Len čo sa Izraelci pod Sínajom utáborili, Mojžiš dostal príkaz, aby vystúpil na vrch, kde sa mal stretnúť s Hospodinom. Vodca ľudu vyšiel na vrch po strmom a hrboľatom chodníku a priblížil sa k oblaku, ktorý naznačoval miesto Božej prítomnosti. Izrael sa mal dostať do úzkeho a zvláštneho vzťahu s Najvyšším – mal byť národným spoločenstvom pod Božou vládou. Božie posolstvo, ktoré mal Mojžiš oznámiť ľudu, znelo:

„Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a ako som vás priviedol k sebe. Ak ma budete teraz skutočne poslúchať a zachovávať moju zmluvu, budete mi vlastníctvom medzi všetkými národmi, lebo celá zem je moja. Vy mi budete kňazským kráľovstvom a svätým národom“ (2 Moj 19,4-6).

Mojžiš sa vrátil do tábora, dal zavolať všetkých starších z Izraela a opakoval im Božie posolstvo. Oni odpovedali: „Chceme vykonať všetko, čo povedal Hospodin“ (2 Moj 19,8). Tým uzavreli posvätnú zmluvu s Bohom a zaviazali sa, že ho prijímajú za svojho vládcu a v istom zmysle sú mu oddanými služobníkmi.

Mojžiš potom znova vystúpil na vrch a Hospodin mu povedal: „Ja prídem k tebe v hustom oblaku, aby ľud počul, keď budem hovoriť s tebou, a aby ti verili naveky“ (2 Moj 19,9). Keď Izraelci cestou narážali na prekážky, reptali proti Mojžišovi a Áronovi a obviňovali ich, že zástupy Izraelcov vyviedli z Egypta len preto, aby ich zahubili. Boh chcel Mojžiša poctiť pred Izraelcami a naznačiť, že majú plne dôverovať jeho radám.

Boh hodlal oznámiť svoj zákon za majestátnych a úžasných okolností, čo malo byť potvrdením Božej vznešenosti. Ľud mal pamätať, že všetko, čo súvisí s bohoslužbou, treba mať v najväčšej úcte. (303)Hospodin povedal Mojžišovi: „Choď k ľudu, posväť ich dnes i zajtra, nech si operú svoj odev a nech sú pripravení na tretí deň; lebo na tretí deň pred očami celého ľudu zostúpi Hospodin na vrch Sínaj“ (2 Moj 19,10.11). Tieto tri dni mali všetci využiť na slávnostnú prípravu, skôr než vystúpia pred Hospodina. Musia byť čistí a nečistoty musia zbaviť aj svoj odev. Mojžiš upozornil Izraelcov aj na ich hriechy, preto sa mali kajať, postiť a modliť, aby aj srdcia mali očistené od každej neprávosti. (220)

Prípravy sa uskutočnili podľa pokynu a Mojžiš podľa Božieho príkazu nariadil, aby okolo vrchu spravili ohradu. Na posvätnú pôdu nemal vstúpiť ani človek ani zviera, lebo opovážlivý výstup či len dotyk mohol znamenať okamžitú smrť.

Na tretí deň zrána všetok ľud upieral svoj pohľad na vrch. Jeho vrchol pokrylo tmavé mračno, ktoré ďalej hustlo a temnelo. Oblak sa znižoval a celý vrch zahalil desivým tajomstvom. Potom zaznel zvuk trúby, ktorý upozorňoval, že prichádza Hospodin. Mojžiš zaviedol ľud až na úpätie vrchu. Z hustej mrákavy vyšľahli prudké blesky a zaznelo hromové dunenie, ktoré sa od okolitých vrchov znásobenou ozvenou vracalo späť. „Celý vrch Sínaj bol zahalený dymom, pretože Hospodin zostúpil naň v ohni a jeho dym vystupoval ako dym z pece a celý vrch sa veľmi otriasal.“ Zhromaždený ľud videl, že „zjav Hospodinovej slávy pred očami Izraelcov bol na temeni vrchu ako stravujúci oheň“. „Zvuk trúby znel stále silnejšie“ (2 Moj 19,18.19; 24,17). Znamenia Božej prítomnosti boli také desivé, že zástupy Izraelcov sa chveli strachom a padali na tvár pred Hospodinom. Aj Mojžiš povedal: „Zľakol som sa a trasiem sa“ (Žid 12,21).

Hrmenie potom prestalo, zmÍkol zvuk trúb a zem sa upokojila. Nastala chvíľa slávnostného ticha a vtom zaznel Boží hlas. V sprievode svätých anjelov prehovoril z hustej tmy, ktorá ho zahaľovala. Z vrchov končiara Hospodin oznámil svoj zákon. Mojžiš tento výjav zaznamenal takto: (304) „Hospodin prišiel zo Sínaja a zažiaril im zo Seíru. Zjavil sa v jase od vrchu Páran a prišiel do Meríby pri Kádeši; po jeho pravici bol planúci oheň. Vskutku miluješ svoj ľud. Všetci jeho svätí sú v tvojej ruke, kladú sa k tvojim nohám, budú sa učiť z tvojich slov“ (5 Moj 33,2.3).

Hospodin sa zjavil v údesnom majestáte nielen ako sudca a zákonodarca, ale aj ako milosrdný ochranca svojho ľudu: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (2 Moj 20,2). Ten, ktorého Izraelci poznali ako svojho Vodcu a Vysloboditeľa, ktorý ich vyviedol z Egypta, razil im cestu morom a premohol faraóna s jeho vojskom, čím dokázal, že prevyšuje všetkých egyptských bohov, ten teraz oznamuje svoj zákon.

Oznámený zákon patril nielen Izraelcom. Ich však Boh poctil tým, že ich určil za strážcov a opatrovníkov svojho zákona, ale zákon mali opatrovať ako posvätný odkaz celému svetu. Prikázania Desatora potrebuje celé ľudstvo, všetci sa z nich majú učiť a podľa nich aj žiť. Desať stručných, výstižných a smerodajných príkazov vystihuje povinnosti človeka k Bohu a k blížnym. Všetky prikázania (221) vychádzajú zo základnej zásady lásky. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého“ (Luk 10,27; pozri tiež 5 Moj 6,5.6; 3 Moj 19,18). V desiatich prikázaniach sú tieto zásady podrobnejšie rozvedené a prispôsobené podmienkam ľudí.

„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (2 Moj 20,3).

Hospodin, nestvorené, večne existujúce Bytie, zdroj a udržiavateľ všetkého, je jediný, komu patrí zvrchovaná úcta a velebenie. Človekovi sa zakazuje, aby svoju lásku a službu prednostne venoval niečomu inému. Ak holdujeme čomukoľvek, čo našu lásku k Bohu oslabuje, alebo nám bráni slúžiť Bohu, potom si z toho robíme božstvo.

„Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, alebo dolu na zemi, alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani uctievať ich“ (2 Moj 20,4.5). (305)