Izrael dostal zákon

Len čo sa Izraelci pod Sínajom utáborili, Mojžiš dostal príkaz, aby vystúpil na vrch, kde sa mal stretnúť s Hospodinom. Vodca ľudu vyšiel na vrch po strmom a hrboľatom chodníku a priblížil sa k oblaku, ktorý naznačoval miesto Božej prítomnosti. Izrael sa mal dostať do úzkeho a zvláštneho vzťahu s Najvyšším – mal byť národným spoločenstvom pod Božou vládou. Božie posolstvo, ktoré mal Mojžiš oznámiť ľudu, znelo:

„Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a ako som vás priviedol k sebe. Ak ma budete teraz skutočne poslúchať a zachovávať moju zmluvu, budete mi vlastníctvom medzi všetkými národmi, lebo celá zem je moja. Vy mi budete kňazským kráľovstvom a svätým národom“ (2 Moj 19,4-6).

Mojžiš sa vrátil do tábora, dal zavolať všetkých starších z Izraela a opakoval im Božie posolstvo. Oni odpovedali: „Chceme vykonať všetko, čo povedal Hospodin“ (2 Moj 19,8). Tým uzavreli posvätnú zmluvu s Bohom a zaviazali sa, že ho prijímajú za svojho vládcu a v istom zmysle sú mu oddanými služobníkmi.

Mojžiš potom znova vystúpil na vrch a Hospodin mu povedal: „Ja prídem k tebe v hustom oblaku, aby ľud počul, keď budem hovoriť s tebou, a aby ti verili naveky“ (2 Moj 19,9). Keď Izraelci cestou narážali na prekážky, reptali proti Mojžišovi a Áronovi a obviňovali ich, že zástupy Izraelcov vyviedli z Egypta len preto, aby ich zahubili. Boh chcel Mojžiša poctiť pred Izraelcami a naznačiť, že majú plne dôverovať jeho radám.

Boh hodlal oznámiť svoj zákon za majestátnych a úžasných okolností, čo malo byť potvrdením Božej vznešenosti. Ľud mal pamätať, že všetko, čo súvisí s bohoslužbou, treba mať v najväčšej úcte. (303)Hospodin povedal Mojžišovi: „Choď k ľudu, posväť ich dnes i zajtra, nech si operú svoj odev a nech sú pripravení na tretí deň; lebo na tretí deň pred očami celého ľudu zostúpi Hospodin na vrch Sínaj“ (2 Moj 19,10.11). Tieto tri dni mali všetci využiť na slávnostnú prípravu, skôr než vystúpia pred Hospodina. Musia byť čistí a nečistoty musia zbaviť aj svoj odev. Mojžiš upozornil Izraelcov aj na ich hriechy, preto sa mali kajať, postiť a modliť, aby aj srdcia mali očistené od každej neprávosti. (220)

Prípravy sa uskutočnili podľa pokynu a Mojžiš podľa Božieho príkazu nariadil, aby okolo vrchu spravili ohradu. Na posvätnú pôdu nemal vstúpiť ani človek ani zviera, lebo opovážlivý výstup či len dotyk mohol znamenať okamžitú smrť.

Na tretí deň zrána všetok ľud upieral svoj pohľad na vrch. Jeho vrchol pokrylo tmavé mračno, ktoré ďalej hustlo a temnelo. Oblak sa znižoval a celý vrch zahalil desivým tajomstvom. Potom zaznel zvuk trúby, ktorý upozorňoval, že prichádza Hospodin. Mojžiš zaviedol ľud až na úpätie vrchu. Z hustej mrákavy vyšľahli prudké blesky a zaznelo hromové dunenie, ktoré sa od okolitých vrchov znásobenou ozvenou vracalo späť. „Celý vrch Sínaj bol zahalený dymom, pretože Hospodin zostúpil naň v ohni a jeho dym vystupoval ako dym z pece a celý vrch sa veľmi otriasal.“ Zhromaždený ľud videl, že „zjav Hospodinovej slávy pred očami Izraelcov bol na temeni vrchu ako stravujúci oheň“. „Zvuk trúby znel stále silnejšie“ (2 Moj 19,18.19; 24,17). Znamenia Božej prítomnosti boli také desivé, že zástupy Izraelcov sa chveli strachom a padali na tvár pred Hospodinom. Aj Mojžiš povedal: „Zľakol som sa a trasiem sa“ (Žid 12,21).

Hrmenie potom prestalo, zmÍkol zvuk trúb a zem sa upokojila. Nastala chvíľa slávnostného ticha a vtom zaznel Boží hlas. V sprievode svätých anjelov prehovoril z hustej tmy, ktorá ho zahaľovala. Z vrchov končiara Hospodin oznámil svoj zákon. Mojžiš tento výjav zaznamenal takto: (304) „Hospodin prišiel zo Sínaja a zažiaril im zo Seíru. Zjavil sa v jase od vrchu Páran a prišiel do Meríby pri Kádeši; po jeho pravici bol planúci oheň. Vskutku miluješ svoj ľud. Všetci jeho svätí sú v tvojej ruke, kladú sa k tvojim nohám, budú sa učiť z tvojich slov“ (5 Moj 33,2.3).

Hospodin sa zjavil v údesnom majestáte nielen ako sudca a zákonodarca, ale aj ako milosrdný ochranca svojho ľudu: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (2 Moj 20,2). Ten, ktorého Izraelci poznali ako svojho Vodcu a Vysloboditeľa, ktorý ich vyviedol z Egypta, razil im cestu morom a premohol faraóna s jeho vojskom, čím dokázal, že prevyšuje všetkých egyptských bohov, ten teraz oznamuje svoj zákon.

Oznámený zákon patril nielen Izraelcom. Ich však Boh poctil tým, že ich určil za strážcov a opatrovníkov svojho zákona, ale zákon mali opatrovať ako posvätný odkaz celému svetu. Prikázania Desatora potrebuje celé ľudstvo, všetci sa z nich majú učiť a podľa nich aj žiť. Desať stručných, výstižných a smerodajných príkazov vystihuje povinnosti človeka k Bohu a k blížnym. Všetky prikázania (221) vychádzajú zo základnej zásady lásky. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého“ (Luk 10,27; pozri tiež 5 Moj 6,5.6; 3 Moj 19,18). V desiatich prikázaniach sú tieto zásady podrobnejšie rozvedené a prispôsobené podmienkam ľudí.

„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (2 Moj 20,3).

Hospodin, nestvorené, večne existujúce Bytie, zdroj a udržiavateľ všetkého, je jediný, komu patrí zvrchovaná úcta a velebenie. Človekovi sa zakazuje, aby svoju lásku a službu prednostne venoval niečomu inému. Ak holdujeme čomukoľvek, čo našu lásku k Bohu oslabuje, alebo nám bráni slúžiť Bohu, potom si z toho robíme božstvo.

„Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, alebo dolu na zemi, alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani uctievať ich“ (2 Moj 20,4.5). (305)
Druhé prikázanie zakazuje uctievanie pravého Boha vyrezávanými modlami či napodobeninami. Mnohé pohanské národy tvrdia, že ich obrazy sú len symboly či predstavy, pomocou ktorých uctievajú svoje božstvo. Boh však takú bohoslužbu pokladá za hriech. Snaha zobraziť Večného hmotnými predmetmi znehodnocuje ľudskú predstavu o Bohu. Človek tým stráca zo zreteľa Božiu nevystihnuteľnú dokonalosť a myseľ sa skôr sústreďuje na výtvory, než na Stvoriteľa. Čím úbohejšia je predstava človeka o Bohu, tým úbohejší je človek sám.

„Ja, Pán, Boh tvoj, som Boh žiarlivý“ (2 Moj 20,5).

Úzky a posvätný vzťah Boha k jeho ľudu vystihuje symbol manželstva. Modlárstvo je podľa toho duchovným cudzoložstvom a Boží odpor voči modlárstvu Písmo výstižne označuje výrazom žiarlivosť.

„Ktorý neprávosti otcov tresce na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia“ (2 Moj 20,5).

Deti musia nevyhnutne znášať následky neprávosti rodičov. Nie sú však trestané za vinu svojich rodičov, ak sa nepodieľajú na ich hriechoch. Deti však obvykle kráčajú v šľapajach svojich rodičov. V dôsledku dedičných sklonov a pod vplyvom príkladu zvyknú deti pokračovať v hriechoch svojich rodičov. Nielen nesprávne sklony, zvrátené záľuby a nedostatok mravnosti, ale aj telesné choroby (222) a deformácie sa ako dedičstvo prenášajú z rodičov na deti až do tretieho či štvrtého pokolenia. Poznanie tejto desivej skutočnosti by malo človeka prebudiť a odvrátiť od hriešneho spôsobu života.

„Milosrdenstvo však preukazujem až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú, a príkazy moje zachovávajú“ (2 Moj 20,6).

Druhé prikázanie zakazuje uctievať falošných bohov, čím súčasne prikazuje uctievať Boha pravého. Tým, čo mu verne slúžia, sľubuje milosrdenstvo do tisíceho pokolenia, teda nielen do tretieho či štvrtého pokolenia, ako je to v prípade nekajúcich hriešnikov, ktorých stihne Boží hnev.

„Nevezmeš mena Pána, Boha tvojho nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať meno jeho nadarmo“ (2 Moj 20,7).

Toto prikázanie nezakazuje len falošnú prísahu a obvyklé zlorečenie, ale aj ľahkovážne a bezmyšlienkovité vyslovovanie Božieho mena bez zreteľa na vážnosť jeho významu. Boha zneuctievame zbytočným vyslovovaním Božieho mena vo všedných rozhovoroch, odvolávaním sa naňho v malichernostiach a častým (306) neuvážlivým opakovaním jeho mena. „Sväté a hrozné je jeho meno“ (Ž 111,9). Všetci by sa mali zamyslieť nad Božím majestátom, nad jeho čistotou a svätosťou, aby si uvedomili jeho vznešenosť. Jeho sväté meno by mali ľudia vyslovovať s najväčšou úctou a s posvätnou bázňou.

„Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní pracuj a vykonávaj svoju robotu, siedmeho dňa je však sobota Pána, Boha tvojho. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ty sám a ani tvoj syn, alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha, alebo tvoja slúžka, alebo tvoj dobytok, alebo cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach. Lebo za šesť dní stvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal a zasvätil ho“ (2 Moj 20,8-11).

Zachovávanie soboty nie je ničím novým. Bolo ustanovené už pri stvorení. Sobotu treba zachovávať na pamiatku stvorenia. Prikázanie predstavuje Boha ako stvoriteľa neba a zeme, a tým odlišuje pravého Boha od všetkých nepravých božstiev. Všetci, čo zachovávajú siedmy deň, dokazujú, že uctievajú Hospodina. Sobota je teda znamením, že kým človek žije na zemi, patrí Bohu a má mu slúžiť. Štvrté prikázanie je medzi ostatnými desiatimi jediným prikázaním, v ktorom sa uvádza meno Zákonodarcu i jeho titul. Je to (223) jediné prikázanie, v ktorom sa uvádza, z akej moci pochádza zákon. Tým teda zahŕňa Božiu pečať, ktorú Boh vtlačil svojmu zákonu na dôkaz jeho pravosti a záväznosti.

Boh dal ľuďom šesť dní na prácu a vyžaduje, aby svoju prácu urobili v priebehu týchto šiestich pracovných dní. Vykonať neodkladnú povinnosť a urobiť skutok milosrdenstva sa v sobotu dovoľuje, pretože o chorých a trpiacich sa treba starať neprestajne. Prísne sa však treba vystríhať práce nepotrebnej. „Ak zdržíš pre sobotu nohu svoju, aby si v deň môj svätý nerobil, čo sa ti zachce, a volať budeš sobotu rozkošou, svätý (deň) Pánov hodným úcty a uctíš si ho, že nebudeš konať cesty svoje, vypĺňať svoju vôľu, a hovoriť reči..., budeš sa kochať v Pánovi“ (Iz 58,13). Tých, čo v sobotu rozmýšľajú o svojich obvyklých záležitostiach alebo plánoch, Boh pokladá za priestupníkov svojho zákona, ktorí v sobotu pracujú. Ak sobotu zachovávame verne, potom ani myšlienkam nesmieme dovoliť, aby sa zaoberali všednými, pozemskými záležitosťami. Toto prikázanie sa týka každého, s kým prichádzame do styku. (307) Členovia domácnosti by mali v posvätný sobotný deň odložiť všetky svoje svetské záležitosti, spoločne uctievať Boha a slúžiť mu.

„Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj!“ (2 Moj 20,12).

Rodičia si právom zaslúžia väčšiu lásku a úctu, než akú preukazujeme voči ostatným ľuďom. Sám Boh, ktorý uložil rodičom zodpovednosť za deti a zveril im starostlivosť o ne, určil tiež, aby deťom v ich útlom veku zastupovali Boha. Kto odmieta právoplatnú autoritu svojich rodičov, odmieta aj Božiu zvrchovanosť. Podľa piateho prikázania majú deti preukazovať svojim rodičom nielen úctu a poslušnosť, ale aj lásku, prívetivosť, ohľaduplnosť v ich starostiach, dobropovestnosť i pomoc a útechu v starobe. Toto prikázanie pamätá aj na úctu k duchovným a k všetkým ostatným, ktorým Boh zveril určitú právomoc.

Apoštol hovorí: „To je prvé prikázanie s prisľúbením“ (Ef 6,2). Pre Izraelcov, ktorí sa tešili na skorý príchod do Kanaánu, to bol prísľub, že poslušní sa budú tešiť z dlhého života v tejto dobrej krajine. Tento prísľub má však aj širší význam a zahŕňa celý Boží Izrael, ktorému Boh sľubuje večný život na zemi obnovenej, zbavenej zlorečenstva hriechu. (224)
„Nezabiješ!“ (2 Moj 20,13).

Všetky nespravodlivé činy, ktoré iným ľuďom skracujú život, či je to nenávisť, pomsta, holdovanie akejkoľvek vášni, ktorá poškodzuje iných, alebo v nás vyvoláva prianie, aby iný človek utrpel škodu – pretože „každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah“ (1 Ján 3,15) – sebecké zanedbávanie pomoci chudobným a inak trpiacim, každé pôžitkárstvo, či zbytočné starosti, alebo aj nadmerné pracovné vypätie, ktoré podrýva zdravie – to všetko je viac či menej prestúpením šiesteho prikázania.

„Nezosmilníš!“ (2 Moj 20,14).

Toto prikázanie zakazuje nielen nečisté skutky, či zmyselné myšlienky a žiadosti, ale všetko, čo ich podnecuje a vyvoláva. Prikázanie vyžaduje čistotu nielen v konaní, ale aj v myslení a cítení. Kristus, ktorý učil a vykladal Boží zákon, hlásal, že zlá myšlienka či pohľad je rovnako hriechom ako nedovolený skutok. (308)

„Nepokradneš!“ (2 Moj 20,15).

Toto prikázanie sa týka zjavných i skrytých hriechov. Odsudzuje okrádanie ľudí a obchodovanie s otrokmi, zakazuje dobyvačné vojny. Nedovoľuje krádež či lúpež. Vyžaduje bezpodmienečnú poctivosť aj v zdanlivo nepatrných záležitostiach každodenného života. Zakazuje klamstvo v obchodovaní a požaduje vyplácanie spravodlivej mzdy a zaplatenie spravodlivého dlhu. Podľa tohto prikázania každý pokus o využitie nevedomosti, slabosti, neopatrnosti alebo nešťastia iných pre vlastný prospech je v nebeských knihách zaznamenaný ako podvod.

„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“ (2 Moj 20,16).

Toto prikázanie má na zreteli akékoľvek klamstvo, či snahu alebo zámer oklamať blížneho. Lož je prejavom úmyslu niekoho podviesť. Mrknutím oka alebo posunkom, výrazom tváre možno klamať práve tak ako slovom. Každá zámerná nadsádzka, každý posunok či výmysel, ktorý má vyvolať mylný alebo zveličený dojem, ako aj oznamovanie pravdivých skutočností spôsobom, ktorý iných zavádza, je lož. Toto prikázanie zakazuje akúkoľvek snahu o poškodenie dobrého mena nášho blížneho, či už nesprávnym podaním alebo šírením nesprávnych domnienok, ohovárok alebo výmyslov. Aj (225) zámerné zamlčanie pravdy, ktoré môže iných poškodiť, je prestúpením deviateho prikázania.

„Nepožiadaš domu blížneho svojho, ani nepožiadaš manželku blížneho svojho, ani sluhu jeho, ani slúžku jeho, ani vola, ani osla, ani ničoho, čo blížneho tvojho je!“ (2 Moj 20,17).

Desiate prikázanie siaha na koreň všetkých hriechov, lebo zakazuje sebecké žiadosti ako prameň hriešnych skutkov. Kto poslúcha Boží zákon, ten si nepripustí hriešnu túžbu po niečom, čo patrí inému, a nepreviní sa voči blížnemu.

Tak znejú posvätné príkazy Desatora, oznámené v blýskaní, hromobití a v obdivuhodných prejavoch moci a majestátu nebeského Zákonodarcu. Boh sprevádzal vyhlásenie svojho zákona úkazmi svojej moci a slávy, aby jeho ľud na túto chvíľu nikdy nezabudol a aby pamätal na úctu k Tvorcovi zákona, Stvoriteľovi neba a zeme. Boh chcel ukázať všetkým ľuďom posvätnosť, význam a stálosť svojho zákona.

Izraelci boli vyľakaní. Zdalo sa im, že desivá moc Božieho prejavu ich zničí. Keď im bol zjavený slávny zákon (309) Božej spravodlivosti, prvýkrát si pred tvárou svätého Boha jasne uvedomili odpornú povahu hriechu i vlastnú vinu. Prestrašení v posvätnej bázni odstupovali od vrchu a povedali Mojžišovi: „Ty nám rozprávaj a budeme ťa počúvať. Nech nehovorí s nami Boh, aby sme nepomreli!“ Mojžiš na to odpovedal ľudu: „Nebojte sa, veď Boh prišiel preto, aby vás skúšal, aby ste sa ho obávali a nehrešili.“ Ľud stál obďaleč a s hrôzou sledoval, ako sa Mojžiš „priblížil k mraku, v ktorom bol Boh“ (2 Moj 20,19-21).

Myseľ zaslepeného, otroctvom a pohanstvom otupeného ľudu nebola ešte pripravená na plné ocenenie prenikavých zásad desiatich Božích prikázaní. Ak ľud mal lepšie pochopiť a osvojiť si zásady Desatora, potreboval ďalšie predpisy, ktoré objasňovali a upresňovali zásady desiatich príkazov. Tieto predpisy boli vlastne právnickými poučkami večnej Múdrosti a Spravodlivosti. Podľa nich mali sudcovia vynášať rozsudky. Tieto ustanovenia, na rozdiel od Desatora, dostal len Mojžiš, ktorý ich potom oznámil ľudu.

Prvý z týchto zákonov sa týkal otrokov. Dávnovekí sudcovia niekedy predávali do otroctva zločincov a veritelia svojich dlžníkov. Mnohých aj bieda doviedla k tomu, že predali seba, prípadne aj svoje deti. Izraelec však nesmel byť predaný do celoživotného otroctva. Podľa zákona smel byť otrokom len šesť rokov; v siedmom roku musel byť prepustený na slobodu. Lúpež, úmyselné zabitie a vzbura (226) proti autorite rodičov sa mali trestať smrťou. Bolo dovolené držať otrokov neizraelského pôvodu; ich život i osobnosť boli však nedotknuteľné. Vražda otroka musela byť potrestaná. Ak pán spôsobil svojmu otrokovi zranenie či stratu čo len jediného zuba, otrok mal právo byť prepustený.

Aj Izraelci boli kedysi otrokmi, preto nesmú s otrokmi zaobchádzať kruto a nesmú ich utláčať. Kruto sa k nim totiž správali ich egyptskí páni. Spomienka na vlastnú trpkú porobu im pomôže vcítiť sa do postavenia otrokov, byť k nim vľúdnymi a súcitnými a zaobchádzať s nimi tak, ako by chceli, aby sa zaobchádzalo s nimi samými.

Obzvlášť mali dbať o vdovy a siroty pre ich bezmocnosť. Hospodin povedal: (310) „Ak im ukrivdíš a oni budú ku mne volať, ja istotne počujem ich volanie a môj hnev vzbĺkne a ja vás budem mečom zabíjať. Potom vaše ženy budú vdovami a vaše deti sirotami“ (ROH 2 Moj 22,23.24; ECAV 2 Moj 22,22.23). Cudzincov, ktorí sa pripojili k Izraelcom, treba chrániť pred krivdami a útlakom. „Neutláčaj cudzinca; sami viete, ako mu to padne, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine“ (2 Moj 23,9).
Od chudobných sa zakazuje brať úžernícke úroky. Ak chudobný človek dal do zálohu odev alebo prikrývku, musel to do západu slnka dostať späť. Ukradnutú vec musí zlodej nahradiť dvojnásobne. Sudcov a správcov si treba ctiť; sudcovia nesmú porušovať právo, podporovať nespravodlivosť či brať úplatky. Zakazuje sa osočovanie a ohováranie. Aj s nepriateľom treba zaobchádzať vľúdne.

Ľudu sa opätovne pripomína posvätnosť a záväznosť soboty. Ustanovujú sa výročné sviatky, keď sa všetci izraelskí muži zhromaždia pred Hospodinom, aby mu priniesli svoje ďakovné obete a prvé plody úrody. Zmyslom všetkých týchto opatrení neboli nijaké svojvoľné, panovačné rozhodnutia, ale všeobecné blaho Izraela. Hospodin povedal: „Buďte mi svätými ľuďmi!“ (ROH 2 Moj 22,31; ECAV 2 Moj 22,30), ako sa sluší na ľud svätého Boha.

Tieto zákony mal Mojžiš zaznamenať a starostlivo opakovať ako základ národného práva. Spolu s objasňujúcimi predpismi boli podmienkou splnenia Božích zasľúbení Izraelcom.

Hospodin odkázal ľudu toto posolstvo: „Ja posielam anjela pred tebou, aby ťa ochraňoval na ceste a doviedol ťa na miesto, ktoré som pripravil. Daj pozor na seba pred ním a poslúchaj jeho hlas, neprotiv sa mu, lebo ti neodpustí priestupky, veď moje meno je v ňom. Ak však poslúchneš jeho hlas a budeš robiť všetko, čo hovorím, budem (227) uprostred tvojich nepriateľov a budem sužovať tvojich sužovateľov“ (2 Moj 23,20-22).

Vodcom Izraelcov po celý čas ich putovania nebol nikto menší než sám Boží Syn prítomný v oblačnom i v ohnivom stĺpe. Stĺp bol symbolom Spasiteľa, ktorý príde na zem. Spasiteľ bol však prítomný, dával Mojžišovi príkazy pre Izraelcov a predchádzal ich ako jediný zdroj požehnania.

Keď Mojžiš zostúpil z vrchu „rozpovedal ľudu všetky Hospodinove slová i všetky právne predpisy (311) a všetok ľud jednohlasne odvetil: Budeme plniť všetky slová, ktoré vyslovil Hospodin“ (2 Moj 24,3). Tento sľub spolu s tým, čo povedal Hospodin a čo Izraelcov zaväzovalo k poslušnosti, Mojžiš zaznamenal do knihy.

Potom bola zmluva potvrdená. Na úpätí vrchu bol postavený oltár a vedľa neho stálo dvanásť stĺpov „podľa dvanástich kmeňov Izraela“ (2 Moj 24,4), ako svedectvo súhlasu so zmluvou. Potom určení mládenci priniesli a pripravili zvieratá na spaľované obete.

Keď Mojžiš obetnou krvou pokropil oltár, vzal „knihu zmluvy a verejne ju prečítal pred ľuďmi“ (2 Moj 24,7). Po slávnostnom zopakovaní zmluvných podmienok sa mohli všetci slobodne rozhodnúť, či ich prijmú alebo nie. Už dávnejšie sľúbili, že budú poslúchať Boží hlas; teraz však počuli znenie Božieho zákona a upresnenie jeho zásad, aby mohli lepšie chápať, čo všetko zmluva zahŕňa. Ľud znova jednomyseľne odpovedal: „Všetko, čo vravel Hospodin, budeme plniť a poslúchať“ (2 Moj 24,7). „Keď totiž Mojžiš oznámil všetkému ľudu všetky prikázania podľa zákona, vzal krv... a pokropil samu knihu a všetok ľud, hovoriac: Toto je krv zmluvy, ktorú pre vás nariadil Boh“ (Žid 9,19.20).

Vtedy sa uskutočnilo vyvolenie národa, nad ktorým kraľoval Hospodin. Mojžiš dostal príkaz: „Vystúp k Hospodinovi ty i Áron, Nádab a Abíhu i sedemdesiat starších Izraela a pokloňte sa zďaleka; len sám Mojžiš sa priblíži k Hospodinovi.“ Zatiaľ čo sa ľud na úpätí vrchu modlil, pristúpili vybraní muži k vrchu. Sedemdesiat starších malo Mojžišovi pomáhať vládnuť Izraelcom; Boh zoslal na nich svojho ducha a umožnil im pohľad na svoju moc a na svoj majestát. „A videli Boha Izraela a pod jeho nohami akoby zafírovú dlažbu, čistú ako samo nebo“ (2 Moj 24,1.10). Nevideli síce Boha osobne, ale smeli zahliadnuť slávu jeho prítomnosti. Pohľad na Boha by neboli prežili; prejav Božej moci ich však naplnil bázňou a viedol ich k pokániu. Uvažovali o Božom majestáte, o Božej čistote a o Božom milosrdenstve. Len potom sa mohli priblížiť k tomu, ktorý bol témou ich rozmýšľania. (228) (312)

Mojžiš a „jeho sluha Józua“ šli na stretnutie s Bohom. Keďže sa mali vrátiť až po dlhšom čase, Mojžiš poveril Árona a Chúra, aby ho s podporou popredných Izraelcov zastupovali. „Potom Mojžiš vystúpil na vrch a oblak prikryl vrch. Hospodinova sláva však spočinula na vrchu Sínaj.“ Na znak Božej prítomnosti bol vrch šesť dní zahalený v mraku. Boh sa však nezjavil a neprejavil ani svoju vôľu. Mojžiš po celý ten čas čakal na výzvu, aby smel predstúpiť pred Najvyššieho. Dostal príkaz: „Vystúp ku mne na vrch a zostaň tu“ (2 Moj 24,13.15.16.12). Celých týchto šesť dní trvala skúška Mojžišovej trpezlivosti a poslušnosti. Mojžiš však nestratil trpezlivosť, neochaboval, ani neopustil svoje miesto. Šesť dní čakania bolo preňho časom prípravy a dôkladného sebaskúmania. Ani tento Boží sluha, ktorý sa tešil z Božej priazne, nesmel pristúpiť k Bohu bez prípravy, pretože by nezniesol prejav jeho majestátu. Šesť dní potreboval na prieskum svojho svedomia, na uvažovanie a na modlitbu, aby sa smel stretnúť so svojím Stvoriteľom.

Siedmy deň bola sobota a Mojžiš bol vyzvaný, aby vstúpil do oblaku. Pred celým Izraelom sa oblak roztvoril a Hospodinova sláva vyšla z neho ako spaľujúci oheň. „Vtedy Mojžiš vošiel do oblaku a vystúpil na vrch. Mojžiš bol na vrchu štyridsať dní a štyridsať nocí“ (2 Moj 24,18). Okrem šiestich prípravných dní bol Mojžiš na vrchu štyridsať dní. V dňoch prípravy bol s ním Józua, spolu jedli mannu a pili z „potoka, ktorý vyteká z vrchu“ (5 Moj 9,21). Józua však nešiel s Mojžišom do oblaku, zostal bokom a očakával Mojžišov návrat; jedol a pil, zatiaľ čo Mojžiš sa celých štyridsať dní postil.

Mojžiš dostal na vrchu príkaz, aby dal postaviť svätyňu, v ktorej sa zvláštnym spôsobom prejaví Božia prítomnosť. Boží príkaz znel: „Nech mi postavia svätyňu, a budem bývať uprostred nich“ (2 Moj 25,8). Tretíkrát bolo zdôraznené svätenie soboty. Hospodin vyhlásil: „Nech je ona na večné znamenie medzi mnou a Izraelcami.“ „Aby sa poznalo, že ja som Pán, ktorý vás posväcuje. Zachovávajte moju sobotu, nech vám je svätou!“ „Kto by v nej konal prácu, nech je taký človek spomedzi svojho ľudu vyhubený“ (2 Moj 31,17.13.14). (313) Keď Mojžiš dostal príkaz, aby neodkladne dal postaviť bohoslužobný stan, ľudia sa mohli nazdávať, že vzhľadom na naliehavú potrebu svätostánku budú môcť na jeho stavbe pracovať aj v sobotu a že im nezachovanie soboty bude odpustené. Dostali však výstrahu, aby sa takého omylu nedopustili. Ani taká posvätná úloha, akou je naliehavá stavba zvláštneho diela pre Pána, nesmie ich zviesť k tomu, aby svätý Boží deň odpočinku znesvätili. (229)
Odvtedy bol ľud poctený stálou prítomnosťou svojho Kráľa. „Prebývať budem uprostred Izraelcov a budem ich Bohom“; „bude to miesto posvätené mojou slávou“ (2 Moj 29,45.43). Takéto uistenie dostal Mojžiš. Hospodin mu ako symbol svojej moci a stelesnenie svojej vôle dal opis Desatora, vyrytý prstom samého Boha na dvoch kamenných doskách (pozri 5 Moj 9,10; 2 Moj 32,15.16), ktoré mali byť ako oko v hlave chránené v svätostánku, ktorý postavia ako viditeľné bohoslužobné miesto.

Zo svojho bývalého otrockého postavenia bol Izrael povýšený nad všetky národy a stal sa predmetom zvláštnej starostlivosti Kráľa kráľov. Boh vyčlenil Izraelcov spomedzi ostatného sveta, aby im mohol zveriť sväté poslanie. Urobil z nich strážcov svojho zákona. Podľa Božieho zámeru mali Izraelci zachovať medzi ľuďmi poznanie Boha. Takto malo nebeské svetlo osvecovať svet pohrúžený v temnote a všetky národy mali počuť hlas, ktorý ich vyzýval, aby sa zriekli modloslužby a slúžili živému Bohu. Ak bude Izrael verný svojmu poslaniu, bude mocným národom na svete. Boh bude Izraelcov chrániť a povýši ich nad všetky národy. Prostredníctvom nich sa svetu zjaví Božie svetlo a pravda. Pod Božou prezreteľnou a svätou vládou budú príkladom celému svetu, že uctievanie Boha prevyšuje všetky podoby modlárstva. (230) (314)