V roku 1961 vychádza encyklika Mater et Magistra (Matka a učiteľka) Jána XXIII. Bola vydaná pri príležitosti 70. výročia prbej encykliky. Sociálna otázka, ktorá pôvodne bola zame rná len na robotnícku triedu, sa postupne rozšírila na všetky vrstvy spoločnosti, národy a stala sa otázkou svetovou. Vznikol problém tretieho sveta. V encyklike sa nachádzajú tri duchovné sily, pravda ako základ, spravodlivosť ako cieľ a láska ako jeho hnacia sila. V encyklike sa zdôrazňuje právo, ale aj povinnosť cirkvi účinne sa podieľať na riešení závažných sociálnych problémov, snažiť sa o spravodlivejšie rozdeľovanie, úsilie vyvinúť, aby robotníkom bola umožnená účasť na riadení podnikov. V záujme zmierňovania sociálneho napätia a obmedzovania negatívnych dôsledkov trhu musí štát svojimi regulačnými zásahmi do ekomomiky pôsobiť s cieľom zvýšiť úroveň všetkých členov spoločnosti. Nevyhnutnosť zásahov je nielen vo sfére zdravotníctva a vzdelania, ale aj pri voľbe povolania, rekvalifikácie. Štát má vytvárať podmienky na plnú zamestnanosť. Prednostnú pozornosť má venovať rozvoju verejných služieb, budovaniu komunikácií, vodovodov, bytovej výstavbe, zdravotníctvu, školstvu.
V roku 1971 vydáva pápež Pavol VI. encykliku Populorom progressiv (Pokrok národov). Hovorí v nej, že sociálna otázka nadobudla celosvetové rozmery. Bohaté národy bohatnú čoraz viac a chudobné krajiny sa čoraz viac stávajú chudobnejšími. Sociálne konflikty nadobudli celosvetové rozmery a hrozia katastrofálnymi následkami pre celé ľudstvo. V rozvojových krajinách koloniálne mocnosti po odchode zanechali zaostalú labilnú ekonomiku, biedu, hlad, negramotnosť, nezamestnanosť, choroby, nevhodnú infraštruktúru. Pápež kritizuje liberalizmus, ktorý vytvára internacionálny imperializmus. Poukazuje na dve stránky práce, a to:
1.práca sľubuje peniaze, moc, pôžitky- vyvoláva egoizmus
2.vyvoláva aj nepokoje, vzbury a chlebové revolúcie
Podľa pápeža práca je len dovtedy, kým sa prostredníctvom nej a v nej realizuje ľudský rozum a sloboda. Rozvoj zo strany štátu vyžaduje starať sa nielen o hospodársky, ale aj sociálny pokrok. Nestačí len zvyšovať všeobecný blahobyt, dôležitejšie je zabezpečiť spravodlivejšie rozdeľovanie.
Pri príležitosti 80. výročia prvej encykliky Pavol VI. napísal otvorený list pápežskej komisii Justitia et pax, v ktorom sa zaoberá najdôležitejšími problémami doby. Upozorňuje na nový jav, a to nadmernú urbanizáciu, prehlbovanie osamelosti mnohých ľudí, porušovanie ľudskej dôstojnosti. Zdôrazňuje právo na prácu pre všetkých ľudí a na právo a možnosti rozvoja svojich schopností na výkon svojho povolania. Pracujúci majú právo na spravodlivú odmenu, ktorá umožní slušný a dôstojný život. Upozorňuje na nové sociálne, často až patologické, javy ako sú kriminalita, prostitúcia, drogy, neistota, strach, generačný konflikt, bezmocnosť, rozpad rodín. Podľa pápeža ani byrokratický socializmus, ale ani byrokratický kapitalizmus a autoritárska demokracia nedokázali vyriešiť kľúčový problém ľudkej spoločnosti a zabezpečiť všetkým občanom vzájomné spolužitie v spravodlivosti, rovnosti a pravde. Koncentrácia hospodárskej a politickej moci v rukách najbohatších magnátov vyvolala globálne problémy ľudstva.
V roku 90. výročia encykliky Rerum novarum, v roku 1981, vyšla encyklika Jána Pavla II. Laborem excerens (O ľudskej práci). Cirkev prešla zásadnou obmenou (následkom II. Vatikánskeho koncilu). V sociálnej politike sa táto premena prejavila zdôrazňovaním ľudských práv. Námetom encykliky je význam ľudskej práce, lebo tá je najdôležitejšia v celej sociálnej problematike. Problém práce vznikol v modernej dobe na základe konfliktu medzi stranou bohatých a stranou pracujúcich. Správny môže byť len taký spoločenský systém, ktorý protiklad-konflikt prekonáva. Uznávajúc súkromné vlastníctvo cirkev zdôrazňuje, že toto nesmie byť proti práci, jeho skutočné poslanie je, aby slúžilo práci. Spravodlivosť každého spoločenského zriadenia je možné určiť podľa toho, ako spravodlivo je v ňom odmeňovaná ľudská práca.
V roku 1987 vydáva Ján Pavol II. Sociálnu encykliku Sollicitudo rei socialis (Starostlivosť o sociálne otázky). Upozorňuje na javy ako konzumizmus, materializmus, fetišizmus tovarov, ľudia sa stávajú otrokmi vecí, úplatkárstvo, priepasť medzi krajinami bohatého severu a chudobného juhu, negramotnosť, únik kapitálu, únik mozgov, rastúca nezamestnanosť. Neustále zvyšovanie objemu produkcie, hromadenie a prisvojovanie si materiálnych statkov a služieb neprinieslo ľudstvu očakávané šťastie a spokojný život.
Vyvrcholením doterajšieho vývoja kresťanského sociálneho učenia je encyklika Centesimus annus (Stý rok), vydaná Jánom Pavlom II. pri stom výročí prvej encykliky v roku 1991. Svet marxizmu-leninizmu sa zrútil a pred postsocialistickými štátmi bola dilema, ako ďalej. Tak ako Lev XIII. pred 100 rokmi tak aj Ján Pavol II. sa odvážne vyjadruje k budúcnosti postsocialistických štátov. Hovorí, že je neudržateľné tvrdenie, že po porážke tzv. reálneho socializmu zostáva ako jediný hospodársky model kapitalizmu. Ján Pavol II. nedôverval absolútne slobodnému trhu, táto nedôvera je vlastná katolíckemu mysleniu, vytyčuje ako alternatívu proti kapitalizmu a socializmu vlastnú cestu, ktorú nazýva štátnym kapitalizmom. Charakterizuje ho ako spoločenské zriadenie slobodnej práce, podnikania a účasti, ktoré sa nestavia úplne proti trhu, ale požaduje, aby bol primerane usmerňovaný štátom tak, aby bolo zaručené uspokojovanie základných potrieb celej spoločnosti.
