Pavol po nejakom čase svojho pôsobenia v Antiochii navrhol spolupracovníkom, aby sa vydali na ďalšiu misijnú cestu. Barnabášovi povedal: „Vráťme sa a ponavštevujme bratov, ako sa majú, po všetkých mestách, kde sme hlásali Pánovo slovo“ (Sk 15,36).

Pavol a Barnabáš obzvlášť ohľaduplne mysleli na tých, čo len prednedávnom ich službou prijali posolstvo evanjelia; túžili znova ich uvidieť. Táto starostlivosť Pavla nikdy neopúšťala. Aj keď sa nachádzal v nových misijných oblastiach, ďaleko od predošlých pôsobísk, nikdy neprestal týchto novoobrátených nabádať, aby zostali verní a „v bázni Božej“ zdokonaľovali „svoje posvätenie“ (2 Kor 7,1). Stále sa im snažil pomôcť, aby sa z nich stali samostatní, dospelí, zdatní vo viere, horliví a celým srdcom Bohu a šíreniu jeho kráľovstva oddaní kresťania. (201)

Barnabáš bol ochotný ísť s Pavlom, no chcel aby s nimi smel ísť aj Marek, ktorý sa znova rozhodol hlásať evanjelium. Pavol mal však proti tomu výhrady. Usúdil, že „netreba brať takého“, ktorý ich na prvej misijnej ceste v tiesnivej chvíli opustil. Nemal vôľu prehliadnuť slabosť, ktorú Marek prejavil tým, že z misijnej práce odišiel a utiahol sa do bezpečia a pohodlia domova. Apoštol tvrdil, že človek s takou malou vytrvalosťou sa nehodí do diela, ktoré vyžaduje trpezlivosť, sebazapieranie, statočnosť, oddanosť, vieru, ochotu obetovať, ak treba, aj život. Rozpor sa natoľko vyostril, že Pavol a Barnabáš sa rozišli. Barnabáš podľa svojho presvedčenia „si vzal Marka a odplavil sa na Cyprus. Pavol si vybral Sílasa. Bratia ho zverili Pánovej milosti a vydal sa na cestu“ (Sk 15,38-40).

Pavol a Sílas cestou cez Sýriu a Cylíciu posilňovali zbory. Nakoniec prišli do Derbe a Lystry v Lykaónii. Svojho času práve v Lystre Pavla kameňovali, no napriek tomu sa s ním znova stretávame tam, kde mu vtedy hrozilo krajné nebezpečenstvo. Chcel vedieť, ako v skúškach obstáli tí, čo jeho úsilím prijali evanjelium. Nebol sklamaný, pretože veriaci v Lystre aj napriek prudkému odporu zostali verní.

Pavol sa tu znova stretol s Timotejom, svedkom svojho utrpenia na sklonku prvej návštevy v Lystre. Timotejov dojem z oných udalostí (123) sa časom natoľko prehĺbil, že tento veriaci mladík si teraz pokladal za povinnosť plne sa venovať zvestovaniu evanjelia. (202) S Pavlom bol jedno srdce a vrúcne túžil stať sa apoštolovým pomocníkom, len čo sa k tomu naskytne príležitosť.

Pavlov spoločník Sílas bol síce skúsený a prorockým Duchom obdarený pracovník, no povinností bolo toľko, že pre misijnú službu bolo treba vychovať viac nových pracovníkov. Pavol v Timotejovi poznal muža, ktorý si evanjelijnú službu vysoko cení a pokladá ju za svätú, neľaká sa utrpenia a prenasledovania a ochotne sa dá poučiť. Apoštol však aj tak váhal prevziať zodpovednosť za prípravu neskúseného mladíka Timoteja za hlásateľa evanjelia, kým dôkladne nespozná jeho povahu a doterajší život.

Timotejov otec bol Grék a jeho matka Židovka. Timotej už od detstva poznal Písmo. V rodičovskom dome pozoroval zdravú a rozvážnu zbožnosť. Viera jeho matky i starej matky v Božie slovo mu stále pripomínala požehnania života podľa Božej vôle. Božie slovo bolo pravidlom, podľa ktorého tieto dve zbožné ženy vychovávali Timoteja. Duchovná sila, ktorú od nich pri výchove získaval, mu pomohla, že zostal čistý v prejave a nepodľahol škodlivým vplyvom okolia. Takto spolupracovali jeho domáce vychovávateľky s Bohom a pripravovali ho znášať zodpovednosti života.