Podľa údajov z publikácie Globálne trendy 1998 sa zo 194 vojen napočítaných v rokoch 1945 – 1996 v celom svete viac ako 90 % odohralo v regiónoch Juhu, v Južnej a Juhovýchodnej Ázii, ako aj v Afrike južne od Sahary prebehlo v rokoch 1945 – 1996, 47, resp. 43 vojen. Významným konfliktným regiónom je blízky východ so Severnou Afrikou. V analyzovanom období sa tam odohralo 53 vojen. Medzištátnych, aj vnútroštátnych. Spôsobili ich mocenské boje vládnucich klík, nárast významu islamských fundamentalistických zoskupení, úsilia o získanie autonómie alebo odčlenenia sa od štátu, či rozdelenie štátu. V Strednej a Južnej Amerike, kde sa v uvedenom čase viedlo 31 vojen, bola väčšina z nich namierených proti vládnucim politickým režimom. Tieto konflikty boli v rastúcej miere, podobne ako v Južnej a Juhovýchodnej Ázii - ovplyvnené tým, že v mnohých krajinách bojujúce strany alebo vládnuce kliky disponovali vlastnou ekonomickou mocenskou základňou. Častokrát si uzurpovali kontrolné funkcie v obchode s drogami ako tomu bolo napr. v Peru a v Kolumbii.

Analýzy týchto konfliktov v rozvojových krajinách ukazujú, že ich príčiny sú veľmi zložité a obyčajne majú komplikovanú vnútornú alebo zahraničnú genézu a ich poznanie vyžaduje aj dôkladnú a hlbokú historickú analýzu. Okrem toho sa ukázalo, že je ťažké jednoznačne určiť koniec a začiatok konfliktu v tej ktorej rozvojovej krajine, lebo tieto konflikty sú nielen výrazom vnútorných historicko - politických procesov, ale aj napätí a kontroverzií v danom regióne alebo v širších medzinárodných vzťahoch.

Vyššie spomínané empirické výskumy tiež ukázali, že v r. 1945 - 1990 trvali " tlejúce " konflikty priemerne 7 rokov, výnimočne aj dlhšie, krízy 3 roky a násilné ozbrojené konflikty v priemere 5 rokov. Z pravidla najdlhšie trvali konflikty o autonómiu, štátnu nezávislosť, alebo iné formy sebaurčenia národov, resp. národností. Relatívne kratšie trvali konflikty, ktoré boli výsledkom sporov o územie alebo zásoby surovín. Výskum priniesol poznatok, že najdlhšie a najintenzívnejšie bývajú konflikty, ktoré majú politicko - ideologický charakter ( napr. vojna medzi Irakom a Iránom trvala od r. 1980 do r. 1988 ).

Autori spomínanej štúdie poukazujú na potrebu rozlišovať medzi konfliktami medzinárodného, medzištátneho a národného charakteru, pričom v 3. skupine sa väčšina konfliktov zmedzinárodnila. Podrobnejšie analýzy ich viedli k nasledujúcim záverom :
a) počet zmedzinárodnených konfliktov s násilným priebehom je väčší ako počet medzinárodných konfliktov;
b) národné a vnútorné konflikty sú intenzívnejšie a násilnejšie než medzinárodné konflikty;
c) oveľa viac medzinárodných konfliktov sa skončí prímerím alebo dohodou než je tomu pri vnútorných konfliktoch končiacich prijatím alebo zmenou ústavy v danom štáte;
d) kým väčšina vnútorných konfliktov vyústila do krviprelievania, väčšina medinárodných konfliktov sa skončila odchodom agresorov ( z empirických výskumov vyplynulo, že iba 20% agresorov po r. 1945 dosiahlo vojenský úspech ).

Z vyššie uvedených výskumov ďalej vyplynulo, že spomedzi hodnôt a statkov, ktoré boli predmetom konfliktov v r. 1945 - 1990, na prvom mieste ( 30% ) išlo o vojny o dominanciu, resp. nezávislosť. O hranice a teritória išlo v 23% a o politické a ideologické ciele v 15% prípadov. Na Blízkom a Strednom Východe v Južnej Amerike a v Ázii sa konflikty najčastejšie týkali území, hraníc a teritoriálnych vôd, v Afrike, na juh od Sahary a v štátoch Magrebu, ako aj v Strednej Amerike boli zase spätá najmä s bojom o vládu a dominanciu. V rovníkovej Afrike a na Blízkom a Strednom Východe bol dominantnou príčinou konfliktov prístup k surovinám, resp. k ich exploatácií.

Z porovnávacích analýz sa dá taktiež urobiť záver, že štáty s nedemokratickým zriadením sa častejšie angažovali v rôznych druhoch konfliktov. Celkove diktatúry vyvolali až 63% všetkých násilných konfliktov, pričom iba 37% z nich malo relatívne mierny priebeh. A naopak, 70% konfliktov, ktoré boli vyprovokované demokratickými štátmi malo relatívne mierny priebeh. Ukázalo sa tiež, že v zmedzinárodnených konfliktoch, do ktorých sa zaangažovali veľmoci, ktoré mali širšie záujmy a medzinárodnú zodpovednosť, sa darilo rýchlejšie dosiahnuť ich ukončenie. Konflikty, ktoré vznikli mimo sfér vplyvu a záujmov veľmoci, prebiehali spravidla oveľa násilnejším spôsobom. Najkrvavejšie boli konflikty ideologicko - politického charakteru. V ich prípade ( kórejská, vietnamská, kambodžská a afganistanská vojna ) platilo, že intenzita ozbrojeného násilia mohutne vzrástla po zahraničnej vojenskej intervencii, čo súviselo s bipolárnym rozdelením sveta medzi dve superveľmoci - USA a Sovietsky zväz.

Nové tendencie po skončení studenej vojny

Téza o konci veku ideológií po studenej vojne sa v zásade potvrdila. Religiózny fundamentalizmus v islamskej kultúre sa síce mohol - ako boli dlho obavy - stať rozbuškou pre nové kolo ideologických vojen, avšak v súčasnosti je to faktor, ktorý má z hľadika svetovej politiky sekundárny význam. Irán sa podarilo v jeho revolučných expanzionistických ambíciach obmedziť a fundamentalistické hnutie Taliban bolo v Afganistane vojensky porazené. Teroristická sieť Al Kajdá, ktorá ideologicky stojí na pozíciach najradikálnejšieho protizápadného islamského fundamentalizmu, síce stále predstavuje globálnu hrozbu, ale ako neštátny aktér medzinárodných vzťahov sama osebe nemôže byť nositeľom globálnej ideologickej vojny .

Avšak ak by sa ropný obor Saudská Arábia a ťažobné veže v Golfskom zálive predsa len stali obeťou radikálneho fundamentalistického prevratu a Irán by sa po prezidentských voľbách v júni 2005 opäť vydal na cestu radikálne protizápadného islamského revolučného fundamentaliznu, stal by sa ideologický konflikt medzi USA a Európou na jednej strane a revolučnými islamskými režimami na druhej strane skôr pravdepodobným než nepravdepodobným. Či by sa potom hovorili o ideologických, medzikultúrnych alebo ekonomických konfliktoch, je nedôležité. Moderné revolučné režimi sú totiž spravidla podnecované ideologicky. To ich robí takými nevypočitateľnými a ohrozujúcimi stabilitu.