Pokánie v prvotnej cirkvi

Pokánie v prvotnej Cirkvi „Cirkev bola už od najstarších čias hlboko presvedčená, že odpustenie, udelené Bohom ako dar, zahŕňa ako dôsledok skutočnú zmenu života, dôslednejšie odstraňovanie vnútorného zla a obnovu vlastnej existencie. Sviatostný úkon musel byť spojený s existenciálnym úkonom, s reálnym očistením. Odpustenie neznamená, že sa tento existenciálny proces stane zbytočným, ale skôr, že dostáva zmysel, že sa vďačne prijíma.“

„Prvé obdobie kresťanstva charakterizuje predovšetkým veľký entuziazmus prívržencov Ježiša Krista z Nazareta, odštiepencov zo židovstva, ktorí uverili, že Ježiš je mesiáš, Syn Boží a vykupiteľ, na ktorom sa splnili všetky predpovede prorokov.“ Títo všetci boli schopní zriekať sa dokonca aj osobného majetku a dávať ho v prospech spoločenstva. Tak sa stalo už počas účinkovania apoštolov v Jeruzaleme. „ Všetci veriaci ostávali pospolu a všetky veci mali spoločné. Predávali svoje pozemky a svoj majetok rozdeľovali ho medzi všetkých, kto ako potreboval.“ „V Starokresťanskej literatúre otázka pokánia hrá veľmi dôležitú rolu.“

Cirkevní otcovia stále a znova nastolujú túto otázku pokánia a hľadajú pomer medzi ponúkanou milosťou, minulosťou pokánia a taktiež prísnym postojom odmietnutia, resp. vylúčenia hriešnika z cirkevného spoločenstva. Prvotná cirkev a jej spoločenstvo sa vytváralo predovšetkým pri vysluhovaní Eucharistie. Kresťania však žili v tejto dobe v tvrdých podmienkach a hlavne pohanskom prostredí, ktoré viedlo v kresťanstve do akéhosi cudzieho elementu a preto ho tvrdo a neúprosne potieralo. Tu dochádzalo ku prenasledovaniu všetkých kresťanov v jednotlivých oblastiach, ale neraz to prepuklo všeobecné a veľmi krvavé prenasledovanie vo vtedajšej svetovej rímskej ríši. Nie každý z kresťanov obstál v takejto skúške. Je tu závažná otázka čo z odpadlíkmi. Oni vlastne prijali krst, a predsa Ježiša Krista zradou odmietli. Môže sa tu ešte udeliť odpustenie?

Toto je vlastne ten základ problematiky cirkevných otcov, ktorá sa stále a znovu nastoluje v starovekej cirkvi. Človek ako jedinec si uvedomoval v pokánií hlbšie svoje miesto v spoločenstve vyvoleného Božieho ľudu. Človek nedodržaním Božieho zákona sa vylučoval z toho spoločenstva a zväzku s Pánom Bohom. Pravda odlúčenie sa od samotného Pána Boha malo vždy vážne dôsledky aj pre jednotlivca a aj pre celý národ. Napríklad pokušenie prvotného hriechu, byť ako sám pán Boh, ale bez Pána Boha, akosi stále sprevádza ľudstvo. „Ježiš Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi.“ Ježiš Kristus počas svojho verejného života na zemi nielen odpúšťal hriechy, ale aj ukázal účinky odpustenia. Tým hriešnikom ktorým odpustil, znova začlenil do Božieho ľudu a do spoločenstva.

„Po Ježišovom nanebovstúpení sa obec učeníkov náhle ocitla v scela novej situácii. Pán jej dal pri lúčení jasný misijný príkaz a to“ : „ Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ , aby pokračovala v hlásaní spásy a zvestovala radostného posolstva o eschatologickom Kristovom kráľovstve. V otázke pokánia cirkev, však musela čeliť dvom extrémnym prúdom a to rigoróznym smerom, ktorý tvrdil, že „ pokánie je možné vykonať len raz a že hriechy kapitálne“ a to vražda, modloslužba, cudzoložstvo, sú dokonca neodpustiteľné. A z druhej strany proti gnostikom, ktorí hovorili, že odpustenie a pokánie nieje vôbec potrebné. „Sv. Augustín zdôraznil proti pelegiánom ľudskú slabosť, prehlbuje sa i vedomie tzv. ľahkého hriechu a nedokonalosti, ktorým sa nemôžeme vyhnúť.“