Keď Boh zavŕšil svoje stvoriteľské dielo a siedmeho dňa si odpočinul, sobotou poskytol Adamovi a Eve príležitosť odpočinúť si v Bohu samom. Aj keď prví ľudia zhrešili, Boží pôvodný zámer ponuky odpočinku ľuďom zostáva nezmenený. Aj po páde zostala sobota pripomienkou onoho odpočinku. „Zachovávanie siedmeho dňa, soboty, svedčí teda nielen o viere v Boha (257) ako Stvoriteľa všetkého, ale aj o viere v jeho moc zmeniť život a uspôsobiť ľudí pre vstup do onoho večného 'odpočinku`, ktorý Boh chcel od počiatku dať obyvateľom tejto zeme.“ 26

Tento duchovný odpočinok Boh sľúbil telesnému Izraelovi. Napriek tomu, že Izraelci do tohto odpočinku nevošli, Božie pozvanie dosiaľ platí: „A tak zostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud.“ (Žid 4,9) Všetci, čo túžia vojsť do onoho odpočinku, „musia najprv vstúpiť vierou do Božieho duchovného 'odpočinku` – odpočinku duše od hriechu a vlastného úsilia o spásu.“ 27

Nová zmluva vyzýva kresťanov, aby neváhali a skúsili tento odpočinok milosti a viery už teraz, pretože „dnes“ je čas a príležitosť doň vojsť. (Žid 4,7; 3,13) Všetci, čo do tohto odpočinku vošli – t.j. vierou v Ježiša Krista prijali spásnu milosť – skoncovali s každou snahou dosiahnuť spravodlivosť vlastnými skutkami. V tomto zmysle je zachovávanie siedmeho dňa, soboty, symbolom vstupu do evanjelijného odpočinku.