„Nezabiješ!“ (2 Moj 20,13).

Všetky nespravodlivé činy, ktoré iným ľuďom skracujú život, či je to nenávisť, pomsta, holdovanie akejkoľvek vášni, ktorá poškodzuje iných, alebo v nás vyvoláva prianie, aby iný človek utrpel škodu – pretože „každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah“ (1 Ján 3,15) – sebecké zanedbávanie pomoci chudobným a inak trpiacim, každé pôžitkárstvo, či zbytočné starosti, alebo aj nadmerné pracovné vypätie, ktoré podrýva zdravie – to všetko je viac či menej prestúpením šiesteho prikázania.

„Nezosmilníš!“ (2 Moj 20,14).

Toto prikázanie zakazuje nielen nečisté skutky, či zmyselné myšlienky a žiadosti, ale všetko, čo ich podnecuje a vyvoláva. Prikázanie vyžaduje čistotu nielen v konaní, ale aj v myslení a cítení. Kristus, ktorý učil a vykladal Boží zákon, hlásal, že zlá myšlienka či pohľad je rovnako hriechom ako nedovolený skutok. (308)

„Nepokradneš!“ (2 Moj 20,15).

Toto prikázanie sa týka zjavných i skrytých hriechov. Odsudzuje okrádanie ľudí a obchodovanie s otrokmi, zakazuje dobyvačné vojny. Nedovoľuje krádež či lúpež. Vyžaduje bezpodmienečnú poctivosť aj v zdanlivo nepatrných záležitostiach každodenného života. Zakazuje klamstvo v obchodovaní a požaduje vyplácanie spravodlivej mzdy a zaplatenie spravodlivého dlhu. Podľa tohto prikázania každý pokus o využitie nevedomosti, slabosti, neopatrnosti alebo nešťastia iných pre vlastný prospech je v nebeských knihách zaznamenaný ako podvod.

„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“ (2 Moj 20,16).

Toto prikázanie má na zreteli akékoľvek klamstvo, či snahu alebo zámer oklamať blížneho. Lož je prejavom úmyslu niekoho podviesť. Mrknutím oka alebo posunkom, výrazom tváre možno klamať práve tak ako slovom. Každá zámerná nadsádzka, každý posunok či výmysel, ktorý má vyvolať mylný alebo zveličený dojem, ako aj oznamovanie pravdivých skutočností spôsobom, ktorý iných zavádza, je lož. Toto prikázanie zakazuje akúkoľvek snahu o poškodenie dobrého mena nášho blížneho, či už nesprávnym podaním alebo šírením nesprávnych domnienok, ohovárok alebo výmyslov. Aj (225) zámerné zamlčanie pravdy, ktoré môže iných poškodiť, je prestúpením deviateho prikázania.

„Nepožiadaš domu blížneho svojho, ani nepožiadaš manželku blížneho svojho, ani sluhu jeho, ani slúžku jeho, ani vola, ani osla, ani ničoho, čo blížneho tvojho je!“ (2 Moj 20,17).

Desiate prikázanie siaha na koreň všetkých hriechov, lebo zakazuje sebecké žiadosti ako prameň hriešnych skutkov. Kto poslúcha Boží zákon, ten si nepripustí hriešnu túžbu po niečom, čo patrí inému, a nepreviní sa voči blížnemu.

Tak znejú posvätné príkazy Desatora, oznámené v blýskaní, hromobití a v obdivuhodných prejavoch moci a majestátu nebeského Zákonodarcu. Boh sprevádzal vyhlásenie svojho zákona úkazmi svojej moci a slávy, aby jeho ľud na túto chvíľu nikdy nezabudol a aby pamätal na úctu k Tvorcovi zákona, Stvoriteľovi neba a zeme. Boh chcel ukázať všetkým ľuďom posvätnosť, význam a stálosť svojho zákona.

Izraelci boli vyľakaní. Zdalo sa im, že desivá moc Božieho prejavu ich zničí. Keď im bol zjavený slávny zákon (309) Božej spravodlivosti, prvýkrát si pred tvárou svätého Boha jasne uvedomili odpornú povahu hriechu i vlastnú vinu. Prestrašení v posvätnej bázni odstupovali od vrchu a povedali Mojžišovi: „Ty nám rozprávaj a budeme ťa počúvať. Nech nehovorí s nami Boh, aby sme nepomreli!“ Mojžiš na to odpovedal ľudu: „Nebojte sa, veď Boh prišiel preto, aby vás skúšal, aby ste sa ho obávali a nehrešili.“ Ľud stál obďaleč a s hrôzou sledoval, ako sa Mojžiš „priblížil k mraku, v ktorom bol Boh“ (2 Moj 20,19-21).

Myseľ zaslepeného, otroctvom a pohanstvom otupeného ľudu nebola ešte pripravená na plné ocenenie prenikavých zásad desiatich Božích prikázaní. Ak ľud mal lepšie pochopiť a osvojiť si zásady Desatora, potreboval ďalšie predpisy, ktoré objasňovali a upresňovali zásady desiatich príkazov. Tieto predpisy boli vlastne právnickými poučkami večnej Múdrosti a Spravodlivosti. Podľa nich mali sudcovia vynášať rozsudky. Tieto ustanovenia, na rozdiel od Desatora, dostal len Mojžiš, ktorý ich potom oznámil ľudu.

Prvý z týchto zákonov sa týkal otrokov. Dávnovekí sudcovia niekedy predávali do otroctva zločincov a veritelia svojich dlžníkov. Mnohých aj bieda doviedla k tomu, že predali seba, prípadne aj svoje deti. Izraelec však nesmel byť predaný do celoživotného otroctva. Podľa zákona smel byť otrokom len šesť rokov; v siedmom roku musel byť prepustený na slobodu. Lúpež, úmyselné zabitie a vzbura (226) proti autorite rodičov sa mali trestať smrťou. Bolo dovolené držať otrokov neizraelského pôvodu; ich život i osobnosť boli však nedotknuteľné. Vražda otroka musela byť potrestaná. Ak pán spôsobil svojmu otrokovi zranenie či stratu čo len jediného zuba, otrok mal právo byť prepustený.

Aj Izraelci boli kedysi otrokmi, preto nesmú s otrokmi zaobchádzať kruto a nesmú ich utláčať. Kruto sa k nim totiž správali ich egyptskí páni. Spomienka na vlastnú trpkú porobu im pomôže vcítiť sa do postavenia otrokov, byť k nim vľúdnymi a súcitnými a zaobchádzať s nimi tak, ako by chceli, aby sa zaobchádzalo s nimi samými.

Obzvlášť mali dbať o vdovy a siroty pre ich bezmocnosť. Hospodin povedal: (310) „Ak im ukrivdíš a oni budú ku mne volať, ja istotne počujem ich volanie a môj hnev vzbĺkne a ja vás budem mečom zabíjať. Potom vaše ženy budú vdovami a vaše deti sirotami“ (ROH 2 Moj 22,23.24; ECAV 2 Moj 22,22.23). Cudzincov, ktorí sa pripojili k Izraelcom, treba chrániť pred krivdami a útlakom. „Neutláčaj cudzinca; sami viete, ako mu to padne, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine“ (2 Moj 23,9).