Od chudobných sa zakazuje brať úžernícke úroky. Ak chudobný človek dal do zálohu odev alebo prikrývku, musel to do západu slnka dostať späť. Ukradnutú vec musí zlodej nahradiť dvojnásobne. Sudcov a správcov si treba ctiť; sudcovia nesmú porušovať právo, podporovať nespravodlivosť či brať úplatky. Zakazuje sa osočovanie a ohováranie. Aj s nepriateľom treba zaobchádzať vľúdne.

Ľudu sa opätovne pripomína posvätnosť a záväznosť soboty. Ustanovujú sa výročné sviatky, keď sa všetci izraelskí muži zhromaždia pred Hospodinom, aby mu priniesli svoje ďakovné obete a prvé plody úrody. Zmyslom všetkých týchto opatrení neboli nijaké svojvoľné, panovačné rozhodnutia, ale všeobecné blaho Izraela. Hospodin povedal: „Buďte mi svätými ľuďmi!“ (ROH 2 Moj 22,31; ECAV 2 Moj 22,30), ako sa sluší na ľud svätého Boha.

Tieto zákony mal Mojžiš zaznamenať a starostlivo opakovať ako základ národného práva. Spolu s objasňujúcimi predpismi boli podmienkou splnenia Božích zasľúbení Izraelcom.

Hospodin odkázal ľudu toto posolstvo: „Ja posielam anjela pred tebou, aby ťa ochraňoval na ceste a doviedol ťa na miesto, ktoré som pripravil. Daj pozor na seba pred ním a poslúchaj jeho hlas, neprotiv sa mu, lebo ti neodpustí priestupky, veď moje meno je v ňom. Ak však poslúchneš jeho hlas a budeš robiť všetko, čo hovorím, budem (227) uprostred tvojich nepriateľov a budem sužovať tvojich sužovateľov“ (2 Moj 23,20-22).

Vodcom Izraelcov po celý čas ich putovania nebol nikto menší než sám Boží Syn prítomný v oblačnom i v ohnivom stĺpe. Stĺp bol symbolom Spasiteľa, ktorý príde na zem. Spasiteľ bol však prítomný, dával Mojžišovi príkazy pre Izraelcov a predchádzal ich ako jediný zdroj požehnania.

Keď Mojžiš zostúpil z vrchu „rozpovedal ľudu všetky Hospodinove slová i všetky právne predpisy (311) a všetok ľud jednohlasne odvetil: Budeme plniť všetky slová, ktoré vyslovil Hospodin“ (2 Moj 24,3). Tento sľub spolu s tým, čo povedal Hospodin a čo Izraelcov zaväzovalo k poslušnosti, Mojžiš zaznamenal do knihy.

Potom bola zmluva potvrdená. Na úpätí vrchu bol postavený oltár a vedľa neho stálo dvanásť stĺpov „podľa dvanástich kmeňov Izraela“ (2 Moj 24,4), ako svedectvo súhlasu so zmluvou. Potom určení mládenci priniesli a pripravili zvieratá na spaľované obete.

Keď Mojžiš obetnou krvou pokropil oltár, vzal „knihu zmluvy a verejne ju prečítal pred ľuďmi“ (2 Moj 24,7). Po slávnostnom zopakovaní zmluvných podmienok sa mohli všetci slobodne rozhodnúť, či ich prijmú alebo nie. Už dávnejšie sľúbili, že budú poslúchať Boží hlas; teraz však počuli znenie Božieho zákona a upresnenie jeho zásad, aby mohli lepšie chápať, čo všetko zmluva zahŕňa. Ľud znova jednomyseľne odpovedal: „Všetko, čo vravel Hospodin, budeme plniť a poslúchať“ (2 Moj 24,7). „Keď totiž Mojžiš oznámil všetkému ľudu všetky prikázania podľa zákona, vzal krv... a pokropil samu knihu a všetok ľud, hovoriac: Toto je krv zmluvy, ktorú pre vás nariadil Boh“ (Žid 9,19.20).

Vtedy sa uskutočnilo vyvolenie národa, nad ktorým kraľoval Hospodin. Mojžiš dostal príkaz: „Vystúp k Hospodinovi ty i Áron, Nádab a Abíhu i sedemdesiat starších Izraela a pokloňte sa zďaleka; len sám Mojžiš sa priblíži k Hospodinovi.“ Zatiaľ čo sa ľud na úpätí vrchu modlil, pristúpili vybraní muži k vrchu. Sedemdesiat starších malo Mojžišovi pomáhať vládnuť Izraelcom; Boh zoslal na nich svojho ducha a umožnil im pohľad na svoju moc a na svoj majestát. „A videli Boha Izraela a pod jeho nohami akoby zafírovú dlažbu, čistú ako samo nebo“ (2 Moj 24,1.10). Nevideli síce Boha osobne, ale smeli zahliadnuť slávu jeho prítomnosti. Pohľad na Boha by neboli prežili; prejav Božej moci ich však naplnil bázňou a viedol ich k pokániu. Uvažovali o Božom majestáte, o Božej čistote a o Božom milosrdenstve. Len potom sa mohli priblížiť k tomu, ktorý bol témou ich rozmýšľania. (228) (312)

Mojžiš a „jeho sluha Józua“ šli na stretnutie s Bohom. Keďže sa mali vrátiť až po dlhšom čase, Mojžiš poveril Árona a Chúra, aby ho s podporou popredných Izraelcov zastupovali. „Potom Mojžiš vystúpil na vrch a oblak prikryl vrch. Hospodinova sláva však spočinula na vrchu Sínaj.“ Na znak Božej prítomnosti bol vrch šesť dní zahalený v mraku. Boh sa však nezjavil a neprejavil ani svoju vôľu. Mojžiš po celý ten čas čakal na výzvu, aby smel predstúpiť pred Najvyššieho. Dostal príkaz: „Vystúp ku mne na vrch a zostaň tu“ (2 Moj 24,13.15.16.12). Celých týchto šesť dní trvala skúška Mojžišovej trpezlivosti a poslušnosti. Mojžiš však nestratil trpezlivosť, neochaboval, ani neopustil svoje miesto. Šesť dní čakania bolo preňho časom prípravy a dôkladného sebaskúmania. Ani tento Boží sluha, ktorý sa tešil z Božej priazne, nesmel pristúpiť k Bohu bez prípravy, pretože by nezniesol prejav jeho majestátu. Šesť dní potreboval na prieskum svojho svedomia, na uvažovanie a na modlitbu, aby sa smel stretnúť so svojím Stvoriteľom.

Siedmy deň bola sobota a Mojžiš bol vyzvaný, aby vstúpil do oblaku. Pred celým Izraelom sa oblak roztvoril a Hospodinova sláva vyšla z neho ako spaľujúci oheň. „Vtedy Mojžiš vošiel do oblaku a vystúpil na vrch. Mojžiš bol na vrchu štyridsať dní a štyridsať nocí“ (2 Moj 24,18). Okrem šiestich prípravných dní bol Mojžiš na vrchu štyridsať dní. V dňoch prípravy bol s ním Józua, spolu jedli mannu a pili z „potoka, ktorý vyteká z vrchu“ (5 Moj 9,21). Józua však nešiel s Mojžišom do oblaku, zostal bokom a očakával Mojžišov návrat; jedol a pil, zatiaľ čo Mojžiš sa celých štyridsať dní postil.

Mojžiš dostal na vrchu príkaz, aby dal postaviť svätyňu, v ktorej sa zvláštnym spôsobom prejaví Božia prítomnosť. Boží príkaz znel: „Nech mi postavia svätyňu, a budem bývať uprostred nich“ (2 Moj 25,8). Tretíkrát bolo zdôraznené svätenie soboty. Hospodin vyhlásil: „Nech je ona na večné znamenie medzi mnou a Izraelcami.“ „Aby sa poznalo, že ja som Pán, ktorý vás posväcuje. Zachovávajte moju sobotu, nech vám je svätou!“ „Kto by v nej konal prácu, nech je taký človek spomedzi svojho ľudu vyhubený“ (2 Moj 31,17.13.14). (313) Keď Mojžiš dostal príkaz, aby neodkladne dal postaviť bohoslužobný stan, ľudia sa mohli nazdávať, že vzhľadom na naliehavú potrebu svätostánku budú môcť na jeho stavbe pracovať aj v sobotu a že im nezachovanie soboty bude odpustené. Dostali však výstrahu, aby sa takého omylu nedopustili. Ani taká posvätná úloha, akou je naliehavá stavba zvláštneho diela pre Pána, nesmie ich zviesť k tomu, aby svätý Boží deň odpočinku znesvätili. (229)