Odvtedy bol ľud poctený stálou prítomnosťou svojho Kráľa. „Prebývať budem uprostred Izraelcov a budem ich Bohom“; „bude to miesto posvätené mojou slávou“ (2 Moj 29,45.43). Takéto uistenie dostal Mojžiš. Hospodin mu ako symbol svojej moci a stelesnenie svojej vôle dal opis Desatora, vyrytý prstom samého Boha na dvoch kamenných doskách (pozri 5 Moj 9,10; 2 Moj 32,15.16), ktoré mali byť ako oko v hlave chránené v svätostánku, ktorý postavia ako viditeľné bohoslužobné miesto.

Zo svojho bývalého otrockého postavenia bol Izrael povýšený nad všetky národy a stal sa predmetom zvláštnej starostlivosti Kráľa kráľov. Boh vyčlenil Izraelcov spomedzi ostatného sveta, aby im mohol zveriť sväté poslanie. Urobil z nich strážcov svojho zákona. Podľa Božieho zámeru mali Izraelci zachovať medzi ľuďmi poznanie Boha. Takto malo nebeské svetlo osvecovať svet pohrúžený v temnote a všetky národy mali počuť hlas, ktorý ich vyzýval, aby sa zriekli modloslužby a slúžili živému Bohu. Ak bude Izrael verný svojmu poslaniu, bude mocným národom na svete. Boh bude Izraelcov chrániť a povýši ich nad všetky národy. Prostredníctvom nich sa svetu zjaví Božie svetlo a pravda. Pod Božou prezreteľnou a svätou vládou budú príkladom celému svetu, že uctievanie Boha prevyšuje všetky podoby modlárstva. (230) (314)