Takto Galaťania poznali základné pravdy o „Bohu, našom Otcovi“, a o „Ježišovi Kristovi, ktorý seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vyslobodil z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha a nášho Otca“. „Skrze vieru“ dostali Božieho Ducha a stali sa „v Kristovi Ježišovi... Božími synmi“ (Gal 1,3.4; 3,2.26).

Pavol žil medzi Galaťanmi tak, že neskôr mohol povedať: „Buďte ako ja“ (Gal 4,12). Jeho úst sa dotklo žeravé uhlie z oltára a on mohol napriek svojim telesným slabostiam zvestovať Ježiša ako jedinú nádej hriešnika. Tí, čo ho počuli, poznali, že bol s Ježišom. Vybavený mocou z výsosti vedel duchovné veci hodnotiť duchovne a boriť satanove pevnosti. Keď hovoril o Božej láske, ako sa zjavila v obeti jednorodeného Božieho Syna, srdcia poslucháčov mäkli a nejeden z nich sa začal pýtať: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?“

Takto hlásal apoštol evanjelium po celý čas svojho misijného pôsobenia medzi pohanmi. Stále im poukazoval na golgotský kríž. V posledných rokoch svojho života vyhlásil: „Veď nie seba hlásame, ale Krista Ježiša, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnôt zažiari svetlo, zažiaril aj v našich srdciach (208) na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4,5.6).

Posvätení poslovia, ktorí v prvopočiatkoch kresťanstva oznamovali hynúcemu svetu radostnú zvesť o spáse, nepripúšťali, aby čo len jediné pomyslenie na vlastnú slávu malo im znemožniť zvestovať ukrižovaného Krista. Netúžili po moci a nechceli ani vynikať. Skrytí v Spasiteľovi velebili veľkolepý plán spasenia a život Krista, pôvodcu a dokonávateľa tohto plánu. Obsahom ich učenia bol Kristus, ten istý včera, dnes i naveky.

Keby dnešní učitelia Božieho slova stále viac vyvyšovali Kristov kríž, potom by ich služba bola oveľa úspešnejšia. Keby hriešnici mohli byť privedení k tomu, že by jediným opravdivým pohľadom kríž naozaj uvideli; keby mohli skutočne vidieť ukrižovaného Spasiteľa, potom by si uvedomili hĺbku Božieho zľutovania i ohavnosť hriechu. (127)

Kristova smrť je dôkazom veľkej Božej lásky k človekovi. Je to jediná záruka spásy. Kresťanovi vziať kríž by znamenalo odstrániť slnko z oblohy. Kríž nás približuje k Bohu a zmieruje nás s ním. Boh svojou zľutovnou otcovskou láskou sleduje utrpenie, ktoré jeho Syn podstúpil, aby ľudí zachránil pred večnou smrťou a prijíma nás v tomto „svojom Milovanom“.

Bez kríža by človek nemohol mať nijaké spoločenstvo s nebeským Otcom. Od Kristovho kríža závisí všetka naša nádej. Z neho vyžaruje svetlo Spasiteľovej lásky a keď hriešnik spod kríža hľadí na toho, ktorý pre jeho spásu zomrel, (209) môže sa plne radovať, lebo mu boli odpustené hriechy. Človek v pokľaku viery pod krížom dosahuje to najvyššie miesto, aké len môže dosiahnuť.

Kríž nás učí, že nebeský Otec nás miluje večnou láskou. Môžeme sa potom diviť, že Pavol zvolal: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista“ (Gal 6,14). Aj my máme prednosť chváliť sa krížom a bezvýhradne sa odovzdať tomu, ktorý sa obetoval za nás. S odbleskom lúčov svetla z Golgoty v našej tvári smieme zjavovať svetlo tým, čo žijú v duchovnej tme. (128) (210)