Kresťanské sociálne učenie nachádza svoju podoby v prednáškach, knihách, vedeckých statiach, ale predovšetkým v pápežských encyklikách. Sociálne učenie má svoje preddejiny a vlastné dejiny. Vlastné dejiny sa začínajú encyklikou Rerum novarum z roku 1891. Základom sociálneho učenia je učenie Nového zákona. Z toho vyplývajú základné životné postoje, a to viera, nádej a láska. Sociálne učenie katolíckej cirkvi v 16. a 17. storočí rozpracovali utopický socialisti (T. More, T. Companella, G. Bonnet de Mabby, Morelly). Učenie sa rozvíja najmä v období prechodu manufaktúrnej výroby na strojovú kapitalistikú veľkovýrobu (pri vzniku masovej nezamestnanosti). Formulácie kresťanského sociálneho učenia sa v 19. storočí objavujú najmä v krajinách s katolíckou tradíciou a tiež v tých, kde ostrosť sociálnych problémov a protikladov vystupovali najvýraznejšie. Bolo to najmä vo Francúzku (abbé Felicite de Lammenais formuloval tzv. kresťanský socializmus v r. 1848) a v Nemecku (biskup von Emanuel Ketteler napísal spis Robotnícka otázka a kresťanstvo). Cieľom týchto prác nebolo odstránenie trhovej ekonomiky, ale jej poľudštenie a zmierenie nezamestnanosti a chudoby.
Prvá buržoázna revolúcia v Anglicku zvrhla feudálne zriadenie a nastolila kapitalizmus na základe trhovej ekonomiky. Priemyselná výroba cez uplatnenie substitúcie výrobných faktorov mala okrem pozitív i negatívny dosah na zamestnanosť. Obrovský rast ziskov priniesol aj armádu nezamestnaných a tým chudobu, čo vyústilo do sociálneho napätia a vyostreného triedneho boja.
V tom čase v roku 1891, si cirkev uvedomuje sociálno-ekonomické a politické súvislosti najmä po zasadnutí II. Internacionály, keď socialistické hnutie v štátoch nadobúda podobu masových hnutí. V zložitej dobe vydal pápež Lev XVI. prvú encykliku Rerum novarum (Príchod novej doby). Táto encyklika je o robotníckej otázke, o biede, chudobe, beznádejnom položení občanov, do ktorej ich uvrhol „drahý kapitalizmus“. Pápež požaduje zásahy štátu do ekonomiky najmä pri ochrane bezmocných a biednych. Trieda boháčov, ktorá je silná sama o sebe, nepotrebuje verejnú ochranu. Prvá encyklika je zásadným dokumentom sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Cirkev ponúka riešenie sociálnych problémov spoločným úsilím štátu, cirkvi, odborov a svojpomocných organizácií. Rozdelenie spoločnosti na dve triedy, ktoré majú protirečivé ekonomické záujmy s rozličným postavením, podnietilo vznik sociálnch teórií (napr. i Karla Marxa). V encyklike je nekompromisné stanovisko proti teórii marxistického socializmu a zdôvodnené sociálne učenie cirkvi ako východisko z ťažkej sociálnej krízy. Vychádza z úvahy o potrebe spravodlivejšieho usporiadania demokratickej spoločnosti. Súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné, umožňuje človeku hmotne zabezpečiť seba i svoju rodinu, podnecuje ľudí nielen do práce, ale aj do rozvoja pracovnej iniciatívy a podnikania. Odmieta dosahovanie úplnej spoločenskej rovnosti. Partnerský vzťah (štát, odbory, cirkev) môže problémy riešiť, pretože títo partneri sa majú snažiť o dobro všetkých občanov. Odsúdil názory, ktoré veľké sociálne rozdiely zdôvodňujú pôsobením zákonov trhovej ekonomiky, proti ktorým sa nedá nič robiť. Cirkev vidí problém v nerovnoprávnom postavení pracujúcich voči podnikateľom pri uzatváraní pracovných zmlúv. Lev XIII. Zdôraznil vzájomnú spätosť práce a kapitálu, pričom práca nie je schopná vytvoriť nič bez kapitálu, ale ani kapitál bez práce. Práca vraj nie je obyčajný tovar, preto sa jej ohodnotenie nemôže určovať len vzťahom ponuky a dopytu na trhu práce. Pri určovaní výšky mzdy treba zohľadniť jej osobitosti. Spravodlivá mzda musí byťtaká vysoká, aby umožnila rodinám pracujúcich dôstojný život. Sociálna encyklika Rerum novarum vyvolala vo svete veľký ohlas, ale nebola kladne hodnotená celou spoločnosťou. Reakcie boli rôznorodé a často protirečivé.
Pri 40.výročí vydania prvej encykliky, a tiež v dôsledku významných ekonomických zmien, ktoré sa uskutočnili, bola vydaná encyklika Pia XI. Quadragesimo anno (40 rokov po) v roku 1931. Pápež v nej ľútostne konštatuje, že sa nepodarilo vytvoriť partnerstvo medzi prácou a kapitálom, medzi buržoáziou a proletariátom tak ako to odporúčala prvá encyklika. Vypukla Veľká hospodárska kríza, ktorá zachvátila celý svet a uvrhla pracujúcich do veľkej biedy. Cieľom encykliky bolo odhaliť korene tejto neznesiteľnej biedy. Sociálna encyklika hovorí o nebývalom raste ekonomiky, ktorý však vytvoril protirečenia nielen medzi prácou a kapitálom, ale aj medzi jednotlivými krajinami. V tejto súvislosti sa spomína i učenie J. M. Keynesa s teóriou štátneho intervencionizmu.
Pius XI. Hovorí o zvyšovaní zisku akýmkoľvek spôsobom a o využívaní akýchkoľvek prostriedkov na to. Namiesto voľného trhu nastúpila hospodárska diktatúra (monopoly, rentieri, finančná oligarchia, manažeri). Pius XI. hovorí aj o spravodlivej mzde, ktorá má:
a) zabezpečiť pracujúcim a ich rodinám dôstojný život
b) umožniť podnikateľom dôstojný život na úrovni ich postavenia v spoločnosti a podmienky na ďalšie podnikanie a nesmie byť príčinou rastúcej nezamestnanosti
c) podporovať všeobecný hospodársky záujem a umožniť podnikateľom vytvárať nové pracovné miesta.
Pápež v encyklike orientuje pozornosť štátu a občanov na nevyhnutnosť dôsledného uplatňovania princípu solidarity, ktorý priaznivo ovplyvňuje vzťahy medzi občanmi, a tiež subsidiarity. Temným tieňom doby je však prílišné sústredenie majetku na jednej strane (u menšiny) a úplná nemajetnosť proletariátu na druhej strane (u väčšiny). Nabáda na potrebu rozdelenia vyrobených statkov podľa zásad všeobecného blaha, čiže spravodlivosti. Tzv. odproletarizovanie proletárov sa dosiahne predovšetkým spravodlivou mzdou.
V roku 1961 vychádza encyklika Mater et Magistra (Matka a učiteľka) Jána XXIII. Bola vydaná pri príležitosti 70. výročia prbej encykliky. Sociálna otázka, ktorá pôvodne bola zame rná len na robotnícku triedu, sa postupne rozšírila na všetky vrstvy spoločnosti, národy a stala sa otázkou svetovou. Vznikol problém tretieho sveta. V encyklike sa nachádzajú tri duchovné sily, pravda ako základ, spravodlivosť ako cieľ a láska ako jeho hnacia sila. V encyklike sa zdôrazňuje právo, ale aj povinnosť cirkvi účinne sa podieľať na riešení závažných sociálnych problémov, snažiť sa o spravodlivejšie rozdeľovanie, úsilie vyvinúť, aby robotníkom bola umožnená účasť na riadení podnikov. V záujme zmierňovania sociálneho napätia a obmedzovania negatívnych dôsledkov trhu musí štát svojimi regulačnými zásahmi do ekomomiky pôsobiť s cieľom zvýšiť úroveň všetkých členov spoločnosti. Nevyhnutnosť zásahov je nielen vo sfére zdravotníctva a vzdelania, ale aj pri voľbe povolania, rekvalifikácie. Štát má vytvárať podmienky na plnú zamestnanosť. Prednostnú pozornosť má venovať rozvoju verejných služieb, budovaniu komunikácií, vodovodov, bytovej výstavbe, zdravotníctvu, školstvu.
V roku 1971 vydáva pápež Pavol VI. encykliku Populorom progressiv (Pokrok národov). Hovorí v nej, že sociálna otázka nadobudla celosvetové rozmery. Bohaté národy bohatnú čoraz viac a chudobné krajiny sa čoraz viac stávajú chudobnejšími. Sociálne konflikty nadobudli celosvetové rozmery a hrozia katastrofálnymi následkami pre celé ľudstvo. V rozvojových krajinách koloniálne mocnosti po odchode zanechali zaostalú labilnú ekonomiku, biedu, hlad, negramotnosť, nezamestnanosť, choroby, nevhodnú infraštruktúru. Pápež kritizuje liberalizmus, ktorý vytvára internacionálny imperializmus. Poukazuje na dve stránky práce, a to:
1.práca sľubuje peniaze, moc, pôžitky- vyvoláva egoizmus
2.vyvoláva aj nepokoje, vzbury a chlebové revolúcie
Podľa pápeža práca je len dovtedy, kým sa prostredníctvom nej a v nej realizuje ľudský rozum a sloboda. Rozvoj zo strany štátu vyžaduje starať sa nielen o hospodársky, ale aj sociálny pokrok. Nestačí len zvyšovať všeobecný blahobyt, dôležitejšie je zabezpečiť spravodlivejšie rozdeľovanie.
Pri príležitosti 80. výročia prvej encykliky Pavol VI. napísal otvorený list pápežskej komisii Justitia et pax, v ktorom sa zaoberá najdôležitejšími problémami doby. Upozorňuje na nový jav, a to nadmernú urbanizáciu, prehlbovanie osamelosti mnohých ľudí, porušovanie ľudskej dôstojnosti. Zdôrazňuje právo na prácu pre všetkých ľudí a na právo a možnosti rozvoja svojich schopností na výkon svojho povolania. Pracujúci majú právo na spravodlivú odmenu, ktorá umožní slušný a dôstojný život. Upozorňuje na nové sociálne, často až patologické, javy ako sú kriminalita, prostitúcia, drogy, neistota, strach, generačný konflikt, bezmocnosť, rozpad rodín. Podľa pápeža ani byrokratický socializmus, ale ani byrokratický kapitalizmus a autoritárska demokracia nedokázali vyriešiť kľúčový problém ľudkej spoločnosti a zabezpečiť všetkým občanom vzájomné spolužitie v spravodlivosti, rovnosti a pravde. Koncentrácia hospodárskej a politickej moci v rukách najbohatších magnátov vyvolala globálne problémy ľudstva.
V roku 90. výročia encykliky Rerum novarum, v roku 1981, vyšla encyklika Jána Pavla II. Laborem excerens (O ľudskej práci). Cirkev prešla zásadnou obmenou (následkom II. Vatikánskeho koncilu). V sociálnej politike sa táto premena prejavila zdôrazňovaním ľudských práv. Námetom encykliky je význam ľudskej práce, lebo tá je najdôležitejšia v celej sociálnej problematike. Problém práce vznikol v modernej dobe na základe konfliktu medzi stranou bohatých a stranou pracujúcich. Správny môže byť len taký spoločenský systém, ktorý protiklad-konflikt prekonáva. Uznávajúc súkromné vlastníctvo cirkev zdôrazňuje, že toto nesmie byť proti práci, jeho skutočné poslanie je, aby slúžilo práci. Spravodlivosť každého spoločenského zriadenia je možné určiť podľa toho, ako spravodlivo je v ňom odmeňovaná ľudská práca.
V roku 1987 vydáva Ján Pavol II. Sociálnu encykliku Sollicitudo rei socialis (Starostlivosť o sociálne otázky). Upozorňuje na javy ako konzumizmus, materializmus, fetišizmus tovarov, ľudia sa stávajú otrokmi vecí, úplatkárstvo, priepasť medzi krajinami bohatého severu a chudobného juhu, negramotnosť, únik kapitálu, únik mozgov, rastúca nezamestnanosť. Neustále zvyšovanie objemu produkcie, hromadenie a prisvojovanie si materiálnych statkov a služieb neprinieslo ľudstvu očakávané šťastie a spokojný život.
Vyvrcholením doterajšieho vývoja kresťanského sociálneho učenia je encyklika Centesimus annus (Stý rok), vydaná Jánom Pavlom II. pri stom výročí prvej encykliky v roku 1991. Svet marxizmu-leninizmu sa zrútil a pred postsocialistickými štátmi bola dilema, ako ďalej. Tak ako Lev XIII. pred 100 rokmi tak aj Ján Pavol II. sa odvážne vyjadruje k budúcnosti postsocialistických štátov. Hovorí, že je neudržateľné tvrdenie, že po porážke tzv. reálneho socializmu zostáva ako jediný hospodársky model kapitalizmu. Ján Pavol II. nedôverval absolútne slobodnému trhu, táto nedôvera je vlastná katolíckemu mysleniu, vytyčuje ako alternatívu proti kapitalizmu a socializmu vlastnú cestu, ktorú nazýva štátnym kapitalizmom. Charakterizuje ho ako spoločenské zriadenie slobodnej práce, podnikania a účasti, ktoré sa nestavia úplne proti trhu, ale požaduje, aby bol primerane usmerňovaný štátom tak, aby bolo zaručené uspokojovanie základných potrieb celej spoločnosti.
Svet podľa pápeža stojí na križovatke. Musí riešiť dva kľúčové problémy, a to problém nerovnosti a problém chudoby. Narušila sa základná bunka spoločnosti-rodina. Egoizmus podkopáva vzájomné medziľudské vzťahy a solidaritu. Konzumizmus ovláda spoločnosť, ľudia strácajú skutočný zmysle života, vzniká duchovná prázdnota. Pápež uznáva pozitívnu úlohu trhu, súkromného vlastníctva, podnikania, úlohu tvorivých síl. Správne fungovanie trhu však predpokladá rámcové podmienky, ktoré musí určiť a zabezpečiť štát. Trh správne môže fungovať len v určitom mravnom prostredí, v ktorom vládne spravodlivosť a poctivosť a existuje základný spoločenský konsenzus. Takéto chápanie hospodárstva nazývame sociálnym trhovým hospodárstvom.
V roku 1995 vydal Ján Pavol II. ďalšiu encykliku Evangelium vitae (Evanjelium života) a v roku 1998 encykliku Fides et ratio (Rozum a viera). Vo všetkých encyklikách pápež spája slobodu, sociálnu spravodlivosť a solidaritu. Kritizuje kapitalistický neoliberalizmus, ktorý podriaďuje človeka slepým zákonom trhu a spôsobuje, že chudobné krajiny sú ešte chudobnejšie a bohaté ešte bohatšie. V januári 1998 na historickej návšteve Kuby hovoril, že moderný štát nesmie vytvoriť svoje politické základy ani z ateizmu, ani z náboženstva. Podľa jej názoru súčasťou príčin mnohých a vážnych sociálnych a ľudských problémov, ktoré trápia svet a Európu, sú tiež degeneratívne prejavy kapitalizmu. Kresťanským sociálnym učením v histórii otriasli tri dejinné udalosti:
1. reformácia, ktorá spôsobila sekularizáciu cirkevného majetku v protestantských krajinách
2. Veľká francúzka revolúcia a sekularizačné snahy osvietenských panovníkov
3. socialistický systém, ktorý aktivity cirkvi obmedzil na kostoly a chrámy
Sociálne učenie cirkvi sa prakticky uplatňuje najmä v pomoci tým, ktorí to potrebujú, v charitatívnej činnosti, v pomoci slabším, v ošetrovateľskej činnosti.
Pápež Benedikt XVI. v roku 2006 vydal svoju prvú encykliku Boh je láska. Encyklika má dve časti. V prvej pápež varuje, že láska (erotická) medzi mužom a ženou sa stáva tovarom. Mala by byť súčasťou väčšej duchovnej lásky v rámci manželstva. Pápež hovorí o agoje a erose. Agoja je najvyššou formou lásky, ktorá vyžaduje obetovanie, v protiklade k erosu, čo je fyzické, erotické priťahovanie. V druhej časti, na ktorej začal pracovať ešte predchodca Ján Pavol II. venuje sa vzťahu cirkvi a sveta. Cirkev nemá nahrádzať štát, ani zaplietať sa do politických bojov. Nemôže však zostať nečinná v boji za spravodlivosť. Cirkev bude pokračovať vo svojej charitatívnej činnosti. Spravodlivá spoločnosť musí byť produktom politiky, a nie cirkvi. Úlohou cirkvi je otvoriť myseľ a vôľu požiadavkám obecného. Encykliky sú pápežskými listami cirkvi a svetu.
Pápežské encykliky:
Pápež, Počet encyklík
Benedikt XIV. (1740-1758) 13
Pius IX. (1846-1878) 38
Lev XIII. (1878-1903) 86
Pius X. (1903-1914) 16
Benedikt XV. (1914-1922) 12
Pius XI. (1922-1939) 32
Pius XII. (1939-1958) 41
Ján XXIII. (1958-1963) 8
Pavol VI. (1963-1978) 7
Ján Pavol II. (1978-2005) 14
Benedikt XVI. (2005-) 1
