Ako sa šírilo a upevňovalo kresťanstvo, mnohí ľudia túžili obetovať a zasvätiť svoj život Bohu. Utiahli sa do ústrania, aby modlitbami a prísnym spôsobom života, slúžili Bohu. Spočiatku to boli jednotlivci, neskôr sa spájali s ďalšími ľuďmi rovnakého zmýšľania, a tak vznikali rehole- spoločenstvá s presne určenými pravidlami. Rehoľníci sa zriekli akéhokoľvek majetku, ostávali slobodní a zaväzovali sa poslúchať predstaveného. Po čase si tieto spoločenstvá začali budovať príbytky, z ktorých sa vyvinuli kláštory- domy, kde spoločne žili, pracovali a modlili sa. V kláštoroch platila prísna klauzúra (z lat. clausus= uzavretý).

Každá rehoľa sa riadi pravidlami, ktoré vypracoval jej zakladateľ. Niektoré rády väčšinu času zasväcujú modlitbám a rozjímaniu, iné sa viac zameriavajú na ošetrovanie chorých a starých, na pomoc ľuďom. Rehoľníci nosia habit- dlhé, drsné, vrchné rúcho, často prepásané. Býva rôznej farby a strihu, podľa predpisu jednotlivej rehole. Kláštory sa stávali strediskami kultúry a vzdelania, boli v nich školy a rozsiahle knižnice. Knihy sa ešte netlačili, mnísi ich prepisovali ručne. Spod ich rúk vychádzali knihy (kódexy) s kresbami (ilumináciami). Roku 529 sv. Benedikt z Nurzie (+547) založil na pahorku medzi Rímom a Neapolom kláštor Monte Cassino. Vytvoril regulu Óra et labora (Modli sa a pracuj), ktorou stanovil pravidlá duchovného života rehoľníkov v presne určenom striedaní práce a modlitby. Vytvorením tejto reguly, ktorá bola súčasne zákonníkom i duchovným návodom sa sv. Benedikt stal zakladateľom západného rehoľníctva.

Spočiatku sa združovali len muži, neskôr vznikali aj ženské rehole. Mníšky vedú rovnaký rehoľný život ako mnísi: v presne stanovenom čase vstávajú, modlia sa spoločne či jednotlivo, robia domáce práce, alebo sa venujú službe ľuďom. Niektoré rády majú aj nočné spevy a modlitby. V roku 1095 sa pápež Urban II. obrátil na kresťanov s výzvou oslobodiť hrob Ježiša Krista v Jeruzaleme z rúk tureckých moslimov. Tisícky veriacich sa zo západnej Európy vydali na dlhú vojnovú púť do Palestíny zvanej i Svätá zem. O štyri roky neskôr, po mnohých strastiach a bojoch, ich preriedené šíky dobyli Jeruzalem a na pobrežnom páse Palestíny založili štyri kresťanské kráľovstvá- z nich Jeruzalemské sa udržalo takmer jedno storočie. Avšak roku 1187 egyptský sultán Saladin dobyl Jeruzalem späť. Celkom sa uskutočnilo osem výprav. Ich účastníci si dávali na odev kríž a podľa neho sa nazývali križiaci. Výpravy dostali meno križiacke výpravy. Počas prvej križiackej výpravy vznikali rytierske rády- templári, johaniti a rád nemeckých rytierov. Na čele rádu bol veľmajster. Rád sa delil na tri stupne:

1. mečoví bratia- bojovali
2. ošetrovatelia- starali sa o chorých a ranených
3. vykonávatelia náboženských obradov a sprievodcovia pútnikov po svätých miestach

Členovia rádu sa riadili štyrmi zásadnými cnosťami:
1. chudoba- žili v skromných pomeroch
2. čistota- dodržiavali celibát.
3. disciplína- boli poslušní
4. boj proti islamu

Rytierske rády zohrali významnú úlohu v dejinách stredovekej Európy. Filip IV. Pekný, francúzsky kráľ, chcel vyvlastniť cirkevný majetok (francúzska cirkev odvádza dane rímskemu pápežovi).

Pozornosť obrátil na rád templárov, ktorí boli veľmi bohatí. Obvinil ich zo zločinov, templári boli fyzicky zlikvidovaní, ich majetok bol zabratý. Rád bol roku 1312 zrušený. Filip IV. vyvlastnil majetok cirkvi, dostal sa do sporu s pápežom Bonifácom VIII. Pápeži boli presídlení do Avignonu- avignonské zajatie pápežov (1309-1378). V roku 1378 začína cirkevný rozkol- schizma. Po smrti pápeža Gregora XI., bol zvolený za pápeža v Ríme Urban VI. Francúzski kardináli zvolili Klimenta VII., ktorý sídlil v Avignone. Na koncile v Pise roku 1409, ktorý zvolali s cieľom ukončiť schizmu v katolíckej cirkvi, vyhlásili Gregora XII. a Benedikta XIII. za zosadených. Za nového pápeža zvolili Alexandra V. Pokus odstrániť schizmu zosadením dvoch súperiacich pápežov a voľbou nového pápeža sa nakoniec skončil úplným neúspechom. Dvaja dovtedajší pápeži svoje zosadenie neuznali, a tak výsledkom bolo vlastne nastolenie trojpápežstva: jeden bol v Pise, druhý v Ríme a tretí v Avignone.

31. októbra 1517 v severonemeckom meste Wittenberg pribil nemecký augustiniánsky mních Martin Luther na kostolnú bránu listinu s 95 bodmi (tézami). V týchto bodoch Luther kritizoval niektoré nešváry v Cirkvi a žiadal nápravu. Protestoval najmä proti predaju odpustkov a majetku v rukách Cirkvi. Vzniklo tak hnutie, ktoré nazývame reformácia a viedlo k vzniku protestantizmu a následnému založeniu evanjelickej a reformovanej Cirkvi (protestantská sa volá aj luteránska). Onedlho sa sformovala protireformácia, čiže hnutie bojujúce proti reformácii. Medzi protestantmi a katolíkmi vypukli náboženské vojny, ktoré na oboch stranách spôsobili veľa utrpenia. Najväčšou náboženskou vojnou bola tridsaťročná vojna (1618-1648). Pôvodne sa začala ako boj medzi katolíkmi a protestantmi v Nemecku (katolícka liga proti protestantskej únii). Neskôr prerástla do vojny medzi rakúskym panovníckym rodom Habsburgovcov a francúzskymi kráľmi, ktorí bojovali o moc a nové územia.

Protestanti vojnu vyhrali a roku 1648 bol uzavretý Westfálsky mier. Na Tridentskom koncile (1545-1563) boli prijaté opatrenia proti šíreniu reformácie. Tým sa upevnila jednota katolíckej Cirkvi a vytvorili sa predpoklady pre účinkovanie niektorých reholí- hlavne jezuitov. Zakladateľ tohto rádu sv. Ignác z Loyoly- španielsky šľachtic, ťažko zranený v armáde, vyštuduje teológiu. V roku 1534 zakladá spolok Tovarišstvo Ježišovo, namierený proti reformácii. Pápež Pavol III. osobitnou bulou schválil stanovy jezuitského rádu (1540). Sv. Ignác sa stáva generálom rádu, ktorý bol organizovaný po vojensky.

Jezuiti pôsobili medzi ľudom, zakladali školy, univerzity, podporovali vzdelanie, kultúru- to všetko v duchu rekatolizácie. Reformácia nezasiahla Španielsko, Taliansko a Portugalsko. Celá ďalšia Európa bola už silne poznačená reformačným hnutím. Po protireformácii sa značná časť obyvateľstva vrátila do lona katolíckej cirkvi. Smutnou etapou v dejinách katolíckej cirkvi bolo obdobie inkvizície. V roku 1231 pápež ustanovil cirkevný súd (inkvizíciu), ktorý sa zaoberal ľuďmi, hlásajúcimi bludné učenie (kacírmi) a inovercami. Inkvizícia pôsobila najmä v Španielsku. Počas protireformácie mala potláčať protestantizmus.