Potenciál pre ideologizáciu konfliktov v rozvojovom svete a pre šírenie náboženského fundamentaliznu vyrastá aj zo skutočnosti, že masová frustrácia z nespravodlivostí, ktoré prináša globalizácia v jej dnešnej podobe, sa často premieta do odporu voči univerzalistickým ašpiráciám Západu a mocenskej dominancii USA. Vnímanie Západu, osobitne USA, ako pôvodcu nespravodlivého svetového poriadku a hrozby pre kultúrnu a náboženskú identitu a tradičný spôsob života je v rozvojových krajinách značne rozšírené. „Hlavným zdrojom odporu voči globalizácií a „veľkému projektu“ Spojených štátov sa stalo niekoľko veľkých náboženstiev. Osobitne silne odporujúcim sa javí bojovný islam a konfucionizmus, hlásajúci „ázijské hodnoty“, hoci zo zreteľa netreba strácať ani alternatívnu víziu „spoločenského poriadku“, odporúčanú katolicizmom“ v podobe „teológie oslobodenia“ v Latinskej Amerike. Práve z týchto skutočností vyvodil Samuel Huntingon svoju kontroverznú koncepciu zrážky civilizácií.


Nesporným faktom, ktorý je mimo akýchkoľvek špekulácií, je to, že po skončení studenej vojny sa vrátili na scénu démoni tribalistického ale aj náboženským fundamentalizmom živeného nacionalizmu, ktorý je sprevádzaný agresiou , vojnami a občianskymi vojnami nielen na Balkáne, ale aj v rozvojových krajinách. Ukázali to skúsenoti v Rwande a ďalších častiach čiernej Afriky, Kurdistane,strednej Ázii, juhovýchodnej Ázii. Práve tribalisticky a nábožensky motivované násilie prekrylo ostatné druhy konfliktov a stalo sa hlavnou brzdou modernizácie.

Genocídy ako dôsledok agresívne presadzovaných územných nárokov, pokusov o zmenu hraníc, etnických čistiek a zbavovania sa inak veriacich na danom teritóriu primäli civilizovaný svet k zmene postupov a pravidiel. Kvalifikovanie genocídy ako neprjateľného zločinu viedlo v praxi humanitárnych intervencií a k nerešpektovaniu zásady štátnej suverenity a zvrchovanej kontroly nad územím u tých štátov, kde došlo k etnickým čistkám a genocíde. Ozbojené intervencie, po ktorých nastúpili úpokusy o obnovy mieru a stability, viedli k vzniku protektorátov s rozptýlenou medzinárodnou zodpovednosťou a k nákladným záchranným akciám a stabilizačným opatreniam. Hrôzy tribalistického nacionalizmu sa stali impulzom aj pre rozšírenie a zvýšenie rozvojovej pomoci. Posleným príkladom je britská iniciatíva na zintenzívnenie boja proti chudobe a nerozvninutosti v Afrike. Do popredia sa dostali aj ďalšie dimenzie prevencie konfliktov.

Skúsenosti z vojen, občianskych vojen a riešení etnických a náboženských konfliktov ukazujú, že tak pokrízové ako aj preventívne regulovanie konfliktov nesmie byť jednodimenzionálne, ak má byť úspešné. Na druhej strane, v dôsledku zaangažovanosti viacerých aktérov – vlád, politických strán a hnutí, medzinárodných organízácií rôzneho druhu, MVO, atď. – dochádza k blokovaniu rozhodnutí, duplicitám, byrokratickým prekážkam, mrhaniu zdrojmi, informačným poruchám a vyhýbaniu sa jednoznačnej zodpovednosti za vykonané rozhodnutia. Prevencia politických, etnických a náboženských konfliktov, resp. účinné riešenie týchto konfliktov a odstraňovanie nielen ich následkov, ale najmä príčin, ktoré ich vyvolali, patrí k najväčším výzvam, ktoré stoja pred medzinárodným spoločenstvom, osobitne pred OSN, 15 rokov po ukončení studenej vojny


Kvalitatívna zmena druhu a počtu konfliktov

Po r. 1990 došlo ku kvalitatívnej zmene v oblasti konfliktov a vojen všeobecne a v rozvojových krajinách osobitne. Možno povedať, že "všeobecne vzrástol počet začatých, trvajúcich ako aj zakončených vojen". 15 Do r. 1995 sa v celosvetovom rámci odohralo 35 vojen a medzinárodných konfliktov, z čoho ich na Afriku pripadlo 12, na Áziu 8, na Blízky a Stredný Východ 7 a na Latinskú Ameriku. V druhej polovici 90- tych rokov sa predlžovala táto tendencia spočívajúca na jednej strane v udržiavaní sa pribl. toho istého množstva konfliktov a na druhej strane v prechodnom zmrazovaní konfliktov, ktoré sa po čase znovu rozhárali.

Najvýznamnejšími prvkami tejto kvalitatívnej zmeny sú:
a) výrazná dominancia konfliktov a vojen vnútorného charakteru, ktoré sa postupne zmedzinárodňujú a znamenajú vážne nebezpečenstvo nielen pre daný štát a jeho susedov, ale pre celý región ( napr. konflikt v Zaire - Demokratická republika Kongo v r. 1996 - 1997 );
b) významný nárast konfliktov spätých s rozpadom najmä viacnárodných štátov ( Sudán, ZSSR - ak málo rozvinuté bývalé sovietske republiky kvalifikujeme ako rozvojové krajiny );
c) zvýšenie počtu a zostrenie sa napätí a konfliktov etnicko - národno - náboženského charakteru;
d) nárast vojnových škôd a civilných obetí, ktoré sú častokrát väčšie ako u vo vojne bezprostredne zaangažovaných strán;
e) nárast ťažkostí s mierovým riešením konfliktov.

Príkladmi obrovskej destabilizácie regiónu, masového ľudského utrpenia a bezradnosti medzinárodného spločenstva pri hľadaní riešení konfliktov a ťažkostí a odstraňovaní ich následkov sú etnické konflikty v Somálsku v r. 1992 - 1993, v Rwande v r. 1994 - 1995 a v Zaire - Demokratická republika Kongo v r. 1996 - 1997, ktoré nadobudli charakter násilných etnických čistiek a najmä v Rwande až brutálnej masovej genocídy. Poškodené civilné obyvateľstvo prišlo o obydlia, statok a možnosti obživy, čo spolu s násilným vysídlovaním v rámci etnických čistiek a strachom z vyvraždenia spôsobilo vlny utečencou, ktorí stratili možnosť návratu, a s tým spätú emigráciu, o i. do krajím EÚ.

Medzinárodné dôsledky aj takých konfliktov, ktoré sú z hľadiska počtu použitých zbraní malého rozsahu, ale vyznačujú sa veľkými ukrutnosťami, sú závažné a mnohostranné. Medzinárodné spoločenstvo musí v prvom rade nájsť zdroje na humanitárnu pomoc pre civilné obyvateľstvo, najmä pre deti a ženy, zorganizovať ju a následne vrátiť do konfliktmi postihnutých oblastí mier a stabilitu, ktorá umožní návrat utečencov. Tieto očakávania však najčastejšie nemožno splniť, pretože žiadna z bojujúcich strán, vrátane v mieste, resp. regióne konfliktu bývajúcich etnických skupín, ktoré sú postihmuté vášňami a nenávisťou, nie je zainteresovaná na dosiahmutí výrazného kompromisu a porozumenia. Navyše, humanitárna pomoc najčastejšie smeruje do rúk neefektívnych a skorumpovaných administrtívnych štruktúr, ktoré ju chápu ako zdroj svojich dodatočných príjmov. 18

Tieto faktory komplikujúce dosahovanie mieru sa stali novou výzvou pre medzinárodné spoločenstvo, osobitne pre OSN. Od vojny v Perzskom zálive r. 1991 sa objavil problém intervencií v záujme obnovy mieru, zabránenia humanitárnej katastrofe a dosiahnutia pokoja v danom regióne. Hlavnou právno - politickou komplikáciou týchto intervencií sa stalo dosiahnutie zhody v Bezpečnostnej rade OSN v záujme udelenia jej mandátu na vojenský zásah. S tým späté kompromisy resp. konflikty medzi stálymi členmi BR OSN niekedy bránia ukončeniu vojen a obnove mieru, ba môžu viesť aj k novým napätiam a konfliktom, ako sa to stalo v prípade druhej irackej vojny.