Zachovávanie soboty ako pamiatky stvorenia je určitou zábranou proti modloslužbe. Pripomína nám, že Boh stvoril nebo i zem. Toto odlišuje Boha-Stvoriteľa od všetkých falošných bohov. Zachovávanie soboty sa teda stáva znamením našej vernosti pravému Bohu – znamením, že uznávame jeho stvoriteľskú a kráľovskú zvrchovanosť.

Príkaz o sobote predstavuje pečať Božieho zákona. 4 Pečať všeobecne obsahuje tri zložky: meno, titul a právomoc vlastníka pečate. Úradné pečate potvrdzujú platnosť mimoriadne dôležitých dokladov. Doklad preberá autoritu vlastníka pečate. Pečať svedčí, že sám vládca potvrdil návrh zákonov a že za ním stojí všetka moc jeho úradu.

Medzi desiatimi prikázaniami práve príkaz o sobote obsahuje podstatné prvky pečate. Jedine toto prikázanie Desatora predstavuje pravého Boha menom ako „Hospodina, tvojho Boha“, uvádza jeho titul: ten, ktorý „utvoril“, t.j. Stvoriteľ, a vyznačuje rozsah jeho pôsobenia: „nebesia a zem“. (2 Moj 20,10.11) Keďže len štvrté prikázanie hovorí o tom, kto mal právomoc vydať (251) Desatoro, toto prikázanie teda „obsahuje pečať Božiu“, ktorú nesie jeho zákon ako dôkaz jeho pravosti a záväznosti. 5

Boh skutočne určil sobotu za „pamätník alebo znamenie svojej moci a autority na svete už vtedy, keď zem ešte nebola poškvrnená hriechom a odbojom. Mala byť trvale platným ustanovením pre človeka v zmysle napomenutia: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil.“ (2 Moj 20,8) 6

Toto prikázanie rozdeľuje týždeň na dve časti. Boh dovolil ľuďom šesť dní „pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo“, ale v siedmy deň „nebudeš robiť nijakého diela“. (2 Moj 20,9.10) „Šesť dní“, o ktorých hovorí prikázanie, sú dni pracovné, ale siedmy deň je deň odpočinku. Jedinečnosť siedmeho dňa ako Božieho odpočinku je zrejmá z úvodných slov prikázania: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil.“ 7

Aj keď ľudia potrebujú telesný odpočinok na obnovu svojich fyzických síl, Boh zdôvodňuje svoj príkaz sobotného odpočinku vlastným príkladom. Keďže si sám odpočinul od svojej stvoriteľskej aktivity v prvom týždni sveta, podobne si máme odpočinúť aj my.

3. Sobota a zmluva. Ako bol Boží zákon stredobodom zmluvy, (2 Moj 34,27) tak sobota uprostred zákona vyniká v jeho zmluve. Boh označil sobotu za znamenie medzi sebou a svojím ľudom, „aby poznali, že ja, Hospodin, ich posväcujem“. (Ez 20,12; pozri 20,20; 2 Moj 31,17) Preto povedal, že zachovávanie soboty je „večnou zmluvou“. (2 Moj 31,16) „Ako sa zmluva opiera o lásku Boha k svojmu ľudu, (5 Moj 7,7.8) tak je sobota ako znamenie zmluvy prejavom Božej lásky.“ 8

4. Výročné soboty. V izraelskom náboženskom kalendári bolo okrem týždenných sobôt (3 Moj 23,3) sedem výročných, t.j. ceremoniálnych sobôt. Výročné soboty sa priamo netýkali soboty, siedmeho dňa týždenného cyklu. Tieto výročné soboty „okrem Hospodinových sobôt“ (3 Moj 23,38) pripadali na prvý a posledný deň Sviatku nekvasených chlebov, Deň päťdesiaty, Slávnosť trúbenia, Deň zmierenia, prvý a posledný deň Sviatku stánkov. (Pozri 3 Moj 23,7.8.21.24.25.27.28.35.36.)