Boh je príčinnou:
1. účinnou, lebo svet stvoril
2. formálnou, pretože svet bol stvorený podľa modelu večných ideí
3. finálnou, lebo k nemu ako k naozajstnému cieľu smeruje všetko.
Povaha konečného bytia vychádza z faktu, že je to bytie stvorené Bohom z lásky, a to z matérie a formy. V človeku sú podľa neho 2 nekomplexné podstaty: duchovná duša a materiálne telo spojené v podstatnej jednote.

Etike venoval málo miesta. Iba v súvislosti s inteligenciou a vôľou človeka. Vôľa je slobodná, pretože jej predmet je nekonečný. Vôľa je nadradená intelektu /voluntarizmus/. Cieľom čl. je prechod od štádia prirodzeného k štádiu nadprirodzenému. Je to blaženosť. Jeho systém myslenia je konkrétny a existenciálny, je to systém otvorený.

Inkvizícia

Označuje formu stredov. súdu, kt. je dnes známa predovšetkým v spojitosti s inkvizičnými inštitúciami rímskokatolíckej cirkvi. V procese inkvizície sa zisťovalo uskutočňovanie trestných činov, vyšetrovanie kacírskych neprávostí - inštitúcia, kt. úlohou bolo potieranie neschválených učení a názorov, ktoré rímskokatolícka cirkev označila za pomýlené.

Inštitút inkvizičného (zisťovacieho) procesu pochádza z rímskeho práva. Ide pritom o oficiálny postup orgánov, pri ktorom inštitúcia (štát, cirkev) sama od seba koná proti podozrivým. Opakom je takzvaný akuzačný (obviňovací) proces, pri ktorom musí najprv dôjsť k udaniu, alebo vzneseniu obvinenia poškodenou osobou.
Zistenia potrebné k procesu sa objasňovali počas procesu samotného, vypočúvaním svedkov. Vecné dôkazy pri tom nemali žiadnu platnosť. Na dokázanie viny alebo neviny existovala len jediná možnosť a to výpovede svedkov. Vďaka takýmto postupom eskalovali súdne procesy niekedy do extrémov. Hlavným cieľom inkvizičného procesu bolo priznanie. Priznanie sa vymáhalo najmä presviedčaním, väznením aj mučením.

Inkvizičné procesy viedli biskupi, ktorých zmocňoval sám pápež. To sa časom ukázalo ako málo efektívne, takže vznikla samostatná inštitúcia.
Teda už v kresťanskom staroveku sa používali trestné opatrenia proti bludárom. Počas prvých troch storočí kresťanstva sa používali iba duchovné tresty. Keď sa kresťanstvo stalo štátom uznaným náboženstvom (Milánsky edikt), niektorí cisári si pokladali za povinnosť trestať nielen tých, ktorí prestupovali štátne zákony, ale aj tých, ktorí porušovali cirkevné nariadenia. Tak Konštantín veľký, Valentinián I., ale najmä Teodózius Veľký vydávali zákony, stanovujúce tresty proti bludárom. Takými trestami bolo vyhnanstvo, konfiškácia majetku, strata občianskych práv. Bludárov, akými boli manichejci a donatisti, ktorých považovali za rušiteľov majestátu, trestali dokonca smrťou. Cirkevní Otcovia, najmä však sv. Augustín tiež schvaľovali telesné tresty, okrem trestu smrti.

Prvú stredovekú inkvizíciu nazývanú biskupská (tiež episkopálna, z gr. episkopos - biskup) založil pápež Lucius III. Povinnosťou povereného inkvizítora bolo nečakať, kým niekto heretika oznámi, ale z úradu bol povinný hľadať heretikov, zistiť ich blud a odovzdať ich svetskej vrchnosti. Nazýva sa biskupská, pretože bola v právomoci miestnych biskupov.
Keďže biskupi neprejavovali vždy dostatočnú horlivosť, alebo bludári si vedeli aj medzi inkvizítormi nájsť zástancov, ustanovil Gregor IX. (pápež inkvizície) r. 1231 tzv. pápežskú inkvizíciu. Úlohou pápežských inkvizítorov poveril dominikánov, ktorí až príliš horlili za čistotu viery. Neskôr to boli aj príslušníci rehole minoritov. Pápež Inocent IV. r. 1252 povolil inkvizítorom na vynútenie priznania použiť aj prostriedky mučenia (tzv. tortúru). Tolerantné zmýšľanie osvietencov ukončilo toto fanatické zriadenie stredoveku.