Hriech, obrátenie a pokánie
Hriech
Hriech je v náboženských súvislostiach akt narušujúci náboženské príkazy alebo zákazy, alebo činnosť v rozpore s morálnymi normami zavedenými v danej spoločnosti. Je to pojem najčastejšie používaný v náboženských súvislostiach v kresťanstve, judaizme a islame. Najjednoduchšou definíciou hriechu je poučka z katechizmu, ktorá hovorí, že hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho zákona, teda každého, vo svedomí zaväzujúceho zákona. Lebo či zákon prirodzený (ten, čo máme od narodenia "vštepený" do srdca), či Boží zjavený (desatoro), alebo aj zákon ľudský, majú svoju konečnú záväznosť u Boha. Hriech je neprávosť (1 Jn 3,4) alebo nesposlušnosť (Rim 5 ,19).
Čo je zákonité, to je usporiadané, čo je protizákonné, nazývame aj neusporiadané (nezriadené) a to je hriech - skutok zbavený patričného poriadku. Hriech je mravne zlý ľudský skutok. Táto nezriadenosť je odklonom od poriadku a rozumu. Je prejavom zlej vôle. Je to odvrátenie od Boha a príklon k tvorom. Hriech tiež môže byť aj vynechanie, zanedbanie a odmietnutie zákona, nariadenia, predpisu. Preto poznáme hriechy ako pozitívne skutky (teda tie, keď robím niečo zlé) a hriechy ako zanedbanie dobrého skutku (tzv. negatívne skutky).
Hriech je prítomný v dejinách človeka. Bolo by márne pokúšať sa ignorovať ho alebo dávať tejto temnej skutočnosti iné mená. Kto sa chce pokúsiť pochopiť, čo je hriech, musí najprv uznať hlbokú spätosť človeka s Bohom, lebo mimo tohto vzťahu nemožno odhaliť zlo hriechu v jeho skutočnej povahe ako odmietnutie Boha a odporovanie Bohu, hoci ono neprestáva doliehať na život človeka a na dejiny. (KKC 386) Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme Hriech jasne poznať a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom. (KKC 387)
Genéza hriechu
Skôr, ako vôľa dá súhlas k hriechu, odohrávajú sa tieto udalosti:
a) Zmysly, fantázia alebo rozum predstavia vôli nejaký objekt, ku ktorému sa nemožno prikloniť bez porušenia zákona. Teda ide o predstavu mravne zlej veci.
b) V zmyslovej alebo aj v rozumovej žiadostivosti nastane túžba alebo príklon k predstavovanému objektu; a súčastne aj záľuba v ňom. Tento pohyb žiadostivosti vzniká v každom človeku, ale nie rovnako silno a nie rovnako často.
c) Až potom rozum spozoruje samotný predstavený objekt i jeho mravnú povahu, aj povinnosť odporovať pokušeniu.
Pokiaľ toto rozum nespozoroval (teda daný objekt a jeho mravnú povahu a povinnosť odporovať), dovtedy nemôže byť reč o hriechu, hoci by sa vôľa akokoľvek silno naklonila k objektu, hoci aj záľuba by bola akokoľvek silná.
d) Keď je už zo strany rozumu plná pozornosť, potom sa vôľa slobodne rozhodne za alebo proti. Ak sa rozhodla za hriešnu vec, uzavrela so žiadostivosťou pakt priateľstva, čo nazývame súhlas (súhlas vôle). Výsledkom toho je hriech a duševná smrť.
Podmienky hriechu
Aby činnosť alebo vynechanie činnosti bolo hriechom, musia byť splnené tieto podmienky:
1. Človek musí považovať predmet skutku za zlý. Teda ide o predmet skutku materiálne (vec) alebo formálne (spôsob) zlý.
2. Treba jasné vedomie zo strany konajúceho. Keď chýba vedomie zla, napr. u dieťaťa, slabomyseľného, opitého apod., vtedy nemožno hovoriť o hriechu, niekedy nie o ťažkom hriechu. Vedomiu sa rovná aj pozornosť. Stačí, pozornosť vtedy, keď sa skutok pripravuje, alebo začína.
3. Konajúci musí konať slobodne. Tu treba pripomenúť, že od negatívnych predpisov zákona (NEzabiješ, NEpokradneš, NEzosmilníš, NE... NE...) neospravedlňuje ani nebezpečenstvo smrti. Sloboda znamená možnosť rozhodovania po zvážení všetkých motívov, hoci to znamená prijať na seba ťarchu.
Preto niekedy slová vrahov, že "len" plnili rozkazy ich "pánov" sú častokrát na pováženie - napadá ma to v súvislosti s koncentračnými tábormi, ako sa niektorí strážcovia bránili, že plnili len rozkazy.
