V Anglicku kráľ Henrich VIII. vypovedal poslušnosť pápežovi a vyhlásil sa za hlavu cirkvi v Anglicku. Tým sa odtrhol od katolíckej cirkvi a založil anglikánske spoločenstvo- neplatia dane pápežovi, ignorujú príkazy z Ríma, zrušených je tritisíc kláštorov. Základom anglikánskej cirkvi je kalvinizmus. Táto reforma platí v Anglicku dodnes. Za vlády Alžbety I. sa reformácia úplne presadí- angličtina sa používa ako bohoslužobný jazyk. Ďalším protestantským náboženským smerom je kalvinizmus.

Zakladateľom bol francúzsky reformátor Ján Kalvín (1509-1564), pôsobiaci v Ženeve. Kalvínovo učenie sa ešte za jeho života rozšírilo do už spomínaného Anglicka, Francúzska, Škótska, Holandska, Uhorska a Poľska a konštituovalo sa ako reformovaná cirkev. Kalvín zaviedol prísny náboženský poriadok. Na jeho dodržiavanie dozeralo konzistórium tvrdo trestajúce tých, ktorí ho porušili. Cirkevný poriadok odstránil z kostolov výzdobu, zakazoval tance, divadlo, spoločenskú zábavu i hru v karty. Tí, čo sa vzpierali Kalvínovej teokracii, boli vyhnaní mesta. Viacerí kritici učenia a metód tohto reformátora skončili na hranici. Kalvinizmus sa snažil zaviesť prísnu mravnosť, presadzovali nariadenia obmedzujúce slobodu jednotlivca aj s použitím násilia. Prvé veľké objaviteľské cesty koncom 15. storočia otvorili pre Európu veľké možnosti. Od samého začiatku slúžili na získanie bohatstva a rozšírenie politickej moci. Šíri sa však aj kresťanstvo. Španieli a Portugalci považovali za vec cti, spolu s podrobením krajiny vyhubiť v nej pohanstvo a niekedy i násilne tam uviesť kresťanskú vieru. Za prvého misionára Ameriky sa pokladá Katalánec Bernard Boil. Zakladateľom cirkvi v Mexiku je františkán Juran de Zumarraga. Misionári spočiatku domorodcov pokrstili len ak rozbili modly svojho kultu. Považovalo sa to za znak ochoty prijať kresťanstvo. Kresťanská výchova sa ponechávala na neskoršie. Po krste misionári venovali veľkú starostlivosť uvádzaniu do kresťanského života.

Zakladali školy, alebo aspoň strediská na vyučovanie katechizmu. Do krajov vzdialených od kultúrnych stredísk rehoľníci vysielali misijné výpravy. Misionári často položili vlastný život, lebo Indiáni v nich videli často iba nepriateľov. Osvietenci v 18. storočí hlásali oslobodenie sa od cirkvi (Rouseau, Voltaire). Svojimi myšlienkami pomohli k Francúzskej revolúcii. Osvietenstvo Francúzskej revolúcie veľmi ublížilo cirkvi. Šírilo sa do celej Európy. Panovníci viac alebo menej napodobňovali francúzske novoty. Hoci nezrušili kresťanstvo, robili si nárok riadiť cirkev ako súčasť štátu. Rušili semináre, určovali počet bohoslužieb, nerešpektovali učiteľský úrad Cirkvi, ani pápeža. Koncom 19. storočia vznikli nové rehole:

1. rehoľa pasionistov (z lat. passio- utrpenie, umučenie). Jej zakladateľom je sv. Pavol z Kríža. Rehoľa sa venovala jednoduchému ľudu s cieľom naučiť ho rozjímať o utrpení Pána
2. Kongregácia redemptoristov, tj. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa (z lat. redemptor- Vykupiteľ). Zakladateľom bol sv. Alfonz z Liguory. Rehoľníci v ľudových misiách šírili evanjelium a duchovnú obnovu ľudí
3. rehoľa kontemplatívnych sestier Najsvätejšieho Vykupiteľa.

V 19. storočí vzniká vo svete priemyselná revolúcia. Prináša chudobu, neistotu, mravný úpadok a rozklad spoločnosti. Pápeži sformulovali tzv. sociálnu náuku cirkvi. Je to učenie, ktoré vyjadruje zásady evanjelia a ich uplatňovanie v spoločenstve ľudí.
Cirkev v 20. storočí ovplyvnili udalosti- objavenie rádia, televízie, atď. poznamenala ju prvá a druhá svetová vojna. Pápeži 20. storočia: Pius X. (1903-1914)sv.; Benedikt XV. (1914-1922); Pius XI. (1922-1939); Pius XII. (1939-1958); Ján XXIII. (1958-1963); Pavol VI. (1963-1978); Ján Pavol I. (1978- 33dní); Ján Pavol II. (1978-)

Znakom dnešnej cirkvi je vznik nových hnutí, ktoré sú odpoveďou na problémy dnešnej doby. Členovia týchto hnutí chcú prežívať svoj život viery v spoločenstve. Stretávajú sa v menších skupinách, spoločne poznávajú vieru, prežívajú lásku k blížnemu, modlia sa, spolu rozmýšľajú nad slovami evanjelia. Najznámejšie svetové hnutia, ktoré pomáhajú obnovovať cirkev pre tretie tisícročie sú: Neokatechumenát, Cursillo, Fokoláre, Comunione e liberazione, Charizmatické hnutie.

Zhrnutie

I keď kresťanstvo vzniklo na ázijskej pôde, vo väčšine krajín nezastupujú veriaci ani 10%. Percentuálne najviac kresťanov je v Libanone ( 50% ). Ďalej sú kresťania v menšej miere zastúpení v týchto krajinách: Bahrajn, Indonézia, Irak, Izrael, Jordánsko, Kuvajt, Singapur, Srí Lanka, Sýria, Vietnam. V Južnej Kórei sa v zastúpení 16% vyskytujú i protestanti. Kresťanstvo bolo na začiatku malým radikálnym hnutím, z ktorého sa postupne stala štátna cirkev. I keď sa tvrdí, že Ježiš Nazaretský sa narodil presne v roku 0, vedci sa skôr prikláňajú k názoru, že to bolo v októbri roku 4 pred Kr. Narodil sa v Betleheme, pri malom meste v Galilie. Bol synom tesára Jozefa a jeho snúbenice Márie. Snúbenci sa vybrali do Betlehema, aby sa zúčastnili na sčítaní ľudu, pri ktorom sa musela celá rodina zaregistrovať podľa rodiska muža. V cieli svojej cesty však nenašli ubytovanie a tak prespali v maštali, kde Mária priviedla syna. Krátko po Ježišovom narodení sa objavilo zvláštne znamenie: kométa s dlhým chvostom sa vznášala na oblohe a zastavila sa nad maštaľou. Ľudia z okolia a pastieri sa najprv zhrozili. Kométy, tak ako aj zatmenie Slnka vtedy pokladali za poslov nešťastia. Avšak objavil sa názor, že by to mohlo byť aj znamením šťastia. Židia totiž už dlho hľadali Spasiteľa, ktorý mal oslobodiť ľud Izraela. Pastieri sa pobrali k maštali, aby si uctili dieťa. Nato prišli traja mudrci z Východu, ktorým hviezda zvestovala príchod nového kráľa. O novom kráľovi sa dozvedel aj kráľ Herodes, ktorý nechal preliať krv všetkých novonarodencov zo strachu, že Židia by v novom Spasiteľovi mohli nájsť vodcu a zosnovať povstanie, aby ho zvrhli. Márii a Jozefovi sa však podarilo ujsť i s dieťaťom. Počas svojho života získal Ježiš veľa priaznivcov a nezanedbateľné sú i zázraky, ktoré ho sprevádzali i po smrti. Ježiš Nazaretský bol odsúdený na smrť ukrižovaním, pretože sa označoval za Krista, syna Boha a kráľa všetkých Židov.