Scholastika a inkvizícia - etika

Scholastika (9 - 13 AD)

Charakteristika – fil, 9. st. dostala možnosť uplatniť sa v Európe. Nastáva relatívny pokoj – Karolínska renesancia – vzniká veľký politický útvar – vláda Karola Veľkého a Franská ríša. Vznikajú katedrálové školy, potom univerzity. Univerzity sa stávajú strediskom vzdelanosti a vedy, sú to relatívne nezávislé inštitúcie. Ani cirkev mnohokrát nezasahuje. Slobodné bádanie = kvet vrcholného stredoveku.

Schola = škola – filozofia je náuka, veda na univerzite, úlohou je naučiť základom vzdelanosti (scholastika). Najväčšou vedeckou autoritou je Aristoteles.
Úlohou filozofie je dodať všetko známe poznanie – v dielach Summy. Sú to rozsiahle vedecké diela, zhŕňajú dovtedajšie poznanie. Robia to veľmi logicky, prehľadne, čo z nich robí prehľadné diela.
Pre scholastiku sú charakteristické filozofické témy:
1. dokázať – rozumom Božiu existenciu
2. problematika univerzálií (univerzálie sú všeobecniny - všeobecné pojmy)

V scholastike vládne názor, že filozofia a teológia sa vhodne dopĺňajú, filozofia má pomáhať, slúžiť teológii.
„Philosophia ast ancilla theologiae“. Filozofia je slúžkou teológie. Slúži jej ako metodológia – logika myslenia. Úlohou fil. je rozumom vysvetliť to, čo hlása kresťanstvo (teológia).

Veľký boom rehoľných hnutí – najdôležitejšie 2 hnutia – žobravé:
1. františkáni
2. dominikáni
Sú to hnutia žobravé – hlásajú: človek má nasledovať Kristov príklad chudoby, jednoduchosti.
Františkáni – jednoduchí myslením, majetkom.
Dominikáni – jednoduchí len v majetku – rozvíjať rozumové schopnosti – dar od Boha.
Františkánski filozofi: Bonaventúra, Anglický nominalisti
Dominikánski filozofi: Albert Veľký, Tomáš Akvinský
Zakl. Františkáns. rádu bol sv. František z Assisi (1182). Túžil po rytierskej sláve. Išiel do vojny s Perugiou, dostal sa do zajatia, zmena v jeho živote. Zanechal všetko, stal sa zakl. rehoľných spoločenstiev. V r. 1219 cestuje do Egypta, chcel odhovoriť Križiakov od prelievania krvi (kresťanské vojská bojovali o Svätú zem).

Spor o univerzália sa stane problémom scholastiky, ktorého riešenie bude mať vplyv pre európsku vedu, resp. vytvorí predpoklady pre vznik renezancie.
„Čo je skutočné – jednotlivé alebo všeobecné?“ (individuum alebo univerzalium)
Platón – hovorí - univerzalium = idea
Aristoteles - hovorí – individuum = substancia

Tomáš Akvinský – (Vrcholný stredovek) – (1225 - 1274) v Južnom Taliansku. Narodil sa v zámožnej rodine grófa. Študoval fil. aj umenie. Otec chcel aby sa stal opátom Vstúpil do rehole dominikánov (Dominik Guzmán). Nesúhlas rodiny – 2 roky ho držia v domácom väzení, aby sa nedal k žobravým mníchom. Bol uzavretý, tichý. Jeho hlavná otázka bola – kto je Boh?
Dielo: Komentáre o Aristotelovi, Summa teologická, Summa proti pohanom = filozofická summa
Pokúsil spojiť fil. s náboženstvom, exaktnú vedu s kresťanským náboženstvom – do jedného celku. Záležalo mu na zosúladení viery a rozumu. Teológia a fil. nie sú pre neho kontrastné, ale komplementárne (doplňujúce). Človeka nemožno oddeliť od Boha a opačne. Mostom medzi duchom a realitou je rozum.
Aristoteles – je príroda teleologicky usporiadaný systém (teleologicky - všetko, čo sa deje podľa prirodzenosti vecí, má svoj účel) – rovnako poznať možno prírodu rozumom aj zmyslovou skúsenosťou (indukcia). Svet vo filozofii aj empiricky.Pravda je adekvácia (zhodou myšlienky a veci) – korešpondenčná pravda veci.
Tomáš – je empirik = zmyslová skúsenosť, je zástancom umierneného realizmu. Podľa Tomáša sa nad sférou ľudského poznania otvára nadrozumová pravda (nemožno pochopiť rozumom ) – Boh. Nemá význam pochopiť Boha rozumom (dokázať). Len viera o pravde o Bohu. Pravda a viera si neodporujú, ale viera rozumovú pravdu presahuje. Podľa Tomáša, každý človek môže dospieť k poznaniu Boha, väčšia časť to nerobí (nedostatok času, lenivosť, rozumové schopnosti). Človek je osoba duchovná a telesná (matéria a forma). Duša je nesmrteľná.

Tomáš bol systematik, intelektuál, s kontemplatívnou dušou (nahliadanie, rozjímanie), optimista. Používal dialogickú metódu (pýta sa argumentuje, odvoláva sa na filozofiu) a hermeneutickú metódu (objasňovanie).
Vnímanie – zmysly a duchovná aktivita. Rozlišuje medzi intelektom a rozumom. Intelekt dáva svetlo rozumu. Cnosť je dobrý návyk, cnosť je múdrosť. Dobrom intelektu je pravda. Rozvážnosť je v úzkom kontakte so svedomím. Rozum uprednostňuje väčšie dobro. Rozum + srdce = voľba.

Voľba človeka je slobodná a nedokonalá. Voľba Boha je slobodná a dokonalá. Správna voľba nemôže byť bez rozumu, reflexie a vôle.
Tomáš hovorí o existencii Boha:
- Deus (Boh)
- existencia esencia (bytie) (podstata)

Tomáš:
Boh = existencia (bytie), k tomu dospejeme z vlastnej skúsenosti. Boh existuje. Esenciu – (podstatu) – aký Boh je - nespadá do podstaty fil. ale viery. čl. to nemôže pochopiť. Existencia Boha sa dá dokázať na základe zmyslovej skúsenosti (aposteriori) – presne podľa fyz. dôkazu pohybu.

Tomáš hovorí:
1. Boh je prvou príčinou
2. Boh je príčinou pohybu (prvý hýbateľ – Aristoteles)
3. Dôkaz z nutnosti (počiatok Boh – koniec)
4. Dôkaz z hierarchie – súcno je kvalitatívne odstupňované – organická hmota – duša. Boh je na vrchole hierarchie (najdokonalejší).
5. Dôkaz teleologický – usporiadanie prírody

Boha nazýva existujúcim aktom (actus essendi), Boh je čistá forma (Aristoteles).
Človek nemôže poznať Boha priamo, poznáva ho sprostredkovane, cez stopy vo svete, poznanie zložené (mozajka), poznáva ho analogicky (cez príklady, podobenstvá).
Ľudská duša je substancia – bez hylé – bez látky, po smrti znovu vzkriesená.
V etike je predpokladom slobodná vôľa. Ku klasickým cnostiam (4 kardinálne cnosti) pridáva 3 teologické cnosti : kresťanská viera, nádej, láska. Najdôležitejšia je láska – hovorí kresťanstvo.

Sv. Bonaventúra – (Františkánske rehoľné hnutie – jednoduché myslením aj majetkom) – Talianský teológ, filozof, mystik. Gener. predstaviteľ Fran. rádu,
/1217-1274/ Narodil sa v strednom Taliansku v Bagnoregio. Bol zázračne uzdravený sv. Františkom. Vstúpil do františkánskeho rádu, študoval filozofiu v Paríži a dosiahol titul majstra. Bol generál. predstaveným františkánskeho rádu, pápež Gregor X. ho vymenoval za kardinála. Na koncile v Lyone r. 1274, počas zasadnutia zomrel. Patrí k najväčším stredovekým mystikom.
Diela:
Legenda minor, I, VIII, c.8 - píše o svojom zázračnom uzdravení
Comentarii Sententiarum in P. Lombardi – teologicko - filozofické komentáre
Traktár o Svätom kríži – Ecce lignum vitae

V jeho filozofii je najoriginálnejšia gnozeológia, v kt. sa odzrkadľuje vplyv sv. Augustína, najmä pokiaľ ide o teóriu poznania. Bonaventúra rozlišuje v poznaní medzi ratio inferior, kt. má za predmet zmysly, a ratio superior, ktorý je poznaním duše v sebe samej.
Boha podľa neho možno poznať cez 3 funkcie: cez uvažovanie, cez skúsenosť a cez intelekt, ktorý je intuíciou večného bytia.
B. metafyzika je metafyzikou konkrétnosti a štúdiom nekonečného Bytia a štúdiom vzťahov medzi konečnými bytiami k nemu. Povaha nekonečného Bytia je čistý akt, nemenné, večné, nekonečné, je to Jediný, Prvý a Všemohúci.
Boh je príčinnou:
1. účinnou, lebo svet stvoril
2. formálnou, pretože svet bol stvorený podľa modelu večných ideí
3. finálnou, lebo k nemu ako k naozajstnému cieľu smeruje všetko.
Povaha konečného bytia vychádza z faktu, že je to bytie stvorené Bohom z lásky, a to z matérie a formy. V človeku sú podľa neho 2 nekomplexné podstaty: duchovná duša a materiálne telo spojené v podstatnej jednote.

Etike venoval málo miesta. Iba v súvislosti s inteligenciou a vôľou človeka. Vôľa je slobodná, pretože jej predmet je nekonečný. Vôľa je nadradená intelektu /voluntarizmus/. Cieľom čl. je prechod od štádia prirodzeného k štádiu nadprirodzenému. Je to blaženosť. Jeho systém myslenia je konkrétny a existenciálny, je to systém otvorený.

Inkvizícia

Označuje formu stredov. súdu, kt. je dnes známa predovšetkým v spojitosti s inkvizičnými inštitúciami rímskokatolíckej cirkvi. V procese inkvizície sa zisťovalo uskutočňovanie trestných činov, vyšetrovanie kacírskych neprávostí - inštitúcia, kt. úlohou bolo potieranie neschválených učení a názorov, ktoré rímskokatolícka cirkev označila za pomýlené.

Inštitút inkvizičného (zisťovacieho) procesu pochádza z rímskeho práva. Ide pritom o oficiálny postup orgánov, pri ktorom inštitúcia (štát, cirkev) sama od seba koná proti podozrivým. Opakom je takzvaný akuzačný (obviňovací) proces, pri ktorom musí najprv dôjsť k udaniu, alebo vzneseniu obvinenia poškodenou osobou.
Zistenia potrebné k procesu sa objasňovali počas procesu samotného, vypočúvaním svedkov. Vecné dôkazy pri tom nemali žiadnu platnosť. Na dokázanie viny alebo neviny existovala len jediná možnosť a to výpovede svedkov. Vďaka takýmto postupom eskalovali súdne procesy niekedy do extrémov. Hlavným cieľom inkvizičného procesu bolo priznanie. Priznanie sa vymáhalo najmä presviedčaním, väznením aj mučením.

Inkvizičné procesy viedli biskupi, ktorých zmocňoval sám pápež. To sa časom ukázalo ako málo efektívne, takže vznikla samostatná inštitúcia.
Teda už v kresťanskom staroveku sa používali trestné opatrenia proti bludárom. Počas prvých troch storočí kresťanstva sa používali iba duchovné tresty. Keď sa kresťanstvo stalo štátom uznaným náboženstvom (Milánsky edikt), niektorí cisári si pokladali za povinnosť trestať nielen tých, ktorí prestupovali štátne zákony, ale aj tých, ktorí porušovali cirkevné nariadenia. Tak Konštantín veľký, Valentinián I., ale najmä Teodózius Veľký vydávali zákony, stanovujúce tresty proti bludárom. Takými trestami bolo vyhnanstvo, konfiškácia majetku, strata občianskych práv. Bludárov, akými boli manichejci a donatisti, ktorých považovali za rušiteľov majestátu, trestali dokonca smrťou. Cirkevní Otcovia, najmä však sv. Augustín tiež schvaľovali telesné tresty, okrem trestu smrti.

Prvú stredovekú inkvizíciu nazývanú biskupská (tiež episkopálna, z gr. episkopos - biskup) založil pápež Lucius III. Povinnosťou povereného inkvizítora bolo nečakať, kým niekto heretika oznámi, ale z úradu bol povinný hľadať heretikov, zistiť ich blud a odovzdať ich svetskej vrchnosti. Nazýva sa biskupská, pretože bola v právomoci miestnych biskupov.
Keďže biskupi neprejavovali vždy dostatočnú horlivosť, alebo bludári si vedeli aj medzi inkvizítormi nájsť zástancov, ustanovil Gregor IX. (pápež inkvizície) r. 1231 tzv. pápežskú inkvizíciu. Úlohou pápežských inkvizítorov poveril dominikánov, ktorí až príliš horlili za čistotu viery. Neskôr to boli aj príslušníci rehole minoritov. Pápež Inocent IV. r. 1252 povolil inkvizítorom na vynútenie priznania použiť aj prostriedky mučenia (tzv. tortúru). Tolerantné zmýšľanie osvietencov ukončilo toto fanatické zriadenie stredoveku.