Politické, etnické a náboženské konflikty v rozvojových krajinách

Rozvojové krajiny sa napriek politickým, kultúrnym a sociálnym rozdielom medzi nimi teda vyznačujú istými spoločnými črtami, ktoré sú potenciálnymi nositeľmi konfliktov. Tieto črty vyplývajú predovšetkým zo skúseností koloniálnej poroby a imperiálneho poddanstva, antikoloniálnych zápasov a boja s nerozvinutosťou a jej sprievodnými znakmi.

Krajiny, ktorá sa stali samostatnými štátmi v procese dekolonizácie po rozpade koloniálnych impérií Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka, Španielska, Portugalska, Talianska atď. sú často obeťou historickej skutočnosti, že „veľa hraníc sa vytýčilo arbitrálnymi rozhodnutiami koloniálnych mocností, čo je až do súčasnosti zdrojom mnohých kmeňových a etnických konfliktov“.


Proces dekolonizácie, pod ktorým rozumieme oslobodenie sa od formálnej cudzej nadvlády a nadobúdanie štátnej nezávislosti v zmysle práva národov na sebaurčenie, je doznievajúcou historickou epochou. Začala sa v Latinskej Amerike na počiatku 19. storočia a skončila v Južnej Afrike v 90 – rokoch 20. storočia. V jeho priebehu sa z koloniálnych ríš, ktoré mali európsku „materskú krajinu“, vytvorilo z medzinárodnoprávneho hľadiska 130 „suverénnych“ štátov. Väčšinou však išlo o štáty bez národa, alebo štáty nachádzajúce sa v procese „state building“, resp. „nation – building“. Znepokojujúci je najmä najnovší vývoj charakteristický kolapsom štátov. V stále viacerých bývalých kolóniách sa láme zdedené štátne lešenie a postkoloniálny štát imploduje.

Po skončení konfliktu Východ - Západ vzniklo vyše 20 nových štátov. Väčšina z nich ako dôsledok rozpadu sovietskej koloniálnej ríše. Len niekoľko z nich vzniklo ako dôsledok implózie štátov ( napr. Severné Somálsko ), alebo ako dôsledok vojensky úspešného hnutia za odtrhnutie ( napr. Eritrea ). Avšak experti očakávajú, že môže dôjsť k vzniku ďalších nových štátov alebo k prestavbe štátov v dôsledku rozpadu väčších, slabo integrovaných štátov v Afrike ( Kongo, Angola, Sudán, Etiópia, Stredoafrická republika ). Podobný proces dokonca nemožno vylúčiť ani v Číne, Indii a ďalších štátov Ázie.

Rozpad štátov v rozvojovom svete a s tým súvisiace násilie a konflikty možno vysvetliť tým, že ich štátna suverenita ostala skôr právnou konštrukciou než empiricky konkrétnou realitou. Čas postkoloniálneho budovania štátov veľa krát nestačil na to, aby sa v rozvojových krajinách aktivizovali spoločné hodnoty a záujmy, ktoré sú predpokladom stabilného spoločenstva schopného cieľavedome utvárať vlastný osud. Tam, kde nedošlo ku konsolidácii štátu a nie je uznaný a zaistený jeho monopol na používanie násilia, sa otvára pole pre uzurpáciu moci samozvanými ozbrojenými skupinami.


Konfliktogénne dedičstvo kolonializmu

Príčiny takéhoto vývoja, ktorý vytvára priestor pre vznik najmä vnútorných etnických a náboženských konfliktov, súvisia najmä so skutočnosťou, že dekolonizácia síce umožnila striasť cudzieho panstva, ale nedokázala zvrátiť najvlastnejší výsledok kolonizácie – asymetrickú integráciu bývalých kolónií do medzinárodnej deľby práce kapitalistickej svetovej ekonomiky. Dôsledkom ekonomickej závislosti sa stal nárast zadĺženosti, ktorá v mnohých rozvojových krajinách dosiahla katastrofálne rozmery, urobila získanú štátnu nezávislosť iluzórnou a zvýšila riziko politických konfliktov. Tým skôr, že enormne vysokými sa stali aj výdavky rozvojových krejín na zbrojenie. Podľa zdrojov OSN v r. 1992 - 1999 sa rozvojové krajiny podielali na všetkých nákupoch zbraní 68,3 percentami.

V krajinách, ktoré sa vyprofilovali ako Newly Industrializing Countryes ( NIC ), ako sú Brazília, Mexiko, Malajzia, Thajsko, Indonézia atď., došlo v posledných 20- tich rokoch 20. storočia k zvýšeniu HDP na obyvateľa a k masívnemu poklesu počtu chudobných. To spolu s konsolidáciou národných štátov znížilo riziko politických, etnických a náboženských konfliktov. Na druhej strane v mnohých rozvojových krajinách, najmä v Subsaharskej Afrike, sa na prelome 20. a 21. storočia všetky indikátory chudoby zhoršili. Dôvodov je viacero. Od nepriaznivých konkurenčných podmienok a zlej štruktúry hospodárstva cez populačnú explóziu, suchú a eklogickú degradáciu, epidémiu AIDS až po zlé vládnutie, ktoré sa prejavovalo prostredníctvom prezidentských diktatúr, enormný únik kapitálu a zdrojov z rozvojovej pomoci v dôsledku korupcie vládnucej triedy a neschopnosť vlád robiť realistickú a účinnú hospodársku politiku.

Na skutočnosť, že chudoba je mohutný katalyzátor konfliktov a násilia vo vnútry štátov a medzi nimi, sa poukázalo v správe panelu generálneho tajomníka OSN na vysokej úrovni o hrozbách, výzvach a zmene pod názvom Bezpečnejší svet : naša spoločná zodpovednosť. V správe sa okrem iného píše : " Ak sa k etnickým a regionálnym nerovnostiam pridá chudoba, vznikajú ťažkosti, ktoré podnecujú násilie na civilnom obyvateľstve. Aj keď neprerastie až vo vojnu, kombinácia nárastu mladej populácie, chudoby, urbanizácie a nezamestnanosti viedla k rozmachu násilnosti v mnohých mestách rozvojového sveta."