Hriech, obrátenie a pokánie
Hriech
Hriech je v náboženských súvislostiach akt narušujúci náboženské príkazy alebo zákazy, alebo činnosť v rozpore s morálnymi normami zavedenými v danej spoločnosti. Je to pojem najčastejšie používaný v náboženských súvislostiach v kresťanstve, judaizme a islame. Najjednoduchšou definíciou hriechu je poučka z katechizmu, ktorá hovorí, že hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho zákona, teda každého, vo svedomí zaväzujúceho zákona. Lebo či zákon prirodzený (ten, čo máme od narodenia "vštepený" do srdca), či Boží zjavený (desatoro), alebo aj zákon ľudský, majú svoju konečnú záväznosť u Boha. Hriech je neprávosť (1 Jn 3,4) alebo nesposlušnosť (Rim 5 ,19).
Čo je zákonité, to je usporiadané, čo je protizákonné, nazývame aj neusporiadané (nezriadené) a to je hriech - skutok zbavený patričného poriadku. Hriech je mravne zlý ľudský skutok. Táto nezriadenosť je odklonom od poriadku a rozumu. Je prejavom zlej vôle. Je to odvrátenie od Boha a príklon k tvorom. Hriech tiež môže byť aj vynechanie, zanedbanie a odmietnutie zákona, nariadenia, predpisu. Preto poznáme hriechy ako pozitívne skutky (teda tie, keď robím niečo zlé) a hriechy ako zanedbanie dobrého skutku (tzv. negatívne skutky).
Hriech je prítomný v dejinách človeka. Bolo by márne pokúšať sa ignorovať ho alebo dávať tejto temnej skutočnosti iné mená. Kto sa chce pokúsiť pochopiť, čo je hriech, musí najprv uznať hlbokú spätosť človeka s Bohom, lebo mimo tohto vzťahu nemožno odhaliť zlo hriechu v jeho skutočnej povahe ako odmietnutie Boha a odporovanie Bohu, hoci ono neprestáva doliehať na život človeka a na dejiny. (KKC 386) Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme Hriech jasne poznať a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom. (KKC 387)
Genéza hriechu
Skôr, ako vôľa dá súhlas k hriechu, odohrávajú sa tieto udalosti:
a) Zmysly, fantázia alebo rozum predstavia vôli nejaký objekt, ku ktorému sa nemožno prikloniť bez porušenia zákona. Teda ide o predstavu mravne zlej veci.
b) V zmyslovej alebo aj v rozumovej žiadostivosti nastane túžba alebo príklon k predstavovanému objektu; a súčastne aj záľuba v ňom. Tento pohyb žiadostivosti vzniká v každom človeku, ale nie rovnako silno a nie rovnako často.
c) Až potom rozum spozoruje samotný predstavený objekt i jeho mravnú povahu, aj povinnosť odporovať pokušeniu.
Pokiaľ toto rozum nespozoroval (teda daný objekt a jeho mravnú povahu a povinnosť odporovať), dovtedy nemôže byť reč o hriechu, hoci by sa vôľa akokoľvek silno naklonila k objektu, hoci aj záľuba by bola akokoľvek silná.
d) Keď je už zo strany rozumu plná pozornosť, potom sa vôľa slobodne rozhodne za alebo proti. Ak sa rozhodla za hriešnu vec, uzavrela so žiadostivosťou pakt priateľstva, čo nazývame súhlas (súhlas vôle). Výsledkom toho je hriech a duševná smrť.
Podmienky hriechu
Aby činnosť alebo vynechanie činnosti bolo hriechom, musia byť splnené tieto podmienky:
1. Človek musí považovať predmet skutku za zlý. Teda ide o predmet skutku materiálne (vec) alebo formálne (spôsob) zlý.
2. Treba jasné vedomie zo strany konajúceho. Keď chýba vedomie zla, napr. u dieťaťa, slabomyseľného, opitého apod., vtedy nemožno hovoriť o hriechu, niekedy nie o ťažkom hriechu. Vedomiu sa rovná aj pozornosť. Stačí, pozornosť vtedy, keď sa skutok pripravuje, alebo začína.
3. Konajúci musí konať slobodne. Tu treba pripomenúť, že od negatívnych predpisov zákona (NEzabiješ, NEpokradneš, NEzosmilníš, NE... NE...) neospravedlňuje ani nebezpečenstvo smrti. Sloboda znamená možnosť rozhodovania po zvážení všetkých motívov, hoci to znamená prijať na seba ťarchu.
Preto niekedy slová vrahov, že "len" plnili rozkazy ich "pánov" sú častokrát na pováženie - napadá ma to v súvislosti s koncentračnými tábormi, ako sa niektorí strážcovia bránili, že plnili len rozkazy.
Dedičný hriech
Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“ sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom, ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin. (KKC 404) „S Tridentským koncilom teda tvrdíme, že dedičný hriech sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou, rozmnožovaním, nie napodobňovaním, a preto ,je každému vlastný.“ (KKC 419)
Krstom sa odpúšťajú všetky hriechy: dedičný hriech i všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. A naozaj, v tých, ktorí boli znovuzrodení, nezostáva nič, čo by im bránilo vojsť do Božieho kráľovstva: ani Adamov hriech, ani osobný hriech, ani následky hriechu, z ktorých najťažším je odlúčenie od Boha. (KKC 1263)
Sedem hlavných hriechov:
1. Pýcha
2. Lakomstvo
3. Smilstvo
4. Závisť
5. Obžerstvo
6. Hnev
7. Lenivosť
Hriechy proti Duchu Svätému:
1. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo
2. Pochybovať o Božom milosrdenstve a zúfať si
3. Odporovať poznanej zjavenej pravde
4. Závidieť blížnemu Božiu milosť
5. Zatvrdzovať si srdce proti spasiteľnému napomenutiu
6. Tvrdošijne zotrvávať v nekajúcnosti
Deväť cudzích hriechov:
1. Dávať iným radu na hriech
2. Povzbudzovať iných na hriech
3. Iným kázať zhrešiť
4. Súhlasiť s hriechom iných
5. Pomáhať pri hriechu iných
6. Mlčať pri hriechu iných
7. Zastávať hriechy iných
8. Netrestať hriechy iných
9. Chváliť hriechy iných
Medzi sedem moderných smrteľných hriechov 21. storočia podľa Vatikánu patrí:
1. obchod s drogami, ich distribúcia a užívanie
2. znečisťovanie životného prostredia
3. genetická modifikácia
4. vedecké experimentovanie na ľuďoch v rozpore s etikou
5. nenásytnosť po peniazoch a život v nadmernom bohatstve
6. správanie vedúce k sociálnej nespravodlivosti
7. zapríčiňovanie chudoby
Katolícka cirkev sa zhodla na tom, že moderná doba prináša nové pokušenia, ktorým treba čeliť a vyzvala katolíkov celého sveta, aby si boli vedomí "nových" hriechov, ktoré sa objavujú ako "následok nezastaviteľného procesu globalizácie" a spôsobujú veľké environmentálne a morálne škody.
Obrátenie
Ľudské srdce je ťarbavé a zatvrdnuté. Je potrebné, aby Boh dal človekovi nové srdce. Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu: „Obráť nás, Pane, k sebe a vrátime sa“ (Nár 5,21). Boh nám dáva silu začať znova. Keď naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, je otrasené hrôzou a ťarchou hriechu a začína sa báť, aby neurazilo Boha hriechom a nebolo od neho odlúčené. Ľudské srdce sa obracia, keď hľadí na toho, ktorého naše hriechy prebodli.
„Upretým zrakom hľaďme na Kristovu krv a spoznajme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi; vyliata na našu spásu celému svetu priniesla milosť pokánia.“ (KKC 1432) Ježiš vyzýva na obrátenie. Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania Kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium. Preto je krst hlavným miestom prvého a základného obrátenia. Vierou v dobrú zvesť a krstom sa človek zrieka zla a získava spásu, čiže odpustenie všetkých hriechov a dar nového života. (KKC 1427)
Pokánie
Pokánie zahrňuje zármutok nad hriechom a odvrátenie sa od neho. Hriechu sa nezriekneme, kým si neuvedomíme jeho hriešnosť. Kým sa od neho neodvrátime celým srdcom, dotiaľ v našom živote nenastane nijaká skutočná zmena. Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo a Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojím blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“ (1Pt 4,8). (KKC 1434) Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní Otcovia nazvali animi cruciatus (trýzeň duše), compunctio cordis (skrúšenosť srdca). (KKC 1431)
