Gregor Tarkovič

sa narodil 21. novembra 1745 v Pasike v berežskej župe na Zakarpatsku. Prvé vedomosti čerpal v rodičovskom dome, nakoľko jeho otec bol kantorom a starý otec gréckokatolíckym kňazom. Už ako chlapec, skôr ako začal navštevovať latinskú školu, vedel spamäti odriekať celý žaltár v staroslovienskom jazyku. Gymnázium vyštudoval v Užhorode. Bol neobyčajne nadaný, usilovný, ale aj nábožný. Dosahoval vždy vynikajúce študijné výsledky. Po ukončení gymnázia pokračoval v štúdiu filozofie vo Veľkom Varadine. Teológiu absolvoval vo Viedni, kam ho poslal na štúdia biskup Andrej Bačinský. Ten ho aj vysvätil na kňaza 1. januára 1779 na Černečej Hore pri Mukačeve. Ako vzdelaný kňaz začína pôsobiť ako profesor teológie v Užhorode. V roku 1793 bol menovaný za farára do Hajdudorogu a následne v roku 1797 sa stáva farárom v Užhorode, kde úspešne pôsobil do roku 1803. V tomto roku odchádza do Budapešti, kde je menovaný za cenzora slovanských kníh. Tuto funkciu zastáva až do roku 1831 a jeho úsilie bolo korunované zredigovaním Svätého Písma Starého a Nového zákona v staroslovienskom jazyku a taktiež vydaním katechizmu. Jeho súkromný život bol v tomto období naplnený skutočne štúdiom. Vynikal vedomosťami a poznatkami v štúdiu svätých Otcov. Spamäti ovládal závery jednotlivých cirkevných koncilov. Veľkú záľubu mal zvlášť v gréckom a cirkevnoslovanskom jazyku. V roku 1813 sa stal košickým vikárom a o dva roky na to kapitulným vikárom v Mukačeve. V tejto funkcii sa zúčastnil na uhorskom sneme a zoznámil sa s vedúcimi osobnosťami Uhorska. Keď v roku 1815 cisár František I. na základe patronátneho práva vytvoril prešovské biskupstvo vyčlenením z rozsiahlej mukačevskej eparchie za prvého biskupa menoval práve Gregora Tarkoviča. Stalo sa tak 13. marca 1816. V nasledujúcich dvoch rokoch Tarkovič prebýva vo Viedni a vyvíja úsilie, aby dotiahol kanonický proces ustanovenia prešovského biskupstva. To sa udialo 18. septembra v roku 1818 bulou pápeža Pia VII. Relata semper. Následne Svätá Stolica potvrdila jeho nomináciu na biskupa 26. septembra 1818. Po vyriešení najväčších finančných ťažkostí, čo sa týka materiálneho zabezpečenia novovzniknutého biskupstva, prichádza v novembri 1820 do Prešova. Kňazi a veriaci ho privítali s veľkou slávou. Ubytoval sa v kláštore minoritov, ktorý bol v schátralom stave a mal sa stať novou biskupskou rezidenciou. Na biskupa bol vysvätený 17. júna 1821 v kláštore baziliánov v Krásnom Brode. Jeho svätiteľom bol mukačevský biskup Alexej Pócsi. Následne bol slávnostne inštalovaný v Prešove za účasti členov svojej kapituly, kňazov a veriacich. Pred novým biskupom stala veľmi zložitá úloha – zorganizovať novovzniknutú eparchiu. S veľkým elánom sa dáva do práce. Opravuje rezidenciu, zriaďuje biskupskú kanceláriu, knižnicu a archív. Vo svojich obežníkoch povzbudzuje kňazov, aby si statočne plnili svoje povinnosti. Prikazuje, aby sa dôsledne viedli matriky, ďalej nariaďuje vedenie pokladničných kníh príjmov a výdajov. Uvedomuje si ťažké postavenie jednoduchého veriaceho ľudu, ktorého odrazom bola negramotnosť, ako znak absencie základného vzdelania. Preto zakladá pod vedením kňazov cirkevné školy. Vo svojej dušpastierskej starostlivosti pamätá aj na väzňov a zajatcov a nariaďuje kňazom, na ktorých území sú väznice alebo zajatecké tábory, aby sa starali o ich duchovné potreby. Biskupovi Tarkovičovi, ako skutočne vzdelanému pastierovi, veľmi záležalo, aby jeho kňazi boli duchovne a vedomostne na patričnej úrovni. Nakoľko biskupstvo vo svojich počiatkoch nemalo prostriedky na založenie vlastnej teologickej školy a seminára, pričinil sa veľkou mierou o založenie a zveľaďovanie biskupskej knižnice, ktorá sa stala zdrojom pre vedomostno-teologický rast kňazov. Od svojho priateľa Jana Kováča z Budapešti dostáva vzácny dar – 1 200 zväzkovú bibliotéku. Posledné roky biskup Gregor Tarkovič vyčerpaný mnohými úsiliami, ktoré súviseli s organizáciou novovzniknutého biskupstva prežíva v utiahnutosti od verejného života a riadenie eparchie zveruje vo veľkej miere do rúk svojich tajomníkov. Sám sa oddáva svojej veľkej záľube a to štúdiu. Jeho súčasník Alexander Duchnovič o ňom podáva svedectvo: „Nebol človekom praktickým, ale teoretickým, túžiacim po stále väčšom poznaní. Rád sa oddával štúdiu bohosloveckých kníh. Kedykoľvek ho niekto stretol, vždy mal v rukách nejakú knihu. Bol to však biskup dobrého a nežného srdca“. Zomiera 16. januára v roku 1841 v Prešove a je pochovaný v krypte v katedrále. Jozef Gaganec Rok po úmrtí Gregora Tarkoviča menoval pápež Gregor XVI. 2. augusta 1842 za prešovského biskupa dovtedajšieho kapitulárneho vikára Jozefa Gaganca. Narodil sa v rodine zamestnanca pohraničnej stráže na línii Dukla – Gorlice a bol pokrstený dňa 10. apríla 1793 vo Vyšnom Tvarožci pri Bardejove. Študoval v Bardejove (1801 – 1804), Sátoraljaújheli (1804 – 1809) a Levoči (1809 – 1810), kde ukončil gymnázium, filozofiu vo Veľkom Varadíne (1810 – 1812) a teológiu v Trnave (1812 – 1816). Biskup Samuel Vulkán ho 8. marca 1817 vo Veľkom Varadíne vysvätil za kňaza. Pôsobil v Ruských Pekľanoch, vo Viszlo a Gébelyikeresztúre. V tom čase ako ženatý kňaz ovdovel, pričom mu z tohto manželstva zostala dcéra Anna. V roku 1835 bol menovaný za prešovského kanonika a po smrti biskupa G. Tarkoviča bol zvolený za kapitulárneho vikára. Za biskupa ho vysvätil mukačevský biskup Bazil Popovič dňa 25. júna 1843 v cisárskej kaplnke vo Viedni v prítomnosti cisárskeho dvora. Ako kanonik a neskôr generálny vikár venoval veľkú pozornosť pastoračnej činnosti kňazov a zakladaniu farských škôl. Stal sa uznávaným odborníkom v otázkach výchovy. V roku 1845 zaviedol vylepšený spôsob hospodárenia s finančnými prostriedkami farnosti a údržby cirkevných budov. Dal prebudovať biskupskú rezidenciu a katedrálu prispôsobil potrebám východného obradu. V roku 1846 dal v katedrále postaviť nový ikonostas, ktorý ju zdobí dodnes. V tom istom roku sa postaral o vyplácanie kongruí – finančnej podpory pre kňazov od štátu. Priaznivo prijal novú rakúsko – uhorskú ústavu, v ktorej boli zohľadnené aj práva gréckokatolíkov – Rusínov. V roku 1850 založil kultúrno – národné bratstvo: Literaturnoje zavedenie. V roku 1856 vykonal kanonickú vizitáciu v oboch baziliánskych kláštoroch. Zriadil noviciát v Krásnom Brode. Plánoval postaviť kňazský seminár a internát pre chlapcov – alumneum. V roku 1862 na podnet národného buditeľa kanonika Alexandra Duchoviča založil Spolok sv. Jána Krstiteľa a predchodcu (Obščestvo sv. Joanna Krestiteľa predteči) a kúpil dom, kde bolo neskôr zriadené Alumneum. Tento spolok bol založený s úmyslom podporovať chudobných gréckokatolíckych študentov. Snažil sa o výchovu svetskej rusínskej inteligencie a podporoval vytvorenie – Obščestva sv. Vasilja Velikaho ( 1864 – 1902). Spolupracoval s Maticou Slovenskou, ktorej členom sa stal v pobočke šarišskej župe. Často sa stretával s Andrejom Radlinským a Jonášom Záborským. Zásluhy biskupa Gaganca na politickom, kultúrnom a náboženskom rozvoji ocenil aj cisár, ktorý mu udelil rád Františka Jozefa. V roku 1868 ho Svätý Otec Pius IX. menoval asistentom pápežského trónu. Zomrel po krátkej chorobe 22. decembra 1875 a zanechal po sebe pamiatku dobrého pastiera svojho ľudu.