narodil sa v rodine kantora 10. augusta 1833 v Mukačeve. Po získaní základného vzdelania pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Satu Mare v Rumunsku, kde ukončil aj filozofiu. Cítiac vo svojom srdci kňazské povolanie rozhodol sa pre štúdium teológie. Vtedajší mukačevský biskup Vasiľ Popovič ho poslal na štúdia do Budapešti. Vysvätený na kňaza bol tým istým biskupom dňa 18. decembra 1857 (podľa juliánskeho kalendára na sviatok sv. Mikuláša) na Černečej Hore pri Mukačeve. Aj ďalej pokračujúc v štúdiách získal v roku 1860 doktorát teológie. Krátko na to sa stal špirituálom a profesorom teológie v Užhorode. Vzhľadom na jeho vynikajúce odborné vedomosti, ktoré v krátkom čase preukázal ako prednášajúci bol menovaný za profesora morálky na univerzite v Budapešti. Nielen jeho odbornosť, ale aj hlboký duchovné daností boli ocenené biskupom Pankovičom, ktorý ho menoval v 1873 za mukačevského kanonika a následne za rektora užhorodského seminára. Po smrti prešovského biskupa Jozefa Gaganca ho Svätý Otec Pius IX. dňa 3. apríla 1876 vymenoval za biskupa na uvoľnený prešovský biskupský stolec a jeho samotná konsekrácia sa uskutočnila 21. mája v tom istom roku v Užhorode. Ako bývalý univerzitný profesor sa s veľkou usilovnosťou pustil do budovania cirkevného školstva a sám štedro podporoval veľkými sumami študentov z chudobných sociálnych pomerov. Okrem toho založil viacero fundácií na podporu mládeže, sirôt a chudobných. Jeho veľkou zásluhou bolo otvorenie vlastného eparchiálneho seminára a to 12. septembra v roku 1881. Naši bohoslovci predtým študovali v Užhorode, Budapešti a Ostrihome. Hoci pochádzal z maďarského kultúrneho prostredia, nepodľahol maďarizačnému tlaku a podporoval miestnu kultúru cez školy a cirkevný život. Počas svojho účinkovania precestoval skoro celú eparchiu vykonávajúc kanonické vizitácie. V roku 1881 dal renovovať interiér katedrály. Zomrel náhle v rozkvete svojej apoštolskej práce v 49 roku života, dňa 21. mája 1882 a v šiestom roku svojej biskupskej služby. Slávnostne bol pochovaný za veľkej účasti duchovenstva a veriacich a jeho telesné pozostatky boli uložené v krypte prešovskej katedrály. Dr. Ján Vályi Narodil sa 22. septembra 1837 v Ovéncselö v Sabolčskej župe v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po ukončení základného vzdelanie pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Debrecíne, Užhorode a vo Veľkom Varadíne. V roku 1857 začal študovať teológiu v Užhorode. Ako nadaný študent po jej absolvovaní pokračoval v štúdiu vo Viedni, ktoré ukončil v roku 1869 získaním doktorátu teológie. Kňazskú vysviacku prijal 26. októbra 1865 z rúk prešovského biskupa Jozefa Gaganca. Ján Vályi patril v tom čase do mukačevskej eparchie, nakoľko tam patrila terajšia Hajdudorožská eparchia. Svätil ho prešovský biskup preto, lebo mukačevský biskupský stolec nebol po smrti biskupa V. Popoviča (1864) obsadený. Dušpastiersku činnosť vykonával iba niekoľko mesiacov ako kaplán v Sátoraljaujhelyi. Po ukončení už spomínaných doktorandských štúdii bol v roku 1870 menovaný za prefekta v užhorodskom seminári a riaditeľa Ústavu pre kňazské siroty. Zároveň sa stal profesorom a prednášal cirkevné právo a dejiny. Svedomité plnenie povinnosti mu prinieslo odmenu v roku 1873, keď bol menovaný za radcu Svätej Stolice a o päť rokov sa stal mukačevským titulárnym kanonikom. V tejto hodnosti po smrti prešovského biskupa Dr. Mikuláša Tótha bol menovaný za jeho nástupcu dňom 11. októbra 1882. Biskupskú vysviacku prijal v Užhorode dňa 20. mája 1883 z rúk biskupa Jána Pásztélyiho. Ako prešovský biskup sa snažil spravovať zverený ľud Boží so všetkou horlivosťou a skromnosťou. Pokračoval v budovaní potrebných cirkevných štruktúr. V roku 1886 dokončil budovu seminára, ktorú započal stavať v roku 1880 jeho predchodca biskup Mikuláš Tóth. Prospešné boli jeho aktivity v oblasti školstva. Už rok po dostavaní budovy seminára zriadil komisiu, ktorá mala stať pri založení Učiteľského ústavu v Prešove. V roku 1888 sa započalo so samotnou stavbou budovy. Samotná výuka sa začala až v roku 1895 po vyriešení štátnej podpory na platy profesorov. Vedľa Učiteľskej akadémie zriadil biskup Vályi aj internát. Jeho zásluhou bola v Prešove otvorená aj prvá gréckokatolícka meštianska škola. Jeho veľkou túžbou bolo zriadiť dievčenský internát a sirotinec. Pre realizáciu týchto plánov z vlastných zdrojov utvoril základňu v hodnote 300 000,- korún. Veľkej pozornosti biskupa Dr. Jána Vályiho sa tešil katedrálny chrám. Pod jeho vedením sa uskutočnila jeho umelecká výzdoba, boli zakúpené dva zvony a pre prešovskú faru bol ustanovený farár, nakoľko dovtedy ju spravoval jeden zo sídelných kanonikov. Všemožne napomáhal aj ostatné farností a tak napríklad finančne pomohol dostavať aj terajší gréckokatolícky chrám v Košiciach. V jubilejnom roku 1900 biskup Vályi viedol púť gréckokatolíckych veriacich Maďarov do Ríma. Stal sa hovorcom ich centrálneho komitétu, ktorý žiadal Svätého Otca Leva XIII. o zavedenie maďarského jazyka do liturgie. Hoci sám miloval svoj národ a obrad bolo mu ťažko odolávať silným maďarizačným tlakom zvlášť po vydaní tzv. Apónyiho zákonov, ktoré predpisovali povinnosť vyučovania jazyka už na základných školách. V dôsledku značnej emigrácie do Spojených štátov, ktorá postihla začiatkom 20. storočia aj prešovskú eparchiu, biskup Vályi sa snažil napomôcť gréckokatolíckych veriacich v novom svete tým, že tam poslal niektorých kňazov ako misionárov. Ušľachtilé a dobré srdce biskupa dotĺklo dňa 19. novembra 1911 v Prešove. Pochovaný bol v krypte katedrálneho chrámu. Tento veľký biskup spravoval Prešovskú eparchiu 28 rokov. Bohatý je výpočet jeho aktivít: dobudovanie seminára, založenie Učiteľskej akadémie, internátu, starostlivosť o katedrálny chrám, podpora chudobných farnosti a sirôt. Predovšetkým veľkým prínosom pre našu cirkev bola popri horlivej dušpastierskej práci, jeho neustála podpora cirkevného školstva a tak aj pozdvihnutie úrovne učiteľov cirkevných škôl a samotného duchovenstva.
Dr. Štefan Novák
narodil sa 4. decembra 1879 ako syn gréckokatolíckeho kňaza v Ubli, v Zemplínskej župe. Otec mu onedlho zomrel, stal sa sirotou. Ujal sa ho kanonik Július Drohobecký a kancelár Anton Papp. Gymnázium ukončil v Užhorode. Teologické štúdium absolvoval v arcibiskupskom seminári v Ostrihome. Tu bol žiakom významného vychovávateľa a duchovného vodcu profesora Otakára Procházku. V štúdiu pokračoval vo Viedni, kde bol v roku 1906 promovaný za doktora teológie. Za kňaza bol vysvätený už v užhorodskej katedrále 9. januára 1905 biskupom Júliusom Fircákom. V roku 1908 sa stal vychovávateľom detí rodiny Pálffyovcov, kde pôsobil až do roku 1913. Gróf Pálffy bol v diplomatických službách v Ríme a mal veľký vplyv aj vo Vatikáne. Na jeho odporúčanie sa mladý vychovávateľ stal v roku 1913 kandidátom prešovského biskupskéoho stolca, hoci mal len 34 rokov. Svätou Stolicou bol v tom istom roku menovaný a 11. januára 1914 biskupom Antalom Pappom vysvätený za biskupa. Biskup Novák stál na čele eparchie v najťažšom období maďarizácie. Na jeho príkaz sa nepomaďarčovali len školy, ale aj cirkevné obrady, vytláčal sa cirkevno – slovanský jazyk ako základný prvok východného obradu. Aj keď vyrastal medzi Rusínmi, nebol priaznivo naklonený ich potrebám a požiadavkám, pretože pod tlakom štátnych úradov zaviedol do cirkevných škôl svojej eparchie maďarčinu. V roku 1918 odišiel do Maďarska. Roku 1920 ho Rím uvoľnil z vedenia eparchie. zomrel v Maďarsku 5. septembra 1932.
