Druhé prikázanie zakazuje uctievanie pravého Boha vyrezávanými modlami či napodobeninami. Mnohé pohanské národy tvrdia, že ich obrazy sú len symboly či predstavy, pomocou ktorých uctievajú svoje božstvo. Boh však takú bohoslužbu pokladá za hriech. Snaha zobraziť Večného hmotnými predmetmi znehodnocuje ľudskú predstavu o Bohu. Človek tým stráca zo zreteľa Božiu nevystihnuteľnú dokonalosť a myseľ sa skôr sústreďuje na výtvory, než na Stvoriteľa. Čím úbohejšia je predstava človeka o Bohu, tým úbohejší je človek sám.

„Ja, Pán, Boh tvoj, som Boh žiarlivý“ (2 Moj 20,5).

Úzky a posvätný vzťah Boha k jeho ľudu vystihuje symbol manželstva. Modlárstvo je podľa toho duchovným cudzoložstvom a Boží odpor voči modlárstvu Písmo výstižne označuje výrazom žiarlivosť.

„Ktorý neprávosti otcov tresce na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia“ (2 Moj 20,5).

Deti musia nevyhnutne znášať následky neprávosti rodičov. Nie sú však trestané za vinu svojich rodičov, ak sa nepodieľajú na ich hriechoch. Deti však obvykle kráčajú v šľapajach svojich rodičov. V dôsledku dedičných sklonov a pod vplyvom príkladu zvyknú deti pokračovať v hriechoch svojich rodičov. Nielen nesprávne sklony, zvrátené záľuby a nedostatok mravnosti, ale aj telesné choroby (222) a deformácie sa ako dedičstvo prenášajú z rodičov na deti až do tretieho či štvrtého pokolenia. Poznanie tejto desivej skutočnosti by malo človeka prebudiť a odvrátiť od hriešneho spôsobu života.

„Milosrdenstvo však preukazujem až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú, a príkazy moje zachovávajú“ (2 Moj 20,6).

Druhé prikázanie zakazuje uctievať falošných bohov, čím súčasne prikazuje uctievať Boha pravého. Tým, čo mu verne slúžia, sľubuje milosrdenstvo do tisíceho pokolenia, teda nielen do tretieho či štvrtého pokolenia, ako je to v prípade nekajúcich hriešnikov, ktorých stihne Boží hnev.

„Nevezmeš mena Pána, Boha tvojho nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať meno jeho nadarmo“ (2 Moj 20,7).

Toto prikázanie nezakazuje len falošnú prísahu a obvyklé zlorečenie, ale aj ľahkovážne a bezmyšlienkovité vyslovovanie Božieho mena bez zreteľa na vážnosť jeho významu. Boha zneuctievame zbytočným vyslovovaním Božieho mena vo všedných rozhovoroch, odvolávaním sa naňho v malichernostiach a častým (306) neuvážlivým opakovaním jeho mena. „Sväté a hrozné je jeho meno“ (Ž 111,9). Všetci by sa mali zamyslieť nad Božím majestátom, nad jeho čistotou a svätosťou, aby si uvedomili jeho vznešenosť. Jeho sväté meno by mali ľudia vyslovovať s najväčšou úctou a s posvätnou bázňou.

„Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní pracuj a vykonávaj svoju robotu, siedmeho dňa je však sobota Pána, Boha tvojho. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ty sám a ani tvoj syn, alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha, alebo tvoja slúžka, alebo tvoj dobytok, alebo cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach. Lebo za šesť dní stvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal a zasvätil ho“ (2 Moj 20,8-11).

Zachovávanie soboty nie je ničím novým. Bolo ustanovené už pri stvorení. Sobotu treba zachovávať na pamiatku stvorenia. Prikázanie predstavuje Boha ako stvoriteľa neba a zeme, a tým odlišuje pravého Boha od všetkých nepravých božstiev. Všetci, čo zachovávajú siedmy deň, dokazujú, že uctievajú Hospodina. Sobota je teda znamením, že kým človek žije na zemi, patrí Bohu a má mu slúžiť. Štvrté prikázanie je medzi ostatnými desiatimi jediným prikázaním, v ktorom sa uvádza meno Zákonodarcu i jeho titul. Je to (223) jediné prikázanie, v ktorom sa uvádza, z akej moci pochádza zákon. Tým teda zahŕňa Božiu pečať, ktorú Boh vtlačil svojmu zákonu na dôkaz jeho pravosti a záväznosti.

Boh dal ľuďom šesť dní na prácu a vyžaduje, aby svoju prácu urobili v priebehu týchto šiestich pracovných dní. Vykonať neodkladnú povinnosť a urobiť skutok milosrdenstva sa v sobotu dovoľuje, pretože o chorých a trpiacich sa treba starať neprestajne. Prísne sa však treba vystríhať práce nepotrebnej. „Ak zdržíš pre sobotu nohu svoju, aby si v deň môj svätý nerobil, čo sa ti zachce, a volať budeš sobotu rozkošou, svätý (deň) Pánov hodným úcty a uctíš si ho, že nebudeš konať cesty svoje, vypĺňať svoju vôľu, a hovoriť reči..., budeš sa kochať v Pánovi“ (Iz 58,13). Tých, čo v sobotu rozmýšľajú o svojich obvyklých záležitostiach alebo plánoch, Boh pokladá za priestupníkov svojho zákona, ktorí v sobotu pracujú. Ak sobotu zachovávame verne, potom ani myšlienkam nesmieme dovoliť, aby sa zaoberali všednými, pozemskými záležitosťami. Toto prikázanie sa týka každého, s kým prichádzame do styku. (307) Členovia domácnosti by mali v posvätný sobotný deň odložiť všetky svoje svetské záležitosti, spoločne uctievať Boha a slúžiť mu.

„Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj!“ (2 Moj 20,12).

Rodičia si právom zaslúžia väčšiu lásku a úctu, než akú preukazujeme voči ostatným ľuďom. Sám Boh, ktorý uložil rodičom zodpovednosť za deti a zveril im starostlivosť o ne, určil tiež, aby deťom v ich útlom veku zastupovali Boha. Kto odmieta právoplatnú autoritu svojich rodičov, odmieta aj Božiu zvrchovanosť. Podľa piateho prikázania majú deti preukazovať svojim rodičom nielen úctu a poslušnosť, ale aj lásku, prívetivosť, ohľaduplnosť v ich starostiach, dobropovestnosť i pomoc a útechu v starobe. Toto prikázanie pamätá aj na úctu k duchovným a k všetkým ostatným, ktorým Boh zveril určitú právomoc.

Apoštol hovorí: „To je prvé prikázanie s prisľúbením“ (Ef 6,2). Pre Izraelcov, ktorí sa tešili na skorý príchod do Kanaánu, to bol prísľub, že poslušní sa budú tešiť z dlhého života v tejto dobrej krajine. Tento prísľub má však aj širší význam a zahŕňa celý Boží Izrael, ktorému Boh sľubuje večný život na zemi obnovenej, zbavenej zlorečenstva hriechu. (224)