narodil sa 30. apríla 1878 v Sopkovciach v Zemplínskej župe v kňazskej rodine. Po skončení stredoškolských štúdií ho biskup Vályi poslal do centrálneho seminára v Budapešti. Kňazskú vysviacku prijal 26. augusta 1900 a 30. apríla 1901 bol promovaný na doktora teológie. Po krátkom pôsobení v pastorácii ho v roku 1902 biskup Vályi vymenoval za vicerektora prešovského seminára. Biskup Novák ho v roku 1918 vymenoval za generálneho vikára a v tejto funkcii pôsobil až do roku 1927. Popri svojich povinnostiach v seminári a v správe diecézy sa venoval vedeckej činnosti, je autorom mnohých teologických prác: Učebnice cirkevno – slovanského jazyka, obsiahlej práce – Epiklézis, latinsky De processione Spiritus Santcty a Filioque, Purgatórium, O pervenstve Rímskaho prestola. Jeho práce vychádzali aj v mnohých svetových jazykoch. Univerzita v Budapešti ho roku 1914 menovala kolegiálnym profesorom. Súčasne bol sídelným biskupom menovaný za profesora dogmatiky a v tej funkcii pôsobil v Prešove do roku 1936, kedy sa stal profesorom bohosloveckej fakulty v Bratislave a v jednom volebnom období aj jej dekanom. Za svoje zásluhy bol vyznamenaný mnohými cirkevnými hodnosťami. V ťažkých rokoch po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi bol internovaný a žil utiahnuto v kňazských domovoch, ktoré slúžili ako koncentračné tábory pre rehoľníkov a kňazov. Zomrel v roku 1954 v Bratislave.
Dr. Dionýz Nyáradi
narodil sa 10. októbra 1874 v Ruskom Keresture (Bačka, Juhoslávia) v rodine niekdajších gréckokatolíckych vysťahovalcov z východného Slovenska. Teologické štúdia v Zahrebe ukončil doktorátom v roku 1898 a 1. januára 1899 bol tam vysvätený za kňaza. po vysviacke pôsobil ako prefekt seminára a neskôr ako rektor. Za biskupa ho vysvätil arcibiskup Lazar Mladenov 9. januára 1915 v Ríme. Až do roku 1920 bol v hodnosti apoštolského administrátora v Križevci. Dňa 1. mája 1920 sa stal sídelným biskupom. V roku 1922 ho Svätá Stolica poverila správou prešovského biskupstva ako jeho apoštolského administrátora. V tom čase súbežne viedol križevskú aj prešovskú eparchiu. V roku 1927 sa vrátil do Juhoslávie. V roku 1938 – 1939 bol ešte administrátorom v Chuste na Podkarpatskej Rusi. Zomrel 14. apríla 1940 počas vizitácie v Mrzlom Poli v Juhoslávii. Samotná prešovská eparchia bola organizovaná pod patronátom cisára Františka I, ktorý 3. novembra 1815 utvoril túto eparchiu v hraniciach predošlého košického vikariátu. Pápež Pius VII. bullou Relata semper zo dňa 22. septembra 1818 prehlásil kanonické zriadenie prešovskej eparchie a prvým eparchom sa stal Gregor Tarkovič. Chrám sv. Jána Krstiteľa bol vyhlásený za katedrálu. Prešovské biskupstvo v 19. storočí v Uhorsku vytváralo aj keď s ťažkosťami ustanovizne, aké ich mali aj ostatné katolícke biskupstvá v Uhorsku: biskupský úrad, kapitula, seminár, učiteľský ústav, knižnice... Z druhej strany sa tu prejavila silná maďarizácia a tiež latinizácia na všetkých poliach cirkevného života. V seminári začína panovať promaďarský duch. Miznú aj vonkajšie osobitosti východného obradu, tak v odeve kňazstva, ako aj pri stavbe chrámov, ba aj pri liturgických obradoch. Čo sa týka činnosti prešovských biskupov, v podstate každý z nich sa v hojnej miere pričinil o rozvoj biskupstva.: Gregor Tarkovič (1818 – 1843) – úsilie o prvotné materiálne zabezpečenie biskupstva a vybudovanie základných eparchiálnych inštitúcií.
Jozef Gaganec (1843 – 1875) – prispôsobil katedrálny chrám požiadavkám východného obradu. Mikuláš Tóth (1876 – 1882) – vybudovanie bohosloveckej školy a seminára. Ján Vályi (1883 – 1911) - vybudovanie bohosloveckej školy a seminára. Štefan Novák (1914 – 1920) – vplyvom rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 podľahol maďarizácii a zriekol sa vedenia eparchie. kanonik Mikuláš Russnák (1918 – 1922) Dionýz Njarady – (1922 – 1927) - križevacký biskup, ktorému bola zverená správa prešovského biskupstva. bl. mučeník Pavol Peter Gojdič – (1927 – 1960) – rozkvet gréckokatolíckej cirkvi. bl. mučeník Vasiľ Hopko – (1947 - 1976) – pomocný prešovský biskup V roku 1950 došlo vplyvom štátneho režimu a pravoslavizácie k násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola dňa 28. apríla 1950 na Prešovskom sobore zlikvidovaná. Šlo o známu akciu „P“. Biskupi, mnohí kňazi, rehoľníci i laici boli zatknutí, prenasledovaní, posielaní do vyhnanstiev, umučení... a nastúpilo ťažké obdobie tzv. „katakombálnej“ cirkvi. Bolo to obdobie, ktoré prinieslo tejto cirkvi troch blahoslavených: biskupov P.P. Gojdiča, V. Hopku a kňaza Metoda Dominika Trčku, ktorí pre svoju vieru trpeli a boli umučení. Po uvoľnení pomerov v roku 1968 vzniká tzv. „Akčný výbor“, ktorého cieľom bola obnova gréckokatolíckej Cirkvi. Po mnohých bojoch bola 13. júna 1968 vládnym uznesením gréckokatolícka cirkev povolená, ale v priebehu 70. – 80. - tých rokov bola tŕňom v oku, pod štátnym dozorom a „likvidovaná“ zvnútra.
