osobe Petra Parthéna Petroviča za biskupa. Spomínaný Petrovič a bazilián Kosovický chodili z dediny na dedinu a všade šírili myšlienku únie. S priaznivými myšlienkami svojej apoštolskej práce za zjednotenie išli do mesta Eger (Jáger) ku katolíckemu biskupovi Georgiovi Jakušičovi ohlásiť snahu zjednotenia s katolíckou cirkvou a dojednať formálny vznik únie. Únia bola nakoniec uzavretá 24.4.1646 v hradnej kaplnke Drugethovcov v Užhorode za prítomnosti jágerského biskupa Jakušiča, grófky Anny Jakušičovej, (manželky nebohého Jána Drugetha), baziliánov Petra Parthéna Petroviča a Gabriela Kosovického, ako aj prítomných 63 kňazov východného obradu.

Slávnostné vyhlásenie zjednotených kňazov v Užhorode prešlo do dejín ako „Užhorodská únia“. Akt Užhorodskej únie bol potvrdený 14. mája 1648 ostrihomským arcibiskupom a prímasom Uhorska Jurajom Lippayom, ktorý až následne v roku 1651, informoval o tom Svätú Apoštolskú Stolicu v Ríme. V priebehu nasledujúcich 15 rokov sa k únii pridali prakticky všetci kňazi. V roku 1650 ich bolo už takmer 100, v roku 1652 - 200, roku 1654 - 400, a v roku 1661 - vyše 500. Únia bola postupne prijatá v Užskej, Zemplínskej, Šarišskej, Abovskej, Turnianskej aj Gemerskej župe, ba neskôr v roku 1733 aj v Berehovskej, Ugočskej a Marmarošskej župe. Na území Mukačevskej eparchie v roku 1759 už prakticky nebolo oficiálne nezjednotených veriacich.

V roku 1651 bola vyslovená požiadavka zriadiť samostatné gréckokatolícke biskupstvo. K žiadosti sa pripojili aj gréckokatolíci stolíc Spišskej, Turňanskej a Gemerskej, ktorí dovtedy patrili k spišskému prepošstvu. Zjednotený biskup Parthénius prijal v roku 1651 biskupskú vysviacku v Belehrade (Sedmohradsku) z rúk pravoslávneho arcibiskupa Štefana Simonoviča. Mnísi na Černečej Hore nadšene privítali nového mukačevského biskupa. Avšak kňažná Zuzanna Lorántffy, vdova po Jurajovi I. Rákoczim, zamietla Parthénia a sama vymenovala za mukačevského biskupa Jaonnicia Zejkana. Nepomohli ani zákroky cisára Ferdinanda III. Biskup Parthénius sa musel vrátiť do Užhorodu. Ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay žiadal pre Parthénia potvrdenie na mukačevský biskupský stolec z Ríma (už 10. septembra 1651), ale toto potvrdenie vydal dňa 8. júna 1655 až nástupca Inocenta X. (1644-1655) pápež Alexander VII. (1655-1667).

Mukačevská eparchia až do roku 1664 zostala rozdelená na dve časti. Situácia sa trocha mení v roku 1660, keď zomiera kňažná Anna Lorántffy. Správkyňou Rákocziovských majetkov sa stala mladá vdova po Jurajovi II. kňažná Žofia. Pochádzala z katolíckeho šľachtického rodu Báthoryovcov. Žofia Báthory síce odstránila z mukačevského biskupského stolca pravoslávneho biskupa Zejkana, ale nechcela pripustiť ani Rímom potvrdeného mukačevského biskupa Parthénia, lebo sama chcela mať menovacie právo. Obrátila sa dokonca na kyjevského metropolitu, ale ten keď chcel mukačevské biskupstvo začleniť do kyjevskej metropoly. Kňažna Žofia s tým nesúhlasila a v roku 1664 povoláva biskupa Parthénia naspäť, aby sa ujal mukačevského biskupstva. Odovzdáva mu aj kláštor na Černečej Hore. Takto bol zabezpečený úspech Užhorodskej únie.

Prekážky zjednotenia boli:

1. Veľmi dôležitým prvkom pri podpísaní Užhorodskej únie bola podmienka zachovania východného obradu pre zjednotených kresťanov. V tejto skutočnosti dochádzalo k mnohým nezrovnalostiam z dôvodu počínania si jágerskych biskupov. Nesprávnym vysvetľovaním únie presadzovali medzi zjednotenými kresťanmi latinský obrad. Biskupovi Parthéniovi bolo dané, aby so svojím sprievodom sa zúčastňoval na latinské cirkevné sviatky západnej liturgie, ďalej, aby sa kňazi učili liturgizovať podľa západnej liturgie. Za vzor „pravdivého uniáta“ bol dávaný Gabriel Kosovický, bazilián, ktorý bol rozčarovaný z toho, že sa nestal biskupom. Jágerským biskupom Benediktom Kišdi (1648-1660) bol menovaný za kňaza do Humenného, kde začína slúžiť liturgiu v západnom obrade. To, že Apoštolská Stolica bola proti takýmto počínaniam svedčí aj jej nariadenie, ktorým takéto počínanie zakázala a nariadila Kosovickému vrátiť sa do kláštora. Ďalšou nezrovnalosťou bolo svätenie sviatkov. Jágerský biskup Juraj Féneši (1687-1699) prikázal gréckokatolíkom sláviť aj latinské cirkevné sviatky s obmedzením slávenia východných cirkevných sviatkov.

2. Druhou závažnou podmienkou Užhorodskej únie bola možnosť vlastného výberu mukačevského biskupa. Biskup bol v ponímaní veriacich nielen eparchom, ale aj vladykom-otcom. Podobne aj v tejto otázke dochádzalo k mnohým napätiam. Vplyvom dlhšieho neobsadenia mukačevského biskupstva sa biskupstvo dostáva do čoraz väčšieho vplyvu Jágru. Mukačevský biskup sa stáva obradovým vikárom jágerského biskupa. Bez jeho dovolenia nemohol vysvätiť ani kňaza, ba ani posvätiť nové chrámy.

3. Tretím privilégiom bolo hmotné zvýhodnenie pre duchovenstvo. Aj naplnenie tejto skutočnosti narážalo na mnohé prekážky, hoci už v roku 1624 Apoštolská Stolica priznala zjednoteným všetky privilégia. Napriek tomu, pre svojvoľné počínanie si zemepánov, ktorí konfiškovali cirkevné majetky, dostávali sa mukačevskí biskupi a podobne aj duchovenstvo (neplatenie desiatkov ako západnému kléru) do veľmi ťažkej finančnej situácie. V spomínanom období po podpísaní Užhorodskej únie, zvlášť po smrti biskupa Parthénia dochádza k vážnemu ohrozeniu únie. Za krátke obdobie malo mukačevské biskupstvo viacerých pastierov mimo územia eparchie. Ďalšími biskupmi boli Jozef Vološinovský (1667-1675), Ján Malachovský (1671), Teofan Maurocordato (1676-1686), Ján Hieronym Lipnický (1681-1686), Porfýr Kulčický (1681-1687), Rafael Angelo Gavrilovič (1687-1688), Metod Rakovecký (1687- 1693).

Situácia sa mení, keď na návrh kardinála Leopolda Kollonicha, ktorý na zasadnutí Pápežskej kolégie v Ríme roku 1689 predkladá návrh pápežovi Alexandrovi VIII. aby bol vymenovaný za apoštolského vikára Ján Jozef De Camellis (1689-1706), misionárom mukačevskej eparchie. Pápež ho ešte v tom roku 5. novembra 1689 menoval titulárnym biskupom šebasteiským. Biskup De