom Krista a Cirkvi. Ďalej skutočne hovorí: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža“ (Ef 5,32-33). Sv. apoštol Pavol teda premieta vzťah Krista a Cirkvi na vzťah manželov. Muž je ten, ktorý v kresťanskom manželstve reprezentuje Krista a manželka reprezentuje Kristovu Cirkev. Ak je tu reč o podriadenosti, nemožno v nej vidieť otrockú poslušnosť ženy mužovi, pretože manželia sú si v manželstve rovní. Žena však nasleduje muža, ako Cirkev nasleduje Krista. Vidíme ako úctivo o manželstve a rodine hovorí Božie slovo a Cirkev. Počúvajme a vo svojom živote uskutočňujme toto slovo. V tejto súvislosti počujme Ježiša, ktorý nám hovorí: „ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8,31-32). „Svätosť“ manželstva je v súčasnosti zaiste náročnejšia, ale keď je prítomná, tak to vidno. Ale „iba tie dvojice, ktoré sa modlia a snažia sa skutočne žiť podľa evanjelia, zakúsia, že Boh je s nimi.“ Preto treba apelovať na kresťanských manželov, aby prijali túto výzvu k pravej manželskej láske, k láske, ktorá je viditeľným znamením lásky Boha k ľuďom a je nielen pekná, ale naozaj sa dá prežívať aj v spoločnosti, ktorá chce ľudí izolovať a urobiť ich rovnakými. Existuje teda niečo, čo má hodnotu a čo pretrváva Zmluva lásky je silnejšia ako akýkoľvek záväzok, pretože je lúčom večného slnka, ktorým je Boh. „Totálnosť vzťahu dvoch ľudí rôzneho pohlavia v telesnej oblasti (jedná sa nielen o intenzitu odovzdávania sa, ktoré nemá v iných medziľudských vzťahoch obdobu, ale aj o efektivitu – možnosť nového života) vedie nielen k požiadavke zapojenia ostatných zložiek človeka tu a teraz, ale aj k požiadavke trvanlivosti (časový rozmer) a výlučnosti (priestorový rozmer). Nároky teda presahujú do sociálnej oblasti, ktorá samozrejme nemá byť zo stretnutia oboch pohlaví vyňatá. Trvalosť a výlučnosť, registrovateľná spoločnosťou, vyžaduje inštitucionalizáciu. Je výrazom nezrelosti osoby, ak odmieta oceniť právnu stránku vydareného (trvalého a výlučného) vzťahu, ktorého výrazom je manželstvo.“ Boží ideál manželstva je totožný s nerozlučiteľnou jednotou muža a ženy, ktorej najvýraznejším vyjadrením, znakom je intímne zjednotenie. „Nie je dobré byť človeku samému. Urobíme mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú dvaja jedným telom“ (Gn 2,24). Tieto slová hovoria o hlbokej medziosobnej láske medzi mužom a ženou v manželstve. „Boh nechce osamotenosť človeka, lebo človek je stvorený na obraz Boží, a ani Boh nie je osamotený, ale žije v plnosti troch osôb.“ Boh rozumie našim potrebám. Manželstvo stvoril tak, aby uspokojil naše potreby. Aj na tom vidno, aký úžasný je Boh, ktorého máme! „Keď sa oddeľuje sex od manželstva čo sa aj dnes mnohokrát robí, človek pácha hriech, uráža Boha, ponižuje seba, ponižuje druhého človeka len na objekt požívačnosti, ničí v sebe Božie podobenstvo. Skutočné šťastie ľudia môžu nájsť len v Božej vôli.“ Manželstvo teda nevzniklo náhodou, ale ho múdro a prozreteľne ustanovil Boh Stvoriteľ s tým úmyslom, aby v ľuďoch uskutočnil plán svoje lásky. Preto sa manželia vzájomným dávaním sa, ktoré je im vlastné a výlučné, usilujú také spoločenstvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytostí. Manželstvo sa môže udržať iba na inteligentnej a veľmi hlbokej láske, ktorá vytvára priaznivé podmienky. Tomu, aby sa dali prekonať pohnútky k rozvodu, musí predchádzať pevná výchova k slobode a trvalá askéza. Manželia potrebujú pokoj a čas, ktorý by mohli venovať výlučne jeden druhému, aby mohli rásť v jednote a spoločenstve. Potrebujú chvíle, ktoré im pomáhajú navzájom sa prijímať, konfrontovať, viesť dialóg, rešpektovať sa a spoločne prežívať každodenné skúsenosti. Potrebujú aj podporu iných rodín, spoločné stretnutia v skupinách ľudí, ktorí by mali takú istú víziu kresťanského manželstva. Treba si uvedomiť, že manželstvo nie je cieľom pre seba, ale je prostriedkom žiť kresťanskú dokonalosť, teda žiť lásku. „Rozhodnúť sa pre manželstvo znamená rozhodnúť sa iba pre jednu osobu – pre jedinú lásku.“ Pri kresťanskom sobáši si ženích a nevesta sľúbia, že budú jeden druhého milovať až do smrti. Znamená to snáď, že si sľubujú mať pocit lásky každý deň? Nie. Keď si dávajú sľub, že budú jeden druhého milovať, sľubujú, že budú konať skutky lásky jeden druhému. Sľubujú si, že budú láskaví voči sebe, že si budú pomáhať, budú sa usilovať jeden druhého chápať, odpúšťať si navzájom. „Ak urobíš sľub pred Bohom, nemeškaj splatiť ho [...], čo sľúbiš, to aj splň“ (Kaz 5,3). Pán Boh nám neprikázal, aby sme mali vždy určitý pocit. Prikázal nám, aby sme sa navzájom milovali. Pravá láska nikdy neprestane. Takže muži, milujte svoje ženy (porov. 1 Kor 13,8; Ján 15,17; Ef 5,25). „Podľa Božieho plánu je muž ten, ktorý si hľadá ženu, uchádza sa o jej priazeň, dobýva jej srdce. Žena je pasívnejšia, reaguje na ponuku muža. Prijme ju alebo odmietne. Je ako uzatvorená záhrada, ktorá šíri svoju vôňu. Táto vôňa, ak je autentická, čistá, panenská, má moc prilákať muža, ktorý bude hodný vstúpiť do nej a jesť jej vynikajúce ovocie. Záhrada, ktorá pozná hodnotu svojho ovocia, sa neotvorí len tak pre hocikoho, chráni si svoje ovocie pre toho jediného.“ Boh stvoril ženy tak, aby v povedomí svojej závislosti mali úctu k svojim manželom ako hlave rodiny a domácnosti. Muži však majú zachádzať so svojimi manželkami ako so svojimi spolupracovníčkami a pomocnicami na ceste životom, nemajú ich pokladať za slúžky a otrokyne. „Žena je daná mužovi na pomoc, aby muž s jej potešovaním mohol prekonávať všetko, čo sa s ním stane v živote. A ak žena bude pokorná a ozdobená dobrotou, potom nielen svojou prítomnosťou poteší muža, ale i vo všetkom vo všeobecnosti prinesie mu veľký úžitok, vo všetkom mu uľahčujúc a vo všetkom pomáhajúc, neopúšťajúc ho v ťažkých skúškach ako vonkajších (spoza domu), tak aj tých, ktoré sa každodenne stávajú doma. A ako skúsený kormidelník, svojou láskavou múdrosťou utíši v ňom každú duševnú búrku a svojim spolužitím prinesie mu potechu. Žijúcich v takomto zväzku manželstva nič z prítomného života nemôže zasmútiť, nič nemôže narušiť ich pokojné šťastie, pretože medzi mužom a ženou vládne zhoda.“ Voľba manželského partnera je zložitá, ale dôležitá úloha a jedným z najnesprávnejších predpokladov je rátať s tým, že sa partner v manželstve polepší, alebo dokonca úplne zmení. S niekým prežiť celý život v zhode, porozumení, priateľstve, v šťastí i nešťastí, v zdravý i v chorobe sa nedá dosiahnuť len čírou náhodou, ale za pomoci osobnej disciplíny, správnej výchovy a najmä sebavýchovy obidvoch partnerov vstupujúcich do manželstva a zakladajúcich si rodinu. Súhra v oblasti hodnôt a spoločných životných cieľov, sa pokladá popri vzájomnej láske a dôvere za jeden z najdôležitejších faktorov podmieňujúci dobrý výber partnera. Aj preto je dôležité zamyslieť

sa ešte pred uzavretím manželstva nad hierarchiou svojich osobných hodnôt, ako aj hodnôt partnera. Musíme veľmi dôkladne zvažovať čo si v živote ceníme, kam smerujeme, čo chceme a čo nechceme dosiahnuť a vedieť sa o tom s partnerom porozprávať. Nezanedbateľnú úlohu má i náboženské vyznanie ktoré ovplyvňuje základné postoje a názory človeka na dôležité životné otázky. Dobré je, ak sa manželia v tomto ohľade zhodnú, pretože i to prispeje k utuženiu ich manželstva. Šťastné manželstvo síce môže vzniknúť aj pri odlišných názoroch partnerov, v prípade že si navzájom nebránia v náboženskej praxi a neusilujú sa jeden druhého nasilu obrátiť. Problém sa tu môže stať výchova budúcich detí, preto ak majú partneri k týmto otázkam rozdielny postoj, musia vec prediskutovať ešte pred vstupom do manželstva. Hlavne pamätajme na to, čo láska naozaj znamená. Znamená to, že som sa rozhodol slúžiť aj vtedy, keď sa mi do toho nechce. „Najužšie ľudské spolužitie, ktoré pulzuje so všetkými krásami, je ako rovnováha dvoch pólov. A jeho čistota a krása vyniká najmä vtedy, ak ju udržiavame víťazstvami v odpúšťaní, úprimnou dôverou a láskavosťou.“ Manželia svojou vzájomnou láskou realizujú svoju lásku k Ježišovi Kristovi. Manželstvo je teda významnou účasťou na spojení Kristus – Cirkev tak typickou pre náš pozemský život. Manželstvo je svojou povahou zamerané na trvanie, na budúcnosť. Čo to teda znamená? Vydať sa na cestu manželského povolania znamená učiť sa manželskej láske deň čo deň, rok čo rok. Skutočná manželská láska už nie je potom len sexuálnym pudom alebo zamilovanosťou. Taká láska sexuálny pud i zamilovanosť pozdvihuje do vyššej roviny, takže sexuálny pud stráca svoju slepotu, a zamilovanosť stráca zameranie na seba. „Kde sa inštitúcia manželstva chápe a žije zo zdroja kresťanskej viery a tiež sa podriaďuje právnym požiadavkám, ktoré na manželstvo vznáša cirkevné spoločenstvo, tam je ho potrebné brať ako symbol Božej milosti, ako znamenie kresťanskej lásky a spásnej nádeje a ako odkaz na pôsobenie Božieho Ducha. To sa má na mysli, keď katolícka teológia poníma manželstvo ako sviatosť, a to nielen právnu inštitúciu manželstva, ale aj konkrétne životné spoločenstvo, ktoré sa artikuluje a utvára obzvlášť aj v pohlavnom vzťahu.“ Veľmi zaujímavá je veta: „Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého.“ Áno, ak muž investuje všetko, celého seba do šťastia svojej manželky, to sa mu vráti. Vlastne, keď ju miluje, miluje seba samého, veď je s ňou jedno telo. Láska, ktorú jej dáva, sa mu vráti. Keď manžel vidí šťastnú svoju manželku, sám je preto šťastný. Ak by ju videl nešťastnú, aj on by bol nešťastný. Aj manželka, keď vidí šťastného manžela, je šťastná. Nezabudnime na to, že manželstvo je aj prorockým obrazom jednoty v budúcom veku, keď to, čo je mužské bude spojené s tým, čo je ženské a obnovený Adam bude nosiť Evu vo svojom boku (porov. Gn 2,22-24). Preto „v dobrom kresťanskom manželstve manžel nepovedie svoju ženu a deti k sebe, ale k Bohu. Takisto aj žena bude svojmu mužovi oporou a pomocnicou a spoločne povedú svoje deti k tomu, aby ich ako rodičov mali v úcte a aby milovali Boha, svojho Stvoriteľa.“

4.1 Manželská sexualita

Človek nie je schopný v každej situácii rovnako sa rozhodovať pre dobro. Potrebuje k tomu zodpovedajúce psychické podmienky a Božiu milosť. Pohlavné stretnutie je istotne jednou z najhlbších možností, ako túto otvorenosť k dobru uskutočňovať, a to pritákaním inej osobe. Človek akoby tu vystupoval zo seba a daroval sa partnerovi. V tej miere, v akej si do tohto odovzdania človek vnáša celú svoju vlastnú osobu, sa už jeho láska nevzťahuje len na bezprostredného partnera, ale sa stáva základným rozhodnutím celej jeho vlastnej osoby, rozhodnutím nelypieť na sebe, ale sa darovať. Tím sa symbolicky dokonáva seba odovzdanie sa, vzťahujúce sa nakoniec na ono absolútne Ty, ktorým je Boh. Tak sa práve v sexuálnom partnerstve ukazuje jednota lásky k Bohu a blížnemu. Skúsenosť uchvátenosti a fascinácie partnerom, je jedným z aspektov sexuálneho stretnutia a spôsobuje, že si človek uvedomuje, že tento čin jeho lásky nie je proste len jeho vlastným činom, ale že ho umožňuje a nesie tajomstvo partnerského spoločenstva. Toto stretnutie ukazuje nad púhe partnerstvo, až k spoločnému najhlbšiemu základu, k Bohu. Pohlavné stretnutie a skúsenosť nemá nikdy zostávať púhou prirodzenou magickou fascináciou, ale vzplanuté city majú naopak viesť k milujúcemu seba odovzdávaniu. Táto láska nie je len ako osobné dianie vo svojej poslednej hĺbke čisto len dielom samého človeka, ale je pôsobením Božieho Ducha, ktorý sa ukazuje v láske, radosti a pokoji (porov. Ga 5,22). Čiže pravú povahu sexuality môžeme najjasnejšie poznať vtedy, keď vidíme jej posvätnosť ako naplnenie manželskej lásky posvätenej Bohom. To isté platí aj o samotnom pohlavnom styku, okamžiku, v ktorom manželská láska dochádza k svojmu najplnšiemu telesnému vyjadreniu. Pretože je pohlavný styk takým silným dramatickým zážitkom, je jasné, že je zakotvený v Bohu. „Sexuálny styk by sa mal stať druhom jazyka, ktorým sú muž a žena schopní vyjadriť všetko to, čo si chcú spôsobom lásky a duchovnej jednoty povedať. Aby si význam sexuálneho styku človek plne osvojil, musí sa najprv naučiť, čo znamená. Túžba urobiť to, ako aj túžba potom, aby bol schopný dobre hovoriť jazykom lásky, dáva základy pre inštitúciu manželstva. Manželstvo je teda inštitúcia, ktorá tých, čo ešte nevedia úplne vyjadriť svojím sexuálnym aktom všetko to, čo sexuálny styk znamená, viaže žiť tak, aby dosiahli toto poznanie a porozumenie a aby rástli cez životnú prax vo vyjadrovaní toho, čo v danom momente predstavuje najdôležitejšie (ak nie úplné) aspekty významu každého manželského aktu.“ Moralisti sú jednotní v náhľade, že sexuálne stretnutie v manželstve je sväté a že podstatným znakom manželstva má byť láska. Všeobecne sa uznáva, že rozhodujúcou etickou hodnotou je bedlivé udržiavanie manželskej lásky, duchovný súlad, vernosť a rešpektovanie biologickej zákonitosti. Samotné etické hodnotenie lásky sa však neopiera len o osobné blaho manželských partnerov. Človek nemôže poznávať Božiu vôľu len z hľadiska osobného prospechu, ale iba z hľadiska podriadenia všetkých hodnôt a zákonitostí Božej vôli. Etická hodnota lásky má základ v zachovávaní všetkých zákonitostí, teda morálnych, biologických, fyziologických i fyzikálnych. Sexuálny život má pre manželstvo nemalý význam. „Pán Boh chce, aby sa manželia tešili zo vzájomného uspokojovania sa. Manželia, ktorí poslúchajú Pána Boha a milujú sa navzájom, a len medzi sebou majú pohlavný styk. To sú tí, ktorí nachádzajú skutočné potešenie zo sexu. Boh stále žehná manželstvu, aby manželia mali radosť zo sexu a zo svojho dôverného vzájomného priateľstva.“ Sexuálna akcia je vyjadrením osobného zjednotenia, ktoré trvá aj mimo nej, teda v celom manželskom spolunažívaní. Keby to osobné zjednotenie malo trvať iba počas akcie, bola by to lož. Keďže sexuálny pud je prítomný v našom ľudskom živote od samého začiatku, je to akt lásky, lásky v tom najhlbšom význame. Tej lásky, ktorá musí riadiť konanie

manželov počas celého dňa, a tu, v úkone sexuálneho spolužitia, musí byť braná do úvahy zvláštnym spôsobom. Láska je teda starosť, aby som dal šťastie milovanému človekovi, aby mu bolo dobre so mnou, a nielen mne s ním. Nemá to byť vybíjanie sexuálnej potencie, nejde jej o to aby som zažil čo najviac príjemností, nie je to len požadovanie od partnera, aby ma priviedol k orgazmu. Musí byť v ňom všetko, čo len pod slovom láska si tu možno predstaviť. Ak je tak, vtedy sa to nemôže konať v rýchlosti, ale v atmosfére nežnosti a jemnosti, citlivosti voči tomu, ako reaguje môj milovaný človek. Meradlom, že všetko prebieha tak, ako má, je radosť, ktorá v obidvoch manželoch má vzrastať. „Manželský styk je vonkajším prejavom vnútorného bohatstva duší oboch manželov. Ak je biologicky riadne a eticky správne vykonaným, je známkou manželského šťastia. Je to jediná cesta, a to cesta úcty k svedomiu, cesta správneho a istého poznania, dobrej vôle a starostlivosti o morálnu istotu v prípade pochybnosti. Cirkev žiada od všetkých manželov dobrú vôľu, službu lásky a milosrdenstva.“ U ľudí je teda stretnutie muža a ženy v láske viazané jasným Božím zákonom, hlasom svedomia, ale aj rozumu. Toto stretnutie muža a ženy je vrcholný bod všetkých životných síl v ľudskom živote. „V Biblii sa dobrota a hodnota pohlavného vzťahu nikdy nespochybňovali. Vo Veľpiesni (Pies 4,1; 5,9; 6,4) a v iných knihách Starého zákona (Prís 5,18; Ez 24,15; Sir 26,16; Kaz 9,9) sa poukazuje na manželstvo, kde existuje rozdielnosť a plodnosť.“ „Nech muž plní svoje povinnosti k žene, podobne aj žena k mužovi. Žena nevládne svojím telom, ale (jej) muž; podobne ani muž nevládne svojím telom, ale (jeho) žena. Neodopierajte si manželské povinnosti, len ak pri spoločnom súhlase na čas, aby ste sa venovali modlitbe, a zase sa zíďte, aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť“ (1Kor 7,3-5). Z toho je jasné, že aj muž aj žena majú svoje sexuálne potreby. V pravom kresťanskom manželstve muž aj žena si musia uvedomiť, že obidvaja majú od Boha danú túžbu po manželskom sexuálnom spolužití. Vyššie citované verše nás napomínajú, že v Božom pláne nemá miesto sebectvo. „V opravdivom manželstve sa sex neriadi len túžbou partnerov: riadia sa láskou ktorá spojuje oboch partnerov v jedno. Keď sa každý z partnerov celkom oddá tomu druhému, dôjde k jednote bezpríkladnej hĺbky. Nie je to už len telesná láska; je to vyjadrenie a naplnenie celkovej lásky, akt bezpodmienečného dávania a hlbokého naplnenia.“ Muž by teda nemal v žiadnom prípade svoju ženu sebecky používať na to, aby uspokojil seba. Nie, mal by myslieť na to, ako ju sexuálne uspokojiť. A jej túžbou by malo byť dávať radosť jemu. Takým spôsobom môžu uspokojiť jeden druhého. „Manžel i manželka prijímajú a dávajú si v intímnom spolužití radosť a potešenie navzájom. Najväčšiu radosť z toho majú ľudia, ktorí milujú a poslúchajú Boha! Áno, manželia a manželky, ktorí milujú Boha a milujú jeden druhého. Tí naozaj môžu prijímať i rozdávať radosť v sexuálnom spolužití.“ K sexualite v manželskom živote je potrebné približovať sa s určitým stupňom úcty ako k jedinečnému a vybranému spôsobu života. „Manželstvo ako tajomstvo lásky medzi mužom a ženou vhypostazuje sexuálnu lásku muža a ženy do spôsobu, ktorý ekleziologický, a fyzický vzťah povyšuje do jednoty osôb v slobode a láske cez ich vzťah s Kristom vo sviatosti Eucharistie. Ekleziologická hypostáza prirodzenej jednoty partnerov je realizovaná vo sviatosti manželstva cez Trojjediného Boha, ktorý ich život zjednocuje. Cez tento prirodzený vzťah manželstva dvaja sú spojení «v jedno telo» a cez eucharistický vzťah sviatosti manželstva toto jedno telo, zdieľané spoločným životom dvoch osôb, nie je schopné fyzického rozpadu a je nesmrteľné.“ Sexuálny styk je symbolom nielen manželstva v statickom zmysle, ale aj manželstva ako napredovania a rastu. Plný význam sexuálneho styku môžeme vyjadriť len vtedy, keď sa naučíme cez odriekanie a pokánie sebakontrole, ktorá je potrebná na to, aby sme prekonali svoje sebectvo. Len potom môžeme pravdivo vyjadriť a určiť v našej mysli a v srdci, čo náš akt sexuálneho styku skutočne hovorí v symbolizme a cez symbolizmus, že taký silný, ako prirodzene je, bol naplnený Bohom cez jeho Zjavenie oveľa väčším významom. „Symbolizmus sexuálneho styku nám tiež ukazuje, prečo je manželstvo v zásade monogamné, spojenie len jedného muža s jednou ženou. To, že žena by mala mať len jedného manžela, sa zdá byť symbolicky jasné. Nezávisle od toho, koľko mužov by si mohla vybrať jedného za druhým, aby sa im otvorila, ak vôbec otehotnie, je to spermiová bunka len od jedného z týchto mnohých partnerov, ktorá sa spojí s vajíčkom jej tela, aby vznikla nová ľudská bytosť. Nemôže znásobiť dar svojej substancie podľa počtu mužov, s ktorými má styk.“ Sexualita je v manželstve povýšená, takže sa stáva plodnou. Plodenie a sexualita sa nedá v manželstve oddeľovať. Ale ľudská sexualita plní nielen funkciu „reprodukcie“, ale takisto má vytvárať pevné a hlboké spoločenstvo otca a matky. „Z povahy cieľov sexuality človeka [...] možno vyvodiť hlavnú morálnu podmienku pre sexuálnu akciu, ktorá si vyžaduje tri podmienky: 1. Osoby musia byť schopné takého úkonu, ktorý zodpovedá uvedeným cieľom. Musia byť schopné toho, čo vyžaduje dielo človeka – opus hominis. 2. Spôsob uskutočnenia samotnej sexuálnej akcie musí byť taký, aby nevylučoval uvedené ciele. Ináč by to bolo zneužitie sexuálnej schopnosti človeka. 3. A samozrejme manželstvo. Na vyjadrenie tak hlbokej lásky nestačí príležitostné alebo hocijaké zjednotenie osôb. Osoby musia byť spojené objektívnym a trvalým zväzkom. Úkony mimo manželstva sú reálnou lžou. Kresťanská morálna norma si vyžaduje, aby boli splnené všetky tri podmienky v každej sexuálnej akcii. Keby niektorá chybovala, sexuálna akcia by nebola mimo cieľa, ale proti cieľu, pretože pôvodnému cieľu by sa kládla prekážka.“

4.2 Spojenie a plodenie v manželstve

Zázrak počatia a narodenia fascinoval už od najdávnejších čias mysliteľov, básnikov, rojkov i filozofov, už od pradávna boli tieto procesy opradené najrôznejšími mýtmi a fantáziami. Avšak akokoľvek je rozmnožovanie fantastickou záležitosťou, rozhodne nie je v ničom náhodné. V tomto procese vstupuje do hry a uvádza sa do chodu rad najdômyselnejších aktivít a schopností ľudského tela, pričom konečný úspech závisí tak od dokonalého načasovania všetkých fáz, ako i od špecializovaných anatomických štruktúr a zohratého úsilia žliaz a hormónov. Pojem „rôzni, ale rovnakí“, tak často používaný pre mužov a ženy, je vo vzťahu k reprodukcii dvojnásobne vhodný. Pretože hoci pri počatí hrajú obaja partneri rovnako dôležitú úlohu, úspešné rozmnožovanie umožňuje práve a jedine ich rozdielnosť. Manželské úkony svojou vnútornou povahou, zatiaľ čo veľmi úzko spájajú manžela a manželku, robia ich aj schopnými splodiť nový život a to podľa zákonov vpísaných do samej prirodzenosti muža a ženy. Ak sa zachovajú obe tieto základné vedomosti, totiž zjednocujúca a plodiaca, manželský úkon si podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na svoju vznešenú úlohu rodičovstva, na ktorú je človek povolaný. Učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi predkladá, sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného

podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý. Po sexuálnej stránke patria k sebe muž a žena, čo je zrejmé aj z ich telesnej stavby. „Sexuálny styk sám osebe nie je aktom tvorenia dieťaťa, je len aktom rozmnožovania. Každý rodič zo svojej vlastnej biologickej podstaty prispieva k tomuto jedinečnému a jedinému daru, ktorý Boh môže použiť na stvorenie novej ľudskej bytosti.“ Tento fyzický akt zjednotenia nám vždy pripomína symbolické vyjadrenie túžby po stále hlbšej citovej a duchovnej jednote s druhou osobou. Sexuálny styk biologicky môže a často aj vyústi do splynutia ženského a mužského princípu. Keď sexuálny akt splní svoje úplné poslanie, je splodená nová ľudská bytosť. V sexuálnom styku muž preberá iniciatívu ako odpoveď na fyzickú prítomnosť a neodolateľnú príťažlivosť ženy. Ona mu odpovedá na jeho vzrušenie sama sebou. Keď preniká do nej, ona sa mu otvára a odovzdáva, dovoľuje mu, aby si ju zobral. Plnosť vlastného symbolického významu sexuálneho spojenia vidieť z faktu, že nijaký opis fyzického aktu, so zriedkavou výnimkou, sa nedá vysvetľovať ako opis psychickej aktivity dvojice. Mužská iniciatíva a ženské otvorenie sa nie sú však len fyzické, ale sú aj psychologické. Mužská prevaha pri vnikaní a preberanie „vlastníctva“ je postojom mysle a srdca, nie iba telesnej sily. Sebadarovanie ženy mužovi a naopak je tak telesné, ako aj duchovné a psychologické. Jeho agresívne dávanie svojej substancie žene a jej odovzdávanie substancie mužovi, ukryté hlboko vnútri, predstavuje tak duchovnú realitu, ako aj biologickú. Žena prejavuje svoje podriadenie sa, senzibilitu, otvorenie a sústredenie sa na neho. Usiluje sa, čo je trvalý psychologický postoj, aby si od neho vynútila to, čo je v ňom najlepšie, nielen z jeho tela, ale zo všetkých úrovní jeho bytia. Podobne, keď muž prenikne do nej, zameriava celú svoju aktivitu, celú svoju podstatu, celú svoju zodpovednosť, celú svoju mužskosť na ňu. Je ňou očarený; túži po tom, aby ju mohol ochraňovať. Aj v jeho prípade je to chápané ako trvalý postoj. „Sexuálne oddanie sa muža a ženy sa nazýva koitus. Počas neho pri maximálnom sexuálnom vzrušení (orgazme) muž vylučuje ejakuát, ktorý obsahuje asi 500 milionóv spermií. Spermie z pošvy prenikajú cez kŕčok maternice do nej a asi 100 z nich sa dostane do vajíčkovodu. (Prostredie vnútorných rodidiel ženy má kyslú reakciu. Hlien kŕčka maternice spermie chráni a vyživuje, aby mohli postupovať ďalej, ale zároveň pôsobí ako filter.) Vo vajíčkovode jedna spermia prenikne do vajíčka, spojí sa s ňou a vzniká nový život, nový ľudský jedinec. V tomto okamihu má dĺžku 0,125 mm a váži 0,000 000 4 g. Jadro vajíčka sa spája s jadrom spermie vytvárajúc základ pre nasledujúce bunkové delenie a 23 chromozómov otca a 23 chromozómov matky, ktoré sú obsiahnuté v jadrách pohlavných buniek.“ Tento zázrak márnivej štedrosti a presnosti je úplne podľa Božieho štýlu: z niekoľkomiliónového množstva spermií, ktorú obsahuje každá ejakulácia, iba jedna oplodní vajíčko, ktoré je schopné prijať spermiu iba v jednom bode svojej membrány! Ak Božie slovo v Biblii vraví: „už v lone svojej matky som si ťa vyvolil“ , chce týmto jasne povedať, že práve Boh vybral tú jedinú spermiu z miliardy ostatných, ktorou si bol počatý. Aby si bol naozaj jedinečný medzi miliardami ľudí, z ktorých každý jeden je tak isto jedinečný. Okrem toho genetický kód si uchováva všetky údaje potrebné pre vznik jedinca. A všetky jeho osobné charakteristiky sú natoľko individuálne, že existuje pravdepodobnosť len jedna ku štyrom miliónom, že by dve osoby mali tieto charakteristiky rovnaké. „Oplodnené vajíčko (bunka) sa na druhý deň delí na dve nové bunky, potom štyri, osem atď. a pritom sa posúva vo vajíčkovode smerom do maternice. Na šiesty deň sa prichytí k sliznici maternice a na desiaty s v nej uhniezdi. V maternici dochádza k ďalšiemu vývinu a až do narodenia sa maternica stáva jeho domovom. Po uhniezdení oplodneného vajíčka z plodového koláča sa uvoľňuje hormón choriongonadotropín, ktorý stimuluje ďalšiu činnosť žltého telieska, aby bola zablokovaná ovulácia. Zároveň dochádza k prebúdzaniu aktivity mliečnych žliaz matky, aby pri príchode dieťaťa na svet boli pripravené na jeho kŕmenie. Na 13 - 14 deň je rozlíšiteľný základ mozgu. Začína prebiehať embryonálne štádium. Je to obdobie obrovskej expanzie života. V 7. týždni možno urobiť EKG srdca dieťaťa a zaznamenať mozgové prúdy EEG vyvolávané elektrickou činnosťou nervových buniek. V tomto vývinovom štádiu prevláda hmota mozgu nad hmotou tela, lebo pri takom prudkom vývine riadiace centrum musí byť silné. Pre vnútromaternicový vývin človeka je toto obdobie najdôležitejšie, lebo sa vytvárajú všetky orgány. Z toho by mala vyplývať aj zvýšená starostlivosť ženy o seba a svoje dieťa, ale aj starostlivosť manžela, teraz už otca dieťaťa. Koncom 8. týždňa sú už vytvorené všetky orgány. Embryo už má všetky proporcie dieťaťa a začína sa fatálne štádium. Plod už iba rastie a zdokonaľujú sa funkcie jednotlivých orgánov. Celý vývin jedinca trvá 28O dní, t.j. 10 lunárnych mesiacov alebo 9 kalendárnych. Toto obdobie, kedy žena je príbytkom nového človeka, sa medicínsky nazýva tehotenstvom (graviditou). Koncom 9. mesiaca človek meria asi 50 cm a váži okolo 3,5 kg. Prostredie maternice je mu už malé, vývin je ukončený. Teraz prichádza k najvýraznejšej zmene v jeho živote. Mení životné prostredie. Pôrodom sa dostáva z tela matky do prostredia bežného sveta. Je to obrovská radosť a zároveň aj nádej, ktorú do neho vkladajú rodičia. To, čo sa udialo za 9 mesiacov v lone matky, ešte nikto na svete nedokázal (ani nedokáže) vyprodukovať v žiadnom laboratóriu. Pozemský život človek dokáže veľmi ľahko ukončiť, no nedokáže ho stvoriť. To dokáže len Boh Stvoriteľ.“ Zrodenie človeka v manželstve preto môžeme plným právom nazývať plodom lásky. Plodnosť je účasťou na Božom tajomstve ako prameni života v sebe aj mimo seba, na tajomstve trojičnej lásky. Kedysi bola plodnosť požehnaním, aj ekonomickým. Hlboký význam má to, že láska dvoch ľudí je princípom nového, ďalšieho života, novej lásky. „Je to veľká česť pre manželov, že ich Boh volá za spolupracovníkov, keď chce rozmnožiť počet vyvolených duší, ktoré by ho chválili a oslavovali vo večnosti.“ Dieťa dosvedčuje plodnosť tejto lásky, ktorá na to, aby mohla naďalej žiť a rásť, vyžaduje, aby toto darovanie seba, čo bolo na počiatku, pokračovalo. „Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom Stvoriteľom.“ Zámerne sterilná láska nie je pravou láskou, ale skôr egoizmom vo dvojici. A predsa je vo všeobecnosti súčasná spoločnosť stále menej plodnou, má vždy väčší strach darovať život. V takomto kontexte je naliehavé znovu objaviť autentický význam rozmnožovania a zodpovedného otcovstva a materstva. Plodnosť tak môže ukázať ľudstvu, ktorému hrozí zánik, tento zmysel a túto nádej pre budúcnosť, ktorá je neodmysliteľnou pre pokojný a odvážny život v prítomnosti.4.3 Boj o čistotu

Je ilúziou sa domnievať, že boj o čistotu končí vstupom do manželstva. Žiaľ mnohý mladý ľudia si myslia, že sa všetky ich problémy vyriešia vo chvíli, keď sa oženia či vydajú, ale v skutočnosti mnohé z problémov len teraz začnú. Sobášny list nie je žiadnou zárukou čistoty. „Aj manželia musia ovládať seba a svoje pudy. Toto ovládanie vyžaduje askézu. Táto disciplína pomáha manželskej láske. Manželia si majú vyprosovať Božiu pomoc, majú čerpať milosť a lásku z večného prameňa eucharistie. Zo sviatosti zmierenia majú čerpať Božie milosrdenstvo.“ Kedykoľvek sa vytráca pravý vzťah k Pánu Bohu, sex veľmi rýchlo stráca svoju pravú hĺbku a dôstojnosť a stáva sa cieľom osebe. „Dokonalá sexuálna záľuba je počestná, chcel ju Boh, a preto je záslužná pre nebo.“ Samozrejme aj v manželstve je povrchnosť v sexuálnej oblasti škodlivá, pretože ničí tajomstvo puta medzi mužom a ženou. Sex má byť spojenie muža a ženy v Bohu, ktorý dôkladne plní rolu danú mu z neba. Ak majú manželia opravdivú úctu k Bohu, budú mať pred posvätnosťou tejto skutočnosti takú bázeň, že sa ich spojenie stane modlitbou. „Keď niekto vstúpil do manželstva, nesmie nikdy zabudnúť na Boha.“ Ak má sexualita v manželstve prinášať len dobré ovocie, musí byť podrobená Ježišovi Kristovi. „Bez Krista nemôže muž či žena, ktorí žijú nečisto, obsiahnuť tajomnú hĺbku sexuálnej oblasti. Avšak v Kristovi môže spočívať úplné uzdravenie.“ Musíme sa naučiť chápať dôležitosť a posvätnosť sexu v Božom poriadku. „Sexuálne spolunažívanie je len jedným z prvkov manželského života.“ Musíme pochopiť, že sex nachádza svojho najväčšieho naplnenia, a tým pádom spôsobuje aj najviac radosti len v čistom a zbožnom manželstve. „...V manželstve sa telesná intimita manželov stáva znakom a zárukou ich duchovného spoločenstva...“ (KKC 2360). Boh má radosť, keď mladí manželia prežijú dokonalé spojenie; najprv v duchu, potom prichádza súzvuk sŕdc a duší a tak aj samotné telesné spojenie. „Človek nachádza svoju spásu práve tým, že hovorí Bohu áno. Ale do akej mieri stojí vo vzťahu k tomuto najvyššiemu zmyslu života pohlavná skúsenosť? Je v takej miere, v akej sa zahrňuje a uskutočňuje pohlavná skutočnosť k tomuto najhlbšiemu zmyslu. Nie každé pohlavné vzrušenie odkazuje bezprostredne na životný ciel. To sa deje len tam, kde má sexuálne stretnutie mravný charakter, to znamená, že sa utvára v slobode a zodpovednosti, a síce spôsobom, akým zodpovedá predstave človeka o spáse. Kresťanské formovanie sexuality preto vyžaduje, aby sa pritom nehľadal len zmyslový pôžitok, alebo aby sa neusilovalo len o plodenie potomstva, ale aby sa toto stretnutie skutočne stalo symbolom najhlbšieho zmyslu života a to odovzdanosti sa Bohu, a prijatí spásy.“ Keď muž a žena zdvihnú závoj svojej sexuality v úcte pred Ním, vo vzťahu k Nemu a v jednote, ktorú On dal, tak Ho svojim spojením chvália. Preto „nikdy nemôžeme použiť sexuálnu aktivitu, živý a prirodzený symbolický jazyk manželskej lásky na vypovedanie lži; ani ho znečistiť použitím našej sexuálnej sily a orgánov na činy, ktoré sú len zdanlivo sexuálne, ale ktorých význam sa týmto použitím radikálne mení.“ Prirodzený pohlavný styk je uskutočnením túžby manželov byť si telesne čo najbližšie, dosiahnuť vzájomné pohlavné spojenie, poskytovať partnerovi i sebe krásne telesné, duševné a duchovné zážitky z tohto spojenia. „Pohlavné spojenie je krásnym prejavom vzájomnej dôvery, pri ktorej sa manželia poznávajú v oblasti telesnej, duševnej i duchovnej. Takéto poznanie umožňuje, aby každý z partnerov hlboko vnímal, že ho ten druhý miluje, že po ňom túži a že ho potrebuje – a to natrvalo, navždy. V pohlavnom spojení by sa človek chcel rozplynúť v tom druhom, aby obidvaja boli nielen jedným telom, ale aj jednou spoločnou pulzujúcou bytosťou. Zverené zážitky vedú postupne k stále väčšiemu porozumeniu a vzájomnému zjednocovaniu. Tým sa vytvára väčší priestor pre hlbšie vnímanie dotykov a ostatných gest vzájomného zblíženia, pre hlbšie vnímanie vzrušenia a pre prežívanie radosti a vzájomnej jednoty. V takom pohlavnom spojení manželia spolu komunikujú nielen rečou tela, ale aj ducha.“ Vo svojej prirodzenej sexuálnej aktivite by sme sa mali angažovať tak, aby jej základná symbolická štruktúra bola vždy zachovaná a ctená; aby táto štruktúra (tela, mysle a srdca) mohla priamo slúžiť na symbolizovanie (v Duchu Otca), vzťahov medzi Kristom a jeho Cirkvou. Láska k blížnemu v tomto prípade aplikovaná na manželstvo vyžaduje, aby sa k partnerovi pristupovalo správne nielen „technicky“, ale aj humánne, so snahou o porozumenie pre jeho potreby, priania a obmedzené možnosti. Kresťansky chápaná sexualita partnera nevyužíva, ale ho berie vážne. „Každý, kto svojho partnera používa len k vlastnému uspokojeniu, uráža svoju vlastnú dôstojnosť aj dôstojnosť svojho partnera. Používa sex zo sebeckých dôvodov.“ Keď ide o dokonalú sexuálnu akciu podľa prírody, manželom je dovolené všetko, čo túto akciu pripravuje, sprevádza a zakončuje; nielen čo ju umožňuje, ale aj čo ju robí dokonalejšou. Celú akciu treba považovať za jeden úkon. Bez týchto prípravných, sprevádzajúcich a zakončujúcich úkonov by nebola možná ani hlavná akcia. Preto akty, ktorými manželia medzi sebou dôverne a bezúhonne obcujú, sú mravne dobré a ušľachtilé. Pri sexuálnom vzrušení ustupujú estetické zábrany vzhľadom na druhú osobu. Je to úkon ľudský a takým musí stále ostať, ale má aj svoju silne biologickú stránku. A túto treba rešpektovať. Teda proti vášnivosti a vynaliezavosti pri manželskom styku, ako to obsahujú hry lásky, ktoré sú v službách osobného darovania sa a ktoré neurážajú druhého a neznemožňujú prirodzené spojenie, nie je treba nič namietať. Treba však mať ustavične v pamäti, že manželská čistota sa v sexuálnej oblasti zdržuje od všetkého nedovoleného. „Sexuálna akcia v manželstve musí vyjadrovať manželskú lásku, poloha má byť prirodzená, miesto má byť súkromné, čas nie je obmedzený. Treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku alebo pri jeho uskutočňovaní alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života. Manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, sa nemôže uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života.“ Taktiež nezabúdajme, že niektoré spôsoby dráždenia nemajú nič spoločné s manželskou čistotou. Sú neprirodzeným jednak z hygienických dôvodov ale aj kvôli porušovaniu dôstojnosti človeka. Príliš obscénne veci ponižujú druhého partnera. Sú prejavom hedonizmu, zvrátenosti a sexuálnej nenásytnosti a preto tieto spôsoby kontaktu Cirkev jednoznačne zamieta. A aj keď je priebeh sexuálneho stretnutia vždy „rovnaký“, je predsa len celkom inakší, keď je preniknutý láskou. Keď sa objatie stane iba „sexuálnym bozkom Judáša“, za ktorým sa skrýva samoláska, bezohľadnosť, žiadostivosť, návykové používanie iného na uspokojenie vlastnej potreby, zvedavosť a sebauplatnenie vtedy môžu nastať momenty, v ktorých aj zosobášeným ľuďom pripadajú ich „objatia“ ako niečo strašné, niečo hanebné, nesprávne, a to z jednoduchého dôvodu, pretože im niečo chýba. Toto chýbajúce, také nevyhnutné „niečo“, ktoré je potrebné pri každom sexuálnom stretnutí, je pravdivosť lásky.

Záver

Kultúrne zmeny a vedecký pokrok akoby prevracali naruby kritériá v oblasti mravného života. Hodnoty a objektívne orientačné body v morálke sa len málo uznávajú. Individualizmus a subjektivizmus sa stávajú dominantnými charakteristikami pri uvažovaní a rozhodnutiach v oblasti morálky. Dalo by sa povedať, že niekedy sa určité spôsoby konania považujú za normálne a morálne prijateľné len preto, lebo tak koná veľký počet osôb. Práve preto bolo cieľom mojej diplomovej práce „prinútiť“ čitateľov k hlbšiemu analyzovaniu pravého poslania sexuálnej stránky človeka, a najmä k formovaniu ich svedomia. Musíme si uvedomiť to, že jasnou odpoveďou na všetky vzniknuté sexuálne problémy, je zdvihnúť svoj kríž, vrátiť sa v pokání ku Kristovi na kríži a prijať utrpenia, ktoré láska k blížnemu prináša do nášho života. Nie je dôvod klesať na mysli alebo sa poddávať, keď sme pokúšaní nenávidieť samých seba za svoje sexuálne hriechy, alebo sa ľutovať kvôli tvrdosti zápasu, ktorý musíme viesť proti nim. V pravde a v láske poďme k Bohu, lebo on nás miluje a ako dobrý Pastier, hľadá aj tú jednu ovečku, ktorá zablúdila (porov. Lk 15,6), má z nej radosť a s Ním aj všetci nebeskí anjeli (porov. Lk 15,10). V prvej kapitole sme sa zaoberali teológiou tela človeka ako aj pohlavnosťou, ktorá je Božím darom. Preto nezabudnime, že na konci sveta, po vzkriesení a poslednom súde budú milosťou Božou večne žiť v blaženosti, v blízkosti Boha spravodliví, avšak hriešnici, ktorí v „plameni svojich vášní“, čiže utrpení, budú vzdialení od Boha. Ukázali sme si, že mužstvo, alebo ženstvo nie sú len nejakou náhodilou vlastnosťou medzi ostatnými, ale že má pre existenciu konkrétneho človeka nesmiernu dôležitosť. Ide pritom o schopnosť partnerstva a o potomstvo, ale aj o postavenie v spoločnosti a o celkový typ postoja a vzťahu človeka k svetu. V neposlednom rade sme si ukázali ako sexualita formuje vzťah k Bohu a spôsob náboženského prežívania. V druhej kapitole sme si ukázali kresťanský pohľad na sexualitu a na vzťah medzi agape a eros. Neustále rozoberajme túto problematiku hlavne s mladými. Pretože práve mladý človek mnohokrát nerád rozpráva a nerád počúva slová pojednávajúce o duchovnej čistote tela a najmä srdca. Vníma to ako niečo nemoderné, trápne, a preto, aby si neublížil, je potrebné ho usmerňovať správnym smerom, smerom pravej lásky, ktorou je Boh (porov. 1 Jn 4,8). V tretej kapitole sme si ukázali, ako predchádzať za pomoci čistoty a predmanželskej zdržanlivosti nástrahám, ktoré najmä mladého človeka, neustále vedú k negatívnemu posúvaniu hraníc v správaní sa a v konaní v oblasti sexuality. Požiadajme teda všetci Pána Boha, aby bol pre všetkých zblúdilých hriešnikov milosrdným sudcom. Prosme ho, aby prebudil ich otupené svedomie, aby všetkých očistil a aby vložil do nich nový život. V štvrtej kapitole sme dospeli k tomu, že na svete niet veľkolepejšej formy pre vyjadrenie jednoty intelektu, ducha a tela, prítomnosti a budúcnosti, naplnenia a nádeje ako v manželstve. Telesné spojenie v manželstve je veľkou milosťou, má byť realizáciou lásky. Má byť nežné, pokojné a tajomné. Má vytvárať a vyjadrovať jedinečné puto hlbokej, sebaobetujúcej sa lásky. Manželské spojenie má obsahovať dva rozmery: zjednocujúci a plodiaci. Podávanie života a vyjadrenie manželskej lásky sú dva prvky tej istej sexuálnej akcie. Sú to dva pohľady inadekvátne rozlíšenie (jeden bez druhého nemôžu byť) na ten istý úkon, na tú istú sexuálnu akciu. Následkom toho je medzi nimi korelatívny (súvzťažný) vzťah. Vieme, že rozsahové spracovanie danej diplomovej práce nemôže v plnosti vyčerpať danú problematiku, ale veríme, že bude pre čitateľov zaujímavým a najmä poučným čítaním. „Boh pokoja však, ktorý vzkriesil z mŕtvych Pastiera oviec, veľkého krvou večnej zmluvy, nášho Pána Ježiša Krista, nech vás učiní spôsobnými na všetko dobré, aby ste splnili Jeho vôľu, a nech spôsobí v nás skrze Ježiša Krista, čo Mu je milé. Jemu sláva na veky vekov. Amen“ (Žid 13, 20-21).

Zdroje:

ANDREJOV, M.: Tajomstvo „vtelenia“ a manželské spolužitie. In: Misionár. Náboženský časopis gréckokatolíkov. Michalovce : Misionári - Redemptoristi, 2004, č. 1, s. 6-9. ISSN 1335-1176. -
ANGE, D.: Tvoje telo je stvorené pre lásku. Bratislava : SERAFÍN, 2001, 183 s. ISBN 80-88944-35-X. -
ARNOLD, J. CH.: Výzva k čistotě. Sex, manželství a Bůh. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2001, 166 s. ISBN 80-7192-427-X. AUGUSTIN, -
J.: Sexualita v našem životě. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1995, 208 s. ISBN 80-85527-99-5. -
BENEDIKT XVI.: Deus caritas est. 2005. Trnava : SSV, 2006, 62 s. ISBN 80-7162-594-9. -
BRITTEN, B. - C.: Láska a manželstvo. Bratislava : Slovenské evanjelizačné stredisko pre masmédiá, 1996, 66 s. ISBN 80-967202-8-7. -
Učíme sa radostne spolu žiť. Bratislava : Tlač: Mr. PRINT, 1997, 103 s. ISBN 80-88863-02-3. -
CAP, A.: Výklad na knihu Genezis I–III kapitola. Prešov : Grafotlač, 2000, 86 s. ISBN: 80-88885-73-6. -
FILOTEA (sv. František Salezský).: Napomenutie manželom. In: Misionár. Náboženský časopis gréckokatolíkov. Michalovce : Misionári - Redemptoristi, 1998, č. 11, s. 297-300. ISSN 1335-1176. -
HUDÁK, P.: Ďakujem, že si. Bratislava : DON BOSCO, 2001, 125 s. ISBN 80-88933-75-7. -
JÁN PAVOL II.: Boží plán. Desatoro pre tretie tisícročie. Bratislava : LÚČ, 1996, 191 s. ISBN 80-7114-192-5. -
Evangelium vitae. 1995. Trnava : SSV, 1995, 195 s. ISBN 80-7162-097-1. -
Familiaris consortio. 1981. Trnava : SSV, 1993, 189 s. ISBN 80-7162-052-1. -
Mulieris dignitatem. 1988. Praha : Zvon, 1992, 73 s. ISBN 80-7113-053-2. -
JURČENKO, J.: Láska a mravná čistota. In: Misionár. Náboženský časopis gréckokatolíkov. Michalovce : Redemptoristi, 2004, č. 5, s. 127-130. ISSN 1335-1176. -
Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1999, 918 s. ISBN 80-7162-259-1. -
KOHUTIAR, J.: Na západ od západu. Bratislava : Charis, 1998, 191 s. ISBN 80-88743-22-2. -
LASCONI, T.: Tajomná reč tela. Bratislava: Don Bosco, 1998, 205 s. ISBN 80-85405-90-3. -
LAUN, A.: Láska a partnerstvo z hľadiska Katolíckej cirkvi. Bratislava : Serafín, 1994, 60 s. ISBN 80-85310-57-0. -
LIMBECKÁ, K. - MORAVČÍK, M.: Ľudské telo. Bratislava: GEMINI, 1991, 336 s. ISBN 80-85265-12-5. -
MALINSKI, M.: Prv než povieš milujem. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 182 s. ISBN 80-7165-151-6. -
MARTINI, C. M.: O ľudskom tele. Bratislava : DON BOSCO, 2004, 81 s. ISBN 80-8074-011-9. -
MEISSNER, K.: Odkiaľ sa berú deti? Ako rozprávať s deťmi o odovzdávaní života. Prel. F. Kubík. Prešov : Pre vnútornú potrebu saleziánskej rodiny v Prešove, 2001, 20 s. ISBN 83-86345-45-4. -
ORENDÁČ, P. - LENCZ, L. - HUDÁK, P. – BÉREŠOVÁ, M.: Metodická Príručka výchovy k láske a čistote pre II. Stupeň ZŠ a 1.-2. ročník SŠ. Prešov : vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 95 s. ISBN 80-7165-210-5. -
PAVOL VI.: Humanae vitae. 1968. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1989, 75 s. -
PACÁK, M. A.: Manželstvo a panenstvo. In: Misionár. Náboženský časopis gréckokatolíkov. Michalovce : Redemptoristi, 2005, č. 2, s. 3-5. ISSN 1335-1176. -
Manželstvo – Výstup alebo pád. In: Misionár. Náboženský časopis gréckokatolíkov. Michalovce : Misionári - Redemptoristi, 2005, č. 4, s. 3-5. ISSN 1335-1176. -
PETRÍK, Ľ.: Pohľad Božieho slova a Cirkvi na manželstvo. In: Slovo. Časopis gréckokatolíckej cirkvi. Prešov : Petra, 2003, roč. 35, č. 2, s. 34. ISSN 1335-7492. -
PŠENIČKA, O.: Trblietanie dotyku. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1997, 334 s. ISBN 80-88795-14-1. -
ROTTER, H.: Sexualita a křesťanská morálka. Praha : Nakladatelství Vyšehrad, 2003, 127 s. ISBN 80-7021-669-7. -
RUSNÁK, P.: Zmýšľať podľa tela je smrť. In: Slovo. Časopis gréckokatolíckej cirkvi. Prešov : Petra, 2003, roč. 35, č. 11, s. 14. ISSN 1335-7492. -
SARNECKÁ, Z.: „Nie je dobré byť človeku samému“ (Gn 2,18). Čo hovorí Sväté písmo o hľadaní životného partnera. In: Slovo. Časopis gréckokatolíckej cirkvi. Prešov : Petra, 2002, roč. 34, č. 1, s. 26-27. ISSN 1335-7492. -
Ako si mladík udrží svoju cestu čistú? „Tak, že bude zachovávať tvoje slová“ (Ž 119,9). In: Slovo. Časopis gréckokatolíckej cirkvi. Prešov : Petra, 2002, roč. 34, č. 5, s. 26-27 ISSN 1335-7492. -
SKOBLÍK, J.: Přehled křesťanské etiky. Praha : Karolinum- nakladatelství Univerzity Karlovy, 1997, 319 s. ISBN 80-7184-35-357-1. -
SLODIČKA, A.: Sexuálna výchova v procese výučby náboženskej výchovy. Ružomberok : Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2004, 124 s. ISBN 80-89039-94-4. -
THEOLOGIA DOGMATIKA CATHOLICA (De Verbo Incarnato et Redemptore). Prešov : Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity, 2005, 78 s. ISBN 80-8068-719-7. -
Sväté Písmo Starého i Nového zákona. Trnava : SSV, 2003, 2623 s. ISBN 80-7162-420-9. -
TIMKOVIČ, J. V.: Prečo sa chcete zobrať v cerkvi? In: Blahovistnik. Mesačník priateľov baziliánov na Slovensku. Prešov : Grafotlač, 1996 , roč. 32, č. 7-8, s. 200-204. -
TONDRA, F.: Morálna teológia I. Spišské Podhradie - Spišská Kapitula : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2003, 300 s. ISBN 80–7142–023–9. -
Morálna teológia II. Spišské Podhradie - Spišská Kapitula : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, 275 s. ISBN 80–89170–04–8. -
QUAY, P.M.: Kresťanské chápanie ľudskej sexuality. Trnava : Dobrá kniha, 1997. 144 s. ISBN 80–7141–148–5. -
Ideálna manželka podľa sv. Jána Zlatoústeho (†407). In: Blahovistnik. Mesačník priateľov baziliánov na Slovensku. Prešov : Grafotlač, 1996, roč. 32, č. 7-8, s. 204. -
ŽUPINOVÁ, L.: Tajomstvo lásky a sexuality medzi mužom a ženou. In: Pravoslávny teologický zborník. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 2005, roč. 39, č.14, s. 170-189. ISBN 80-8068-399-9. -