Chcel by som uviesť na zamyslenie i poučenie časť homílie autora z druhého storočia po Kristovi. Myslím, že v tejto homílii použité prirovnanie je veľmi trefné, pričom je okorenené a komentované aj prvkami z teológie, ktoré nám pomáhajú hĺbku prvokreťanského chápania Božieho zjavenia.

„Kým žijeme na zemi, robme pokánie. Lebo sme hlinou v majstrovej ruke. Ako keď hrnčiar robí nádobu a ona sa mu v rukách pokorí alebo doláme, tak ju preformuje nanovo. Ale keby sa rozhodol dať ju do rozpálenej pece, už jej nepomôže nič. Tak aj my, dokiaľ sme na tomto svete, robme z celého srdca pokánie za hriechy, ktoré sme spáchali v tele, aby nás Pán zachránil, kým máme čas na pokánie.

Lebo keď odídeme zo sveta, tam sa už nemôžeme vyznávať ani robiť pokánie. Preto, bratia, večný život dosiahneme, ak budeme plniť Otcovu vôľu, chrániť si telo v čistote a zachovávať Pánove prikázania.

Lebo Pán hovorí v nevanjeliu: „ Ak ste malé neustrážili, kto vám dá veľké? Lebo hovorím vám : kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom."

A tak teda hovorí: „Chráňte si telo v čistote a pečať nepoškvrnenú, aby sme dosiahli život. Nech nik z vás nehovorí, že toto telo nebude súdené, ani nevstane z mŕtvych. Uznajte: V čom ste boli zachránení, v čom ste začali vidieť, ak nie vtedy, keď ste žili v tomto tele? Sluší sa teda, aby sme si telo strážili ako Boží chrám. Veď ako ste v tele povolaní, tak v tele aj prídete.

Ak sa Kristus Pán, ktorý nás zachránil, stal telom, lebo predtým bol duch, atak nás povolal, aj my dosiahneme odmenu v tomto tele.

Milujme sa teda navzájom, aby sme všetci prišli do Božieho kráľovstva. Kým máme čas, keď sa môžeme uzdraviť, odovzdávajte sa lekárovi- Bohu a zaplaťme mu. Čím? Pokáním z úprimného srdca.  Lebo on vie všetko dopredu, a vie čo sa odohráva v našom srdci. A tak mu vzdávajme chválu, a nielen slovami, lež aj zo srdca, aby nás prijal za synov. Lebo Pán povedal: „Mojimi bratmi sú tí ktorý plnia vôľu môjho Otca."

„Sviatosť pokánia, ako všetky sviatosti, je liturgickým slávením actio liturgica."[1] 

„Riadnymi zložkami slávenia sú, kňazov pozdrav a kňazovo požehnanie, čítanie Božieho slova na osvietenie svedomia a na vzbudenie ľútosti, povzbudenie k ľútosti, spoveď, ktorou sa uznávajú hriechy a vyznávajú sa kňazovi, uloženie a a prijatie pokánia, kňazovo rozhrešenie, modlitba poďakovania a prepustenie s kňazovým požehnaním."[2]

„História sviatosti svätej spovede nám ukazuje, že jej dnešná forma v podobe vyznania hriechov a krátkeho príhovoru nezodpovedá vlastnému zámeru, ktorý pôvodne cirkev mala so sviatosťou zmierenia."[3]

„V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou."[4] Sviatosť pokánia sa uskutočňuje aj v rámci spoločného slávenia, pri ktorom sa ľudia ako kajúcnici spoločne pripravia na spoločnú spoveď a potom spoločne vzdávajú vďaky za odpustenie ktoré prijali.

Väčšina ľudí si myslí, že sa musia spovedať. No tu pre spoveď neplatí musím. My sa smieme spovedať. V spovedi smieme zakúsiť, že sa Pán Boh k nám neobracia chrbtom, ale naopak obracia a odpúšťa nám. „Teologický vzaté musíme sa spovedať len zo smrteľných hriechov."[5] Smrteľnými hriechmi sú však len tie, pri ktorých sa v závažnej veci vedome a hlavne slobodne rozhodujeme proti samému Pánu Bohu. „V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia."[6] Niekedy počuť otázku: „ Je spoveď jedeným prostriedkom na odpustenie hriechov?"[7] Hriechy sa odpúšťajú niekedy aj ľútosťou, zvlášť menej dokonalou, svätým prijímaním, modlitbou a aj dobrými skutkami.

Zmierenie s Bohom je aj zmierením sa s celou Cirkvou. Okrem toho vo všetkých východných cirkvách sa táto sviatosť tradične udeľuje v rámci modlitieb, vysvetlení, napomenutí a rozhrešení, ktoré sa môžu chvályhodne sláviť v spoločenstve veriacich.

„Podobná prax, aspoň nepriamo sa navrhuje v CCEO, v ktorom sa uvádza, že priamym miestom jej celebrovania je chrám."[8] Východnej tradícii teda nezodpovedá zvyk sláviť ju v spovedniciach západného ani východného typu, ale v samom chráme, ba v niektorých tradíciách pred ikonou Ježiša Krista.

[1] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, Spolok Sv. Vojtecha, Trnava 2002, str. 377.
[2] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, Spolok Sv. Vojtecha, Trnava 2002, str. 377
[3] Grun, A., Pokánie, sviatosť zmierenia, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, str. 23.
[4] Porov. CCEO, kán. 718.
[5] Grun, A., Pokánie, sviatosť zmierenia, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, str. 23-24.
[6] Porov. CCEO, kán. 719.
[7] Špidlík, T., Pramene svetla, Príručka kresťanskej dokonalosti, Spolok Sv. Vojtecha, Trnava 2000, str. 393.
[8] Porov. CCEO, kán. 736.