Gréckokatolícky biskupi

Gregor Tarkovič

sa narodil 21. novembra 1745 v Pasike v berežskej župe na Zakarpatsku. Prvé vedomosti čerpal v rodičovskom dome, nakoľko jeho otec bol kantorom a starý otec gréckokatolíckym kňazom. Už ako chlapec, skôr ako začal navštevovať latinskú školu, vedel spamäti odriekať celý žaltár v staroslovienskom jazyku. Gymnázium vyštudoval v Užhorode. Bol neobyčajne nadaný, usilovný, ale aj nábožný. Dosahoval vždy vynikajúce študijné výsledky. Po ukončení gymnázia pokračoval v štúdiu filozofie vo Veľkom Varadine. Teológiu absolvoval vo Viedni, kam ho poslal na štúdia biskup Andrej Bačinský. Ten ho aj vysvätil na kňaza 1. januára 1779 na Černečej Hore pri Mukačeve. Ako vzdelaný kňaz začína pôsobiť ako profesor teológie v Užhorode. V roku 1793 bol menovaný za farára do Hajdudorogu a následne v roku 1797 sa stáva farárom v Užhorode, kde úspešne pôsobil do roku 1803. V tomto roku odchádza do Budapešti, kde je menovaný za cenzora slovanských kníh. Tuto funkciu zastáva až do roku 1831 a jeho úsilie bolo korunované zredigovaním Svätého Písma Starého a Nového zákona v staroslovienskom jazyku a taktiež vydaním katechizmu. Jeho súkromný život bol v tomto období naplnený skutočne štúdiom. Vynikal vedomosťami a poznatkami v štúdiu svätých Otcov. Spamäti ovládal závery jednotlivých cirkevných koncilov. Veľkú záľubu mal zvlášť v gréckom a cirkevnoslovanskom jazyku. V roku 1813 sa stal košickým vikárom a o dva roky na to kapitulným vikárom v Mukačeve. V tejto funkcii sa zúčastnil na uhorskom sneme a zoznámil sa s vedúcimi osobnosťami Uhorska. Keď v roku 1815 cisár František I. na základe patronátneho práva vytvoril prešovské biskupstvo vyčlenením z rozsiahlej mukačevskej eparchie za prvého biskupa menoval práve Gregora Tarkoviča. Stalo sa tak 13. marca 1816. V nasledujúcich dvoch rokoch Tarkovič prebýva vo Viedni a vyvíja úsilie, aby dotiahol kanonický proces ustanovenia prešovského biskupstva. To sa udialo 18. septembra v roku 1818 bulou pápeža Pia VII. Relata semper. Následne Svätá Stolica potvrdila jeho nomináciu na biskupa 26. septembra 1818. Po vyriešení najväčších finančných ťažkostí, čo sa týka materiálneho zabezpečenia novovzniknutého biskupstva, prichádza v novembri 1820 do Prešova. Kňazi a veriaci ho privítali s veľkou slávou. Ubytoval sa v kláštore minoritov, ktorý bol v schátralom stave a mal sa stať novou biskupskou rezidenciou. Na biskupa bol vysvätený 17. júna 1821 v kláštore baziliánov v Krásnom Brode. Jeho svätiteľom bol mukačevský biskup Alexej Pócsi. Následne bol slávnostne inštalovaný v Prešove za účasti členov svojej kapituly, kňazov a veriacich. Pred novým biskupom stala veľmi zložitá úloha – zorganizovať novovzniknutú eparchiu. S veľkým elánom sa dáva do práce. Opravuje rezidenciu, zriaďuje biskupskú kanceláriu, knižnicu a archív. Vo svojich obežníkoch povzbudzuje kňazov, aby si statočne plnili svoje povinnosti. Prikazuje, aby sa dôsledne viedli matriky, ďalej nariaďuje vedenie pokladničných kníh príjmov a výdajov. Uvedomuje si ťažké postavenie jednoduchého veriaceho ľudu, ktorého odrazom bola negramotnosť, ako znak absencie základného vzdelania. Preto zakladá pod vedením kňazov cirkevné školy. Vo svojej dušpastierskej starostlivosti pamätá aj na väzňov a zajatcov a nariaďuje kňazom, na ktorých území sú väznice alebo zajatecké tábory, aby sa starali o ich duchovné potreby. Biskupovi Tarkovičovi, ako skutočne vzdelanému pastierovi, veľmi záležalo, aby jeho kňazi boli duchovne a vedomostne na patričnej úrovni. Nakoľko biskupstvo vo svojich počiatkoch nemalo prostriedky na založenie vlastnej teologickej školy a seminára, pričinil sa veľkou mierou o založenie a zveľaďovanie biskupskej knižnice, ktorá sa stala zdrojom pre vedomostno-teologický rast kňazov. Od svojho priateľa Jana Kováča z Budapešti dostáva vzácny dar – 1 200 zväzkovú bibliotéku. Posledné roky biskup Gregor Tarkovič vyčerpaný mnohými úsiliami, ktoré súviseli s organizáciou novovzniknutého biskupstva prežíva v utiahnutosti od verejného života a riadenie eparchie zveruje vo veľkej miere do rúk svojich tajomníkov. Sám sa oddáva svojej veľkej záľube a to štúdiu. Jeho súčasník Alexander Duchnovič o ňom podáva svedectvo: „Nebol človekom praktickým, ale teoretickým, túžiacim po stále väčšom poznaní. Rád sa oddával štúdiu bohosloveckých kníh. Kedykoľvek ho niekto stretol, vždy mal v rukách nejakú knihu. Bol to však biskup dobrého a nežného srdca“. Zomiera 16. januára v roku 1841 v Prešove a je pochovaný v krypte v katedrále. Jozef Gaganec Rok po úmrtí Gregora Tarkoviča menoval pápež Gregor XVI. 2. augusta 1842 za prešovského biskupa dovtedajšieho kapitulárneho vikára Jozefa Gaganca. Narodil sa v rodine zamestnanca pohraničnej stráže na línii Dukla – Gorlice a bol pokrstený dňa 10. apríla 1793 vo Vyšnom Tvarožci pri Bardejove. Študoval v Bardejove (1801 – 1804), Sátoraljaújheli (1804 – 1809) a Levoči (1809 – 1810), kde ukončil gymnázium, filozofiu vo Veľkom Varadíne (1810 – 1812) a teológiu v Trnave (1812 – 1816). Biskup Samuel Vulkán ho 8. marca 1817 vo Veľkom Varadíne vysvätil za kňaza. Pôsobil v Ruských Pekľanoch, vo Viszlo a Gébelyikeresztúre. V tom čase ako ženatý kňaz ovdovel, pričom mu z tohto manželstva zostala dcéra Anna. V roku 1835 bol menovaný za prešovského kanonika a po smrti biskupa G. Tarkoviča bol zvolený za kapitulárneho vikára. Za biskupa ho vysvätil mukačevský biskup Bazil Popovič dňa 25. júna 1843 v cisárskej kaplnke vo Viedni v prítomnosti cisárskeho dvora. Ako kanonik a neskôr generálny vikár venoval veľkú pozornosť pastoračnej činnosti kňazov a zakladaniu farských škôl. Stal sa uznávaným odborníkom v otázkach výchovy. V roku 1845 zaviedol vylepšený spôsob hospodárenia s finančnými prostriedkami farnosti a údržby cirkevných budov. Dal prebudovať biskupskú rezidenciu a katedrálu prispôsobil potrebám východného obradu. V roku 1846 dal v katedrále postaviť nový ikonostas, ktorý ju zdobí dodnes. V tom istom roku sa postaral o vyplácanie kongruí – finančnej podpory pre kňazov od štátu. Priaznivo prijal novú rakúsko – uhorskú ústavu, v ktorej boli zohľadnené aj práva gréckokatolíkov – Rusínov. V roku 1850 založil kultúrno – národné bratstvo: Literaturnoje zavedenie. V roku 1856 vykonal kanonickú vizitáciu v oboch baziliánskych kláštoroch. Zriadil noviciát v Krásnom Brode. Plánoval postaviť kňazský seminár a internát pre chlapcov – alumneum. V roku 1862 na podnet národného buditeľa kanonika Alexandra Duchoviča založil Spolok sv. Jána Krstiteľa a predchodcu (Obščestvo sv. Joanna Krestiteľa predteči) a kúpil dom, kde bolo neskôr zriadené Alumneum. Tento spolok bol založený s úmyslom podporovať chudobných gréckokatolíckych študentov. Snažil sa o výchovu svetskej rusínskej inteligencie a podporoval vytvorenie – Obščestva sv. Vasilja Velikaho ( 1864 – 1902). Spolupracoval s Maticou Slovenskou, ktorej členom sa stal v pobočke šarišskej župe. Často sa stretával s Andrejom Radlinským a Jonášom Záborským. Zásluhy biskupa Gaganca na politickom, kultúrnom a náboženskom rozvoji ocenil aj cisár, ktorý mu udelil rád Františka Jozefa. V roku 1868 ho Svätý Otec Pius IX. menoval asistentom pápežského trónu. Zomrel po krátkej chorobe 22. decembra 1875 a zanechal po sebe pamiatku dobrého pastiera svojho ľudu.Dr. Mikuláš Toth

narodil sa v rodine kantora 10. augusta 1833 v Mukačeve. Po získaní základného vzdelania pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Satu Mare v Rumunsku, kde ukončil aj filozofiu. Cítiac vo svojom srdci kňazské povolanie rozhodol sa pre štúdium teológie. Vtedajší mukačevský biskup Vasiľ Popovič ho poslal na štúdia do Budapešti. Vysvätený na kňaza bol tým istým biskupom dňa 18. decembra 1857 (podľa juliánskeho kalendára na sviatok sv. Mikuláša) na Černečej Hore pri Mukačeve. Aj ďalej pokračujúc v štúdiách získal v roku 1860 doktorát teológie. Krátko na to sa stal špirituálom a profesorom teológie v Užhorode. Vzhľadom na jeho vynikajúce odborné vedomosti, ktoré v krátkom čase preukázal ako prednášajúci bol menovaný za profesora morálky na univerzite v Budapešti. Nielen jeho odbornosť, ale aj hlboký duchovné daností boli ocenené biskupom Pankovičom, ktorý ho menoval v 1873 za mukačevského kanonika a následne za rektora užhorodského seminára. Po smrti prešovského biskupa Jozefa Gaganca ho Svätý Otec Pius IX. dňa 3. apríla 1876 vymenoval za biskupa na uvoľnený prešovský biskupský stolec a jeho samotná konsekrácia sa uskutočnila 21. mája v tom istom roku v Užhorode. Ako bývalý univerzitný profesor sa s veľkou usilovnosťou pustil do budovania cirkevného školstva a sám štedro podporoval veľkými sumami študentov z chudobných sociálnych pomerov. Okrem toho založil viacero fundácií na podporu mládeže, sirôt a chudobných. Jeho veľkou zásluhou bolo otvorenie vlastného eparchiálneho seminára a to 12. septembra v roku 1881. Naši bohoslovci predtým študovali v Užhorode, Budapešti a Ostrihome. Hoci pochádzal z maďarského kultúrneho prostredia, nepodľahol maďarizačnému tlaku a podporoval miestnu kultúru cez školy a cirkevný život. Počas svojho účinkovania precestoval skoro celú eparchiu vykonávajúc kanonické vizitácie. V roku 1881 dal renovovať interiér katedrály. Zomrel náhle v rozkvete svojej apoštolskej práce v 49 roku života, dňa 21. mája 1882 a v šiestom roku svojej biskupskej služby. Slávnostne bol pochovaný za veľkej účasti duchovenstva a veriacich a jeho telesné pozostatky boli uložené v krypte prešovskej katedrály. Dr. Ján Vályi Narodil sa 22. septembra 1837 v Ovéncselö v Sabolčskej župe v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po ukončení základného vzdelanie pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Debrecíne, Užhorode a vo Veľkom Varadíne. V roku 1857 začal študovať teológiu v Užhorode. Ako nadaný študent po jej absolvovaní pokračoval v štúdiu vo Viedni, ktoré ukončil v roku 1869 získaním doktorátu teológie. Kňazskú vysviacku prijal 26. októbra 1865 z rúk prešovského biskupa Jozefa Gaganca. Ján Vályi patril v tom čase do mukačevskej eparchie, nakoľko tam patrila terajšia Hajdudorožská eparchia. Svätil ho prešovský biskup preto, lebo mukačevský biskupský stolec nebol po smrti biskupa V. Popoviča (1864) obsadený. Dušpastiersku činnosť vykonával iba niekoľko mesiacov ako kaplán v Sátoraljaujhelyi. Po ukončení už spomínaných doktorandských štúdii bol v roku 1870 menovaný za prefekta v užhorodskom seminári a riaditeľa Ústavu pre kňazské siroty. Zároveň sa stal profesorom a prednášal cirkevné právo a dejiny. Svedomité plnenie povinnosti mu prinieslo odmenu v roku 1873, keď bol menovaný za radcu Svätej Stolice a o päť rokov sa stal mukačevským titulárnym kanonikom. V tejto hodnosti po smrti prešovského biskupa Dr. Mikuláša Tótha bol menovaný za jeho nástupcu dňom 11. októbra 1882. Biskupskú vysviacku prijal v Užhorode dňa 20. mája 1883 z rúk biskupa Jána Pásztélyiho. Ako prešovský biskup sa snažil spravovať zverený ľud Boží so všetkou horlivosťou a skromnosťou. Pokračoval v budovaní potrebných cirkevných štruktúr. V roku 1886 dokončil budovu seminára, ktorú započal stavať v roku 1880 jeho predchodca biskup Mikuláš Tóth. Prospešné boli jeho aktivity v oblasti školstva. Už rok po dostavaní budovy seminára zriadil komisiu, ktorá mala stať pri založení Učiteľského ústavu v Prešove. V roku 1888 sa započalo so samotnou stavbou budovy. Samotná výuka sa začala až v roku 1895 po vyriešení štátnej podpory na platy profesorov. Vedľa Učiteľskej akadémie zriadil biskup Vályi aj internát. Jeho zásluhou bola v Prešove otvorená aj prvá gréckokatolícka meštianska škola. Jeho veľkou túžbou bolo zriadiť dievčenský internát a sirotinec. Pre realizáciu týchto plánov z vlastných zdrojov utvoril základňu v hodnote 300 000,- korún. Veľkej pozornosti biskupa Dr. Jána Vályiho sa tešil katedrálny chrám. Pod jeho vedením sa uskutočnila jeho umelecká výzdoba, boli zakúpené dva zvony a pre prešovskú faru bol ustanovený farár, nakoľko dovtedy ju spravoval jeden zo sídelných kanonikov. Všemožne napomáhal aj ostatné farností a tak napríklad finančne pomohol dostavať aj terajší gréckokatolícky chrám v Košiciach. V jubilejnom roku 1900 biskup Vályi viedol púť gréckokatolíckych veriacich Maďarov do Ríma. Stal sa hovorcom ich centrálneho komitétu, ktorý žiadal Svätého Otca Leva XIII. o zavedenie maďarského jazyka do liturgie. Hoci sám miloval svoj národ a obrad bolo mu ťažko odolávať silným maďarizačným tlakom zvlášť po vydaní tzv. Apónyiho zákonov, ktoré predpisovali povinnosť vyučovania jazyka už na základných školách. V dôsledku značnej emigrácie do Spojených štátov, ktorá postihla začiatkom 20. storočia aj prešovskú eparchiu, biskup Vályi sa snažil napomôcť gréckokatolíckych veriacich v novom svete tým, že tam poslal niektorých kňazov ako misionárov. Ušľachtilé a dobré srdce biskupa dotĺklo dňa 19. novembra 1911 v Prešove. Pochovaný bol v krypte katedrálneho chrámu. Tento veľký biskup spravoval Prešovskú eparchiu 28 rokov. Bohatý je výpočet jeho aktivít: dobudovanie seminára, založenie Učiteľskej akadémie, internátu, starostlivosť o katedrálny chrám, podpora chudobných farnosti a sirôt. Predovšetkým veľkým prínosom pre našu cirkev bola popri horlivej dušpastierskej práci, jeho neustála podpora cirkevného školstva a tak aj pozdvihnutie úrovne učiteľov cirkevných škôl a samotného duchovenstva.

Dr. Štefan Novák

narodil sa 4. decembra 1879 ako syn gréckokatolíckeho kňaza v Ubli, v Zemplínskej župe. Otec mu onedlho zomrel, stal sa sirotou. Ujal sa ho kanonik Július Drohobecký a kancelár Anton Papp. Gymnázium ukončil v Užhorode. Teologické štúdium absolvoval v arcibiskupskom seminári v Ostrihome. Tu bol žiakom významného vychovávateľa a duchovného vodcu profesora Otakára Procházku. V štúdiu pokračoval vo Viedni, kde bol v roku 1906 promovaný za doktora teológie. Za kňaza bol vysvätený už v užhorodskej katedrále 9. januára 1905 biskupom Júliusom Fircákom. V roku 1908 sa stal vychovávateľom detí rodiny Pálffyovcov, kde pôsobil až do roku 1913. Gróf Pálffy bol v diplomatických službách v Ríme a mal veľký vplyv aj vo Vatikáne. Na jeho odporúčanie sa mladý vychovávateľ stal v roku 1913 kandidátom prešovského biskupskéoho stolca, hoci mal len 34 rokov. Svätou Stolicou bol v tom istom roku menovaný a 11. januára 1914 biskupom Antalom Pappom vysvätený za biskupa. Biskup Novák stál na čele eparchie v najťažšom období maďarizácie. Na jeho príkaz sa nepomaďarčovali len školy, ale aj cirkevné obrady, vytláčal sa cirkevno – slovanský jazyk ako základný prvok východného obradu. Aj keď vyrastal medzi Rusínmi, nebol priaznivo naklonený ich potrebám a požiadavkám, pretože pod tlakom štátnych úradov zaviedol do cirkevných škôl svojej eparchie maďarčinu. V roku 1918 odišiel do Maďarska. Roku 1920 ho Rím uvoľnil z vedenia eparchie. zomrel v Maďarsku 5. septembra 1932. Dr. Mikuláš Russnák

narodil sa 30. apríla 1878 v Sopkovciach v Zemplínskej župe v kňazskej rodine. Po skončení stredoškolských štúdií ho biskup Vályi poslal do centrálneho seminára v Budapešti. Kňazskú vysviacku prijal 26. augusta 1900 a 30. apríla 1901 bol promovaný na doktora teológie. Po krátkom pôsobení v pastorácii ho v roku 1902 biskup Vályi vymenoval za vicerektora prešovského seminára. Biskup Novák ho v roku 1918 vymenoval za generálneho vikára a v tejto funkcii pôsobil až do roku 1927. Popri svojich povinnostiach v seminári a v správe diecézy sa venoval vedeckej činnosti, je autorom mnohých teologických prác: Učebnice cirkevno – slovanského jazyka, obsiahlej práce – Epiklézis, latinsky De processione Spiritus Santcty a Filioque, Purgatórium, O pervenstve Rímskaho prestola. Jeho práce vychádzali aj v mnohých svetových jazykoch. Univerzita v Budapešti ho roku 1914 menovala kolegiálnym profesorom. Súčasne bol sídelným biskupom menovaný za profesora dogmatiky a v tej funkcii pôsobil v Prešove do roku 1936, kedy sa stal profesorom bohosloveckej fakulty v Bratislave a v jednom volebnom období aj jej dekanom. Za svoje zásluhy bol vyznamenaný mnohými cirkevnými hodnosťami. V ťažkých rokoch po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi bol internovaný a žil utiahnuto v kňazských domovoch, ktoré slúžili ako koncentračné tábory pre rehoľníkov a kňazov. Zomrel v roku 1954 v Bratislave.

Dr. Dionýz Nyáradi

narodil sa 10. októbra 1874 v Ruskom Keresture (Bačka, Juhoslávia) v rodine niekdajších gréckokatolíckych vysťahovalcov z východného Slovenska. Teologické štúdia v Zahrebe ukončil doktorátom v roku 1898 a 1. januára 1899 bol tam vysvätený za kňaza. po vysviacke pôsobil ako prefekt seminára a neskôr ako rektor. Za biskupa ho vysvätil arcibiskup Lazar Mladenov 9. januára 1915 v Ríme. Až do roku 1920 bol v hodnosti apoštolského administrátora v Križevci. Dňa 1. mája 1920 sa stal sídelným biskupom. V roku 1922 ho Svätá Stolica poverila správou prešovského biskupstva ako jeho apoštolského administrátora. V tom čase súbežne viedol križevskú aj prešovskú eparchiu. V roku 1927 sa vrátil do Juhoslávie. V roku 1938 – 1939 bol ešte administrátorom v Chuste na Podkarpatskej Rusi. Zomrel 14. apríla 1940 počas vizitácie v Mrzlom Poli v Juhoslávii. Samotná prešovská eparchia bola organizovaná pod patronátom cisára Františka I, ktorý 3. novembra 1815 utvoril túto eparchiu v hraniciach predošlého košického vikariátu. Pápež Pius VII. bullou Relata semper zo dňa 22. septembra 1818 prehlásil kanonické zriadenie prešovskej eparchie a prvým eparchom sa stal Gregor Tarkovič. Chrám sv. Jána Krstiteľa bol vyhlásený za katedrálu. Prešovské biskupstvo v 19. storočí v Uhorsku vytváralo aj keď s ťažkosťami ustanovizne, aké ich mali aj ostatné katolícke biskupstvá v Uhorsku: biskupský úrad, kapitula, seminár, učiteľský ústav, knižnice... Z druhej strany sa tu prejavila silná maďarizácia a tiež latinizácia na všetkých poliach cirkevného života. V seminári začína panovať promaďarský duch. Miznú aj vonkajšie osobitosti východného obradu, tak v odeve kňazstva, ako aj pri stavbe chrámov, ba aj pri liturgických obradoch. Čo sa týka činnosti prešovských biskupov, v podstate každý z nich sa v hojnej miere pričinil o rozvoj biskupstva.: Gregor Tarkovič (1818 – 1843) – úsilie o prvotné materiálne zabezpečenie biskupstva a vybudovanie základných eparchiálnych inštitúcií.

Jozef Gaganec (1843 – 1875) – prispôsobil katedrálny chrám požiadavkám východného obradu. Mikuláš Tóth (1876 – 1882) – vybudovanie bohosloveckej školy a seminára. Ján Vályi (1883 – 1911) - vybudovanie bohosloveckej školy a seminára. Štefan Novák (1914 – 1920) – vplyvom rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 podľahol maďarizácii a zriekol sa vedenia eparchie. kanonik Mikuláš Russnák (1918 – 1922) Dionýz Njarady – (1922 – 1927) - križevacký biskup, ktorému bola zverená správa prešovského biskupstva. bl. mučeník Pavol Peter Gojdič – (1927 – 1960) – rozkvet gréckokatolíckej cirkvi. bl. mučeník Vasiľ Hopko – (1947 - 1976) – pomocný prešovský biskup V roku 1950 došlo vplyvom štátneho režimu a pravoslavizácie k násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola dňa 28. apríla 1950 na Prešovskom sobore zlikvidovaná. Šlo o známu akciu „P“. Biskupi, mnohí kňazi, rehoľníci i laici boli zatknutí, prenasledovaní, posielaní do vyhnanstiev, umučení... a nastúpilo ťažké obdobie tzv. „katakombálnej“ cirkvi. Bolo to obdobie, ktoré prinieslo tejto cirkvi troch blahoslavených: biskupov P.P. Gojdiča, V. Hopku a kňaza Metoda Dominika Trčku, ktorí pre svoju vieru trpeli a boli umučení. Po uvoľnení pomerov v roku 1968 vzniká tzv. „Akčný výbor“, ktorého cieľom bola obnova gréckokatolíckej Cirkvi. Po mnohých bojoch bola 13. júna 1968 vládnym uznesením gréckokatolícka cirkev povolená, ale v priebehu 70. – 80. - tých rokov bola tŕňom v oku, pod štátnym dozorom a „likvidovaná“ zvnútra.