Sviatosť kňazstva


Ježiš Kristus po svojom nanebovstúpení neprestal byť prítomný medzi svojím ľudom na zemi. Žije v Cirkvi, ktorá je jeho tajomným telom. Bohoslužobný život Cirkvi je teda celebráciou celého Mystického tela Kristovho – Hlavy a jej údov, pozemských i nebeských.

Liturgia slávená malou skupinkou miestnej Cirkvi sa slávi v mene celej Cirkvi a slávi sa nielen v mene všetkých týchto Cirkví, ale aj pre celú túto Cirkev. Jedno spoločenstvo je vždy reprezentantom úplnej celej Cirkvi. Stačí si všimnúť modlitby, ktoré sa modlia počas liturgií. Vždy sú tam modlitby za celú Cirkev na celom svete.

Je potrebné si tiež uvedomiť, že všetci pokrstení účastní na liturgii sú koncelebrantmi, každý podľa svojho stupňa kňazstva v Kristovi. Nie všetci pokrstení sú presbytermi, ale všetci pokrstení sú kňazmi Ježiša Krista. Presbyteriát je špeciálnym stupňom Kristovho kňazstva, ale všetci pokrstení sú pokrstení v kňazstve Ježiša Krista, ktorý v určitom slova zmysle, je jediným kňazom a každé iné kňazstvo (podľa rôznych stupňov v Cirkvi) je len účasťou na Kristovom kňazstve. Liturgia nie je niečo, čo koná klérus pre iných. Ale celé spoločenstvo koná podľa rôznych stupňov služobnej hierarchie Cirkvi.

Služobné kňazstvo ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb a víno slovami: Toto je moje telo... toto je moja krv... toto robte na moju pamiatku! Ježiš Kristus prikazuje apoštolom robiť to isté, čo robil on: premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista, čo patrí aj k samotnej podstate kňazskej moci. Celú svoju náuku, ktorú prijal od Otca a časť svojej božskej moci odovzdal Ježiš Kristus svojím apoštolom na čele s Petrom. Dal im poverenie hlásať túto náuku a vysluhovať sviatosti až do konca sveta a po celom svete. Apoštoli to neboli schopní robiť sami a preto ustanovili biskupov, ktorým odovzdali plnosť kňazskej moci, ale ja plnú účasť na Kristovom trojakom poslaní. Aby biskupi mohli plniť tieto služby, potrebujú pomocníkov, ktorým v rôznej miere odovzdávajú účasť na Kristovom i svojom kňazstve a tak ich uspôsobujú na príslušné služby. Takýmito pomocníkmi biskupov sú kňazi a diakoni. Okrem týchto služieb (svätení) vznikli v neskorších obdobiach v Cirkvi aj iné, tzv. nižšie svätenia .


Novozákonné chápanie kňazstva

Priamych svedectiev Svätého Písma o kňazskej službe je veľmi málo, avšak sú natoľko jasné, že nepotrebujú veľmi osobitné objasňovanie (porov. 1 Pet 2,5-10; Zj 1, 5-6; Zj 20,6; Ex 19, 5-6; Dt 14,2).
Starý Izrael bol vyvoleným Božím národom, ako to dosvedčujú knihy Starého zákona. V Novom zákone sa takýmto národom stali kresťania, ktorí predtým neboli žiadnym národom. Stanúc sa Cirkvou, stali sa kresťania Božím národom, ku ktorému patrí každý veriaci. Etnický, národný princíp, podľa ktorého bol vyvolený starozákonný Izrael, bol zamenený členstvom, príslušnosťou k Cirkvi, v ktorej sa aj etnické, či sociálne znaky ukázali ako prekonané (porov. Gal 3, 28-29). Celá Cirkev je Boží národ, nový Izrael a každý v nej je povolaný ako kňaz Bohu prinášať duchovné obety.

V židovstve bolo osobitné kňazstvo, nedostupné príliš pre národ, bola hranica, ktorá raz a navždy oddeľovala kňazstvo od národa. Kráľovské kňazstvo celého Izraela v Starom zákone ostávalo zasľúbením, prísľubom. V Starom zákone služba v chráme bola dostupná iba levitskému kňazstvu a cudzia pre všetok národ Izraela. Prísľub o kráľovskom kňazstve splnil sa v Novom Izraeli – v Cirkvi Ježiša Krista.

Cirkevná hierarchia má teda božské ustanovenie. Iba vďaka hierarchii možno splniť odkaz sv. apoštola Pavla: „Ale všetko nech sa deje slušne a v poriadku!“ (1 Kor 14,40). Sám Ježiš Kristus si vybral 12 apoštolov, aby boli správcami a činiteľmi Božích tajomstiev. A samotní apoštoli, ktorých činnosť bola riadená Svätým Duchom a živým príkladom ich Učiteľa, tiež vyvolili na službu v Cirkvi určité osoby a takýmto spôsobom ustanovili tento poriadok nepretržitého kňazstva, ktorý sa zachováva v Cirkvi do dnešných dní.