Mukačevské biskupstvo a Užhorodská únia
Podľa jednoznačných údajov zachovaných prameňov zo 14. a 15. storočia, vznikla prevažná väčšina ruténskych dedín na východnom Slovensku v období pastierskej, tzv. valašskej kolonizácie. Rusíni však boli aj medzi členmi vojenských strážnych hliadok a vykonávali strážne služby. Niektorí z týchto vojakov si čoskoro kúpili za vojenské služby kráľovi poľnohospodárske majetky. Už pramene zo 14. storočia spomínajú na Slovensku nielen Ruténov - pastierov, ale aj Ruténov -roľníkov. Slovenský historik Ondrej R. Halaga, hodnotí prenikanie valašskej kolonizácie a formovanie organizačných štruktúr východnej cirkvi v karpatskom oblúku takto: „Len čo pokročila valašská kolonizácia v Marmaroši a Beregu, dostala aj pravoslávna viera svoje ohnisko v hrušovskom kláštore sv. Michala. Kláštor bol ako sauropig podriadený patriarchovi Carihradu na žiadosť valašských vojvodov v Marmaroši, Draga a Balka.
Jurisdikcia hrušovského exarchu siahala až po Abov. I keď valašská kolonizácia tu nenašla prekvitajúcu grécku vieru, našla viac než len reminiscencie na „starú viru“, jej modlitby a zvyklosti. Dovtedy sa cyrilometodská viera v Uhorsku stále strácala, tak že do konca 13. storočia sa z nej zachovali iba rudimentá. Odkedy sa dostala pod ochranu valašského práva, nastala jej reštaurácia. Kým však, ako sme videli, prv bola často spravovaná spoločne s rítom latinským a v jeho tieni, od príchodu valachov dostáva sa s obradom latinským skôr do protikladu, aj keď mu, ako náboženstvu chudobných, nebývala venovaná veľká pozornosť“. Podľa historika Joannika Baziloviča veľký význam pre Uhorsko a jeho východných kresťanov malo litovsko-podolské knieža Teodor Koriatovič.
Roku 1393 bol pravdepodobne prinútený opustiť svoje kniežatstvo v Podolí a nájsť si nový domov v Uhorsku. Žigmund, kráľ Uhorska ho veľmi ochotne prijal a daroval mu Mukačevské panstvo. Novousadlíci, ktorí prišli s ním sa usadili postupne v Berehovskej, Ugošskej a Marmarošskej župe. Založili asi 300 osád. Teodor Koriatovič bránil Rusínov pred uhorskou šľachtou. Pomohol postaviť grécko-slovanský kláštor na Černečej hore pri Mukačeve, ktorý sa stal duchovným centrom severovýchodného Uhorska. Jeho činnosť sa priaznivo prejavila aj v Šarišskej, Zemplínskej a Užskej župe. Na Zemplíne dal raziť drobné strieborné mince s cyrilským písmom. Pri kaplnke v Krásnom Brode dal vystaviť drevenú cerkov-chrám a kláštor. Zachovala sa stará ľudová tradícia, že počiatky mukačevskej eparchie siahajú do čias pred tatárskym vpádom.
Tatársky vpád veľmi narušil rozvoj náboženského života v Zakarpatsku. Tatári vyplienili grécke kostoly a kláštory. Trvalo niekoľko desaťročí, kým sa život dostal do normálnych koľají. Čo sa týka mukačevského kláštora jeho počiatky siahajú pravdepodobne do čias vlády Ondreja I., ktorý si vzal za manželku Anastáziu, dcéru kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho (1018-1054). S ruskou kňažnou prišli do Uhorska východní mnísi. Časť týchto mníchov sa usídlila na Černečej hore pri Mukačeve.
Tak sa kláštor stáva náboženským a kultúrnym centrom kraja. Zachovala sa veľmi dôležitá vedomosť, ktorá poukazuje na listinu zo dňa 14.1.1660, v ktorej sa uvádza, že pri Mukačeve pred niekoľko sto rokmi (ante aliquot centenos anos) vznikol kláštor baziliánov a v Mukačeve sídlili biskupi východného obradu. Prví mukačevskí biskupi prichádzali do Mukačeva obyčajne z Haliče ako konsekrovaní biskupi. Mnísi ich najprv prijali ako igumenov a potom ich uznali za biskupov. Od roku 1491 máme historicky overiteľné správy o tom, že v kláštore pri Mukačeve sídlil biskup, ktorý bol jeho predstaveným a súčasne vykonával duchovnú správu.
Prvým mukačevským biskupom bol Ján. Podobne píše aj prof. Michal Lacko: „Kráľ Vladislav II. nariadil všetkým rusnackým kňazom, aby vo všetkom boli podriadení a poslúchali svojho biskupa Jána, sídliaceho v mukačevskom monastieri sv. Nikolaja. Postupne právomoc mukačevského biskupa rástla, o čom svedčí aj dokument kráľa Ferdinanda I. z roku 1551, ktorým poveril mukačevského biskupa Bazila spravovať aj územie Maramureša. V roku 1556 bol aj hrušovský kláštor, predtým samostatný, podriadený mukačevskému biskupovi. Ani dodnes nie je celkom jasné, pod čiou jurisdikciou sa nachádzali mukačevskí biskupi. V 16. a 17. storočí prijímali biskupskú vysviacku zvyčajne z rúk kyjevských alebo moldavských metropolitov. Čo sa týka etnického zloženia veriacich, napriek konvenčnému názvu, Rusíni, či Rusnáci, už na začiatku 17. storočia mukačevský biskup Sergius píše, že vo svojom biskupstve má mníchov a kňazov, Rusínov, Rumunov, Slovákov a Srbov, čím dosvedčuje plurietnicitu príslušníkov východného obradu. Čo sa týka mukačevského kláštora, jeho počiatky siahajú pravdepodobne do čias vlády Ondreja I., ktorý si vzal za manželku Anastáziu, dcéru kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho (1018-1054).
V prvej polovici 16. storočia nastali v Uhorsku vážne zmeny, ktoré značne ovplyvnili jeho ďalší vývin. V prvom rade možno uviesť vplyv tureckej invázie. Turci sa dostali až na južné Slovensko. Ďalej to bola porážka uhorských vojsk pri Moháči v roku 1526, v ktorej padol aj uhorský kráľ Ľudovít II., ktorý nezanechal následníka trónu. Okrem neho padlo aj veľa iných významných osobností (5 vyšších duchovných), čo vnieslo dezorganizáciu do života v Uhorsku. V treťom rade to bol nástup Habsburgovcov na uhorský trón, ktorý vytvoril nesúhlas a odpor veľkej časti uhorskej šľachty, ktorá zorganizovala odboj proti tomuto právnemu aktu a stavu. V štvrtom rade to boli myšlienkové prúdy, ktoré sa šírili zo zahraničia v podobe anabaptizmu, protestantismu a rôznych filozofických koncepcií, ktoré spochybňovali katolícky univerzalizmus.
Dediny, v ktorých obyvateľstvo nebolo plnoprávne boli v právomoci zemepánov a oni rozhodovali o ich viere. Uhorská šľachta sa rozdelila na dva nepriateľské tábory. Jedni pozvali na kráľovský trón Habsburgovcov z Rakúska a druhí prehlásili za svojho kráľa vojvodu Jána Zápoľského. Krajina sa zmietala vo vnútorných bojoch, z čoho najviac ťažili Turci, ktorí v roku 1541 dobyli Budín. Uhorsko sa v týchto okolnostiach rozdelilo na tri časti:
1. Západné Uhorsko pripadlo Habsburgovcom
2. Stredná časť krajiny patrila Turkom
3. Z východnej časti sa vytvorilo „Sedmohradské kniežatstvo“, ktoré vyhlásilo Jána Žigmunda, syna Jána Zápoľského za Sedmohradské knieža.
Tieto kniežatá si robili nárok na kráľovský trón a často organizovali povstania proti Habsburgovcom. Územie Zakarpatska tvorilo koridor medzi týmito súperiacimi stranami až do roku 1711, keď Habsburgovci zvíťazili definitívne nad sedmohradskými kniežatami. Osobitnú ťažkosť pre riadny cirkevný život predstavovala skutočnosť, že svetskí feudáli si nárokovali právo zasahovať do cirkevných vecí, schvaľovať biskupov a obmedzovať ich činnosť. Mukačevský kláštor a väčšina územia obývaného príslušníkmi východného obradu patrili pod správu sedmohradských kniežat. Protestanti obsadili mukačevský kláštor, ktorý bol zároveň aj rezidenciou biskupa. Zhabali cirkevné majetky a miešali sa do najvnútornejších vecí cirkevného života. Osud mukačevského biskupa bol tak v rukách mukačevského pána. Keď títo zemepáni prešli na protestantizmus, snažili sa v tomto smere ovplyvňovať aj svojich poddaných. Títo boli však veľmi naviazaní na svoju východnú liturgiu a obrady, a preto pokusy protestantských kazateľov neboli príliš úspešné.
Aj zo strany katolíckej cirkvi boli viaceré pokusy na činnosť medzi týmito veriacimi, ale aj tu bolo podvedomé stotožňovanie katolicizmu s príslušnosťou k latinskému obradu, skôr brzdou skutočnej úspešnosti. Mukačevský kláštor sv. Mikuláša na Černečej Hore pri Mukačeve je počas vojnových zápolení neraz vydrancovaný. Sedmohradské kniežatá sa veľa ráz pomstili mukačevským biskupom za to, že sa postavili na stranu Habsburgovcov. Zničili fundančné listiny a dokumenty o rozličných privilégiach. Tak napr. biskup Bazil II. preto osobne vyhľadal v Prahe cisára Maximiliána a informoval ho o neutešenej situácii. Mukačevskí biskupi postupne prišli o všetky výsady a privilégia a preto, že nenašli ochranu ani u cisára, začínajú hľadať v Ríme. Samotní uhorskí panovníci sa snažili rôznymi obmedzeniami priviesť Ruthénov k únii, teda zjednoteniu s Rímom. Treba mať na zreteli, že toto územie predstavovalo akúsi deliacu čiaru medzi východom a západom, čo sa prejavovalo aj kultúrne, mocensky a nábožensky, pričom proces zjednocovania bol vlastne len oficiálnym potvrdením nikdy neprerušenej orientácie na Rím.
V polovici 16. storočia v Uhorsku začína proces rekatolizácie. Dôležitú úlohu v ňom zohrali ostrihomskí arcibiskupi, vo veľkej miere aj rehoľné a svetské duchovenstvo. Základy katolíckej obnovy v uhorskom kráľovstve položil ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh (1553- 1568), ďalej v rekatolizačnom diele pokračoval ďalší ostrihomský arcibiskup František Forgách (+1615). Význačnú úlohu v rekatolizácii v ďalšom období zohral arcibiskup Peter Pázmány. Jeho zásluhou sa vrátili mnohé rodiny v Uhorsku späť ku katolíckej cirkvi. Protestanti tak stratili veľkú časť šľachty. Mukačevské panstvo bolo od roku 1588 v rukách protestanských zemepánov, čo malo neblahé následky pre cirkevný život mukačevského biskupstva. Protestanti sa všemožne usilovali dostať pod svoj vplyv aj jednoduchý ľud. Uhorská šľachta čoskoro vybadala zámery protestantov.
Za pomoci rímskokatolíckych misionárov-rehoľníkov pokúsila sa o latinizáciu Zakarpatska. Snahy protestantov i katolíkov boli márne. Za danej situácie sa ukázalo jediné riešenie a to Únia. Zjednocovaciemu procesu veľmi napomohli Drugethovci, najmä syn Juraj Drugeth III., ktorý sa vrátil do katolíckej cirkvi. Od roku 1605 bol pánom humenského panstva. Úprimne si prial zjednotenie na svojom panstve a aj preto si zavolal z Poľska přzemyšlského gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého (1610-1652), ktorý v septembri roku 1613 naozaj prišiel do Humenného. S ním prišli aj dvaja jezuiti. Tento posledný fakt je tiež veľmi dôležitý pre pochopenie neskoršej nedôvery zo strany niektorých „neprajníkov“ Únie, ktorí si mysleli, že prehlásenie Únie znamená otvorené hlásenie zrieknutia sa starodávnej byzantskej cyrilometodskej tradície a obradu a jej zámenu za latinskú.
Slávnostné verejné prehlásenie zjednotenia sa malo uskutočniť na sviatok Zoslania svätého Ducha roku 1614 na pútnickom mieste Krásny Brod, kde mal byť v ten istý deň posvätený aj nový chrám. Bolo to však prenáhlené rozhodnutie. Hoci duchovenstvo vo veľkej miere bolo na to pripravené, ale prostý ľud nebol pripravený na tento krok a tak niekoľkí neprajníci skutočne pobúrili ľud a celá akcia sa skončila neúspechom. Prvým biskupom mukačevským, ktorý chcel zjednotenie bol Bazil Tarasovič (1634- 1646). Cieľavedome pripravoval úniu s Rímom. Dostal sa však do veľkej nemilosti u svojho zemepána Juraja Rákoczyho, ktorý ako kalvín robil všemožné prekážky proti zjednoteniu. Došlo to až tak ďaleko, že biskupa vzali od oltára počas slúženia svätej liturgie a uväznili ho. S pomocou kráľa Ferdinanda III. sa dostal na slobodu, ale pre ďalšie násilenstva sa najprv vzdal biskupstva a odišiel do mesta Nagykálló.
Začiatkom mája 1642 zložil vo Viedni pred cisárom a apoštolským nunciom katolícke vyznanie viery. Na to dostal možnosť spravovať západnú časť svojej eparchie, kde aj naďalej šíril myšlienku únie medzi veriacimi a duchovenstvom. Avšak Tarasovič, aby sa mohol vrátiť do Mukačeva, bol nútený oficiálne sa zriecť zjednotenia. Jeho presvedčenie pramenilo z nebezpečenstva kalvinizmu medzi nezjednotenými. Vnútorne však zostával naklonený zjednoteniu, čo potvrdil aj doporučením svojho nástupcu v
osobe Petra Parthéna Petroviča za biskupa. Spomínaný Petrovič a bazilián Kosovický chodili z dediny na dedinu a všade šírili myšlienku únie. S priaznivými myšlienkami svojej apoštolskej práce za zjednotenie išli do mesta Eger (Jáger) ku katolíckemu biskupovi Georgiovi Jakušičovi ohlásiť snahu zjednotenia s katolíckou cirkvou a dojednať formálny vznik únie. Únia bola nakoniec uzavretá 24.4.1646 v hradnej kaplnke Drugethovcov v Užhorode za prítomnosti jágerského biskupa Jakušiča, grófky Anny Jakušičovej, (manželky nebohého Jána Drugetha), baziliánov Petra Parthéna Petroviča a Gabriela Kosovického, ako aj prítomných 63 kňazov východného obradu.
Slávnostné vyhlásenie zjednotených kňazov v Užhorode prešlo do dejín ako „Užhorodská únia“. Akt Užhorodskej únie bol potvrdený 14. mája 1648 ostrihomským arcibiskupom a prímasom Uhorska Jurajom Lippayom, ktorý až následne v roku 1651, informoval o tom Svätú Apoštolskú Stolicu v Ríme. V priebehu nasledujúcich 15 rokov sa k únii pridali prakticky všetci kňazi. V roku 1650 ich bolo už takmer 100, v roku 1652 - 200, roku 1654 - 400, a v roku 1661 - vyše 500. Únia bola postupne prijatá v Užskej, Zemplínskej, Šarišskej, Abovskej, Turnianskej aj Gemerskej župe, ba neskôr v roku 1733 aj v Berehovskej, Ugočskej a Marmarošskej župe. Na území Mukačevskej eparchie v roku 1759 už prakticky nebolo oficiálne nezjednotených veriacich.
V roku 1651 bola vyslovená požiadavka zriadiť samostatné gréckokatolícke biskupstvo. K žiadosti sa pripojili aj gréckokatolíci stolíc Spišskej, Turňanskej a Gemerskej, ktorí dovtedy patrili k spišskému prepošstvu. Zjednotený biskup Parthénius prijal v roku 1651 biskupskú vysviacku v Belehrade (Sedmohradsku) z rúk pravoslávneho arcibiskupa Štefana Simonoviča. Mnísi na Černečej Hore nadšene privítali nového mukačevského biskupa. Avšak kňažná Zuzanna Lorántffy, vdova po Jurajovi I. Rákoczim, zamietla Parthénia a sama vymenovala za mukačevského biskupa Jaonnicia Zejkana. Nepomohli ani zákroky cisára Ferdinanda III. Biskup Parthénius sa musel vrátiť do Užhorodu. Ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay žiadal pre Parthénia potvrdenie na mukačevský biskupský stolec z Ríma (už 10. septembra 1651), ale toto potvrdenie vydal dňa 8. júna 1655 až nástupca Inocenta X. (1644-1655) pápež Alexander VII. (1655-1667).
Mukačevská eparchia až do roku 1664 zostala rozdelená na dve časti. Situácia sa trocha mení v roku 1660, keď zomiera kňažná Anna Lorántffy. Správkyňou Rákocziovských majetkov sa stala mladá vdova po Jurajovi II. kňažná Žofia. Pochádzala z katolíckeho šľachtického rodu Báthoryovcov. Žofia Báthory síce odstránila z mukačevského biskupského stolca pravoslávneho biskupa Zejkana, ale nechcela pripustiť ani Rímom potvrdeného mukačevského biskupa Parthénia, lebo sama chcela mať menovacie právo. Obrátila sa dokonca na kyjevského metropolitu, ale ten keď chcel mukačevské biskupstvo začleniť do kyjevskej metropoly. Kňažna Žofia s tým nesúhlasila a v roku 1664 povoláva biskupa Parthénia naspäť, aby sa ujal mukačevského biskupstva. Odovzdáva mu aj kláštor na Černečej Hore. Takto bol zabezpečený úspech Užhorodskej únie.
Prekážky zjednotenia boli:
1. Veľmi dôležitým prvkom pri podpísaní Užhorodskej únie bola podmienka zachovania východného obradu pre zjednotených kresťanov. V tejto skutočnosti dochádzalo k mnohým nezrovnalostiam z dôvodu počínania si jágerskych biskupov. Nesprávnym vysvetľovaním únie presadzovali medzi zjednotenými kresťanmi latinský obrad. Biskupovi Parthéniovi bolo dané, aby so svojím sprievodom sa zúčastňoval na latinské cirkevné sviatky západnej liturgie, ďalej, aby sa kňazi učili liturgizovať podľa západnej liturgie. Za vzor „pravdivého uniáta“ bol dávaný Gabriel Kosovický, bazilián, ktorý bol rozčarovaný z toho, že sa nestal biskupom. Jágerským biskupom Benediktom Kišdi (1648-1660) bol menovaný za kňaza do Humenného, kde začína slúžiť liturgiu v západnom obrade. To, že Apoštolská Stolica bola proti takýmto počínaniam svedčí aj jej nariadenie, ktorým takéto počínanie zakázala a nariadila Kosovickému vrátiť sa do kláštora. Ďalšou nezrovnalosťou bolo svätenie sviatkov. Jágerský biskup Juraj Féneši (1687-1699) prikázal gréckokatolíkom sláviť aj latinské cirkevné sviatky s obmedzením slávenia východných cirkevných sviatkov.
2. Druhou závažnou podmienkou Užhorodskej únie bola možnosť vlastného výberu mukačevského biskupa. Biskup bol v ponímaní veriacich nielen eparchom, ale aj vladykom-otcom. Podobne aj v tejto otázke dochádzalo k mnohým napätiam. Vplyvom dlhšieho neobsadenia mukačevského biskupstva sa biskupstvo dostáva do čoraz väčšieho vplyvu Jágru. Mukačevský biskup sa stáva obradovým vikárom jágerského biskupa. Bez jeho dovolenia nemohol vysvätiť ani kňaza, ba ani posvätiť nové chrámy.
3. Tretím privilégiom bolo hmotné zvýhodnenie pre duchovenstvo. Aj naplnenie tejto skutočnosti narážalo na mnohé prekážky, hoci už v roku 1624 Apoštolská Stolica priznala zjednoteným všetky privilégia. Napriek tomu, pre svojvoľné počínanie si zemepánov, ktorí konfiškovali cirkevné majetky, dostávali sa mukačevskí biskupi a podobne aj duchovenstvo (neplatenie desiatkov ako západnému kléru) do veľmi ťažkej finančnej situácie. V spomínanom období po podpísaní Užhorodskej únie, zvlášť po smrti biskupa Parthénia dochádza k vážnemu ohrozeniu únie. Za krátke obdobie malo mukačevské biskupstvo viacerých pastierov mimo územia eparchie. Ďalšími biskupmi boli Jozef Vološinovský (1667-1675), Ján Malachovský (1671), Teofan Maurocordato (1676-1686), Ján Hieronym Lipnický (1681-1686), Porfýr Kulčický (1681-1687), Rafael Angelo Gavrilovič (1687-1688), Metod Rakovecký (1687- 1693).
Situácia sa mení, keď na návrh kardinála Leopolda Kollonicha, ktorý na zasadnutí Pápežskej kolégie v Ríme roku 1689 predkladá návrh pápežovi Alexandrovi VIII. aby bol vymenovaný za apoštolského vikára Ján Jozef De Camellis (1689-1706), misionárom mukačevskej eparchie. Pápež ho ešte v tom roku 5. novembra 1689 menoval titulárnym biskupom šebasteiským. Biskup DeCamelis počas prvých rokov svojho účinkovania uskutočnil na rozličných miestach eparchie 12 synod a ponavštevoval všetky farnosti, z vizitácii ktorých si robil podrobné poznámky do diára. Zo szatmárskej synody spracoval podrobnú správu o danom stave eparchie pre Kollnicha a pre Congregatio de propaganda fide v Ríme. Na zabezpečenie základného vzdelanie a na rast i upevňovanie náboženského života vydal dve publikácie, a to Bukvar a Katechesis v cyrilike. Na jeho žiadosť bola zriadená zakladina arcibiskupa-kardinála Františka Jányho, szerémskeho biskupa, ktorú odovzdali kňazskému semináru v Trnave na krytie výdavkov gréckokatolíckych seminaristov. Veľké úsilie vyvinul de Camellis na usporiadanie životných podmienok gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré žilo v poddanských podmienkach.
Kráľ Leopold I. vydal 23. augusta 1692 výsadnú listinu pre gréckokatolíckych kňazov, ktorou oslobodil duchovných a ich deti z ponižujúceho poddanského stavu. Podľa uvedenej právnej výsady mali mať gréckokatolícki duchovní rovnaké slobody ako duchovní latinského obradu. V roku 1703 sa z Poľska vrátil František II. Rákoczi, ktorý zorganizoval povstanie proti Habsburgovcom. Biskup de Camelis sa nechcel miešať do sporov, no keď odoprel prísahu vernosti Františkovi II., ten ho zato vykázal z krajiny ako cudzinca a nútil sa ho vzdať sa biskupstva. Preto sa utiahol do Prešova, kde aj zomrel 22. augusta 1706. Jeho smrťou sa uzavrelo jedno veľké dielo, gréckokatolíci však stratili eminentnú osobnosť. V nasledujúcom období bol mukačevský biskupský stolec z rôznych dôvodov neobsadený. Ján Jozef Hodermarský (1707-1716) bol síce generálnym vikárom biskupa De Camellisa, no za povstania Františka II. Rákocziho sa postavil na stranu cisára, a preto musel utiecť na východné Slovensko. Aj keď ho cisár menoval biskupom, Rím toto menovanie nepotvrdil. Napriek starobylej tradícii a historickým dokumentom jágerský biskup si osvojil moc, a to aj napriek tomu, že Užhorodská únia bola podpísaná pod podmienkou, že gréckokatolíci budú mať svojho vlastného biskupa nimi zvoleného a potvrdeného Apoštolským stolcom.
Právny základ bol prejednaný a Apoštolský stolec „de facto“ poprel jeho legálnu existenciu až do jej kanonického uznania v roku 1771. Celé to obdobie bolo časom nezhôd, zásahov a vplyvu svetskej moci. Situácia sa vyvinula tak, že jágerský biskup Štefan Telekéši menoval na čelo mukačevskej eparchie do hodnosti generálneho vikára Juraja Bizancija (1716-1733), ktorého pápež Klement XI. bulou zo dňa 5. februára 1716 menoval najprv vikárom a o dva mesiace biskupom. Veľmi dôležitými sa stali ustanovenia Zamoščskej synody, ktoré riešili otázky gréckokatolíckeho obradu. Po dlhej príprave sa v auguste roku 1720 zišla na synodu hierarchia a duchovenstvo z gréckokatolíckych biskupstiev, nachádzajúcich sa na území poľského kráľovstva v poľskom mestečku Zamošč. Prácam tejto synody predsedal apoštolský nuncius v poľskom kráľovstve Hieroným Grimaldi. Na tejto synode boli prijaté dekréty, rozdelené do 19 titulov, v ktorých sa vlastne aplikovali viaceré ustanovenia Tridentského snemu na podmienky Východnej cirkvi.
Okrem toho tu boli riešené viaceré otázky cirkevnej administrácie a obradového charakteru a najmä to, čo sa týka vysluhovania jednotlivých sviatostí. Obsah jednotlivých titulov je nasledovný:
- O katolíckej viere
- O hlásaní Slova Božieho a o učení katechizmu
- O sviatostiach a o ich vysluhovaní
- O cirkevnej správe
- O metropolitovi
- O biskupoch
- O oficiáloch /cirkevných úradníkoch/
- O notárovi a biskupských poplatkoch 18
- O protopresbyteroch a obvodných dekanoch
- O farároch a farnostiach
- O kláštoroch a mníšskom stave
- O mníškach
- O chrámoch a ochrane ich majetku
- O simonii
- O obnovení vyučovania a o seminároch
- O pôstoch a o sviatkoch
- O ostatkoch svätých, zázrakoch a úcte svätých
- O platoch pre poslancov v štátnom tribunále
- O ustanoveniach synody.
Pápež Benedikt XIII. schválil ustanovenia tejto synody 19. júla 1724 pod titulom Synodum Provincialem Ruthenam. Jej platnosť pre jednotlivé ukrajinské biskupstvá bola tak schválená Svätou stolicou. Dlhší čas však nebolo celkom jasné ani medzi odborníkmi na cirkevné právo, aký vzťah, či záväznosť majú ustanovenia tejto synody pre gréckokatolícku cirkev mimo územia bývalého poľského kráľovstva. V období jej konania žili všetci gréckokatolíci Uhorska pod správou mukačevskej eparchie a v tom čase sa táto naša eparchia nachádzala v závislosti na rímskokatolíckom jágerskom biskupstve. Na základe dokumentov, ktoré uvádzajú vo svojich prácach naši historici J. Dulyškovyč a Michal Lučkaj vieme, že 11. marca 1726 sa v Jágri uskutočnilo stretnutie rímskokatolíckej biskupskej konzistórie s predstaviteľmi mukačevskej grécko-katolíckej eparchie. Na čele tejto delegácie bol generálny vikár Ján Hodermarský a ďalších 17 archipresbyterov zastupujúcich duchovenstvo celej eparchie.
Takmer všetky štatúty prekonzultované a prijaté na tomto jágerskom stretnutí sú vlastne aplikáciou Zamoščskej synody na podmienky mukačevskej eparchie, ba aj v samotnom texte sa doslovne uvádza, že uzávery boli prijaté „podľa Zamoščskej synody“. Druhým krokom, či druhým stupňom uvedenia uzáverov Zamoščskej synody do života mukačevskej eparchie bola tzv. Sevľušská synoda gréckokatolíckeho duchovenstsva konaná 3. februára 1727 v obci Nagy Szolos, čiže Sevľus v Ugočskej župe. Prvotným cieľom tohto stretnutia bolo znovupotvrdenie únie v spomínanej župe, ale zároveň sa potvrdili aj uzávery jágerského stretnutia dotýkajúce sa aplikácie dekrétov Zamoščskej synody. Potvrdzuje to aj zápisnica z tejto synody, prepísaná naším cirkevným historikom Michalom Lučkajom v jeho diele“ Historia Carpato-Ruthenorum“, kde sa doslovne hovorí: „Najprv boli prečítané uzávery stretnutia posvätného jágerského biskupského konzistória, prijaté 11. marca 1726 a následne tu bola osobitným spôsobom prijatá skúsenosť ruténskej provinčnej synody, konanej v meste Zamošč roku 1720 a potvrdenej rímskym pápežom Klementom XI.
